Čo tu čaká irackých kresťanov

Čo tu čaká irackých kresťanov

V decembri na Slovensko prišlo 149 irackých kresťanov. Ešte k nám ani nestihli doraziť a ich príchod už vyvolal prudké emócie. Pozitívne aj negatívne. Kto sú títo ľudia a čo ich tu čaká?

Úvodom len niekoľko základných informácií. Ľudia, ktorí prišli na Slovensko, sú asýrski kresťania, ktorí hovoria po aramejsky, rečou Ježiša Krista. Pochádzajú z Ninivskej planiny, najmä z mesta Karakoš a jeho okolia, ktoré leží neďaleko Mosulu.

Keď Islamský štát minulý rok dobyl Mosul, museli zo svojich domovov utiecť. Islamský štát domy kresťanov na Ninivskej planine označoval písmenom N (Nazaretskí) a rodinám dal často len niekoľko hodín času na to, aby ich opustili. Ak tak neurobili, zabili ich.

Útočisko našli v Erbile, hlavnom meste irackého Kurdistanu. Žili v tábore, ktorý sa nachádzal v záhrade jedného z kostolov v kresťanskej štvrti AnkaWa. Venoval sa im charizmatický kňaz, otec Douglas, a navštevovali ich slovenskí lekári z Nemocnice blahoslavenej sestry Zdenky, ktorú v Erbile prevádzkuje Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety.

Iniciatíva na ich presídlenie vzišla od občianskeho združenia Pokoj a dobro, ktoré o spoluprácu požiadalo nitrianskeho biskupa a Diecéznu charitu v Nitre.

Títo ľudia dlho váhali, či majú z Iraku odísť. Keď jeden z autorov tohto textu pred pár mesiacmi tábor v Erbile navštívil, väčšina jeho obyvateľov ešte vtedy verila, že sa za krátky čas bude môcť vrátiť do svojich domovov. Čas však plynul a oni pomaly strácali nádej.

Kto k nám prišiel?

Vieme o týchto Iračanoch, ktorí k nám teraz prišli, povedať aj niečo viac?

Spýtali sme sa na to dvoch Slovákov, ktorí ich poznajú najlepšie. Zuzana Dudová je lekárka, ktorá pôsobí v dvoch klinikách, ktoré prevádzkuje v Erbile a Dohúku Vysoká škola svätej Alžbety. Dudová viacerých z nich stretla, niektorí s ňou spolupracovali, iných ošetrovala.

Anton Frič je fotograf, ktorý túto komunitu žijúcu medzi Kurdmi na severe Iraku viackrát navštívil a pokiaľ tomu nebránili jazykové limity, tak sa s nimi porozprával.

Predstavíme vám teraz týchto ľudí ich očami, ako ich spoznali

Nisan je starší pán, asi 60-ročný. Ako mnohí z prichádzajúcich, aj on patrí k vyššej strednej triede. Teda patril. Je farmaceut, mal vlastnú lekáreň, dom, auto a solídne úspory v štátnej banke v Mosule. Jeho syn, veterinár, mal dokonca malú kliniku. O všetko prišli. Keď dobyli bojovníci Islamského štátu miliónový Mosul, kedysi relatívne bohaté mesto na severe Iraku, ako prvé mu zhabali úspory v banke, postupne prišiel o všetko, dom, auto, všetky veci. Zachránili si iba vlastné životy. S manželkou majú šesť dcér, až na jednu sú všetky vydaté, a jedného syna. Dievčatá majú stredné školy a zväčša pomáhali v domácnosti.

