Nová nemecká vláda Červení, zelení a žltí si rozdelili posty, no už od začiatku to škrípe

Dva a pol mesiaca po voľbách zvolil nemecký bundestag nového kancelára. Stáva sa ním sociálny demokrat Olaf Scholz, ktorý bude vládnuť spolu so Zelenými a liberálnou FDP. Už prvé dni novej koalície ukazujú, že udržať trojkoalíciu pohromade nebude triviálnou úlohou.

395 poslancov hlasovalo za nového kancelára Scholza pri hlasovaní. Z celkovo 736 poslancov je to síce väčšina, no prekvapivo malá. Koalícia má spolu 416 poslancov, šiesti z nich sa na tajnom hlasovaní nezúčastnili, prinajmenšom 15 poslancov koalície hlasovalo proti.

Vylúčiť sa nedá ani to, že ich počet bol ešte väčší, keďže za zvolenie Scholza mohol hlasovať aj nejaký z opozičných poslancov.

SPD tvrdí, že odpadlíkmi boli určite poslanci koaličných partnerov. Žeby išlo o niektorých poslancov FDP, pre ktorých je nová koalícia príliš ľavicová? Alebo o sklamaných Zelených, ktorí verili vo veľké víťazstvo a radikálnejší kurz v boji proti klimatickej zmene? Faktom je, že aj na mimoriadnom sneme SPD hlasovali siedmi delegáti proti koaličnej zmluve, ktorá ich vlastnej strane zaručuje kancelárske kreslo a šesť ministerstiev.

SPD láka vyhrážkami

„SPD láka liberálov vyhrážkami,“ napísal denník Frankfurter Allgemeine Zeitung deň po septembrových parlamentných voľbách. Spolupredseda sociálnych demokratov Norbert Walter-Borjans označil predstavy liberálnej FDP za „voodoo ekonomiku“, vcelku neobvyklý prístup k budúcemu koaličnému partnerovi. Scholz napokon svojich straníckych kolegov zahriakol a rétoriku voči budúcim partnerom utlmil. V jeho strane však touto koalíciou nie sú všetci nadšení.

Víťazstvo sociálnych demokratov síce spoľahlivo naznačovali prieskumy verejnej mienky niekoľko týždňov pred voľbami, no po šestnásťročnom úpadku SPD počas vlády Angely Merkelovej sa to spočiatku javilo ako fatamorgána. Sen sa však naplnil – SPD dva mesiace pred voľbami otočila trend a zvíťazila.

No pre časť politickej ľavice bol výsledok napriek tomu sklamaním. Postkomunistická Die Linke stratila takmer polovicu voličov a prepadla sa na 4,9 percenta hlasov. Do parlamentu sa dostala len o chlp vďaka výnimke, podľa ktorej môžu byť v parlamente zastúpené aj strany, ktoré nedosiahnu 5 percent hlasov, ak vyhrajú v prinajmenšom troch volebných okresoch.

Zo 69 poslancov jej zostalo chabých 39 a strašiak červeno-červeno-zelenej vlády s postkomunistami, ktorý mal sociálnym demokratom zaistiť výhodnú pozíciu pri rokovaniach s liberálmi, sa cez noc vyparil.

Vzostup SPD uškodil aj Zeleným, ktorí dlhodobo počítali s výsledkom nad dvadsať percent, krátko dokonca snívali o kancelárskom kresle. Po chybách Annaleny Baerbockovej počas kampane si uvedomili, že tento cieľ zrejme nedosiahnu – no chceli byť prinajmenšom silnou stranou, ktorá sa umiestni tesne za víťazom. No ani tento cieľ nedosiahli. Necelých 15 percent, 11 percentuálnych bodov za SPD, bolo síce ešte stále na pomery strany slušným výsledkom, ale žalostne zaostávalo za vlastnými nárokmi.

Kto kontroluje tok peňazí

Trpkú pachuť v tábore Zelených zanechalo aj víťazstvo FDP v boji o ministerstvo financií. Zálusk na tento post mal aj jeden z lídrov Zelených Robert Habeck, ktorý dúfal, že sa mu cez toto ministerstvo podarí zrušiť dlhovú brzdu, aby tak dokázal financovať boj proti klimatickej zmene. Sympatie mal aj zo strany sociálnych demokratov, ktorí si sľubovali zvýšenie daní (ani nie tak veľmi preto, aby štát mal viacej peňazí, ale najmä preto, aby ich bohatí mali menej).

