Ekologická politika EÚ Ak má Slovensko naplniť emisné kvóty, musí prestať ťažiť drevo a chovať dobytok

Popri celosvetovo ostro sledovanom klimatickom samite v Glasgowe COP26 sa na pôde Európskej únie chystá schvaľovanie Stratégie EÚ pre pôdu do roku 2030.

Hoci sa to môže javiť ako dokument, ktorý smeruje k tomu, ako pôdu chrániť, ako ju lepšie a šetrnejšie využívať, v skutočnosti sa opäť zaoberá najmä obsahom emisií skleníkových plynov. Nielen CO₂, ale aj metánu a oxidov dusíka. Iné uhlíkové a dusíkové emisie sa budú prepočítavať na ekvivalent CO₂. Stratégia bola v uplynulých dňoch aj predmetom slovenského medzirezortného pripomienkovania.

V skutočnosti však nejde o nový dokument, ale o sprísnenie už prijatého z roku 2018.

Cieľom je dosiahnuť do roku 2035 uhlíkovú neutralitu na úrovni EÚ v sektore pôdy tak, aby súčet vyprodukovaných emisií nebol vyšší ako súčet odstránených emisií. Sprísnenie oproti pôvodnému zneniu spočíva jednak vo zvýšení objemu emisií, ktoré budú krajiny povinné zachytiť, jednak v tom, že sa skracujú časové obdobia, v ktorých musia jednotlivé čiastkové hranice znižovania naplniť.

Slovensko s novou stratégiou nesúhlasí

Slovensko má k dokumentu v zásade tri okruhy výhrad. Prvá sa týka živočíšnej výroby, druhá objemu tzv. obnovnej ťažby dreva a tretia podielu, ktorý má Slovensko z celkového množstva emisií ušetriť.

Emisie by sa mali odstraňovať v zásade tým, že pôda a vegetácia sú ideálnymi prostrediami na viazanie a „sťahovanie“ uhlíka z atmosféry. Laicky povedané, napríklad v prípade stromov sa uhlík z atmosféry zviaže s kyslíkom a vodíkom a v drevnej hmote sa uloží vo forme celulózy. To isté platí aj v prípade iných rastlín a iných druhov sacharidov, napríklad škrobu.

Ono to takto akosi celé aj dáva na prvý pohľad zmysel. Uhlík sa uloží do rastlín (ale aj živočíchov), ubudne z atmosféry a opäť bude všetko v poriadku.

Žiaľ, takto jednoducho to nefunguje. Hlavným regulátorom teploty na planéte totiž nie je množstvo takých či onakých plynov v atmosfére, ale cirkulácia vody. K tomu však trochu neskôr.

Praktický problém, ktorý okamžite prináša upätosť na množstvo uhlíka, ktorý z atmosféry stiahneme, je ten, že nato, aby súčet (viac stiahnuť ako vypustiť) fungoval, sa výrazne obmedzí až zastaví nielen ťažba dreva, ale aj poľnohospodárstvo ako také.

Uhlík viazaný v celulóze či škrobe sa totiž vzápätí uvoľní. Sacharidy uložené v dopestovaných plodinách, ktoré skonzumujeme, sa teda v našej tráviacej sústave opäť z veľkej časti rozložia na CO₂ a vodu. Rovnako sa uhlík spätne uvoľňuje pri spracovaní dreva. (Už dnes platí napríklad dvojročný polčas rozpadu a množstvo uvoľneného uhlíka pri produktoch z papiera.)

To, čo môže ohroziť naše poľnohospodárstvo a akú-takú schopnosť byť sebestační, je kategória emisií mimo CO₂. Tá pochádza v poľnohospodárstve najmä zo živočíšnej výroby, kde dominuje metán.

V tomto prípade Slovensko k samotnému materiálu stratégie namieta, že v žiadnom prípade nechce ísť cestou obmedzovania živočíšnej výroby, čo si však vyžiada zvýšené náklady na nové technologické spracovanie maštaľného hnoja a zachytávanie metánu a amoniaku priamo v chovoch.

Zásah v lesoch

Omnoho väčší zásah to však môže mať pre lesné hospodárstvo na Slovensku. Európska stratégia podľa názoru našich ministerstiev nedostatočne odráža konkrétny stav lesov. Hoci je prirodzené, že lesy sú vegetačne najlepším prostriedkom na zachytávanie CO₂, táto ich schopnosť so starnutím klesá, keďže rast stromov sa spomaľuje.

