Nerovnosti a blahobyt Sme odsúdení trvalo zaostávať za bohatstvom iných krajín?

Klasická ekonómia už storočia upozorňovala na dilemu medzi snahou krajín dosiahnuť čo najvyšší blahobyt a zároveň predísť príliš veľkým rozdielom medzi chudobnými a bohatými. Obe sú to všeobecne široko akceptované hodnoty.

Napríklad naša ústava hneď na začiatku spomína ako jeden z hlavných cieľov štátu aj dosiahnutie hospodárskej prosperity. Tiež však určuje, že naša ekonomika, hoci trhová, je aj sociálne orientovaná.

Klasická ekonómia hovorí, že čím viac chceme dosiahnuť z jedného cieľa, tým viac musíme obetovať z druhého. Inak povedané, čím viac prerozdeľujeme spoločný koláč, tým bude celý koláč menší. To samo osebe nemusí byť zlé.

Asi by sme nechceli, aby všetko bohatstvo v krajine mal jeden človek, povedzme sultán, a väčšina z nás žila v chudobe – spoločné bohatstvo celej krajiny by pre nás bolo malou náplasťou na naše vlastné utrpenie.

Priveľa rozdeľovania, rovnaká chudoba

Na druhej strane, príliš veľa prerozdeľovania povedie k tomu, že náš spoločný koláč bude veľmi malinký. Príkladom tohto extrému je socialistická ekonomika, ktorú sme tu mali štyridsať rokov. Všetci sme si boli viac-menej rovní, rovnako chudobní.

V roku 1948, keď u nás prevzali moc komunisti, bolo Československo o 20 až 40 percent bohatšie než Rakúsko. Snaha dať každému viac-menej rovnako viedla k uduseniu skoro všetkej súkromnej iniciatívy.

Darmo by sa niekto snažil vyniknúť nad ostatnými, prísť s vynálezom či inováciou, keď odmenou mu bolo prinajlepšom potrasenie pravicou a drobná štvrťročná odmena. Preto sa za štyridsať rokov zvýšila životná úroveň v Rakúsku skoro šesťnásobne, kým v bývalom Československu sme sa za toto obdobie zlepšili iba trojnásobne.

Pri páde socializmu sme už za Rakúskom zaostávali asi o 40 % a drvivá väčšina z nás sa mala horšie než bežný Rakúšan.

Ekonómia dlho brala ako jasnú vec, že sa musíme zmieriť s nerovnosťami, ak chceme dosahovať vysoký rast, vysokú priemernú životnú úroveň. Že ľudí mimoriadne šikovných, mimoriadne usilovných a podnikavých treba za ich úspechy štedro odmeniť, inak sa nebudú snažiť.

A tiež že bežných pracovníkov motivuje hrozba chudoby, aby poctivo pracovali, inak budú – podobne ako bežný socialistický súdruh – prácu skôr predstierať.

Vyzerá to, že ako spoločnosť si môžeme vybrať – buď budeme v priemere bohatší, ale za cenu väčších nerovností, alebo budeme rovnostárskejšia spoločnosť, v priemere však chudobnejšia.

Navyše, každé ďalšie zmierňovanie nerovností uberá zo spoločného koláča viac a viac. To by bol pre Slovensko pomerne tristný výber, keďže sme medzi vyspelými krajinami tou s najnižšími nerovnosťami.

Sociálne cítenie a snaha dosiahnuť spravodlivé výsledky sú u nás dôležitou spoločenskou hodnotou. Znamená to, že sme odsúdení trvalo zaostávať za bohatstvom iných krajín?

Zdroj: OECD

Aj ako rovnostárska spoločnosť môžeme rásť rýchlejšie, ale...

Výsledky výskumu za posledných asi desať rokov ukazujú, že vnímaná dilema medzi zmierňovaním nerovností a hospodárskym rastom vlastne ani nie je dilemou. Ukazuje sa, že krajiny s nízkymi nerovnosťami rastú rýchlejšie a sú bohatšie než veľmi nerovné krajiny. Sú pravdepodobne tri mechanizmy, ktoré to spôsobujú: vzdelanie, zdravie a podnikanie.

V dnešnej spoločnosti je dôležitejšie pracovať chytro než namáhavo. Inak povedané, vzdelaní a flexibilní ľudia dosahujú lepšie výsledky než tvrdo manuálne pracujúci.

V krajinách s vysokými nerovnosťami sa chudobní ľudia nedostanú na vysoké školy – buď si ich nemôžu dovoliť, alebo ich rodiny potrebujú príjem hneď, bez čakania ešte štyri-päť rokov na skončenie univerzity.

Ak je kvalitné vzdelanie široko dostupné a ak sociálne štipendiá či iná pomoc pomôžu aj deťom z najchudobnejších rodín vyštudovať, budeme na tom lepšie ako celá krajina. Slovensko – napriek inak nízkym príjmovým nerovnostiam – má obrovské rozdiely medzi akademickými výsledkami detí z chudobných a bohatých rodín. Zjavne v tomto smere nedokážeme zmierňovať rozdiely.

Druhý faktor – zdravie – asi hrá väčšiu rolu v chudobnejších krajinách. Keď si niektorí ľudia nemôžu dovoliť adekvátnu starostlivosť, keď majú chronické ťažkosti, tak aj ich produktivita je nízka a krajina ako celok bude menej výkonná.

Slovensko má tretie najhoršie výsledky v počte rokov života v zdraví medzi krajinami EÚ. Napriek určitým pochybnostiam o meraní zdravých rokov života sa zdá byť jasné, že náš zdravotný stav by mohol byť lepší – čo by nám okrem iného umožnilo byť výkonnejší aj v práci.

Zdroj: Eurostat

Na záver azda najdôležitejší faktor. Motorom rastu moderných ekonomík sú nové podniky, startupy, ktoré zavádzajú do praxe inovácie a experimentujú s novými produktmi.

Krajiny s väčším podielom nových podnikov rastú rýchlejšie. Na to, aby sa človek pustil do podnikania, však potrebuje okrem odvahy a dobrého nápadu aj nejaké to finančné zázemie.

Musí mať z čoho žiť niekoľko mesiacov či dokonca rokov, kým začne byť podnikanie ziskové. Musí vedieť vydržať aj podnikateľský neúspech. Musí mať určitý štartovací kapitál. Preto sa chudobní ľudia oveľa menej často púšťajú do podnikania.

Najdynamickejšie malé podnikanie majú krajiny so silnou strednou triedou.

Slovenská vysoká sociálna solidarita nemusí byť prekážkou nášho budúceho blahobytu. Podobne nízke nerovnosti majú aj nordické krajiny, ktoré sú zároveň jednými z najbohatších na svete.

Náš cieľ nízkych nerovností by sme však mohli dosahovať aj lepším spôsobom – nie až tak prerozdeľovaním, daňami, dôchodkami a dávkami – ale viac zabezpečením čo najlepšej rozbehovej pozície pre každého: kvalitným vzdelaním (aj v rómskych osadách či hladových dolinách), zlepšením zdravia a posilnením strednej triedy.