Pohľad zvonka Pár slov o Orbánovi v Moskve a o našom pohŕdaní Ukrajinou

Príčinou napätia je pritom hrozba novej masívnej ofenzívy Putinových vojakov sústredných okolo Ukrajiny. Aj preto bola Orbánova návšteva zvláštna nielen svojím obsahom, ale najmä načasovaním.

Putin má pritom panický strach z nákazy covidom-19 a po celý čas stretnutia si tak držal od Orbána niekoľkometrový dištanc. No aj tak bolo zrejmé, že si obaja celkom dobre rozumejú.

Putin dokonca Orbánovi pred blížiacimi sa maďarskými parlamentnými voľbami vyjadril veľmi diplomaticky, ale predsa len podporu. Obidvoch spája spoločný strategický cieľ: posunúť hranice svojich krajín so susedmi tak, aby eliminovali straty, ktoré zaznamenali po búrlivých udalostiach 20. storočia.

Práve v tomto kontexte je členstvo Slovenska v NATO a podpora Spojených štátov a iných spojencov našej krajine kľúčová. Pretože naše hranice – a hlavne tie najcitlivejšie na juhu – nám už od rozpadu Rakúska-Uhorska pomáhali vytvárať a garantovať rôzne mocnosti.

Južná hranica sa udržala až do dnešných dní v podstate tak, ako bola schválená víťaznými mocnosťami po 1. svetovej vojne na čele so Spojenými štátmi, Francúzskom a Veľkou Britániou a potvrdená v tvrdých bojoch československých legionárov s vojakmi Maďarskej republiky rád na jar a v lete 1919. Bolo to aj vďaka hrdinskému odporu počas Slovenského národného povstania, vďaka ktorému sme sa spolu s Čechmi ocitli po 2. svetovej vojne medzi víťaznými národmi.

Bolo nutné, aby povojnové garancie potvrdili ďalšie mocnosti vrátane Sovietskeho zväzu a po rozpade sovietskeho impéria a pri rozdelení Česko-Slovenska opäť západné mocnosti na čele so Spojenými štátmi. To všetko zhrnuté a spísané v celom rade medzinárodných zmlúv vrátane záverečného aktu z Helsínk v roku 1975.

Členstvo Slovenska, spolu s Maďarskom a ďalšími susedmi, v NATO a EÚ tieto garancie ešte posilnilo. Príklad Grécka a Turecka potvrdzuje, že Aliancia neplní len obrannú úlohu voči vonkajšiemu agresorovi, ale nemenej dôležitá je jej funkcia eliminácie napätia medzi samotnými členmi. Videli sme názorne vlani, ako to funguje v praxi. Spojené štáty rázne zasiahli voči Turecku v Stredomorí, dokonca s využitím demonštratívnej prítomnosti lietadlovej lode, keď si Turecko začalo robiť jednostranné nároky na výsostné vody Grécka a Cypru.

Orbán aj Putin chcú meniť hranice

Keď sa vrátime k Orbánovej návšteve v Moskve a jej načasovaniu práve počas narastajúceho napätia okolo Ukrajiny, tak to zapadá do skutočných príčin vývoja, ktorý sa tu začal vo februári 2014, keď po zuby ozbrojení „zelení mužíčkovia na dovolenke“ najprv obsadili Krym a potom vtrhli na východný Donbas.

Poznáme to aj z československých dejín. Ani dôvodom invázie Moskvy do Československa v 1968. roku nebola hrozba NATO a Spojených štátov, ale len zabetónovanie mocenskej kontroly Kremľa nad Prahou a Bratislavou, a to aj s pomocou okupačnej armády. Podobne nebola príčinou útoku na Ukrajinu žiadna hrozba expanzie NATO, ale snaha o obnovenie svojho impéria, ktoré sa rozpadlo zánikom Sovietskeho zväzu.

Prezident Putin to označuje za najväčšiu geopolitickú katastrofu Moskvy v 20. storočí.

Premiér Orbán a jeho Fidesz za podobnú tragédiu pre Budapešť označujú Trianonskú zmluvu, ktorá po 1. svetovej vojne potvrdila rozpad Rakúsko-Uhorska a nové hranice následníckych štátov vrátane tej slovensko-maďarskej.

Putin svoju anexiu Krymu a už osem rokov trvajúci ozbrojený tlak na východný Donbas odôvodňuje tým, že Ukrajinci ako samostatný národ neexistujú a že Moskva len chráni svoju ruskojazyčnú menšinu. Tej medzitým rozdala aj ruské pasy.

