Sestra, ktorá odišla do Anglicka K lekárom chodím radšej na Slovensko, no návrat do našich nemocníc si teraz predstaviť neviem

„Neviem si teraz predstaviť vrátiť sa znova do slovenskej nemocnice. Neviem, či by slovenskí lekári prijali také autonómne sestry, ako sme my, keďže k tomu sme tu vedené,“ hovorí slovenská nemocničná sestra Monika Kubíková, ktorá už viac ako 15 rokov pôsobí v anglických nemocniciach, predtým vyše osem rokov pracovala v bratislavských.

Tvrdí, že povolanie sestry má v Anglicku väčší rešpekt ako na Slovensku. Približuje, v čom je vzťah lekárov k sestrám iný, prečo vníma prístup tamojších sestier k pacientom a ich rodinám ako empatickejší a v čom ďalšom sa možno inšpirovať. Aká zmena by podľa nej našim nemocniciam a sestrám prospela? A prečo pacienti v Anglicku neuplácajú lekárov?

Monika Kubíková v rozhovore tiež opisuje, čo v slovenskom zdravotníctve funguje lepšie ako vo Veľkej Británii. Na čo anglický zdravotný systém zabúda a prečo doteraz chodí k lekárom radšej domov na Slovensko?

Prečo ste sa stali zdravotnou sestrou?

Mojím snom bola pôvodne veterina, ale keďže tá je až v Košiciach, moji rodičia neboli nadšení, že by som odišla tak ďaleko. Nabádali ma na medicínu a farmáciu, ale ešte predtým na strednú zdravotnú školu. Môj otec, logicky uvažujúci človek, povedal, že chorí ľudia budú stále, tak som skončila na zdravotnej škole namiesto gymnázia.

Po strednej zdravotnej škole, ktorá bola vtedy pomerne náročná, som už na medicínu nešla, ale nastúpila som na anestéziologicko-resuscitačné oddelenie (ARO) do nemocnice v Podunajských Biskupiciach, ktorá bola v tých časoch pomerne prestížnym pracoviskom. Popri zamestnaní som vyštudovala nadstavbu, bolo to prv, než vznikli vysokoškolské ošetrovateľské odbory, a stala som sa diplomovanou sestrou.

Aké boli začiatky v Podunajských Biskupiciach?

Keď som prišla na pohovor, vtedajší námestník sa ma opýtal, aké chcem oddelenie. Mala som osemnásť, takže mi to bolo jedno. Pán námestník ma poslal na pľúcne a tam sa ma pani vrchná opýtala na moje maturitné vysvedčenie. Keď som jej povedala, že som skončila s vyznamenaním, nebola vôbec nadšená. Povedala, že na oddelení nechce sestry, ktoré by jej mohli po roku odísť na vysokú školu. Ja som pritom taký plán ani nemala.

Keďže vás vrchná na pľúcnom nechcela, skončili ste na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení?

Áno, vrchná ma poslala naspäť k námestníkovi, ktorý ma poslal na ARO s tým, že tam nikto robiť nechce. Stále im tam chýbajú sestry, takže tam ma určite zoberú. (Smiech.) A tak aj bolo. Robila som tam skoro deväť rokov. V tom čase tam pôsobil pán profesor Haruštiak, veľká kapacita, ktorý tam mal hrudnú kliniku. Robili sa rôzne operácie, ktoré sa inde na Slovensku nerobili. Potom však minister Zajac prišiel s reformou zdravotníctva a vtedy sa rozhodli spraviť z Podunajských Biskupíc geriatrickú nemocnicu. Nás presťahovali do Ružinova, odtiaľ som po roku odišla.

Aký bol dôvod?

Presťahovali naše ARO na druhé poschodie, dosadili nám nového primára aj vrchnú sestru, no a nefungovalo to najlepšie. Keď sa objavila možnosť ísť do Anglicka, využila som ju.