„Ukladanie uhlíka, ako aj emisie skleníkových plynov v tomto sektore a najmä v lesoch má svoje prirodzené zákonitosti a dynamiku, ktorú nemožno meniť v krátkodobom časovom horizonte. V prípade Slovenska je jedným z najzávažnejších faktorov, ktorý ovplyvní budúce záchyty a emisie skleníkových plynov, nevyrovnaná veková štruktúra lesov a väčšie zastúpenie vyšších vekových tried lesných porastov,“ uvádza sa v slovenskom stanovisku.

Lesy, v ktorých sa spomaľuje rast, a teda aj viazanie uhlíka, zároveň prichádzajú do fázy hospodárskej obnovy plánovanou ťažbou, čo však emisie zvyšuje. Tým sa dostávame na nesprávnu stranu súčtu (viac vypúšťame, ako zachytíme).

Slovenské stanovisko však zdôrazňuje, že nejde o tzv. prírodné pralesy, resp. bezzásahové pásma lesa, ale o oblasti, ktoré boli umelo vysadené a založené ako hospodárske lesy (napríklad smrekové kultúry). Teda v podstate ide o plantáže, kde je nevyhnutná pravidelná ťažba aj s ohľadom na to, že tieto monokultúrne lesy sú po dosiahnutí istého veku náchylnejšie na poškodenie.

Najviac uhlíka zachytáva mladý les s najväčším prírastkom biomasy. Ak by sme mali naplniť predstavy o znižovaní emisií, máme len dve možnosti. Buď takéto lesy opäť umelo vytvárať cielenou výsadbou, alebo krajinu ponechať bez zásahu, nech lesy rastú samy.

Prvá možnosť nie je reálna bez toho, aby sme časť lesa, ktorá už uhlík tak efektívne neviaže, vyťažili a vysadili nový les. Samozrejme, s ohľadom na jeho udržateľnosť, teda nie monokultúrne plantáže. Druhú možnosť zas nevieme presne riadiť, zapísať do tabuliek a odovzdať Bruselu ako splnenú úlohu.

Ak by sme úplne upustili od ťažby dreva, vplyvy by boli aj na sociálnej úrovni – strata pracovných miest nielen pri samotnej ťažbe, ale aj pri spracovaní suroviny.

A keďže sa do objemu vypustených emisií má započítať všetko vyťažené drevo, európska stratégia sa púšťa aj do paradoxného odporúčania nahradiť stavebné drevo inými materiálmi – napríklad polymérmi. A to, že priemyselná produkcia týchto materiálov je emisne aj energeticky náročnejšia ako výroba stavebného materiálu z dreva, už akosi nehovorí.

Neprimerané zaťaženie Slovenska

Podstata slovenských námietok voči európskej stratégii však tkvie vo výpočte toho, koľko by každá z členských krajín mala ušetriť emisií. Celoúniový plán je 310 miliónov ton do roku 2030. Slovensko má ušetriť 6,8 milióna ton. Pripomeňme, že ide o čistý záchyt emisií – teda od skutočne zachytených musíme odrátať tie vypustené.

Táto kvóta vychádza z priemerných údajov zachytenia emisií za obdobie rokov 2016 až 2018. Podľa slovenskej pozície však ide o príliš krátke časové obdobie na jednoznačné stanovenie toho, ako ktorá krajina dokáže reálne dlhodobo znižovať svoje emisie.

„Sme toho názoru, že emisie a záchyty v troch uvedených rokoch mohli byť a reálne aj boli ovplyvnené výskytom alebo, naopak, absenciou mimoriadnych udalostí poškodzujúcich lesy. To významným spôsobom ovplyvňuje národné alokácie celkového cieľa EÚ do roku 2030. Priemer záchytov/emisií za tri roky 2016 – 2018 však nemusí objektívne vypovedať o budúcich emisiách a záchytoch v ďalších desiatich rokoch a môže ísť o značne nepresný odhad budúcej situácie. Budúce emisie a záchyty budú značne ovplyvnené náhodnými javmi,“ píše sa v slovenskom stanovisku.

Navyše Slovensko má podľa rozlohy neprimerane veľký podiel na tom, koľko emisií má ušetriť. Slovensko tvorí 1,2 percenta rozlohy EÚ, no na celkovom cieli 310 miliónov ton sa má podieľať 2,2 percenta.

Podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva, ktoré je za Slovensko zodpovedné za prerokovanie európskej stratégie o pôde, za daných podmienok zrejme nebudeme schopní naplniť požadované ciele v objeme, ako ich uvádza stratégia. Teoreticky by to bolo možné v prípade drastického zníženia obnovnej ťažby v lesoch, čo však vyvolá sociálne dosahy najmä na vidieku.

