Reakcia na Martina Leidenfrosta Čo by Slováci mali vedieť o rakúskej „neutralite“

Kolega Martin Leidenfrost napísal článok, v ktorom sa čuduje, čo Slovensko vôbec hľadá v NATO. Vraj by nám pristala neutralita.

On sám je podľa vlastných slov „hrdým občanom neutrálnej krajiny Rakúsko“. A skutočne, nejeden slovenský „natoskeptik“ už od 90. rokov so závisťou poškuľuje po našom juhozápadnom susedovi s jeho neutralitou.

No ľudia u nás väčšinou o rakúskej neutralite vedia iba to, že sa v polovici 50. rokov 20. storočia stala predpokladom na stiahnutie vojsk víťazných mocností druhej svetovej vojny z krajiny a na obnovu jej suverenity. Za pozornosť však stoja praktické súvislosti rakúskej neutrality, ktoré by mohli záujem Slovákov o takýto model prudko ochladiť.

Základná vojenská služba

Podobne ako v prípade Švajčiarska, Švédska či Fínska, aj Rakúsko má stále základnú vojenskú službu. Mladí muži tak musia ísť na šesť mesiacov „na vojnu“ alebo absolvovať deväťmesačnú „civilku“.

Aby nedošlo k omylu, konzervatívcovi môže byť základná vojenská služba celkom sympatická. Pokiaľ má nejaký rozumný obsah – teda v úplnom protiklade k vojenčine za socializmu. Môže fungovať zvlášť ako občiansky tmel (ako je to v prípadoch Izraela či Singapuru). Len je nutné, aby verejnosť naplno chápala, že rezignovanie na kolektívnu obranu a spoliehanie sa štátu výhradne na seba môže viesť k obnove vojenčiny.

Podľa prieskumu pre denník Der Standard z minulého roka podporuje všeobecnú brannú povinnosť 57 percent Rakúšanov, kým len 43 percent by bolo za profesionalizáciu armády. Dokonca si 52 percent Rakúšanov myslí, že by na vojnu mali povinne chodiť aj ženy.

Lenže práve s takouto predstavou rodovej rovnosti by nejeden galantný konzervatívec mohol mať problém. Zvlášť za situácie, ak muži povinnú vojenčinu pre ženy podporujú, kým ženy nie. Predstavte si napríklad situáciu, že muži základnú vojenskú službu ženám jednostranne nanútia. Nie veľmi džentlmenská perspektíva…

Sovietsky atómový útok na Viedeň

Neutralita malej krajiny so sebou vždy nesie pochybnosti, či nedotknuteľnosť jej územia budú veľmoci v krajnom prípade rešpektovať. Neutralita totiž nie je niečo, čo vám veľmoci akože veľkodušne garantujú, ale čosi, čo si dokážete obhájiť vlastnou silou.

Dobrým príkladom je Belgicko, ktorého neutralita bola garantovaná veľmocami pred prvou i druhou svetovou vojnou a v oboch prípadoch ju vierolomne porušilo Nemecko. Tretíkrát to už Belgičania s neutralitou neriskovali a nie je náhoda, že sa dnes centrála NATO nachádza v ich hlavnom meste Bruseli.

Rakúska neutralita zatiaľ nebola otestovaná vo veľkom európskom vojenskom konflikte. No zaujímavosťou je, že Varšavská zmluva vypracovávala počas studenej vojny aj ofenzívne plány voči Rakúsku. Hoci hlavný konvenčný útok vojsk Varšavskej zmluvy proti NATO mal viesť cez sever Nemecka, rátalo sa aj s prípadným podporným útokom sovietskych, maďarských a československých vojsk cez Rakúsko.

Na stránke rakúskych ozbrojených síl sa dá nájsť dokument s novinovými článkami na túto tému z 90. rokov, keď sa útočné plány Varšavskej zmluvy dostali na verejnosť. V roku 2001 priniesol ďalšie informácie rakúsky denník Der Standard, podľa ktorého Varšavská zmluva pripúšťala dokonca aj použitie atómových zbraní voči dvanástim vybraným cieľom v Rakúsku vrátane hlavného mesta Viedeň. „Varšavská zmluva zjavne vychádzala z toho, že v prípade konfliktu bude Rakúsko konať ako súčasť Západu,“ povedal vtedy pre noviny vojenský historik Erwin Schmidl.