Najprv som plánovala ísť na pol roka neplateného voľna s tým, že sa chcem jazykovo zlepšiť a trochu si aj oddýchnuť. Práca na ARO je totiž náročná, v tých časoch sestry z tohto oddelenia po pár rokoch odchádzali inam. Nie každý to fyzicky aj psychicky dlhodobo zvládal, je to predsa len náročnejšie ako v iných oddeleniach.

No po polroku ste sa z Anglicka už nastálo nevrátili.

Hoci som tam išla pôvodne na jazykový študijný pobyt, už som sa nevrátila. Celé to vzniklo trochu bizarne, išla som náhodou s bratom na úrad práce. A tam prišiel pán, ktorý robil nábor sestier do Anglicka. Oslovili ma a ja som prikývla.

Po príchode nám na pol roka zobrali pasy a využívali nás ako lacnú pracovnú silu na ošetrovanie ľudí v domove sociálnych služieb v Oxfordshire. Prvýkrát som bola z domu tak dlho preč. Bolo to veľmi ťažké, ale bola to dobrá skúsenosť a neľutujem to.

Prečo ste sa už nevrátili?

Na rok som sa ešte vrátila do Ružinova, ale potom som znova odišla. Agentúra nás totiž do Anglicka zobrala s tým, že nám vybavia registráciu v anglickej komore sestier. Keď som sa trošku zdokonalila v jazyku a vedela som si už aj sama zavolať do anglickej komory sestier (MNC), vysvitlo, že nám registračné číslo poslali už dávno, len sa k nám cez náborára nedostalo. A bez registrácie v komore nemôže zdravotná sestra vykonávať svoje povolanie v Spojenom kráľovstve.

Keďže som teda získala takzvané „PIN number“, prihlásila som sa do nemocnice v Kente, kde som dodnes. Začínala som tam úplne od nuly. Našťastie, Angličania sú zvyknutí na cudzincov.

Ako na vás reagujú?

Keď niekto zistí, že som zo Slovenska, starší ľudia to ešte vedia zaradiť, najmä Československo, ale mladí skôr netušia alebo sa automaticky pýtajú na Slovinsko.

Čo bola pre vás najväčšia zmena po príchode do anglickej nemocnice?

Veľmi pozitívna zmena bola tá, že vás v Anglicku ako sestru veľmi rešpektujú. Povolanie sestry má stále prestíž. Keď poviem na Slovensku, že som sestra, spýtajú sa ma, či som si robila školu na utieranie zadkov. Keď poviem niekomu v Anglicku, že som sestra, počujem „wow“, lebo zachraňujem životy, pomáham ľuďom, mám rôzne vedomosti a zručnosti, pretože sestry sa tu naozaj veľa vzdelávajú.

Ako funguje vzdelávanie sestier v Anglicku?

Sestry vo Veľkej Británii získavajú vzdelanie na univerzite, kde získajú titul bakalár alebo magister. Po ukončení štúdia sa registrujú do komory, pravidlá sú tu prísnejšie ako v Slovenskej komore sestier.

V Anglicku ste aktívnou sestrou iba tri roky a následne si musíte spraviť revalidáciu, teda dokázať, že ste schopná a kompetentná pracovať. Musíte mať za sebou minimálne 450 hodín praxe, 35 hodín konferencií a študijných dní. Je to niečo na slovenský štýl kreditov, až na to, že sa to vyžaduje dôslednejšie a zamestnávateľ vás pri tom podporuje. Mne napríklad nemocnica vytvorila priestor a zaplatila univerzitu, aby som si dorobila špecializačné bakalárske štúdium.

Aj tam teda potrebujete na ošetrovanie pacientov bakalára?

Áno. Bakalárske štúdium je pre sestru nutnosťou. A stále počas vykonávania svojho povolania musí sestra pravidelne dokazovať, že sa kontinuálne vzdeláva.

Vtedajšie slovenské školstvo ma veľmi dobre pripravilo, no to, čo som sa aj ja osobne v tomto systéme musela naučiť, bolo kritické myslenie. Ako postkomunistickej študentke mi to chýbalo a bolo pre mňa spočiatku ťažké, keď sme na vysokej škole písali eseje.

Monika Kubíková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Z čoho by sa mohlo Slovensko pri sestrách inšpirovať?