„Ani to však nebude pravdepodobne stačiť a zároveň bude potrebné realizovať ďalšie opatrenia – napr. výraznejšie zalesňovanie nevyužitej poľnohospodárskej pôdy, zahrnutie biomasy na nelesných pozemkoch do inventúry, zatrávnenie ornej pôdy, aplikáciu agrolesníckych systémov. V prípade neplnenia alokovaného cieľa sa nenaplnená časť cieľa prenesie do ďalšieho obdobia s 8 % penalizáciou alebo bude musieť SR nakupovať uhlíkové kredity od iných štátov,“ dodáva ministerstvo pôdohospodárstva.

Voda ako prvý krok

Slovensko však pri stratégii o pôde nezostáva len pri kritike. Skutočnú ochranu a zabezpečenie všetkých funkcií pôdy vidí najmä vo využívaní jej vodozádržnej kapacity.

Zachytávanie uhlíka vegetáciou je totiž až druhým krokom. Tým prvým je vytvorenie podmienok, aby pôda bola schopná zadržiavať vodu, udržiavala si dostatočný objem živín, a teda aby na nej vegetácia dokázala prosperovať. A tým viazať uhlík.

Teda len prostý tlak na to, aby sa ťažilo menej dreva, na udržanie uhlíka nestačí. Ak je pôda zničená eróziou, vysychá, nie je schopná uživiť dostatočné množstvo stromov. Tie odumierajú skôr, ako je zvyčajná dĺžka ich životného cyklu, a tak uhlík vylučujú späť.

Podstatnou z hľadiska udržania hranice otepľovania je voda ako prirodzený klimatizačný faktor. Aj z vlastnej skúsenosti človek vie, že v studenej vode má väčší pocit chladu ako v studenom vzduchu, hoci majú obe veličiny rovnakú teplotu. Voda je teda ideálny vodič tepla.

Dostatok vody v krajine tak podporuje vegetáciu, čím zachytáva a produkuje vzdušnú vlhkosť, vytvára nové zrážky a ďalej ochladzuje vzduch. V prípade nedostatku vody je proces opačný – vegetácia chradne, pôda vysychá, vznikajú tepelné ostrovy, zrážky sú nárazové, podporujúce eróziu a ďalšiu degradáciu pôdy.

A opatrenia na ochranu pôdy jej dostatočným prevlhčením sa nemusia obmedzovať na poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. Dajú sa robiť aj v urbanizovanej krajine, už pri výstavbe nových budov. Preto je jej pozitívny vplyv na klimatické problémy omnoho vyšší ako len obyčajné rátanie vypustených a zachytených emisií.

Od správne nastavených opatrení vo sfére vody sa môžu odvíjať aj správne opatrenia pri obrábaní pôdy či správe lesa vrátane ich primeraného hospodárskeho využitia. A takéto opatrenia na svojom území rád urobí každý poľnohospodár či lesník, ak za to nebude penalizovaný. Teda že napríklad farmár dostane na hektár minimálne rovnakú podporu, keď na ňom obnoví medze či tône, ako by na nej len pestoval akúkoľvek plodinu.

Potom by sme do tzv. uhlíkovej stopy nemuseli rátať každý vyrúbaný strom a nevytvárali by sme zbytočné sociálne napätie v regiónoch, ktoré žijú z ťažby a spracovania dreva.

Pravdou však je, že s vodozádržnými opatreniami sa nedá veľmi dobre obchodovať. Určite nie na úrovni globálneho trhu s emisnými povolenkami, keď si tí bohatí môžu dovoliť vypúšťať viac vďaka tomu, že si povolenky nakúpia. No a tí chudobnejší majú jednoducho smolu.

O lesoch v Glasgowe

Ak hovoríme o dreve a o lesoch, klimatická konferencia COP26 v Glasgowe sa včera pochválila, že sa podarilo dosiahnuť prvú prelomovú dohodu. Záväzok zastaviť odlesňovanie do roku 2030 podpísala aj Brazília, Rusko, Kanada, USA, Indonézia a Konžská demokratická republika, teda krajiny na ktorých území sa nachádzajú tropické či boreálne pralesy a ťažba dreva je pre ne významným hospodárskym zdrojom príjmov. Svoj podpis pripojila aj Čína ako jedna z najväčších ekonomík sveta takisto s bohatými zásobami lesov. Chýba však podpis inej veľkej krajiny – Indie.

Podobnú dohodu však už niektoré krajiny podpísali v roku 2014, odlesňovanie sa však nijako nespomalilo, naopak, jeho tempo rástlo. Okrem amazonského dažďového pralesa, o ktorom sa pri téme odlesňovania hovorí vždy, unikala všeobecnej pozornosti výrazná ťažba na Sibíri. Čínske drevárske spoločnosti si od miestnych gubernátorov prenajímajú obrovské plochy tajgy, ktoré sa následne v priebehu niekoľkých mesiacov menia na holoruby.