Islamský štát domy kresťanov označoval písmenom N (Nazaretskí) a rodinám dal niekoľko hodín, aby ich opustili. Zdieľať

Lekárka Zuzana Dudová hovorí, že Nisan bol od začatku veľmi činorodý a ochotný, so všetkým chcel pomáhať, pomáhal jej s distribúciou a roznášaním liekov, aby niečo robil. Občas síce zaspomínal, o čo všetko prišli, najmä na pekný dom, a – ako dodáva Anton Frič – dlho dúfali, že nebudú musieť nikam chodiť. Ešte na Vianoce pred rokom mu hovorili, že sa určite vrátia domov, že Islamský štát bude o pár týždňov porazený a oni sa budú mocť vrátiť. Čas plynul, pochybnosti rástli a pred polrokom už nášmu fotografovi povedal, že by nechcel, aby jeho rodina skončila ako Palestínci v Gaze, aby nežili ďalej v prechodných táboroch a nečakali na niečo, čoho sa nikdy nemusia dočkať.

Prídu aj dvaja starší manželia, ktorí dlho odmietali kamkoľvek odísť, keďže ich jedinú dcéru uniesli bojovníci ISIS. Dlho verili, že dcéru nejako zachránia, že sa jej podarí utiecť alebo ju vykúpiť, ale o dievčati už nikdy odvtedy nepočuli. Dokážu na Slovensku obrátiť list?

Úplne inak podľa Antona Friča uvažuje mladučká Aneeta. Má 15 rokov, dvoch starších súrodencov a podľa fotografa bude do dvoch mesiacov v triede medzi spolužiakmi hviezda. Rýchlo sa adaptuje, rýchlo učí a keď jej ide angličtina, pôjde jej aj slovenčina.

Ramy je 24-ročný mladík s jemnou bradou a gombík na košeli nosí zapnutý až pod krk. Robil na rafinérke, je slobodný a okrem sestry sa bude musieť postarať aj o svojich dvoch starnúcich rodičov. Prídu spolu. „Keď to všetko na nás Boh dopustil, musí to mať nejaký zmysel,“ povedal raz Fričovi.

Alebo tomu budú musieť dať zmysel oni sami. Dá sa očakávať, že nie všetci budú chcieť dlhodobo zostať na Slovensku. Častá otázka medzi nimi vraj bola, ako ďaleko je od nás Nemecko. Ale o našej krajine už niečo vedia a niečo je im sympatické, dokonca veľmi. Najväčšiu radosť mali, keď sa dozvedeli, že u nás prakticky nežijú moslimovia, a tých pár stoviek, ktoré tu sú, majú často kresťanské ženy. Po ich skúsenostiach s ISIS sa tomu človek veľmi nečuduje. Považujú to vraj za „zázrak“.

Odchod niektorých je pre komunitu na severe Iraku strata. Lekárka Zuzana Dudová nám povedala o mužovi, Arasovi pravej ruke miestneho biskupa, ktorý tiež prišiel na Slovensko s celou rodinou. Jeho pomoc si nevedela vynachváliť. Vedel vybaviť všetko. Na úradoch, s papiermi, s ľuďmi, proste cenný človek. Má svoju rodinu a tá potrebuje normálne žiť. Verí, že sa to podarí u nás. Podľa Dudovej k nám prichádzajú s optimizmom a očakávaniami, asi sa pridáva aj trochu strachu z neznáma. Lekárka z Erbilu sa obáva, aby neskončili porozdeľovaní po nejakých dedinách, sú to ľudia, ktorí potrebujú svoju komunitu, aby si sami vedeli pomáhať, podporiť sa a integrovať sa spolu. My im dokážeme pomôcť, je to naša povinnosť, ale to najdôležitejšie musia opäť urobiť sami.

Integrácia sa už začala

Ich integrácia bola odštartovaná ešte v tá­bore v Kurdistane, kde sa začali učiť po slovensky. Po prílete na Slovensko ich premiestnili do záchytného tábora v Humennom, kam musí ísť každý žiadateľ o azyl.

Pobyt v Humennom trvá zvyčajne mesiac, potom sa utečenci presunú do niektorého z pobytových táborov migračného úradu. „Presídlení ľudia vyjdú z pobytových táborov už s udeleným azylom,“ hovorí kňaz Peter Brenkus z občianskeho združenia Pokoj a dobro, ktoré sa podieľa na projekte presídlenia irackých kresťanov.

