Agrokarpaty Bylinky pestujú na poliach a zbierajú ručne ako kedysi. Ich čaje dostal aj pápež

Keď sa povie bylinkový čaj, nejednému čajovému puristovi možno zabliká kontrolka upozorňujúca, že čaj môže byť len z čajovníka. Napriek tomu sa čaje už odnepamäti vyrábajú lúhovaním nielen listov čajovníka, ale aj byliniek, ovocia, korenia či iných prírodných surovín.

Obzvlášť bylinkové a ovocné čaje patria na Slovensku k tradičným nápojom pripravovaným nielen pre svoju chuť, ale aj pre účinky liečivých rastlín, z ktorých sa pripravujú.

Na severovýchode Slovenska neďaleko Starej Ľubovne sa v obci Plaveč nachádza sídlo spoločnosti Agrokarpaty, ktorá vyrába čaje pod značkou Elixír. Vlani táto firma oslávila tridsiate výročie založenia a za to obdobie sa u nás stala všeobecne známou.

Kdekoľvek na Slovensku si dáte mätový, žihľavový, rumančekový, šípkový či rakytníkový čaj, máte vysokú šancu, že dostanete práve výrobok z Agrokarpát. Škatuľky s ich čajmi lemujú regály lekární, obchodov so zdravou výživou i niektorých väčších obchodných reťazcov.

Na rozdiel od takzvaných baliarní sa tu čaje nielen balia do vrecúšok či škatuliek, ale aj sa vyrábajú z rastlín, ktoré priamo v tomto regióne rastú. Niektoré sa pestujú, iné sa zbierajú z voľnej prírody.

Čaje v podnikovej predajni. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Včera lieky, dnes čaje

„Naša firma vznikla v roku 1993 odčlenením od roľníckeho družstva, ale história pestovania liečivých rastlín bola na družstve už asi desať rokov,“ hovorí jedna z konateľov firmy Helena Petrusová.

„Môj otec robil na okresnej poľnohospodárskej správe, ale tam ho tlačili do komunistickej strany, kam on nechcel ísť, tak odišiel robiť agronóma na roľnícke družstvo. Jeho koníčkom bol zber liečivých rastlín,“ pokračuje Petrusová. „Už ako deti sme chodili po lese s maličkým atlasom a otec nás učil názvy liečivých rastlín, aj latinské. Potom nás aj skúšal, ako to ovládame,“ hovorí.

Liečivé rastliny sa tu pôvodne pestovali na iný účel ako dnes. Vykupovala ich Slovakofarma, ktorá ich používala ako prísady do liekov. Postupne sa však liečivá začali robiť chemicky a dopyt po rastlinách upadol. Preto sa firma presmerovala na výrobu čajov.

„Otec chodieval na konferencie do Užhorodu či do Juhoslávie, kde sa radil s fytoterapeutmi,“ vysvetľuje Petrusová. „Spolu s profesorkou z Užhorodskej univerzity vyrobili prvé receptúry liečivých čajov, ktoré sa využívali aj na Ukrajine po výbuchu Černobyľskej elektrárne. Tieto receptúry boli aj klinicky testované v nemocniciach,“ pokračuje.

Firmu vybudovali traja spoločníci, pričom dnes ju riadia ich deti a vo firme už pracuje aj ďalšia generácia. Agrokarpaty tak nie sú typickou rodinnou firmou, ale skôr firmou troch rodín z obcí v okolí, konkrétne z Plavnice, Hromoša a zo Šambrona.

Konatelia firmy Peter Vančo, Helena Petrusová a Jaroslav Geryk. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hoci sídlo aj časť výroby sa nachádza v Plavči, ďalšie skladové a výrobné priestory možno nájsť v Šambrone a iné, vrátane podnikovej predajne, v Plavnici.

Ako vysvetľuje Petrusová, časom začala spoločnosť spolupracovať so Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv a vytvorila receptúry na výrobu takzvaných funkčných čajov, teda nápojov špecializovaných na konkrétnu funkciu organizmu pri problémoch napríklad s vysokým tlakom, cholesterolom, kĺbmi. Do tejto kategórie patrí aj urologický, ženský, tehotenský čaj a mnohé iné.

„Všetky funkčné čaje máme schválené Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv, kedysi bolo dosť náročné toto schválenie získať,“ hovorí Petrusová. Časť z funkčných čajov firma ponúka pod značkou Cypriánových čajov. „Spolupracujeme s Červeným kláštorom, kde sme obnovili záhradku s liečivými rastlinami a z týchto aj časť ide do Cypriánových čajov,“ vysvetľuje.

