Filmový portrét Rudolfa Dobiáša Keď je na konci dňa svetlo

Nestáva sa to, žiaľ, príliš často, ale občas sa to stane. Dobrý pocit, že máme čosi také ako verejnoprávna televízia. Aj teraz taký pocit prišiel, keď na svojom druhom programe RTVS ponúkla dokument, aký presne očakávame od televízie, na ktorú prispievame svojimi koncesionárskymi poplatkami. Taký dokument by mala mať verejnoprávna televízia v archíve o všetkých, ktorých si táto krajina má uchovať v pamäti.

Ale to je možno až príliš utilitársky úvod k textu o dokumente Aleny Čermákovej, ktorá priniesla filmový portrét Rudolfa Dobiáša (ročník 1934), politického väzňa, baníka, skladníka, žeriavnika, manžela, otca rodiny a okrem toho všetkého aj básnika a spisovateľa.

Film Svetlo na konci dňa sa začína celkom vtipne. Ľubomír Feldek a Miroslav Polák sú na pošte a opäť raz spolu s Ferom Guldanom a Františkom Neupauerom posielajú list Švédskej kráľovskej akadémii, aby si už konečne všimla slovenského básnika s pozoruhodným príbehom a dobrými básňami. A aby mu teda už udelila tú Nobelovu cenu.

Vyzerá to ako vtipný happening, muži sa celkom na tej situácii, ktorú už zažili, zabávajú. Ale nemyslia to ako vtip. Naopak, sú presvedčení o tom, že Rudolf Dobiáš by mal dostať túto cenu.

S denníkom SME má Postoj v mnohom iné názory, ale so slovami kultúrnej redaktorky SME Kristíny Kúdelovej o Rudolfovi Dobiášovi sa vieme stotožniť: „V Rudolfovi Dobiášovi má Slovensko poklad, o ktorom ani samo nevie, lebo tento politický väzeň, básnik a spisovateľ žije ticho.“

Rudolf Dobiáš sa vraj na to, že je už dlhšie spájaný s nádejami na nobelovku, aj hnevá. Ale asi tak dobrotivo. Že chlapci, načo to všetko! To nie sú podstatné veci.

Ale dá sa mu rozumieť, zažil v živote dosť na to, aby sa zaoberal nejakou cenou.

Rudolf Dobiáš možno nie je taký monumentálny básnický talent ako Milan Rúfus, no v jeho poézii je čosi zemité, veľmi prebolené a číre. Niečo, k čomu dospel muž sformovaný v tvrdom zápase o normálny život.

Nešiel klasickou cestou literáta – dobré vzdelanie, veľa čítania, potom práca niekde na katedre či vo vydavateľstve. Jeho školou bolo väzenie, cela, jáchymovské bane, fabrika.

Rudolf Dobiáš je napriek vysokému veku a ťažkému životu v dobrej kondícii i psychickej pohode. A tak dokumentaristka Alena Čermáková prišla k nemu v pravý čas. Už je to starý muž, s tvárou, v ktorej je veľa vpísané.

Vraj nerád rozpráva, skôr radšej mlčí, lebo načo už viesť veľa rečí? Ale režisérka ho presvedčila, aby rozprával. A to dokonca aj pred kamerou.

Všetko si ešte pamätá presne, aj svojich trýzniteľov, ich mená, slová, trýznenia, nezabúda ani naivne neospravedlňuje. Ale hnev či zlobu z jeho slov necítiť. Možno trochu trpkosti tam stále je.

Rudolf Dobiáš mal osemnásť, začal práve študovať na vysokej škole, keď si poňho prišli v decembri 1953 eštebáci. Rozniesol totiž ako zapálený skaut zopár karikatúr, ktoré ani sám nemaľoval. Ale vyšetrovatelia prišli k názoru, že on je akýmsi ideovým vodcom mladých ľudí rebelujúcich proti režimu.