Keď prídu v Anglicku sestry zo školy do nemocnice, majú 12-týždňové zaškoľovacie obdobie, aby rozumeli protokolom, guidelinom, teda smerniciam. Je dôležité, aby sa adaptovali do systému.

Sestra vopred vie, aké praktické kompetencie sa musí naučiť, aby sa mohla stať napríklad sestrou na ARO. Má mentora, ktorý sleduje, či to, čo robí, robí správne, či nadobudla vedomosti a zručnosť, vďaka ktorým môže niektoré výkony robiť už bez dohľadu. A sleduje sa, či získané odborné a klinické znalosti nestráca. Všetko je zaznamenané v systéme, takže keď sestra zmení nemocnicu, nezačína od nuly.

Sestra tiež presne vie, čo musí splniť na to, aby profesionálne rástla a posúvala sa aj po kariérnom rebríčku. Mentor ju v tom podporuje a pomáha jej.

V čom je okrem jasných pravidiel práca sestry v Anglicku iná?

Autonómia sestry v Anglicku je oveľa väčšia než na Slovensku. Hoci má lekár stále väčšiu zodpovednosť v rozhodovaní ako sestry, ale s doktorom sme rovnocenní partneri, neprichádza na oddelenia z titulu nadradenosti. Príde dvakrát za deň na vizitu ako konzultant a práve my sestry sme tie, ktoré celú službu pacientov samy manažujeme.

Samozrejme, v prípade potreby máme lekárov 24 hodín k dispozícii. V prípade závažného nestabilného stavu pacienta je spolu so sestrou pri lôžku pacienta aj lekár a pracujú ako tím. Vždy tu robíme ako tím. Každý má svoje kompetencie a stanovenú náplň práce.

Psychiatrička o návrate z AnglickaSlováci fungujú na liekoch, ktoré som predpisovala len pri búchaní hlavy o stenu

Lukáš Kekelák

Ako partnerský vzťah lekára so sestrou vyzerá v praxi?

Napríklad už keď robíme rannú hygienu a príde vizita, tak slušne poprosím pána doktora, aby prišiel až o pol hodiny. On sa otočí a naozaj príde o pol hodiny bez toho, žeby sa cítil urazený. Pacient je na prvom mieste. Predsa ho nebudeme v polovici hygieny prerušovať a chudáka ho tam necháme polonahého a mokrého len preto, že je lekárska vizita.

V rámci systému máme tiež rôzne levely kompetencií. Z pohľadu našej práce na ARO oficiálne robíme mnoho vecí, ktoré na Slovensku robí len lekár. Sme autonómnejšie napríklad pri prestavovaní parametrov na ventilátoroch, samy si vyhodnocujeme acidobázickú rovnováhu plynov.

Keď má pacient nižšiu saturáciu alebo sa mi niečo nezdá a potrebujem to skontrolovať, nevolám lekárovi, ale ak to uznám za vhodné, krv pacientovi odoberiem sama. Sama sa rozhodujem, či a kedy idem spraviť daný úkon, a keď ho robím, striktne sa riadim smernicami a protokolmi, ktoré máme. Všetci ich tu dodržiavame, nerobíme veci podľa toho, ako sme si niekedy zvykli.

V tomto vidíte rozdiel so Slovenskom?

Áno. Na oddelení je nás 60 sestier a každá z nás má nejakú oblasť, ktorá ju zaujíma, ktorej sa venuje, takzvané „link nurse“, napríklad sepsa, delírium, čokoľvek. Ak v našej oblasti vyjde niečo nové v rámci smerníc, nielenže to prednesiem ostatným kolegyniam, ale zároveň dohliadam na to, aby sa to v našom systéme zaviedlo do praxe.

Samozrejme, aj tu sa to niekedy nestretne hneď s pochopením, nie každému sa aj tu chce meniť zaužívané postupy. Ak je však vedecky dokázané, že napríklad častejšie umývanie ústnej dutiny pacientov na ventilácii znižuje ventilátorom asociovanú pneumóniu, ktorá zhoršuje rekonvalescenciu pacienta a vo výsledku aj zvyšuje liečebné náklady, tak to musíme zaviesť do praxe. A to, že niekto na to nemá čas, je výhovorka, ktorá neprejde.