Podobne Orbán hovorí o tom, že sa blíži čas, keď sa podarí napraviť „krivdy“ Trianonu a maďarský národ v Karpatskej kotline sa zase zjednotí, a stále hovorí aj o ochrane záujmov maďarskej menšiny v okolitých krajinách a jej členom rozdáva v posledných rokoch maďarské pasy.

Podobný postup susedskej politiky Putinovho Kremľa a Orbánovej Budapešti sa prejavil práve na Ukrajine. Orbánovo Maďarsko je od roku 2014 jedinou krajinou, ktorá sa snaží profitovať z Putinovej agresie voči Ukrajine. Ak svoje kroky aj priamo nekoordinuje s Moskvou, tak jej aspoň nahráva.

Jedným z príkladov je Budapešťou dlhodobo blokovaná spolupráca NATO – Ukrajina kvôli údajne protimenšinovému ukrajinskému školskému jazykovému zákonu. Iným príkladom je to, že Putin masívne rozdáva svoje pasy vo východnom Donbase a Orbán zase v Zakarpatí.

Orbán navyše, podobne ako Putin, okrem „pasportizácie“ svojich menšín v susedných krajinách cielene používa aj iné nástroje na rozširovanie svojho vplyvu. A to aj cez strategickú infraštruktúru a iné ekonomicky citlivé oblasti. Nákup poľnohospodárskej pôdy, lukratívnych nehnuteľností či snaha získať kontrolu nad energetickým sektorom a infraštruktúrou.

To, že verejne deklarovaný cieľ Orbánovej návštevy v Kremli súvisel práve s energetikou a snahou o prehĺbenie spolupráce v plynárenstve, súvisí s tým, že maďarské štátne energetické koncerny za posledné roky za premrštené ceny kúpili alebo sa pokúšajú kúpiť v okolitých krajinách niekoľko zaujímavých energetických firiem. To všetko vidíme aj na Slovensku.

Zvýšenie vplyvu Budapešti na susedné krajiny cez citlivé ekonomické sektory je presne ten recept, ktorý v postsovietskom priestore aktívne a cielene uplatňuje od nástupu do Kremľa práve Putin. Získanie týchto strategických ekonomických pozícií v susedných krajinách spolu s masívnou podporou tamojších menšín, následne rozdávanie pasov a súbežné stupňovanie požiadaviek a ochrana ich práv a vo finále vojenská akcia a zmena hraníc.

Toto je skutočný postup Putina, ktorý vidíme aj v postupoch Orbána.

Slovensku hrozí izolácia od najbližších susedov

To, že sa Putin snaží zastrieť svoje skutočné záujmy a príčiny krízy okolo Ukrajiny zatiahnutím NATO, EÚ a OBSE do diskusie o akýchsi bezpečnostných zárukách pre Rusko, je veľmi šikovný ťah. A fakt, že ho v tomto podporí Orbán, je vzhľadom na ich spoločné záujmy pochopiteľné.

Prečo však nemalá časť slovenskej politickej elity a spoločnosti na toto celé naletí a začne „bojovať“ proti Spojeným štátom a označí ich za hlavného vinníka ukrajinskej krízy, je nepochopiteľným prejavom úplnej naivity a provinčnej hlúposti. Tá sa však zahráva nielen s integritou svojej krajiny, ale aj s jej postavením v Aliancii a s ďalším rozvojom vzťahov Slovenska so susedmi. 

Postoj, že Slovensko nemá v úzkej súčinnosti so spojencami v NATO na čele so Spojenými štátmi prispieť k posilneniu obranyschopnosti východného krídla Aliancie v priamom susedstve s Ukrajinou, nepodkopáva len samotnú bezpečnosť Slovenska, ale aj jeho susedov, ktorí sa agresívnou politikou ruského prezidenta cítia ohrození.

Nie je to len Ukrajina, ktorá však nie je členom NATO, a preto tam žiadni vojaci Aliancie nebudú, ale aj Poľsko a Česko. Ak sa slovenská politická demokratická elita a jej voliči nespamätajú, tak nám všetkým reálne hrozí, že títo naši najbližší susedia nás začnú vnímať v blízkej budúcnosti ako čoraz problémovejších a nedôveryhodnejších. Teda ako susedov, ktorí svojím prístupom k riešeniu vážnej krízy a k agresívnej expanzívnej politike Kremľa čoraz viac ohrozujú aj ich bezpečnostné záujmy.

