Pohľad zvonka Putin je výborný taktik, ale mizerný stratég

V týchto dňoch sa konali rokovania Ruska so Spojenými štátmi, členskými krajinami NATO, ako aj v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) o požiadavkách Moskvy. Tá požadovala garancie svojej bezpečnosti v priestore celej Európy, ktoré predložila a zverejnila v decembri minulého roka.

Poďme sa zamyslieť nad niektorými aspektmi histórie a pozadia toho, prečo toto celé vzniklo a ako sme dospeli do dnešnej napätej situácie.

Prečo sa USA „montujú“ do záležitostí okolo Ukrajiny? Na začiatok treba vysvetliť, prečo Spojené štáty vyvíjajú také intenzívne politicko-bezpečnostné aktivity okolo Ukrajiny.

Po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov sa jedným z hlavných bezpečnostných rizík nielen pre USA, ale aj pre nás v Európe a vlastne pre celý svet stala otázka kontroly nad masívnym jadrovým arzenálom bývalého „sojuzu“.

Najakútnejším problémom boli jadrové zbrane rozmiestnené mimo Ruska, v nových nezávislých štátoch, ktoré mali veľké vnútorné problémy a čelili ekonomickému úpadku. Reálne hrozilo, že v tomto chaose by sa časť jadrového arzenálu ocitla v rukách miestnych banditov či medzinárodných teroristov. Dokonca hrozilo, že sa dostanú do rúk vodcov agresívnych a nevyspytateľných režimov ako Severná Kórea či krajiny na Blízkom východe.

Najväčší jadrový potenciál mimo Ruska sa nachádzal práve na Ukrajine, kde sa vyrábali aj všetky základné a nevyhnutné komponenty na ich použitie, predovšetkým čo sa týka balistických rakiet. Kyjev však mal súčasne už vtedy isté obavy o udržanie svojho územia a o svoju bezpečnosť. V decembri 1994 preto bolo podpísané Budapeštianske memorandum.

Vtedajšie hlavné jadrové mocnosti a súčasne stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN – Spojené štáty, Veľká Británia a Rusko – v ňom poskytli Ukrajine svoje garancie jej nezávislosti, územnej celistvosti a nemennosti hraníc výmenou za to, že sa Ukrajinci vzdali úplne svojho jadrového arzenálu. Ten bol pod ich kontrolou a za americké peniaze prevezený do Ruska na likvidáciu. Memorandum podporili aj Francúzi a Číňania, ako aj vtedajšie Európske spoločenstvo.

Zásadné porušenie tohto memoranda nastalo v roku 2014, keď Rusko vojensky nielenže intervenovalo na území Ukrajiny, ale na jar dokonca anektovalo ukrajinský polostrov Krym a následne vojenskými operáciami docielilo do roku 2015 aj stratu kontroly Kyjeva nad východným Donbasom.

Moskva tak flagrantne porušila garancie, ktoré dala Ukrajine v roku 1994 v Budapešti, ale porušila aj ustanovenia iných dokumentov. Či už to je zmluva o Spoločenstve nezávislých štátov, alebo vzájomná dvojstranná zmluva s Ukrajinou o dobrom susedstve.

Vo všetkých týchto zmluvách sa ich signatári na čele s Ruskom zaväzovali rešpektovať medzinárodne uznané hranice a územnú integritu v hraniciach tak, ako sa vyvinula v čase rozpadu Sovietskeho zväzu.

Ide aj o elementárny princíp dodržiavania medzinárodných zmlúv a zachovanie si rešpektu vo svete.Zdieľať

Američania, ale aj Briti, ako garanti bezpečnosti a územnej celistvosti Ukrajiny v Budapeštianskom memorande, nemohli a nemôžu porušenie týchto garancií zo strany tretieho garanta – Ruska – nechať len tak.

Nie je to len medzinárodnoprávna záležitosť, ale ide aj o elementárny princíp dodržiavania medzinárodných zmlúv a zachovanie si rešpektu vo svete.