Sovietske útočné plány voči NATO i Rakúsku počas studenej vojny. Zdroj: YouTube/RealLifeLore

Jedna vec teda je, že v prípade tretej svetovej vojny by zrejme neutralitu Rakúska nerešpektoval Sovietsky zväz, druhá vec je, že túto neutralitu nebralo úplne vážne ani samotné Rakúsko.

Odpočúvacia stanica pri Petržalke

Afinita k NATO mala v prípade Rakúska viacero podôb. Napríklad štandardné útočné pušky vo výzbroji rakúskej armády – Sturmgewehr 58 a Sturmgewehr 77 – boli uspôsobené na kaliber nábojov NATO.

Navyše u nášho juhozápadného suseda sa bežne píše o systematickej spolupráci rakúskej vojenskej rozviedky Heeresnachrichtenamt (HNA) s Američanmi, siahajúcej hlboko do obdobia studenej vojny a pokračujúcej aj po jej skončení.

Jeden aspekt tejto spolupráce sa nachádza dokonca v tesnej blízkosti Slovenska. Ide o odpočúvaciu stanicu Königswarte, asi tri kilometre od našej štátnej hranice, voľne viditeľnú z Petržalky. Podľa článku denníka Der Standard z roku 2016 túto stanicu oficiálne prevádzkuje rakúska vojenská rozviedka, no už od konca 50. rokov získané údaje odovzdáva americkej NSA, ktorá stanicu technicky vybavila a financovala.

Počas studenej vojny sa z tejto stanice odpočúvala rádiokomunikácia vo východnom bloku a na Balkáne. Dnes sa odtiaľto sleduje satelitná komunikácia vo vesmíre.

Rakúsko zrejme aj vďaka tomu požíva privilegované postavenie spolupracovníka americkej NSA na úrovni, aká je vlastná len členským štátom NATO. Denník zároveň pripomína, že rakúsky zákon o neutralite neumožňuje zriaďovanie cudzích vojenských základní na rakúskom území.

S NATO aj do Afganistanu

Nejde o jediný príklad rakúskej vojenskej spolupráce s krajinami Severoatlantickej aliancie. Keď si pozriete napríklad oficiálny youtubový kanál nemeckej armády Bundeswehr, pomerne často tam narazíte na videá o spoločných cvičeniach s jednotkami rakúskej armády Bundesheer.

Na youtubovom kanáli rakúskeho Bundesheeru sa dá nájsť napríklad aj reportáž z cvičenia Dynamic Response 2015, v rámci ktorého spolu v rakúskom výcvikovom priestore Allensteig cvičilo 1400 vojakov z Rakúska, Nemecka a Česka. Asi netreba zdôrazňovať, že ČR a Spolková republika sú členmi NATO.

Reportáž zo spoločného cvičenia rakúskych, nemeckých a českých vojsk v roku 2015. Zdroj: YouTube/Österreichs Bundesheer

Rakúska vláda sa dohodla na spolupráci Bundesheeru aj s americkou Národnou gardou. Menšie kontingenty rakúskych vojakov sa zúčastnili aj na medzinárodnej misii pod vedením NATO v Afganistane.

Rakúska neutralita je teda veľmi svojská. Rakúšania musia chodiť na vojenčinu a Viedeň je vďaka oficiálnej neutralite Rakúska ihriskom špiónov a tajných služieb všetkých veľmocí. V roku 1975 si vyžiadal útok teroristu, známeho ako Šakal, na stretnutí OPEC-u vo Viedni život rakúskeho policajta a rukojemnícku krízu. Na druhej strane Rakúšania aj napriek svojej neutralite úzko spolupracujú s Američanmi a ďalšími členskými štátmi NATO vo vojenskej i spravodajskej oblasti.

Takmer by sa ich rozpoloženie dalo charakterizovať aj takto: podieľajú sa na mnohých z faktických bremien a rizík členstva v Severoatlantickej aliancii, no bez výhod oficiálneho členstva.

Príklad Rakúska zároveň ukazuje, že aj keby Slovensko zajtra vystúpilo z NATO, akákoľvek proatlantická vláda by aj tak s Alianciou mohla ísť do faktickej hlbšej spolupráce hoci aj bez toho, aby sme boli členmi de iure. Medzi členstvom a nečlenstvom v NATO je totiž ešte veľa odtieňov sivej. Akurát mimo Aliancie by sme neboli zmluvne chránení legendárnym článkom 5.

Naozaj je teda rakúsky príklad alternatívou, ktorá sa hodí pre Slovensko?!