Tá rebélia spočívala v kresbe karikatúr a ich roznášaní po meste, bolo to vraj možno 20-30 kusov. Kvalifikovali to však ako velezradu a v hre bol aj trest smrti. Ale sovietsky blok bol práve v eufórii, lebo vyhral vojnu v Kórei, a tak boli sudcovia a prokurátori ochotní byť aj voči zradcom režimu trošku veľkorysejší.

Dobiáš dostal osemnásť rokov basy.

Ako prvé si kúpi Rúfusovu zbierku poézie a potom zistí, že už nevie komunikovať s dievčatami.Zdieľať

S režisérkou sa vracia na miesta, kde zažil hrozné chvíle väzby, kým súd nerozhodol. Zamyslený chodí po malej cele. Nie je to človek, ktorý by sa rád pred kamerou predvádzal, je skôr plachý, ale zjavne ho tá situácia zasiahla. Spomienky sa vyrojili. Hovorí o tom, že nemal dlho zrkadlo, a tak nevidel dlhý čas ani vlastnú tvár. Nevedel, ako vyzerá, čo v tej jeho tvári je. Mal pochybnosti, či by ju ešte v zrkadle spoznal. Možno by na toho cudzieho človeka aj napľul.

Od októbra 1954 už Dobiáš fáral do uránových baní a s literatúrou sa v duchu rozlúčil. Človek riešil základné veci, ako to celé prežiť, ako sa nezblázniť zo strachu päťsto metrov pod zemou.

Alena Čermáková pre SME povedala: „Bola som veľmi vďačná, že súhlasil s tým, aby sme sa šli pozrieť do pracovného tábora v Lešeticiach na Příbramsku, kde po vynesení rozsudku šesť rokov fáral v bani. Keď si sadol na posteľ, ktorá mu v neľudskom prostredí patrila, začal rozprávať o zmysle života, o dobre a zle a o tom, aký majú vplyv na človeka a ako možno proti zlu bojovať.“

Rudolf Dobiáš spolu s viacerými väzňami sa v roku 1956 nadchol maďarskou revolúciou a väzni plní nádeje vyhlásili na dva týždne hladovku – výsledkom je, že dostanú ďalší trest: nebude sa na nich vzťahovať žiadna milosť či amnestia.

A tak fára ďalšie roky. V roku 1960 sa však stane menší zázrak. Príde amnestia a týka sa aj jeho. Mladý muž opúšťa po siedmich rokoch brány väzenia. Vracia sa domov, do Trenčianskej Teplej.

Doma našiel umierajúcu matku. Ako prvé si kúpi Rúfusovu zbierku poézie a potom zistí, že už nevie komunikovať s dievčatami. Mladosť sa akosi zasekla. Ostala v tých uránových baniach.

Potom prichádza povolávací rozkaz, lebo väzeň si nestihol vykonať povinnú dvojročnú vojenskú službu. Narukuje, oblečú ho do uniformy a zavrú v kasárňach.

Žiadny bohémsky život v kaviarňach, kultúrnych centrách, v umeleckých kruhoch. Zdieľať

A potom znova návrat do normálneho života. Nájde prácu robotníka v trenčianskom Slovliku. Fabrika však dostane príkaz poslať pár ľudí do nováckych baní. A pošlú politicky nespoľahlivého, no v bani skúseného Rudolfa Dobiáša. Opäť teda fára.

Ako politický väzeň nemá veľmi na výber. Ale potom môže robiť v Slovliku žeriavnika. Ožení sa, založí rodinu, dostane podnikový byt. Pracuje na zmeny, stále, je večne nevyspatý, doma pribúdajú deti.

Neskôr už môže robiť zásobovača, ale musí uplácať, aby dostal to, čo fabrika nutne potrebuje. Je to taká socialistická korupcia – v aktovke nosí fľašu tvrdého alkoholu. Nerobí mu to dobre.

Taký osud. Žiadny bohémsky život v kaviarňach, kultúrnych centrách, v umeleckých kruhoch. Vidíte veľké upracované ruky. Skromné podmienky, tvrdá práca a vedomie, že ako bývalý politický väzeň je človekom druhej kategórie.