Ak totiž nebudú schopní dodržiavať a presadzovať svoje garancie a záväzky, ktoré dali svojim partnerom, v tomto prípade Ukrajincom, tak stratia akúkoľvek dôveryhodnosť iných svojich spojencov. Vážne sa oslabí ich postavenie vo svete, zvlášť ak sú aj stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN. Presne rovnaké konštatovanie však platí aj pre Rusko osobitne za situácie, že ono samo porušilo svoje garancie a záväzky, navyše voči svojmu najbližšiemu susedovi a partnerovi. 

Rusi konali, lebo NATO prichádzalo na Ukrajinu

Moskovská politická verchuška na čele s prezidentom Vladimirom Putinom porušenie svojich garancií z Budapešti odôvodňuje tým, že po politických otrasoch v Kyjeve, známych ako revolúcia na Majdane, na prelome rokov 2013 a 2014 hrozilo, že na Ukrajine sa rýchlo objavia vojaci NATO.

Ukrajina sa tak stane jej členom a Rusko príde o svoje tradičné vojenské námorné základne na Kryme. Tieto argumenty opakujú aj mnohí na Slovensku.

Lenže pravdou je, že protesty na kyjevskom Majdane a v iných mestách na Ukrajine vôbec nevypukli pre členstvo v NATO, ale pre podpis Asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ.

Vtedajší prezident Viktor Janukovyč ju doslova na poslednú chvíľu odmietol podpísať a tesne predtým niekoľkokrát priamo rokoval s prezidentom Putinom. Ten sa dokonca verejne postavil proti tejto dohode.

Faktom tiež je, že žiadna oficiálna ukrajinská štátna autorita a už vôbec nie prezident, vláda či parlament nikdy nežiadali od Ruska, aby sa vzdalo svojich námorných základní na Kryme. Ozývali sa len hlasy niektorých radikálnych skupín a jednotlivcov, ktorí však ani vtedy, ani dnes nezohrávajú v politickom živote Ukrajiny relevantnú úlohu. Ich myšlienky nemajú veľký vplyv, môžeme ich prirovnať k hlasom o Felvidéku, ktoré občas počuť u nášho južného suseda či na slovenskom juhu od Hnutia 64 žúp.

Napriek tomu ruská armáda vo februári 2014 celý Krym obsadila a následne si Rusko zorganizovalo pod dohľadom svojich vojakov referendum, ktoré bolo v rozpore s ústavou Ukrajiny a bez účasti ukrajinských orgánov a medzinárodných pozorovateľov. No a potom si Krym úplne prisvojilo.

Vtedajší ukrajinskí predstavitelia doteraz verejne zazlievajú administrácii prezidenta Obamu, že sa ich ako garant nielenže pred Putinom nezastala, ale dokonca na Kyjev po celý čas tlačila, aby ruským vojakom na Kryme ukrajinskí ozbrojenci nekládli aktívny odpor.

Na Ukrajine sa teda žiadni vojaci NATO nezjavili. Zato tam vtrhli „ruskí zelení mužíci“ alebo „dovolenkári“, ako sprvoti Kremeľ sarkasticky a cynicky nazýval svoje elitné vojenské oddiely, ktoré tam operovali, a neskôr Putin mnohých ich príslušníkov aj vyznamenal.

Bolo to po prvý raz po skončení 2. svetovej vojny, keď v Európe iný štát násilím nielen obsadil, ale dokonca úplne odtrhol kus územia susednej krajiny a porušil tak medzinárodne uznané hranice.

To sa neudialo ani na severnom Cypre, ktorý síce doteraz kontroluje turecká armáda a Ankara, ale oficiálne je stále súčasťou Cypru. Kosovo sa síce od Srbska odtrhlo, ale funguje ako samostatný štát uznaný nateraz vyše stovkou členských krajín OSN.

Argument, že Krym patrí aj tak Rusku, lebo patrí medzi jeho historické územia, je veľmi nebezpečný nielen z pohľadu histórie Európy 20. storočia, ale je to veľmi nebezpečné z pohľadu základných bezpečnostných záujmov Slovenska.