Celý proces až po získanie azylu tak môže trvať od jedného mesiaca až do pol roka. Keď dostanú azyl, môžu sa celkom slobodne rozhodnúť, kde budú bývať. Ponuku v Nitre a okolí teda nie sú povinní využiť.

Odchodom z tábora sa však ich integrácia do spoločnosti nekončí, proces pokračuje a má viacero častí. Jednou z nich je vyučovanie slovenčiny. Podľa Brenkusa ponúknu irackým kresťanom intenzívny, minimálne deväťmesačný kurz. „Bude pozostávať z 15 hodín profesionálnej výučby jazyka týždenne.“

Integrácia utečencov obsahuje aj vysvetľovanie kultúrnych rozdielov, ako aj informácie o našom sociálnom systéme. „Dozvedia sa, čo musia urobiť, keď stratia prácu, za akých podmienok dostanú príspevok v nezamestnanosti alebo čo by sa stalo, keby neposlali deti do školy,“ vysvetľuje Brenkus.

Sociálni pracovníci budú sprevádzať utečencov napríklad na úrady, pomôžu im nahlásiť sa k lekárovi. K dispozícii budú mať aj psychologickú pomoc. V rámci právneho poradenstva im pomôžu podpísať zmluvu napríklad s mobilnými operátormi a poradia aj pri zložitejších zmluvách.

Keď totiž Iračania prídu, s azylom budú slobodní ľudia a nikto im nemôže diktovať, kde budú bývať. Zdieľať

Brenkus hovorí, že integrácia bude úspešná vtedy, keď okrem praktických rád bude fungovať aj sieť praktických vzťahov. Tu môžu veľkú úlohu zohrať dobrovoľníci. Napríklad ak miestni chlapci zapoja malých Iračanov do futbalového klubu alebo dievčatá zase svoje rovesníčky do tanečnej školy.

Iracké ženy zas budú potrebovať poradiť v kuchyni. „Niekto im musí pomôcť naučiť sa variť z našich surovín a zároveň im ukázať naše jedlá. „Toto všetko sú aktivity, ktoré môžu robiť dobrovoľníci,“ vraví Brenkus.

Nádej a obavy

Dobrovoľnícku základňu už majú podľa Brenkusa pripravenú, stále však pracujú na jej rozšírení. „Máme predstavy, kam utečenci pôjdu, a okolo týchto lokalít budujeme podporný dobrovoľnícky tím,“ hovorí s tým, že ho budú dopĺňať najmä z farských komunít. Svoju vlastnú sieť dobrovoľníkov im ponúkla aj iniciatíva Kto pomôže. Irackí kresťania by nemali bývať u dobrovoľníkov doma, ale v samostatných voľných priestoroch.

Ešte pred príchodom utečencov sa objavili vo viacerých dotknutých obciach prejavy nespokojnosti. Hovorilo sa o petíciách, či dokonca miestnych referendách.

Brenkus, ktorý je zároveň farárom v jednej z týchto dedín – Výčapoch-Opatovciach, verí, že kým 25 kresťanských rodín príde do konkrétnych obcí, atmosféra v nich sa upokojí. Prípadné petície či protestné akcie nemajú podľa neho žiaden právny zmysel, pretože ich nie je možné voči nikomu nasmerovať.

Keď totiž Iračania prídu, s azylom budú slobodní ľudia a nikto im nemôže diktovať, kde budú bývať.

Brenkus strávil s týmito utečencami istý čas aj v tábore v Erbile a hovorí, že pred ich príchodom na Slovensko sa v nich zmiešavali dva pocity – nádej a obavy. „Je im jasné, že nejdú do raja. Majú za sebou veľmi traumatizujúcu skúsenosť a pred sebou veľké neznámo.“

Foto: Tony Frič

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo