Záchranár o výjazdoch ku covidovým pacientom Ešte mnohí prídu o zdravie aj o život. A ja musím byť pri tom

Adam Brodanský je dlhoročný skaut a záchranár. Pred začiatkom prvej covidovej vlny sa vrátil z projektu v Afrike a odvtedy pracuje na záchrannej stanici rýchlej zdravotnej pomoci pod Tatrami. Rozprávali sme sa o príbehoch zo sanitky z obdobia pandémie, opisuje tiež únavu, hnev, strach aj apatiu, ktorú mnohí záchranári v týchto dňoch cítia.

„Minule sme viezli babku v zlom covidovom stave. Jej rodina nás upozornila, aby sme ju neliečili kyslíkom, pretože kyslík zabíja,“ hovorí Adam Brodanský. Čo im na to poviete? „Že áno, zabíja, ak na vás spadne z výšky v desaťlitrovej fľaši. Ale ak ho pustíte cez hadičku, tak je to v poriadku.“

Koľko výjazdov ste absolvovali od začiatku pandémie?

Odhadom asi viac ako päťsto. Kolegovia v meste môžu mať za podobné obdobie aj dvakrát viac. No naša stanica je relatívne ďaleko od nemocnice, a preto sú naše výjazdy dlhé na čas aj kilometre a počet pacientov je nižší. V posádke sme dvaja záchranári. Na začiatku služby sa dohodneme, kto šoféruje a kto je záchranár.

Ako by ste zhodnotili posledný rok a pol?

V Afrike som pôsobil istý čas mimo svojho fachu, potom som bol možno jedným z prvých testovaných na Slovensku a o mesiac nato som už v skafandri riešil chorých na covid. Bol to pracovne veľmi plný rok. V zdravotníctve je málo ľudí. Pracujeme nadčasy, máme obmedzené možnosti čerpania voľna a v čase núdzového stavu nemôžeme zmeniť zamestnávateľa či dať výpoveď. 

Môžete povedať, koľko tých nadčasov je?

Opísal by som to takto: namiesto toho, aby si človek po službe oddýchol a žil svoj život, celý mesiac sa mení na kolobeh – príprava do služby, služba, zotavovanie sa zo služby, príprava na službu a ďalšia služba. Nepracovný život nám len prepláva pomedzi prsty. To nie je normálne. Počet služieb aj to, čo sa v nich deje, nám berie všetku sviežosť aj zápal. 

Fungujete teda zo zotrvačnosti?

S kolegami sa zhodneme, že je to skrátka apatia. 

V čom sa tá apatia prejavuje?

Tí, čo sme išli do zdravotníctva, sme tu preto, že máme ľudské zdravie a život vysoko v rebríčku hodnôt. Toto sme chceli robiť. Keď ľudia robia sebe aj vám všetko ťažšie, keď neustále konajú absurdné veci, ktorými ohrozujú sami seba, a často aj za skazu svojho okolia môžu sami, na päťdesiaty raz vás to ešte nahnevá. No na stopäťdesiaty raz si poviete: nech sa páči. 

Nech sa páči?

Našu prácu robíme, pretože chceme pomôcť pacientovi. S týmto prístupom je práca najkrajšia a najlepšia pre záchranára aj pre pacienta. No ak sú pacienti a okolnosti takéto, potom sa ťažšie hľadá ľudskosť, ktorá sama osebe takisto trochu lieči. Keď si niekto vybral zničiť sa, nenosiť rúško, kašlať na odstup a nedať sa zaočkovať, nech sa páči. 

Ako vyzerali vaše posledné tri týždne?

Pracujem relatívne oddýchnutý, pretože pred troma týždňami som zažil svoju prvú dlhšiu dovolenku od začiatku roka. V lete sme na ňu poslali kolegov, ktorí majú deti. Mal som možnosť ísť na pár dní na skautský tábor. Viac sa nedalo. My, ktorí deti nemáme, sme sa dostali na rad teraz.

V čom spočíva vaša práca v tieto dni?

Tak ako vždy väčšinou ide o zhoršené chronické stavy. Covidové výjazdy nie sú najpočetnejšie, no sú teraz iné ako v prvých vlnách. Buď ide o seriózne ťažké stavy, alebo sú to úplné malichernosti. Napríklad pozitívny chlap, ktorý od nás žiada, aby sme urobili niečo s jeho zapchatým nosom. 

So zapchatým nosom?

Áno, má teplotu, ktorá však dobre reaguje na paralen, a cíti sa slabý. Inak jeho jediný problém je, že má zapchatý nos. Na tejto adrese sme boli štyrikrát za týždeň. 

Musíte ísť aj štvrtý raz?