Bratislava neuznala doteraz Kosovo preto, lebo proces jeho odčlenenia od Srbska, na rozdiel od Čiernej Hory, nebol úplne v súlade s medzinárodným právom a srbskou ústavou.

Uznanie Krymu ako súčasti Ruskej federácie by bolo oveľa väčším ohrozením územnej integrity a hraníc Slovenska ako uznanie Kosova. Pretože ak sa hovorí len o historickom nároku Ruska na Krym, tak treba pripomenúť, že ten sa stal súčasťou bývalého Ruského impéria až v polovici 18. storočia. V tom čase celé územie Slovenska už bolo súčasťou Uhorska niekoľko storočí.

Porušenie sľubu NATO a USA o nerozširovaní

Je málo mýtov v modernej histórii, ktoré majú taký tuhý korienok, ako je ten o údajnom sľube o nerozširovaní NATO, ktorý údajne dali predstavitelia USA či západoeurópskych krajín na konci Sovietskeho zväzu a v čase zjednocovania Nemecka.

Nepomáha ani to, že vtedajší posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov to sám poprel: áno, debaty a úvahy o tomto boli, ale neboli uzatvorené žiadne záväzné dohody (na rozdiel napríklad od už spomínaného Budapeštianskeho memoranda). 

Téma rozširovania NATO však úplne „spala“ až do občianskej vojny v Juhoslávii. Až vtedy vtedajšia administrácia prezidenta Billa Clintona zmenila názor a pristúpila k prijatiu stredoeurópskych krajín. Motívom pritom vtedy nebola hrozba Ruska, ale práve nebezpečenstvo vypuknutia ďalších vzájomných konfliktov v tomto priestore.

Podobným príkladom bolo aj skoršie prijatie Grécka a Turecka, kde doteraz ich členstvo v NATO bráni obom krajinám, aby svoje pretrvávajúce rozpory prerástli do vzájomného ozbrojeného stretu. V tomto kontexte naše členstvo v Aliancii spolu s Maďarskom má pre Slovensko práve tento dôležitý bezpečnostný aspekt.

Boli Európania či dokonca Američania ochotní vyslať svojich synov a dcéry na pomoc Ukrajine a Gruzínsku? Sotva. Zdieľať

Je však pravdou, že vážne problémy vo vzťahoch Západu s Ruskom začali spôsobovať až procesy, ktoré sa prejavili naplno v roku 2008. Vtedy Rusko intervenovalo v Gruzínsku, jeho armáda zabrala Južné Osetsko a ruské tanky sa zastavili len dve hodiny jazdy od Tbilisi.

Súbežne na samite NATO v Bukurešti sa otvorila síce nezáväzná a nijako bližšie neurčená, ale predsa možná cesta pre prípadné budúce členstvo Gruzínska a Ukrajiny v NATO. Odvtedy sa Putinov Kremeľ premenil síce z komplikovaného, ale predsa len ešte partnera na čoraz agresívnejšieho a nebezpečnejšieho súpera.

Možnosť prijatia týchto postsovietskych krajín do NATO však okamžite narazila na skepsu až odpor nielen Nemecka a Francúzska, vážne pochybnosti boli aj v samotnom Washingtone.

Vtedajší minister obrany USA Robert M. Gates vo svojich pamätiach spomína, že on bol proti tomu. „Boli Európania či dokonca Američania ochotní vyslať svojich synov a dcéry na pomoc Ukrajine a Gruzínsku? Sotva. Rozširovanie NATO bolo teda politické rozhodnutie, a nie podrobne premyslený vojenský záväzok, a podkopávalo tak snahy Aliancie a bezohľadne prehliadalo to, čo Rusi považovali za svoje životné záujmy,“ tvrdí Gates, ktorý od 80. rokov zastával rôzne najvyššie posty v bezpečnostných zložkách USA vrátane šéfa CIA. Bol aj ministrom obrany kontinuálne za prezidentov Georgea Busha ml. a aj Baracka Obamu.