Ale je tu ešte niečo, slová, verše, poviedky, hry... Do života sa mu opäť vkráda literatúra.

Rudolf Dobiáš si kupuje písací stroj. Padne na to celý mesačný plat. No keď do republiky vtrhnú spriatelené vojská, tuší nebezpečenstvo a rýchlo ho schová pod vaňu. Dubčekovi neverí. No nerebeluje.

Je paradoxné, že práve počas normalizácie, v druhej polovici sedemdesiatych rokov, už Dobiášovi vychádzajú prvé knižky a vysielajú sa jeho rozhlasové hry. Môže sa dokonca stať „profesionálnym“ spisovateľom.

Je to zvláštne. Rudolf Dobiáš pokorne povie, že počas normalizácie nevytŕčal, teda už pre Štátnu bezpečnosť nepredstavoval akútne nebezpečenstvo. Ideológovia ho síce napadli, že v jeho hrách sú idealistické názory. Ale viacerí literárni kritici či spisovatelia sa ho zastali.

Možno tí, ktorých režim nepostihol, skôr protežovali, mali aj výčitky, tak mu s vydaním kníh pomáhali. Možno tak liečili svoje svedomie. A možno iba nechceli, aby tomuto človeku režim opäť ubližoval. Vytrpel už dosť.

A možno aj všemocný Válek rozhodol, že Dobiáš sa už dostatočne poučil, už nie je nebezpečný, vytrpel si svoje, a tak mu možno dačo vydať. Najlepšie, keď sa bude zameriavať na tvorbu pre deti.

Pokojný starý muž sedí na svojej záhrade, kŕmi mačky alebo oberá jabĺčka.Zdieľať

Až v novembri 1989 z Rudolfa Dobiáša všetko spadne, človek s biľagom politického väzňa sa voľne nadýchne. Píše, tvorí, ale je to tichý muž žijúci v ústraní.

Ondrej Čiliak v Revue Impulz napísal: „Autorov základný postoj k životu je postojom človeka ,širokého srdca‘, schopného čeliť ťažkostiam a prekonávať ich, brániť mravné hodnoty pred nepriateľom. Proti Kainovi žijúcemu v človeku, ktorý práve Dobiášovi tak veľmi ublížil, tak veľa mu vzal, stavia autor lásku, jej očistnú silu, možnosť duchovného ,prevrátenia‘.“

Vo filmovom dokumente vidíme muža, ktorý už stihol všetko veľakrát premyslieť, prijať svoj osud, ďakovať za to dobré a nerobiť zo seba hrdinu ani obeť.

Jednoducho takto život plynul. Snažil sa nejako obstáť.

Alena Čermáková doviedla tohto tichého muža k tomu, že pred kamerou jednoduchými slovami hovoril hlboké veci.

Jeho slová dopĺňali dobové propagandistické zábery a animácie, ktoré ťaživý dokument trochu odľahčili. A veľkú pridanú hodnotu dodala krásna kamera Richarda Krivdu.

Pokojný starý muž s usmievajúcimi sa očami sedí vo svojej záhrade, kŕmi mačky alebo v neskorej jeseni oberá jabĺčka. Potom sedí doma stolom a natiera si maslo na chlieb. Muž vyrovnaný s tým, čo bolo a ako bolo.

Najsilnejšie časti filmu sú tie, kde vidíte zábery na krajinu a do toho Rudolf Dobiáš recituje či skôr hovorí svoje básne. Žiadny umelec by to takto silno nepredniesol.

Tichý muž prežil svoj život a to, na čo prišiel, zapísal do veršov.

Už ti len mlčať svedčí. / Ak je tak, radšej mlč. / Schovaný v kúte reči / aj iných mlčať uč.

Je dobré, že Rudolf Dobiáš v tomto dokumente nemlčí. Nehovorí však veľa, tak akurát. Aby bolo povedané, čo má byť povedané.