Keď pacient do telefónu klame, operačné stredisko nemá veľmi na výber. Tento človek nám ani nepodpísal papiere, že má zostať na domácej liečbe. Tak sme ho museli zobrať do nemocnice. Minule sme viezli babku v zlom covidovom stave. Jej rodina nás upozornila, aby sme ju neliečili kyslíkom, pretože kyslík zabíja. 

Čo im na to poviete?

Že áno, zabíja, ak na vás spadne z výšky v desaťlitrovej fľaši. Ale ak ho pustíte cez hadičku, tak je to v poriadku.

Počúvli?

Mám pocit, že ľudia už nedokážu počúvať. A v takýchto krátkych a vypätých situáciách, ako je výjazd záchrannej služby, sa rozumný rozhovor začať nedá. Ťažký covidový pacient zo seba nedostane ani slovo, pretože saturuje niekde pod hranicou 70 či 80. Oni sa zaživa dusia. Ak je pacient vážny, „nasekám svoje“ a na iné nie je čas. A ak nie je, nebudem svoju životnú energiu míňať takto. Najväčším sklamaním sú pre mňa pacienti, ktorí naschvál klamú.

Napríklad?

V lete som viezol pacientku učiteľku, ktorá bola v Tatrách na rekreácii. Pani mi predložila trochu podozrivý papier o teste a všimol som si, že k nemu nemá esemesku. Hovorím jej: Pracujem aj na momke, viem, ako vyzerajú potvrdenia. Chcem sa vás spýtať: je toto len zdrap papiera alebo ste mali aj tyčinku v nose? Priznala sa, že má falošný papier.

My by sme predsa vôbec neriešili, na základe čoho bola ubytovaná. Načo tak zbytočne klame? To, koľko ochranných pomôcok si dám, aj úroveň ostražitosti závisí od toho, čo mi pacient o sebe povie. A nemôžem si dovoliť doniesť pozitívneho pacienta na čisté oddelenie.

Mávam také pestré sny, že to ani neviem opísať. A cítim znechutenie a obrovskú únavu. Zdieľať

Skúsme si opísať váš bežný výjazdový deň.

Prídeme na stanicu, vymeníme si služby a prezlečieme sa. Popri plnení denného plánu čakáme, kým nám príde príkaz na výjazd. Výzva obsahuje informáciu o tom, či je pacient očkovaný a či môže byť pozitívny. Od októbra každého pacienta sami testujeme, bez ohľadu na to, čo nám hovorí. 

V čom sa covidový výjazd líši?

Ak to vieme dopredu, ideme do skafandrov a vyššieho bezpečnostného štandardu. Pred tým, než sa vyzlečieme a vydezinfikujeme sanitku, sa pýtame, či nie je ďalší covid. Na poslednej nočnej som v tom istom obleku urobil štyroch covidových pacientov. V skafandri je horúco, skákať medzi sanitkou, vzduchom vonku a domácnosťami vie byť naozaj zlé. Keď výjazd skončíme, vyčistíme všetky prístroje, ktoré sme mali so sebou, aj naše batohy. Ak bol pacient v sanitke, musíme vyčistiť vnútro vozidla a zapneme germicídny žiarič. Niekedy sa posádky rozdelia, niektoré jazdia covidové výjazdy a ostatné nechajú „čisté“.  

Zažili ste situáciu, že nemocnica nemôže covidového pacienta prijať?

Operačné stredisko aj my dopredu vieme, ktoré nemocnice sú plné a nevzali by nás. Nebýva to teda prekvapenie, ale presmerovanie a stáva sa, že pacient je hospitalizovaný v inom kraji. Niektorí pacienti zomreli počas prevozu alebo niekoľko hodín po ňom. Bohužiaľ, väčšinou ide o takých, ktorí sa ani nedali zaočkovať aj príliš dlho váhali s volaním záchranky. Vo vrcholných fázach epidémie sa niečo podobné posádke stane aj niekoľko ráz za mesiac. 

Mení sa touto skúsenosťou vaše premýšľanie o konci života?

Ľudia, ktorí pracujú v medicíne a najmä v tej intenzívnej, chápu, že mnohé rozvinuté diagnózy sa končia smrťou. A zo štatistík a z výskumov vieme, čo robiť, aby to nemuselo byť tak skoro alebo tak často. Napríklad človeku vieme vysvetliť, aby sa zdravo stravoval, dostatočne hýbal, nepodceňoval preventívne prehliadky, a má celkom dobrú šancu, že zbytočne nezomrie na infarkt v päťdesiatke. Teraz však veľa pacientov zomiera na covid a my vieme, že mnohí z nich zomrieť nemuseli. 