Ak sú protokoly logicky a vedecky odôvodnené, tak sa tu darmo proti ich dodržiavaniu protestuje.

Takže protokoly v Anglicku sa striktne dodržiavajú?

Áno. Protokoly sú robené nielen nato, aby pacientovi nebolo ublížené a bola mu poskytnutá najlepšia dostupná liečba a starostlivosť, ale zároveň chránia aj vás ako zdravotníka, aby ste nemali právne problémy.

Ak pacient alebo rodina podá sťažnosť, pri vyšetrovaní prípadu môžem jasne povedať, že som dodržala protokoly, ktoré mi nariaďuje môj zamestnávateľ. Tým sme ja a celý náš tím chránení.

Všetko musíte mať zdokumentované. Čo nie je napísané, to sa nestalo. Na to si tu v Anglicku musíte dávať veľký pozor, dokumentácia je veľmi dôležitá. Všetko je však zdigitalizované a vzájomne prepojené. Zapisujeme aj to, čo sme nespravili, a vysvetľujeme prečo.

Napríklad?

Ak nepolohujem pacienta každé dve-tri hodiny, ako mi káže protokol, musí byť nejaká príčina, prečo som mu neposkytla odporúčanú zdravotnú starostlivosť. To, že je nás málo na oddelení, nie je ospravedlnením. Akceptovaným dôvodom môže byť urgentný príjem pacienta, ktorého resuscitujeme, a neboli sme tak schopné v danom čase polohovať ostatných pacientov.

Ak pacient dostane dekubit a jeho rodina sa následne sťažuje, ak to viem legitímne odôvodniť, no nie je to zdokumentované, mám problém a nemocnica platí rodine veľké odškodné.

Toto sa na Slovensku veľmi nedeje. Aj keď sa pacienti sťažujú, zväčša ťahajú za kratší koniec.

Problém Slovenska je aj v tom, že naši pacienti sa málo oficiálne sťažujú. Aj keď sú so starostlivosťou nespokojní, nedotiahnu to dokonca. Ľudia sú hlavne radi, že vôbec dostali nejakú starostlivosť.

Slovenskí zdravotníci by zrejme argumentovali, že ak je aj starostlivosť v nejakom prípade zanedbaná, je to pre vyčerpanosť personálu na oddeleniach. Lebo stále tu chýbajú zamestnanci. Vám personál nechýba?

Aj v anglických nemocniciach chýba personál. Vyštudovať za sestru je tu drahé a vôbec to nie je v porovnaní s medicínou také lukratívne. Veľa zdravotných sestier, ktoré prídu zo škôl, je zadlžených. Ak tu robí zdravotnú sestru Angličanka, tak ju skutočne chce robiť. Tiež od nás veľa ľudí odišlo po covide, ale aj po brexite, ubudli najmä španielske a portugalské sestry. Takže nedostatok je aj tu veľmi citeľný.

Monika Kubíková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako sa to prejavuje v praxi?

Ak sestry chýbajú, zrušia sa napríklad plánované operácie pacientov alebo sa nemocnica snaží presmerovať pacienta do inej nemocnice, kde majú ešte voľné lôžka.

Ako potom riešite, keď vám na oddelení chýbajú sestry?

My v Anglicku nemáme dovolené, aby nás bolo málo. Ak ide sestra na PN-ku, dovolenku alebo je nás na oddelení málo z hocijakých iných príčin, všetci zamestnanci, ktorí chcú, môžu mať službu navyše, mimo svojich zazmluvnených pracovných hodín, za čo dostanú zvlášť zaplatené. Sú to akoby extra platené nadčasy s 20-percentným príplatkom na ARO. Časť sestier v Anglicku to motivuje robiť ešte viac a dobre si privyrobiť. V tomto by si mohlo Slovensko zobrať príklad.