Sú však funkčné čaje naozaj funkčné alebo je to len marketing? „Aby bol funkčný čaj účinný, jeho suroviny musia byť kvalitné a dôležité je, aby obsahovali aj rastliny z voľnej prírody,“ pokračuje Petrusová. „Napríklad urologický čaj, ktorý majú niektorí veľkí výrobcovia, je často močopudný, ale ten náš taký nie je. Veľký výrobca nebude zbierať niektoré dôležité suroviny, napríklad vres, vo voľnej prírode a potom už receptúra toho čaju nebude taká, aká má byť,“ dodáva.

Spoločnosť sa hrdí tým, že jej produkty sú ekologické, bez prifarbovania a dochucovania a viaceré majú aj certifikáciu BIO. „Nie všetky sú schválené touto certifikáciou, lebo keď napríklad do prieduškového čaju chceme prvosienku, nosia nám ju rôzni ľudia, trebárs aj školy. Ak by sme to chceli predávať ako bioprodukt, museli by sme certifikovať všetky lokality, odkiaľ táto rastlina pochádza,“ hovorí Petrusová.

Veľa rastlín, z ktorých vyrábajú čaje, pochádza z voľnej prírody. Agrokarpaty ich vykupujú od firiem či jednotlivcov, ktorí si takto privyrábajú. Ide napríklad o listy brezy, malinové listy, vres, zlatobyľ a veľa iných rastlín.

Skladové priestory. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sypaný i porciovaný

Vďaka vlastnej produkcii a výkupu tak Agrokarpaty dokážu ročne vyprodukovať sto až stotridsať ton čaju, pričom v portfóliu majú okolo stopäťdesiat nálevových (porciovaných) a ďalších stopäťdesiat sypaných čajov.

„Čaj sa musí vysiať, po vyrastení sa zbiera, vysuší, seká a následne nabalí do hotového produktu,“ opisuje výrobu druhý z konateľov Peter Vančo. „Zber je buď ručný, alebo mechanizovaný,“ pokračuje.

Podľa druhu rastliny sa zbiera kvet, list, vňať, plod, prípadne aj iná časť rastliny – napríklad v prípade borovice ihličie.

„Zber prebieha od mája až do novembra, kým sa nezačnú mrazy. Ako prvá sa zbiera pastierska kapsička, žihľava, medvedí cesnak, prvosienka či podbeľ. Sezóna zberu sa končí v posledných jesenných dňoch rakytníkom, nechtíkom, očiankou či listom maliny,“ opisuje Vančo.

„Zozbierané časti rastlín putujú do sušiarne na pozinkovaný alebo nerezový rošt s plochou desať štvorcových metrov sušiacej plochy. Je to automatická linka, ktorá vyhodnocuje teplotu a vlhkosť. Požadovaná vlhkosť býva asi 4 až 5 percent a teplota je od 35 do 50 stupňov. Pre každú rastlinu sú hodnoty iné,“ vysvetľuje.

Vysušené rastliny následne idú na linku, kde sa surovina reže podľa požadovanej hrúbky.

„Pri výrobe produktov, do ktorých ide sypaná liečivá rastlina, sa použije hrubý rez, pri balených čajoch jemný rez. V tomto procese sú prítomné aj magnety a detektory, aby sa do čaju nedostalo niečo, čo by nemalo. Je tu aj pieskovcové sito, ktoré v procese rezania odfiltruje minerálne časti,“ pokračuje v opise technického postupu Vančo.

Do bežného povedomia mnohých ľudí patrí predstava, že sypaný čaj je kvalitnejší ako porciovaný. Čo môže platiť pre iné čaje, pre tie z Agrokarpát vraj neplatí. „Niekto hovorí, že vrecúškové čaje sú menej kvalitné ako sypané. Nie je to pravda, teda aspoň u nás, keďže my používame na oba typy čajov tie isté suroviny,“ hovorí Petrusová.

Stroj na rezanie vysušených rastlín. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Stroj, ktorý byliny reže, rozdeľuje surovinu na jemnejšiu frakciu, ktorá ide do vrecúšok, a hrubšiu, ktorá sa použije ako sypaný čaj. Výsledný nápoj by teda mal byť rovnaký bez ohľadu na to, z akého druhu sa pripraví. Výhodou sypaného však je, že si spotrebiteľ môže namiešať vlastný recept z rôznych druhov byliniek.

