Bonsajový jakobín Budúci ťahúň nemeckej SPD, ktorý flirtuje s extrémizmom

Nemeckí sociálni demokrati (SPD) budú mať okrem kancelára na čele koalície SPD-Zelení-FDP aj nového generálneho tajomníka strany. Jej predsedníctvo sa jednohlasne zhodlo na spoločnom kandidátovi, a keďže ide v nemeckých stranách o dôležitú funkciu, pozrieme sa bližšie, kto sa ním stane.

32-ročný Kevin Kühnert je nadaný rečník a patrí medzi najvyprofilovanejších politikov strany, no ako máloktorý iný politik živí polarizáciu v spoločnosti. Nie bez dôvodu, jeho predstavy sú radikálne, ich cieľom nie je nič menej než úplná prestavba Nemecka.

„Bez kolektivizácie nie je možné prekonanie kapitalizmu,“ hlása Kühnert a netají sa svojou identifikáciou ako socialista. „Pre mňa je menej dôležité, či je na konci na zvončeka BMW napísané ,štátna automobilka‘ alebo ,družstevná automobilka‘, alebo či kolektív rozhodne, že BMW v tejto podobe už netreba.“ Cieľom má byť „demokratická kontrola zisku“ a to „vylučuje, že existuje kapitalistický vlastník tohto podniku“, vysvetľuje Kühnert, ktorý je okrem iného lídrom mládežníckej organizácie SPD s názvom Jusos.

V „optimálnom prípade“ má socializmus znamenať aj zánik súkromných prenájmov, myslí si mladý radikál. „Ak to dôsledne domyslíme do konca, každý by mal vlastniť maximálne obytný priestor, v ktorom žije.“

Nápady súdruha Kühnerta (áno, v roku 2021 sa nemeckí sociálni demokrati navzájom oslovujú ako súdruhovia) by ho mali postaviť mimo elitnej spoločnosti, denník Rheinische Post hodnotil jeho požiadavky ako výzvu na porušenie ústavy. Tá síce v krajných prípadoch umožňuje zoštátnenie, no to predstavuje len krajné riešenie v extrémnych prípadoch, nie nástroj na ekonomickú likvidáciu „triednych nepriateľov“. A 14. článok nemeckej ústavy už v prvom odseku garantuje vlastnícke aj dedičské práva.

Kritiku si vyžiadal aj vo vlastnej strane, Johannes Kahrs označil nápady za „hrubý nezmysel“ a poznamenal: „Čo fajčil? Legálne to byť nemohlo.“ Bavorský politik Florian Post neskôr označil Kühnerta za „bonsajového jakobína“. Kahrs a Post vo svojej strane nie sú výnimkou, no sila umierneného krídla značne upadla. Prinajmenšom z Postovych ostrých slov srší aj sklamanie z toho, že bavorská SPD pri zostavovaní kandidátnej listiny uprednostnila ľavicovejších kolegov.

„Rétoricky nadaný politik, ktorý nemá zábrany ani zásadné presvedčenia a je do do veľkej miery nezaťažený odbornosťou, si obmotal SPD okolo prsta, až sa jej zakrútila hlava,“ píše konzervatívnejší magazín Cicero.

Kühnertovi mladí socialisti stáli v popredí boja proti umiernenému krídlu SPD a zabránili, aby sa minister financií a budúci kancelár Olaf Scholz stal predsedom strany. Pozícia tohto Kühnertovho mládežníckeho krídla v novej vláde bude silná, štvrtina poslaneckého klubu SPD, asi päťdesiat poslancov, je organizovaná v Jusose. A hoci nie každý z nich je radikál, ľavicové krídlo má medzi nimi jasnú prevahu.

To si uvedomuje aj Olaf Scholz a časť pozorovateľov sa domnieva, že povýšením problémového Kevina sa pokúša mladého divocha trochu stlmiť. Vyhliadky tohto pokusu závisia aj od otázky, kým predseda mladých socialistov skutočne je: úprimným bláznom, ktorý skutočne verí v socialistický projekt, alebo cynickým špekulantom, ktorý na radikálnu rétoriku balamutí prostoduchejších?

Kühnert sa aspoň navonok dištancuje od predošlých socialistických diktatúr a hlása radostnú zvesť o „demokratickom socializme“. Pritom už samotný pojem „demokratický socializmus“ je tak trochu oxymoron. Ako raz povedal otec bielefeldskej školy sociálnych dejín Jürgen Kocka, hlavným prínosom kapitalizmu je deľba politickej a ekonomickej moci. Demokracia nie je ochlokratickou diktatúrou väčšiny, ale najmä systémom deľby a obmieňania moci medzi rôzne štátne a mimoštátne inštitúcie. Z toho vyplýva, že každá predstava o „prekonaní kapitalizmu“ je už zo svojej podstaty v rozpore s demokratickým zriadením.