Ak nemocnica nevie ani takýmto spôsobom vyskladať služby, musí zavolať agentúru so sestrami, ktoré prídu službu odpracovať, ale za takúto pomoc musí nemocnica zaplatiť násobne viac. Keďže takéto flexibilné sestry dostanú na hodinu aj 100 libier, nemocnice ich nerady volajú, robia tak len vtedy, keď sú úplne v úzkych.

Zarobia britské sestry podstatne viac ako tie slovenské?

Neviem sa vyjadriť k dnešným platom slovenských sestier, ale keby som vedela po nemecky a pracovala by som v Nemecku či Rakúsku, zarábala by som podstatne viac ako v UK.

Ani sestry v Anglicku si nevedia vydobyť lepšie platy?

Aj tu sa pri sestrách akosi spolieha na to, že to nie je povolanie, ale poslanie. Teda minimálne sa to pri štrajku sestier zo strany nadriadených zneužíva, lebo vidia, že sestra nemá také možnosti neprísť do práce ako lekár.

Keď z desiatich doktorov na oddelení nemáme päť, ešte stále to zvládame, zatiaľ čo keď z desiatich sestier chýba päť, oddelenie už nefunguje. Ale treba povedať, že sesterské odbory sú v Anglicku oveľa aktívnejšie.

Odišla pracovať do RakúskaSestry, ktoré hovoria, ako nenávidia svoju prácu, urobia pre zdravotníctvo viac, ak odídu

Lukáš Kekelák

Aký je vzťah sestry k pacientom?

Je iný, empatickejší, osobnejší. Keď prídem do izby pacienta, ako prvé sa predstavím. Pacient vie moje meno a ja sa pacienta opýtam, ako si praje byť oslovený, či menom alebo priezviskom. Vždy sa snažím o pacienta starať tak, akoby to bol môj rodinný príslušník. Chceme, aby sa tu k pacientom pekne správalo, aby o nich bolo dobre postarané. Myslím, že toto by sa mohlo zaviesť aj na Slovensku. Je to zmena, ktorá nestojí žiadne peniaze, len chuť a niekedy trochu sebazaprenia.

Sestry sa tu v Anglicku viac venujú aj rodinám pacientov. Ak je niekto vo vážnom stave, bežne tu máme pre rodinu návštevné hodiny 24/7, ale ak aj nikto neumiera, tak môže byť s pacientom prakticky od rána do ôsmej večer. Nezavadzia nám.

Keď rodinám ohlasujeme zlú správu, nerobíme to na chodbe, máme na to špeciálne vyhradenú izbu, kde má rodina svoje súkromie a môže si tam poplakať, aj sa vykričať, keď to potrebuje. Nemôžem však povedať, že by na Slovensku bolo všetko zlé.

Čo funguje v anglickom zdravotníctve horšie než u nás?

Ja sama doteraz chodím k lekárom práve sem. Liečba v Anglicku je na úrovni, ale často sa k nej neviete dostať. Ja si preto radšej zaplatím tu ako samoplatca, ako by som mala čakať v Anglicku jeden a pol roka na magnetickú rezonanciu. Na také CT vyšetrenie sa tu môže čakať bežne aj dva roky.

Aj vy ako sestra čakáte tak dlho?

Nefunguje tu niečo také, že ako zdravotník prídete za nejakým lekárom a požiadate ho, aby vás alebo niekoho z vašej rodiny prednostne vyšetril. To neexistuje. Všetko tu funguje cez online systém. Nemocnica vám ako váš zamestnávateľ vie vybaviť prednostný termín len vtedy, keď ide o problém, pre ktorý ste práceneschopný, keďže potrebuje, aby ste mohli vykonávať svoje povolanie. Inak nie.

Ani úplatky u vás neexistujú?

Vôbec nie. Pacienti sú za starostlivosť veľmi vďační, ale obálky nenosia. Raz som od pacientky dostala pero a musela som ho cez personálne oddelenie priznávať. Ono rozhodovalo, či si to obyčajné pero môžem nechať alebo nie.