Nemuseli?

Po prvé, nemuseli sa nakaziť, po druhé, mohli sa dať zaočkovať a takisto mohli byť skôr a lepšie liečení. Prvé dva faktory sú úplne na pacientovi. On má pod kontrolou, ako si umýva ruky, či obmedzí svoje sociálne kontakty, ako rozumne bude používať či nepoužívať respirátor. Od minulej jari majú všetci na výber, či sa dajú zaočkovať. Je na nich, či si zoberú za svoje argumenty od erudovaných lekárov či pseudolekárov, alebo politikov. Bohužiaľ, nakazí sa aj veľa ľudí, ktorí boli zodpovední.

Je to, čo cítite, hnev alebo frustrácia?

Niekedy cítim smútok, bezmocnosť vyjadriť sa, inokedy hnev aj spomínanú apatiu. A trochu aj strach. Tuším, že v práci zažijem nepríjemné veci a veľký boj. Na základe svojej odbornej skúsenosti viem, že mnohí v mojom okolí možno zomrú, pretože majú predispozície. Cítim, že niektoré moje hnevlivé reakcie sú prejavom môjho strachu. V tomto období horšie spávam. Neviem, či vinou covidu alebo niečoho iného. Mávam také pestré sny, že to ani neviem opísať. A cítim znechutenie a obrovskú únavu. Na Slovensku zomrelo veľa ľudí a ešte mnohí prídu o zdravie aj o život. A ja musím byť pri tom. 

Pociťujete obavu z toho, že by ste sa mohli sám nakaziť?

Odkedy som sa dal zaočkovať, bojím sa menej. Šiel som hneď, ako to bolo možné, a dal som si aj tretiu dávku. Pravidlá dodržujem rovnaké, no napätie, ktoré cítim, je prijateľnejšie. 

Museli ste pre svoju prácu obmedziť stretávanie s najbližšími? 

Áno. Najmä spočiatku, kým neboli všetci zaočkovaní, to bolo výrazné. Viacero ľudí z rodiny pracuje v zdravotníctve. K našim som chodil v respirátore. Leto bolo voľnejšie, a odkedy sme všetky generácie zaočkované, sme pokojnejší. No po službe pre mňa platí ten istý lockdown ako pre ostatných. A myslím, že by mal byť ešte tvrdší a už dávno mal byť prísnejší. 

Ako vyzerá váš prechod do normálneho života po skončenej službe?

Keď prídem z nočnej a nemusím isť rovno spať, idem si zabehať alebo sa poprechádzať do lesa. A keď prídem po dennej, najem sa a idem si ľahnúť. V tomto fachu je potrebné, aby sa človek naučil byť trochu splachovací.

Čo znamená splachovací?

Zostať súcitný, poučiť sa, no nechať to za sebou. Inak nemáte šancu podať dobrý výkon aj ďalší deň. To sa človek naučí skúsenosťou. A na povolanie záchranára sa hlásia ľudia, ktorí sú väčšinou pragmatickejší či drsnejší. Zdá sa mi, že byť zdravotnou sestrou je náročnejšie.

V čom?

Tvorí si vzťah s pacientom. Človek je hospitalizovaný celé dni alebo príde do ambulancie opakovane, môže ho spoznať. My na záchranke nemáme čas pacientov si obľúbiť. Niekedy vidíme rodinnú tragédiu v tom najťažšom čase, no medicína na oddelení je vľúdnejšia ako tá naša. Ak je záchranár na vážnom výjazde, býva to rýchla a drsná robota.

Prieskumy ukazujú, že to, čo sa mnohým zdravotníkom deje, je akútna stresová porucha. Vnímate ju aj na sebe či na kolegoch? 

Mám kolegov, ktorí odišli zo záchranky úplne vyhorení, alebo takých, ktorí prešli na oddelenie, pretože už nie sú schopní tolerovať nočné a podobne. Keď sa stretneme, ventilujeme svoju frustráciu. 

Mení táto skúsenosť vaše premýšľanie nad vašou budúcnosťou v zdravotníctve? 

Zatiaľ sa toho, že by som mal chuť odísť, nebojím. Záchranku mám stále rád. Viem, že som odviedol svoju prácu, a potom ju pustím z hlavy. Aj ja chcem byť v práci prospešný a spokojný. No nemám tam požiadavku na šťastie. Šťastie a naplnenie treba hľadať v osobnom živote, vo vzťahoch, v rodine a v duchovnom živote.

Za posledný rok sme nazbierali toľko absurdných príbehov, že sa nestíhame diviť. Zdieľať

Čo vás na záchranke stále baví?