„Rýchle prijatie pobaltských štátov, Poľska, Česka, Slovenska a Maďarska bola správna vec, ale podľa mňa sa potom mal proces spomaliť,“ dodáva Gates.  

Invázia na Ukrajinu a anexia Krymu všetko zmenila

Napriek záverom samitu NATO v Bukurešti, ako aj invázie Ruska do Gruzínska sa tak proces približovania postsovietskych krajín k Aliancii nijako nepohol a o ich možnom členstve konkrétnejšie nehovoril už nikto.

To výrazne zmenila až ďalšia ruská invázia na Ukrajinu v roku 2014 a hlavne spomínaná anexia Krymu. Putin si privlastnil tento strategický polostrov, no stratil akékoľvek sympatie drvivej väčšiny Ukrajincov vrátane tých, čo hovoria po rusky.

Naopak, prudko akceleroval národno-štátne povedomie občanov Ukrajiny od Užhorodu až po Donbas a pobrežie Čierneho a Azovského mora. A spôsobil, že dnes už väčšina Ukrajincov chce vidieť svoju krajinu nielen v EÚ, ale aj v NATO.

Hovorí sa, že Putin je výborný taktik, ale mizerný stratég. Že výborne a odvážne využíva ponúknutú príležitosť a slabosť súpera, no nemá premyslený dlhodobý strategický plán. Vie len škodiť, ale nevie získavať partnerov a stráca spojencov.

Predstavme si na chvíľu, že by Krym neanektoval. Jeho vojaci, aj vďaka dlhodobým zmluvám s Ukrajinou o tamojších základniach, by ho mali po roku 2014 úplne pod kontrolou. Ale formálne by ostával súčasťou Ukrajiny.

A teraz by prišli požiadavky Ruska voči USA, NATO, ale aj Kyjevu na zabezpečenie svojich bezpečnostných záujmov vrátane akéhosi nového Budapeštianskeho memoranda. To by malo na jednej strane potvrdiť územné a bezpečnostné garancie Ukrajine, vrátane Krymu, s tým, že by Ukrajine bola garantovaná bezpečná neutralita mimo NATO.

„Sme jeden národ,“ tvrdí Putin. Predstavte si, že by toto počúvali Slováci z Prahy.Zdieľať

Takáto ponuka by určite znela tak pre Washington, ako aj pre európske členské krajiny Aliancie na čele s Nemeckom a Francúzskom, ale tiež pre samotný Kyjev dosť zaujímavo a všetci by sa intenzívne snažili uzavrieť novú vzájomne výhodnú dohodu.

Dnes to nie je už možné. Paradoxne, priznala to samotná Moskva, ktorá v požiadavkách predložených v decembri sa hneď v preambule odvoláva na niektoré doteraz platné medzinárodné dohody.

Síce toľko spomínané Budapeštianske memorandum neuvádza, ale uvádza záverečný zmluvný akt z Helsínk z roku 1975. A medzi jeho základné piliere patrí nedotknuteľnosť a nemennosť medzinárodne uznaných hraníc v Európe. To znamená, že ak Putinovo Rusko chce bezpečnostné garancie od USA a Európanov, tak musí samo dodržiavať práve tieto platné dohody, a teda musí rešpektovať územnú zvrchovanosť Ukrajiny v hraniciach, ako sú medzinárodne uznávané, vrátane Krymu.

Veď ak chcem o niečom rokovať, musím rešpektovať medzinárodné dohody, na ktoré sa sám odvolávam, a to v plnom znení. A ten, kto ich porušuje, nemôže od ostatných žiadať nejaké bezpečnostné garancie, ak on sám ich upiera signatárom dohôd, ktoré sám podpísal.

Toto je kľúčový problém súčasnej situácie v Európe a vo vzťahoch Ruska nielen s NATO, ale aj so všetkými jeho susedmi.