„Snažíme sa vyhovieť každej požiadavke zákazníka. Niekto je napríklad za ekológiu, a preto nechce balené čaje. Ale napríklad v gastrosegmente je prvoradá hygiena, takže čaj musí byť balený,“ vysvetľuje Petrusová.

„No ani pri prebaloch nepoužívame celofán,“ dopĺňa Vančo. „Do fólie balíme jedine hotový zabalený čaj v škatuľke, aby nedošlo ku kontaminácii produktu.“

Stotridsať hektárov polí

Doslova pár krokov od sídla spoločnosti nájdeme hneď prvú plantáž, na ktorej rastie rakytník. Rastú tú samčie aj samičie rastliny, plody nájdeme len na samiciach. „Rakytník je antioxidant, má množstvo vitamínov. Jadierko obsahuje oleje, takže z nich vyrábame aj rakytníkový olej,“ hovorí Petrusová.

„Zber prebieha tak, že sa pozrezávajú halúzky, ale nie všetko, lebo rodí až dvojročné drevo, a nechajú sa vyschnúť. Po vyschnutí sa oddelia plody od listov, lebo aj listy obsahujú účinnú látku,“ pokračuje.

Rakytník rešetliakový, v pozadí hrad Plaveč. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Plody rakytníka rešetliakového. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Z Plavča sa presúvame do Plavnice, konkrétne na pole za dedinou. Vidíme tak časť z približne stotridsiatich hektárov polí, na ktorých sa pestuje okolo pätnásť druhov bylín. Najvýraznejšou je nechtík lekársky so žiarivo oranžovými kvetmi.

„Kým sa vytiahol, ženičky to tu okopávali. Tu vidíte, že už bol prvý zber a toto je už nová úroda. Dalo by sa to zozbierať aj mechanickým česačom, ale ten by zobral aj hlavičky, ktoré nie sú rozkvitnuté, preto sa to zbiera ručne,“ vysvetľuje Petrusová.

„Keď nechtík odkvitne, pozbierame ho a časť necháme na semeno. Na jeseň sa všetko zaorie,“ pokračuje. „Rastie tu, samozrejme, aj burina, lebo na byliny nemôžeme nič strieknuť. Každá bylina je v podstate burina.“

Polia s bylinkami sa nehnoja, vraj to nie je potrebné, lebo pôda sa tu nevyčerpáva. „Budúci rok tu bude zasiate niečo iné. Osevný postup je veľmi dôležitý. Bylinky striedame aj so špaldou, ktorú nespracúvame, ale vyvážame. Tak sa pôda očisťuje,“ dozvedáme sa.

Zber prebieha kontinuálne. „Teraz sa bude zbierať nechtík, potom mäta, ľubovník... Takto až do jesene.“

Nechtík lekársky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ručná práca je nutná

O kúsok ďalej rastú vysoké byle s drobnými modrými kvietkami. „Yzop je dobrá bylinka proti zápalom a na dezinfekciu hrdla, dýchacích ciest. Túto dievčatá zbierajú s kosákmi,“ ukazuje Petrusová a pokračuje v prehliadke, kde máme možnosť vidieť polia s medovkou, mätou či rumančekom.

Na niektorých častiach polí rastie aj štvoro druhov byliniek, jedna cez druhú. Vraj to nevadí, lebo ženy, ktoré na pole chodia, vedia, čo už je vyrastené a čo treba pokosiť. Túto prácu ani nemožno robiť automaticky, treba na ňu ľudské oči a ruky.

„Keď som ešte robila v baliarni ako vedúca výroby, pracovala som najmä s papiermi, ale stále som chodila so ženami na pole okopávať a zbierať kvety. Bola to aj zábava, keď staršie ženy rozprávali príbehy o frajeroch,“ smeje sa. „Tu neďaleko je krčmička a po práci šli baby na pivo. Aj si tu zarobia, aj sú tu užitočné.“

Yzop lekársky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prichádzame k fialovému kvetu. „To je slez maurský. Pridáva sa napríklad do čaju Tatry, ktorý práve spôsobuje zafarbenie do modra. Keďže Tatry sa dosť predávajú, museli sme zasiať dvakrát toľko slezu,“ hovorí.

Na poliach sa pestuje len časť z potrebných bylín. Mnohé suroviny treba zbierať vo voľnej prírode, napríklad čučoriedky. „Berieme ich z lesa,“ vraví Petrusová. „Vykupovali sme ich od istého dodávateľa už sušené, ale jedného dňa prišla reklamácia, že čaj už nefarbil do fialova, ale do červena. A ako sme zistili, bola to pravda, lebo nám dodali kanadskú čučoriedku.“

Prečo však je kanadská čučoriedka problém? „Nemá také účinné látky a antioxidanty ako prírodná,“ odpovedá. „Hneď sme to stopli a odvtedy si zbierame čučoriedky sami.“

Slez maurský. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Z poľa pokračujeme do výrobného závodu v Plavnici, kde na maličkom záhone rastú ríbezle a o kúsok ďalej rastlina s výraznými žltými kvetmi.