Prestaňme pohŕdať Ukrajinou

Nemalá časť slovenskej spoločnosti a politickej elity hlásiacej sa hlavne k ľavici, ale aj ku krajnej nacionalistickej pravici a fašizmu, sa správa k Ukrajine a Ukrajincom tak, ako keby neexistovali. Teda rovnako ako Putin.

Ako keby sa v Užhorode začínalo Rusko, a nie nezávislá krajina a samostatný národ, ktorý je nielen jazykovo a kultúrne, ale aj historicky podobne odlišný od Rusov, ako sú odlišní Slováci od Čechov či Poliakov.

Na Slovensku dostatočne nevnímame, že už dlhých osem rokov musia Ukrajinci, bez ohľadu na to, k akému materinskému jazyku sa hlásia, hájiť svoju nezávislosť a existenciu pred Putinovým Kremľom so zbraňou v ruke. Neuvedomujeme si, že aktuálna formulácia o možnej hrozbe útoku Putinových vojakov na Ukrajinu je zavádzajúca, lebo títo vojaci útočia a operujú na výsostnom ukrajinskom území už od februára 2014.

Namiesto podpory Ukrajincov v ich nerovnom zápase, ktorý sme aj my vo svojej modernej histórii v 20. storočí zažili na vlastnej koži, sa na nich pozeráme v lepšom prípade s nezáujmom a v tom horšom až s arogantným pohŕdaním. O Ukrajine a Ukrajincoch hovoríme a píšeme optikou Putinovho Kremľa a jeho prepracovanej propagandy.

Ak dnes naozaj veríte, že pravou príčinou krízy na Ukrajine sú geopolitické „hry“ a expanzívne plány Spojených štátov a NATO, a nie agresívny postup Putinovej mocenskej kľuky, potom musíte tiež veriť, že v auguste 1968 nás obsadila Moskva tiež kvôli tomu, aby nás ochránila pred útokom USA a NATO. Toto presne tvrdila vtedajšia sovietska propaganda a to isté len pred pár rokmi zopakovala vo svojom dokumente o auguste 1968 aj štátna ruská televízia kontrolovaná priamo Kremľom. To isté o podstate diania na Ukrajine od roku 2014 tvrdí aj Putinov Kremeľ, ako aj Fico či naši parlamentní fašisti.

U Fica to neprekvapuje, veď keď vstupoval do komunistickej strany v 80. rokoch, tak ako každý nový člen musel jasne schváliť inváziu a následnú okupáciu svojej vlasti sovietskou armádou a podporiť propagandistickú lož o „bratskej pomoci“. Ale to, že takýto názor zastáva nemalá časť demokratickej ľavicovej, ba aj konzervatívnej elity, je buď strata pamäti, alebo strata súdnosti. 

Kritika Putinovho Kremľa nie je prejavom nepriateľského postoja k Rusom. A naopak, obhajoba jeho činov neznamená, že takto hájime aj naozajstné záujmy bežných Rusov.

Dnes už vieme, že invázia Moskvy do Československa v roku 1968 odštartovala nezvratný proces rozpadu sovietskeho impéria. Preto nie je vylúčené, že terajšia agresia voči Ukrajine môže spustiť proces dezintegrácie samotného Ruska. Najmä v prípade, že Ukrajina bude úspešná.

Rozpad Ruska nie je dobrý ani pre Rusov, ale ani pre nás, už len vzhľadom na čínsku hrozbu. Podobný pohľad mal už Zbigniew Brzezinski, ktorý tvrdil nielen to, že Rusko bez Ukrajiny nebude svetovou veľmocou, ale aj to, že bez dobrých vzťahov s Ukrajinou Rusko stratí kontakt s Európou. A dodal, že my na Západe potrebujeme Rusko ako stabilnú a partnerskú entitu v zložitom euro-ázijskom priestore.

To, ako sa Slovensko, jeho občania a politická elita postavia teraz ku kríze na Ukrajine a k záväzkom a postaveniu svojej krajiny ako člena NATO aj EÚ, ovplyvní bezpečnosť a prosperitu samotného Slovenska a ľudí žijúcich medzi Dunajom a Tatrami v nasledujúcich desaťročiach.

Na rusko-ukrajinských hraniciach sa totiž rozhoduje aj o bezpečnosti hraníc Slovenska a o mieri a pokoji aj v našom regióne.

A tiež o tom, aká bude stabilita a vývoj v celom priestore od Atlantiku až po Vladivostok.