Pretože ak Moskva tvrdí – do nemalej miery oprávnene –, že sú ohrozené jej bezpečnostné záujmy, tak jej susedia z postsovietskeho priestoru na čele s Ukrajinou majú zase oprávnené obavy z územnej rozpínavosti Putinovho Kremľa. Zvlášť ak samotný Putin a ďalší najvyšší ruskí predstavitelia či členovia politickej a spoločenskej elity v Moskve opakovane verejne vyhlasujú, že svojbytný ukrajinský národ a ukrajinský jazyk vlastne neexistujú, ale sú len časťou ruského národa a jazyka.

 „Sme jeden národ,“ tvrdí Putin. Predstavte si, že by toto počúvali Slováci z Prahy.

Ako za danej situácie vysvetlí slovenský politik či verejne činná mienkotvorná osoba Ukrajincom, že aj tak nemajú právo na orientáciu na EÚ a NATO, lebo patria do prirodzenej sféry vplyvu Ruska?

Ako to vysvetlí slovenský katolík alebo evanjelik ukrajinskému gréckokatolíkovi (uniatovi), ktorý si navyše pamätá dlhú históriu útlaku v rámci moskovského impéria?

To znamená: my, čo sme mali to šťastie, že sa naši predkovia usídlili na západ od Karpát, môžeme byť členom rodiny európskych národov, ale oni preto, že sa usadili na východ od Karpát, priamo na okraji šírych východoeurópskych stepí, majú historickú smolu?

Napriek tomu, že sami niekoľkokrát naozaj bojovali za svoju národnú svojbytnosť a európsku perspektívu? Keď na Slovensku komunisti pod dozorom sovietskych „poradcov“ už dávno rozohnali kláštory a masívne združstevňovali vidiek, tak na Ukrajine (ale aj Litve) ešte stále bojovali proti moskovským boľševikom so zbraňou v ruke a posledné ozbrojené oddiely sa podarilo sovietskej tajnej službe zlikvidovať až v polovici 50. rokov!

To, že na Slovensku túto históriu takmer nikto nepozná, neznamená, že nebola a že nie je živá nielen na západnej Ukrajine, ale aj v mnohých jej východných častiach, kde bol ukrajinský národný prvok ešte viac potlačovaný, a predsa kládol odpor a prežil.

Dnes sme sa tak dostali do situácie, že národy Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska sa chcú stať členmi EÚ aj NATO.

Nájsť riešenie na základe tých požiadaviek, ktoré predložila Moskva, je nemožné.Zdieľať

S EÚ majú podpísané asociačné zmluvy, s NATO nejaké záväznejšie dokumenty doteraz neexistujú. Je súčasne jasné, že vzhľadom na ich vnútorné pomery nebudú na členstvo v týchto zoskupeniach v dohľadnom čase pripravené.

Na strane druhej je tu Moskva, ktorá deklaruje niektoré svoje oprávnené obavy a požiadavky na svoju bezpečnosť, ale na rozdiel od NATO má na ich medzinárodne uznanom území svojich vojakov v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ako aj v rozpore s prianím legitímnych vlád týchto krajín. A dokonca v prípade Ukrajiny si Rusko privlastnilo za nasadenie svojej armády aj kus jej územia.

Všetci spoločne tak stojíme pred úlohou a dilemou, ako zabezpečiť bezpečnosť a stabilitu v tomto európskom priestore na budúce roky tak, aby Moskva nemala obavy z NATO. A zároveň aby sa tieto krajiny súčasne nebáli, že im Moskva za použitia svojich vojakov urve ďalší kus územia či obmedzí ich zvrchovanosť.

Nájsť riešenie na základe tých požiadaviek, ktoré v decembri predložila Moskva, je nemožné.

Či sa podarí vyrokovať vzájomne prijateľné iné podmienky a pravidlá, je nateraz veľmi neisté. Preto sme sa my všetci od Atlantiku až po Vladivostok ocitli naozaj vo veľmi nebezpečnej situácii.