Ak dostaneme bonboniéru, vyloží sa na stôl pre zdravotníkov, aby sa mohli všetci ponúknuť. Pacienti sú zvyknutí písať nám ďakovné karty, čo je veľmi milé. A ak sa chcú aj finančne zavďačiť, tak môžu dať dar nemocnici, ktorá z toho kúpi pre naše oddelenie to, čo potrebujeme. Musí byť jasne vydokladované, ako sa tieto peniaze z daru pacienta použili. Úplatky ako na Slovensku tu jednoducho nefungujú.

Spomenuli ste, že chodievate na vyšetrenia radšej k slovenským lekárom. Je to len preto, aby ste boli skôr ošetrená, alebo je naše zdravotníctvo v niečom aj kvalitatívne lepšie?

Samozrejme, aj v Anglicku chodím k lekárom, ale ak si mám prednostné vyšetrenie zaplatiť tam alebo tu, tak chcem ísť radšej domov. Myslím si, že keď natrafíte na dobrého lekára, v niektorých oblastiach sa dbá na Slovensku viac na prevenciu ako v Anglicku.

Napríklad?

Napríklad gynekológia. Na Slovensku v rámci každoročnej preventívnej prehliadky máte nárok aj na ster krčka maternice. V Anglicku ženy nevidia gynekológa, ako je rok dlhý, a na ster z krčka maternice majú nárok každé tri roky.

Takisto zubári. V Anglicku vás nič nemotivuje k tomu, aby ste chodili každý rok na preventívku, preto zuby niektorých Angličanov sú vo veľmi zlom stave, vidím to u pacientov na oddelení. Ani v Anglicku si zubára nemôže dovoliť každý, hoci cenovo medzi slovenskými a anglickými zubármi už nie je veľký rozdiel.

Iste, aj na Slovensku má človek často problém dostať sa k lekárovi a mnohí chýbajú. Niekedy sa však doma sťažujete, že sedíte celý deň v čakárni, ale keď sa už k lekárovi dostanete, tak vám vybaví všetko, niekedy aj to, čo vám netreba. Tu to neplatí.

Monika Kubíková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Viete uviesť príklad?

Tak napríklad keď prídete v Anglicku k všeobecnému lekárovi, na vyšetrenie máte len desať minút, a to len na jeden konkrétny problém. Ak ste sa k nemu objednali, lebo vás bolí chrbát, ale keď ste sa k nemu dostali a máte už problém aj s močením, musíte si vybaviť na to nový termín, lebo máte len desať minút na chrbát. Pritom to môže súvisieť, ak vás napríklad bolí chrbát z obličkových kameňov, ale v Anglicku to takto neriešia. Systém je nastavený tak, že všeobecný lekár musí vyšetrenie stihnúť do desiatich minút.

Rovnako ľudia frflú na naše urgenty, ale na tých v Anglicku bežne čakáte aj dvanásť hodín, a to aj preto, lebo v nemocniciach nie sú voľné lôžka.

Ako sa v Anglicku rieši nedostupnosť zdravotnej starostlivosti?

Najmä telemedicínou. Vytvárajú sa virtuálne oddelenia. Pacienti, ktorí môžu byť liečení doma, no stále potrebujú byť monitorovaní, sa prepúšťajú do domácej liečby, dá sa im tlakomer, oxymeter a sestra im volá niekoľkokrát do dňa, napríklad každé štyri hodiny, a monitoruje ich na diaľku. Ak vidí problém, pošle pacienta na pohotovosť, ale pokiaľ sa dá, snaží sa problém vyriešiť aj z nemocnice multidisciplinárne. Cieľom je odľahčiť oddelenia a nemocničné lôžka a čo najmenej zaťažiť pacienta.

Pacienti sa tu medzi nemocnicami veľmi neprekladajú, skôr sa na diaľku konzultuje s ďalšími odborníkmi, ako ďalej v ich liečbe postupovať.

Čím to je, že tie lôžka chýbajú?

Nemocnice ani tu nie sú všetky najnovšie a neboli stavané na takéto počty ľudí. Najmä pacientov pribúda, pretože sa predlžuje životnosť ľudí. Žijeme dlhšie.