Demokratickosť znamená aj rešpekt voči ústave – niečo, čo Kühnertovi a jeho súdruhom fundamentálne chýba. Ich predstavy pravidelne zamietajú ústavné súdy, napríklad červeno-červeno-zelený zákon v Brandenbursku, ktorý chcel stranám predpísať, v akom pomere pohlaví musia zostavovať kandidátky.

Schválený zákon brandenburský krajinský ústavný súd jednohlasne zavrhol – nerešpektoval totiž právo voličov slobodne sa rozhodnúť, kto ich má zastupovať, ani slobodnú voľbu strán, koho chcú nominovať. Napokon, väčšina ľudí sa radšej nechá zastupovať niekým, kto zastupuje ich záujmy, názory a hodnoty, než niekým, s kým ich spája iba typ plaviek.

To neznamená, že sa občania musia nutne uspokojiť s tým, kto ich zastupuje – nikto nebráni voličom a voličkám, aby volili stranu, ktorá má na kandidátke viac žien, alebo dokonca založili s týmto cieľom stranu, ktorá bude nominovať výlučne ženy.

Progresívny šovinista?

Paradoxne, práve „bonsajový jakobín“ nemá vo vzťahu k ženám najlepšiu povesť. Jeho správanie voči niekdajšej predsedníčke SPD Andrei Nahlesovej možno bez preháňania označiť za hulvátske - na otázku, či Nahlesová odstúpi, odvetil Kevin slovami „hovno ma to zaujíma“.

„Sotva niekto v SPD stelesňuje mužský šovinizmus lepšie ako chlapec s jemnou žiackou tvárou. Sám vo svojom živote nedosiahol oveľa viac než len večnú imatrikuláciu do štúdia toho a hentoho, ale vždy bol schopný žene na vrchole rozdávať známky: ak mal niekedy pojem ,mansplaining‘ zmysel, tak teda tu,“ písal komentátor Jan Fleischhauer pred dvoma rokmi, keď napokon mladí socialisti odpílili vtedajšiu predsedníčku SPD.

Nahlesová sa vtedy pod tlakom svojej strany predčasne vzdala predsedníctva aj poslaneckého mandátu, ba dokonca sa z politiky úplne stiahla. Súdruh Kühnert krátko po jej odchode kritizoval, že strana „už nikdy nesmie s nikým zaobchádzať tak, ako sme to spravili v uplynulých týždňoch“.

Vzhľadom na nemalú úlohu, ktorú šéf mladosocialistov pri odstavení predsedníčky zohral, zneli tieto slová ako zlý vtip. „Je výnimočným umením poslať niekoho do hrobu – a potom ako prvý stáť pri jame a oplakávať stratu. Šéf Jusosu Kevin Kühnert to ovláda dokonale,“ komentoval Fleischhauer. „Jedinou profesionálnou kvalifikáciou, ktorú Kühnert zatiaľ dokáže preukázať, je diplom z intrigánstva.“

Nový kancelár Scholz to teda vôbec nebude mať s novým generálnym tajomníkom svojej strany jednoduché. Paradoxne, ako generálny tajomník bude mať Kühnert o štyri roky na starosti kampaň za Scholzovo znovuzvolenie za kancelára – pritom práve on spolu so svojimi mladosocialistami zabránil tomu, aby Scholz pred dvoma rokmi prebral kreslo po odstúpenej Nahlesovej.

Vzťahu týchto dvoch nepomôže ani fakt, že obaja pochádzajú z úplne opačných koncov strany, ktorá je často sama sebe najhorším nepriateľom. Vidieť to aj na ich prístupe k starým idolom. Bývalý primátor Hamburgu Scholz sa rád inscenuje ako nasledovník iného veľkého kancelára z mesta na Labe – Helmuta Schmidta.

Kevin Kühnert má voči Schmidtovi úplne opačný postoj. Sám síce parafrázoval Schmidtov známy citát „Kto má vízie, nech ide k lekárovi“ – ibaže svojským spôsobom. „Poďme s našimi víziami k lekárovi a presvedčme lekára, lekárku, sestričku aj všetkých, čo sedia v čakárni, o našich víziách, aby táto strana znovu vyžarovala to, čo si zasluhuje vyžarovať,“ vyhlásil pred svojím zvolením za podpredsedu SPD v decembri 2019.

Ak snem strany 11. decembra Kühnertovu nomináciu potvrdí, bojovný duch a brilantná rétorika najstaršej nemeckej politickej strane chýbať nebude. A chýbať nebude občas ani pocit, že jej generálny tajomník využíva 80 miliónov občanov ako svojho osobného psychiatra.