S predsedom FDP Christianom Lindnerom však môžu tieto nádeje pochovať. Habeck síce získal ako náhradu ministerstvo hospodárstva, ktoré bude po novom aj ministerstvom hospodárstva a ochrany klímy, ale ani formálny titul vicekancelára nevyváži fakt, že popri ministerstve financií bude hrať tak trochu druhé husle.

Zelení stratili v koaličných rokovaniach aj druhú pozíciu, ktorá bola kľúčová pre ich plány – ministerstvo pre digitalizáciu a dopravu. Aj tento post získal liberál: generálny tajomník FDP Volker Wissing si promptne pohneval Zelených svojím nápadom znížiť dane na naftové autá, aby sa tým korigovala stúpajúca cena nafty.

Za stratu tohto ministerstva si Zelení môžu sami – ministerské kreslá si SPD, Zelení a FDP delili v pomere 6 : 5 : 4 a ekostrana mohla v rokovaniach dokázať, že to v zápase proti klimatickej zmene myslí vážne a uprednostní toto ministerstvo. Ibaže bolo potrebné nájsť vhodné miesto, kam „upratať“ neúspešnú volebnú líderku Baerbockovú.

Tá potrebovala silný rezort, ktorý nebude pôsobiť tak, akoby ju strana posielala do politického dôchodku, no kde by bez akýchkoľvek skúseností v exekutíve mala slabé karty. Vzhľadom na jej vzdelanie bolo pre ňu ministerstvo zahraničných vecí najmenej nevhodnou pozíciou, a hoci by FDP mala vhodnejších kandidátov – poslanec Alexander Graf Lambsdorff je profesionálnym diplomatom a o jeho nominácii na tento post sa uvažovalo už v roku 2012 –, Baerbocková túto pozíciu napokon získala.

Problémové dieťa koalície

Bolo by prehnané vzhľadom na 15 odskočených poslancov prognózovať skorý koniec novej koalície, aj bez nich má Scholz za sebou jasnú väčšinu. No je zrejmé, že s postupom času sa u jeho koaličných partnerov vytratí eufória z účasti vo vláde. Navyše, jeho vlastná strana je známa tým, že pre kompromisy svojich kancelárov má často len málo pochopenia.

Aj z tohto dôvodu sa noví koaliční partneri pokúšali nájsť akýsi tmel, ktorý by ich udržal pohromade, preto sa zhodli na projekte „modernizácie krajiny“.

„Spojenectvo pre slobodu, spravodlivosť a udržateľnosť,“ tak znie podtitul koaličnej zmluvy, má vydržať dlhšie než len jedno volebné obdobie. Na to však bude potrebné udržať koalíciu pohromade.

Ako slabý článok sa v súčasnosti javia najmä Zelení, ktorí dokázali najmenej naplniť svoje ambície. Na 178 stranách koaličnej zmluvy sa slovo „klíma“ síce spomína 198-krát, no ekologickí aktivisti naďalej varujú, že plány koaličnej zmluvy nevystačia na splnenie parížskych klimatických cieľov.

Zelených trápi aj vlastná rozpoltenosť: Baerbocková vytlačila z ministerstva zahraničných vecí Cema Özdemira, ktorý bol na tento post dezignovaný počas neúspešných rokovaní v roku 2017. Možný scenár, že nová „moderná“ vláda by nemala jediného ministra s migračným pozadím, však vyvolal škandál, vďaka ktorému Özdemir skutočne ministerstvo dostal – ibaže poľnohospodárstvo. Tu sa však kontroverzie nekončia. Tento krok totiž rozhneval ľavicové krídlo strany, ktoré je s krídlom takzvaných realistov, ku ktorým sa radí aj Özdemir, na vojnovej nohe.

Robin Alexander, komentátor denníka Die Welt, so sarkastickým podtónom sumarizuje: „Politika založená na identitách a krídlach vyvoláva reťazové reakcie, ako napríklad vysvetľuje denník Die Tageszeitung: a) Realista s migračným pozadím vytlačí ako minister poľnohospodárstva ľavičiara: Özdemir dnu, Hofreiter von. b) Kompenzáciou je, že na ministerstve rodiny musí realistku nahradiť ľavicová žena: Anne Spiegelová nastúpi, Katrin Göring-Eckardtová von. Ale keďže Göring-Eckardtová je z východu, c) ministerkou životného prostredia sa musí stať iná ľavicová Východonemka: Steffi Lemkeová. Prečo d) sa na rad ako štátna tajomníčka kultúry musela dostať ľavicová západniarka (Claudia Rothová) a či e) už je jasné, ktorý pravicový muž z východu s migračným pozadím bude o tri roky budúcim nemeckým eurokomisárom, Tageszeitung, žiaľ, zatiaľ nevysvetľuje.“