Že je to dobrodružstvo. Vždy na inom mieste a s inými ľuďmi. V každej službe vchádzam do domovov cudzím ľuďom. Je to výborná sonda do celej spoločnosti. Keď sa rozprávate s ľuďmi vo vlaku alebo pri stopovaní, spoznáte len tých, ktorí jazdia vlakom alebo berú stopárov. My chodíme do výrobných hál, zámožných rodín, rómskych chyží aj najdrahších tatranských hotelov. Keby som nemal čo robiť, pridám si ešte sociológiu. 

Ako by ste vašu sociálnu sondu zhrnuli?

Aj pred pandémiou sme vedeli, že naša spoločnosť nie je práve špička sveta. No to, čo sa o sebe dozvedáme skrz covid, je veľké sklamanie. To, akí nevraživí dokážeme byť, akí sme premúdrelí a nedokážeme rozlíšiť, čo má rozmer zdravotný a čo politický. Dokedy mám šancu si vzhľadom na svoje vzdelanie niečo myslieť a kedy uznám, že by som skôr mal byť pokorný a počúvať. 

Za posledný rok sme nazbierali toľko absurdných príbehov, že sa nestíhame diviť. Mysleli sme si, že to sú scény z dobrých českých filmov, ale to je naša realita. Poznáte ten, ako príde pacient na centrálny príjem a hovorí, že sa pred dvoma dňami dal zaočkovať a teraz ho strašne pália oči?

Nepoznám. Ako pokračuje?

Zdravotníci sa ho pýtajú, čo počas tých dvoch dní robil. Zistili, že zváral bez kukly. Je to smiešnosmutné. Ešte ako základoškoláci sme sa zabávali na príbehoch ľudí, ktorí prišli o plodnosť či o život úplne zbytočným spôsobom. Myslím, že za to udeľovali akúsi anticenu. Mám pocit, že teraz žijeme v spoločnosti, kde by túto cenu dostal kde-kto.

Koľkí nakazili seba alebo svojich blízkych, pretože sa im nechcelo rozmýšľať o tom, čo treba? Medzi nami sú ľudia, ktorí nešťastnou, hlúpou náhodou prišli o svojich rodičov a starých rodičov, pretože ich nakazili. Alebo vedome nedali zaočkovať. 

Ktorý z príbehov vašich pacientov vo vás rezonuje doteraz?

Príbeh osamelých manželov, ktorí nemajú žiadnu blízku rodinu. Pani je invalidná a manžel sa o ňu stará. Oboch ich nakazila opatrovateľka. Nechcem nikomu upierať slobodu, no na tomto príklade chápem diskusiu o povinnom očkovaní zdravotníkov a sociálnych pracovníkov. Našťastie boli obaja starkí zaočkovaní a zavolali nás najmä preto, že boli vystrašení.

Niekedy sú to príbehy vyslovene úsmevné. Prídeme do osady, dieťa horúčkuje. Pýtam sa otca: Odkedy kašle váš syn? Odpovedá: Od zajtra. Myslím, že v rómčine existuje slovo, ktoré znamená inokedy než dnes. A tak sa niekedy strácame v preklade. (Smiech.)

Existuje niečo, v čom je táto skúsenosť pre vás obohatením?

Nie. Ničí nás to všetkých. Učiť sa mať ešte viac „na háku“ nie je zisk, ale strata a ohrozenie. Tento vírus je z prírody. Môžeme sa rozhodnúť, či proti nemu použijeme hlúposť alebo múdrosť. Ja hlasujem za múdrosť. 

Máte porozumenie pre tých, ktorí majú z očkovania strach?

Určite áno. Ale tam, kde mám na ľudí dosah, sa snažím vysvetliť, že by sa viac mali báť vírusu a toho, že niekoho nakazia, než očkovania. Niekedy nás pošlú k pacientom, ktorí chcú vybabrať so systémom. Zavolajú si nás v sobotu večer a riešime vec, ktorá sa dá vyriešiť cez týždeň u obvodného lekára. Vyplynie, že sú nezaočkovaní a boja sa ísť do čakárne. Keď sa boja, nech sa dajú zaočkovať. 

Vidíte v myslení ľudí za posledné týždne istý posun?

Podľa štatistík sa nám konečne zvyšuje zaočkovanosť. Ale cítime všadeprítomnú polarizáciu a komunikácia s druhým brehom je čoraz horšia. Stretávame sa aj s agresívnymi pacientmi. Hnevajú sa na nás – čo si to dovoľujeme, pýtať sa ich, či sú očkovaní. To je, ako keby ste plynárovi povedali: Čo vás do toho, kde ja mám kotol?!
 

Foto: Vladimír Ambróz