„Toto je veľmi vzácna bylina ruman farbiarsky. Je veľmi dobrý na pečeň,“ vysvetľuje Petrusová. „Vzácny je preto, lebo sa nechce dať vypestovať a zbierame ho iba na lúkach vo voľnej prírode. No potom sme to skúsili tu,“ ukazuje.

„Tento kvet je dobré aj zjesť,“ odtrhne jeden z kvetov rumanu a dáva ho do úst. Skúšame tiež, no má veľmi horkú chuť.

Na tomto mieste by mala v budúcnosti rásť záhradka s päťdesiatimi druhmi liečivých rastlín.

„V lete máme veľa exkurzií zo škôl, ale chodia k nám aj dôchodcovia. Vysvetľujeme im, ktoré bylinky sú na čo dobré, a berieme ich na plantáž. Ale bolo by najlepšie, aby to bolo na jednom mieste, preto tu pripravujeme záhradku. Chceme robiť aj degustácie čajov,“ predstavuje plány Petrusová.

Ruman farbiarsky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V celom procese výroby čaju však nie je dôležitý len pôvod bylinky, jej pestovanie a spracovanie, ale aj príprava samotného nápoja. V prípade bylinkových a ovocných čajov vo väčšine prípadov rozhodne neplatí, že čaj možno prelúhovať.

„Pri čiernych a zelených čajoch je to iné, tam sa naozaj lúhuje len dve minútky a aj farbené ovocné čaje vám raz-dva spravia chuť aj farbu, ale naše ovocné čaje treba lúhovať aj pätnásť minút,“ vysvetľuje Petrusová a dodáva, že ona má čaj namočený, až pokým ho nevypije.

„Mám alergiu na to, keď niekto to vrecúško hneď vyťahuje. Hovorím ľuďom, že tým, že náš čaj nie je ochutený, treba z neho dlhším lúhovaním dostať chuť, no najmä účinné látky,“ dodáva.

Rumanček kamilkový. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Pije ho aj pápež

Pre Agrokarpaty pracuje okolo päťdesiat zamestnancov, počas leta sa k nim ešte pridá asi pätnásť brigádnikov. Fluktuáciu má firma vraj nulovú, všetci ostávajú až do dôchodku.

Produkcia v súčasnosti ostáva na slovenskom trhu. „Dostali sme sa do povedomia ľudí a mentalita Slovákov sa už trošku zmenila. Chcú slovenský produkt, a čím viac poznajú príbeh firmy, tým viac dôverujú skôr jej než zahraničným výrobcom,“ hovorí Petrusová.

„Nemci a Rakúšania by radi skúpili celú našu produkciu rastlín. Chceli by si ich však zabaliť podľa seba a predávať ich pod svojou značkou,“ pokračuje. „V minulosti sme nemali kapacity, aby sme čaju mali veľa, tak sme sa snažili zásobovať hlavne Slovensko. Už však zvažujeme aj zahraničie, keďže sa nám rozšírili skladové priestory a vieme vyprodukovať viac čaju,“ dodáva.

Medzi najobľúbenejšie čaje Slovákov patria rakytníkový, mätový, čaj Tatry, ako aj niektoré funkčné čaje.

Skladové priestory. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Zvesti o slovenskom čaji z pohraničia Spiša a Šariša prekročili hranice iným spôsobom a dostali sa až k pápežovi v podobe daru – tak ako aj knihy z vydavateľstva Postoj – od slovenských biskupov v rámci ich návštevy ad limina apostolorum vo Vatikáne.

„Oslovil nás biskupský úrad, lebo poznali naše produkty a chceli niečo kvalitné pre pápeža,“ hovorí Petrusová. „Predstavte si, už to bolo tretíkrát, v minulosti pápežovi doniesli náš čaj aj prezidentka Čaputová a prešovský župan Majerský,“ hovorí.

Predseda KDH Svätému Otcovi doniesol lipový čaj, biskupi mu tentoraz dali čaj z materinej dúšky.

„Pápež musí isto pozerať, že zo Slovenska stále dostáva len Agrokarpaty,“ so smiechom uzatvára Petrusová.