V Anglicku nie je nič nezvyčajné, že máme 85-ročných ľudí, ktorí sú vo veľmi dobrej kondícii. Nikto sa na týchto ľudí v tunajších nemocniciach nepozerá ako na tých, čo sú za zenitom. Teraz sme tu mali napríklad 95-ročnú paniu, ktorá bola na operácii a na druhý deň chodila po našom oddelení ARO ako srnka, lepšie ako ja. A nikto nepochyboval o tom, či aj táto pani má ísť ešte na operáciu.

Je to inak zaujímavý fenomén, že mnohí starší ľudia sa z pooperačných stavov dostávajú rýchlejšie ako mladší. Mali sme v podobnom čase aj 50-ročnú pacientku po tom istom zákroku, ktorá sa nechcela ešte ani na tretí deň postaviť, lebo ju všetko bolelo. Máme tridsaťročných pacientov, ktorí sú na tom tak zdravotne zle, že ich na ich žiadosť ani neresuscitujeme.

Toto u nás možné nie je.

Ľudia tu majú právo rozhodnúť sa, či chcú byť resuscitovaní, a nie je to eutanázia. Pacient má právo na liečbu, ale môže ju aj odmietnuť. Zároveň však lekár rozhoduje, či sa pacient bude resuscitovať v prípade zlyhania činnosti srdca či dýchania, na čo existuje „DNAR form“. Ak sa pacient nevyjadril pri plnom vedomí a mentálnej kapacite, lekár tu pri podobných rozhodnutiach vždy kladie pacienta a jeho kvalitu života po resuscitácii na prvé miesto.

Akokoľvek, každý tu má individuálny prístup a dostane najlepšiu možnú dostupnú liečbu a starostlivosť, ak si ju praje. Keď sa už človek dostane do nemocnice, procesy sú zamerané propacientsky a všetci sa mu snažíme ten čas čo najviac spríjemniť.

Viete si predstaviť svoj návrat na Slovensko?

Rozmýšľam nad tým. Po čase človek nie je doma ani na Slovensku, ani v cudzine, kde žije. Odísť do zahraničia je fyzicky aj psychicky náročné, máte tam jazykovú bariéru. Viem, že nikdy tu nebudem domáca, no keď prídem na Slovensko, mám už problém pochopiť niektoré veci. Rodina mi však chýba, takže sa pravdepodobne na dôchodok vrátim, ale neviem si teraz predstaviť vrátiť sa znova do slovenskej nemocnice.

Prečo nie?

Neviem, či by ma prijali. Či by chceli takú sestru, akú zo mňa spravilo, vyformovalo Anglicko. Neviem, či by slovenskí doktori prijali také autonómne sestry, ako sme my, keďže k tomu sme tu vedené. Je otázne, či by ma vôbec zamestnali.

Musel by sa teda zmeniť prístup tunajších lekárov?

Nič sa nemusí zmeniť, veď na mne nestojí svet. Sú tu sestry, ktoré pracujú, majú rady svoje povolanie a sú zvyknuté robiť veci tak, ako im to vyhovuje. Keby som však prišla späť ja, asi by som mala chuť navrhnúť veci, ktoré sa v Anglicku robia dobre, a predpokladám, že by som narazila.

Človek nikdy nevie, kam ho vietor odveje, možno raz budem opäť užitočná pre slovenské zdravotníctvo, ktorému spolu s naším školstvom vďačím za pevné základy pred odchodom do zahraničia.

Odišli by ste znova práve do Anglicka?

Ale áno, neľutujem to. Naučila som sa veľmi veľa vecí. Paliatívna starostlivosť je v Anglicku na celkom inej úrovni ako na Slovensku. Rovnako liečba onkologických pacientov a podpora ich rodín je niekde úplne inde, ako aj starostlivosť o pacientov prepustených z ARO. V prístupe k pacientom máme na čom zapracovať. A ani mentálne zdravie zdravotníkov či ich potreba rovnováhy medzi pracovným a osobným životom sa v Anglicku neberie na ľahkú váhu.