Konflikt medzi Poľskom a EÚ sa vyostruje. Najnovšie priliala oheň do ohňa šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, keď oznámila, že ak Poľsko nezruší sporné justičné reformy, nedostane peniaze z fondu obnovy.

„Fake news“ o polexite

Brusel a špeciálne Luxemburg, kde sídli Európsky súdny dvor (ESD), už takisto nejaký čas zúria pre verdikt poľského ústavného súdu, ktorý spochybnil nadradenosť európskeho práva nad poľskou ústavou.

Bezprostredne po tomto rozsudku sa začali európskymi médiami – vrátane niektorých slovenských – šíriť hlasy, že poľská vláda chce takýmto pokútnym spôsobom dosiahnuť vystúpenie krajiny z EÚ, teda polexit.

Poľský premiér Mateusz Morawiecki to označil za „fake news“ a má úplnú pravdu. Médiá v tomto prípade len prebrali naratív poľskej opozície, ktorá touto fiktívnou hrozbou mobilizuje svojich priaznivcov do ulíc.

Žiadna krajina nemôže z EÚ vystúpiť len tak a aktuálna poľská vláda na takýto krok nemá žiaden legitímny mandát. Okrem toho podpora členstva v EÚ sa v Poľsku pohybuje okolo osemdesiat percent. Strane Právo a spravodlivosť (PiS) sa dá vyčítať množstvo vecí, ale partička politických samovrahov to určite nie je.

Prečo justícia

Keďže mesiace sa vlečúci poľský spor s EÚ sa týka justície, najskôr niekoľko viet, prečo je táto téma pre súčasnú poľskú vládnucu garnitúru taká dôležitá.

Pre stranu PiS bola justičná reforma jednou z najvyšších priorít jej volebného programu. Práve vo fungovaní súdov totiž poľskí konzervatívci videli symbol nedostatočného vyrovnania sa s komunistickou minulosťou. V dôsledku takzvaného Okrúhleho stola, dohôd, ktoré boli po páde režimu uzavreté medzi časťou opozície a zvyškami komunistického establišmentu, nedošlo v poľskej justícii k zásadnejším personálnym zmenám.

Na najvyššom súde stále pôsobili sudcovia, ktorí v 80. rokoch počas výnimočného stavu posielali aktivistov Solidarity do väzenia a podľa mnohých Poliakov v krajine žiaden právny štát hodný obrany pred PiS nevznikol.

Až 66 percent Poliakov podľa prieskumu z roku 2013 neverilo v nezávislosť súdov. Na uzavretý systém súdnej samosprávy, ktorý kontroloval personálne zmeny v justícii, sa mnohí pozerali ako na panovanie kasty nedotknuteľných, postkomunistický relikt, ktorý v justícii konzervuje nešváry spojené s bývalým režimom. Toto vnímanie posilňovalo napríklad aj ustanovenie, podľa ktorého mohla byť kritika rozsudkov posudzovaná ako trestný čin znevažovania sudcu.

Hoci zmena fungovania justície bola pre PiS prioritou, už sa zabudlo, že prvý krok, ktorý by sa dal označiť za politizáciu súdnictva, neurobila táto strana, ale jej rival Občianska platforma (PO) v čase, keď ešte vládla.

V predtuche volebnej porážky presadila PO v roku 2015 zmenu zákona, ktorá jej umožnila narýchlo zvoliť dvoch ústavných sudcov – už po prehratých voľbách, ale ešte pred ustanovujúcou schôdzou parlamentu. Išlo pritom o náhradníkov za sudcov, ktorým ešte stále plynul mandát a končil sa až mesiac a pol po voľbách.

Aj tento krok PO vtedy vyvolal veľkú kritiku mnohých právnických autorít, tá sa však nepreliala cez hranice a už vôbec nedorazila do Bruselu.

Nadradenosť

Aktuálne spor vygradoval rozsudkom Európskeho súdneho dvora, ktorý v marci rozhodol, že spôsob vymenovávania členov poľského najvyššieho súdu odporuje právu EÚ, a nariadil poľskej vláde zmeniť ho. Poľská vláda sa obrátila na ústavný súd, aby posúdil, kto má prednosť, či ústava alebo európske právo.

Poľský ústavný súd sa v októbri vyjadril, že navrch má v tomto prípade ústava. Odvtedy čelí kritike, že rozhodol na politickú objednávku a jeho verdikt narúša jeden zo základných pilierov EÚ, nadradenosť európskeho práva nad národným právom.

Poľsko sa bráni tým, že ústavný súd nespochybnil ustanovenia Zmluvy o EÚ ako celok. Len konštatoval, že určitý výklad niektorých ustanovení, ktorý vedie k nadradenosti medzinárodného práva nad najvyšším poľským zákonom, porušuje ústavu. Naši susedia poukazujú tiež na to, že verdikty v podobnom duchu padli v aj iných európskych krajinách.

Najčastejšie sa spomína rozhodnutie nemeckého ústavného súdu, ktorý nesúhlasil s názorom ESD vo veci nákupu európskych dlhopisov Európskou centrálnou bankou. Vo svojom zdôvodnení označil argumentáciu súdu v Luxemburgu za „nezrozumiteľnú“, „svojvoľnú“ a prijatú „ultra vires“, teda mimo právomoci tohto súdu.

Na tom, či európske právo má absolútnu prednosť pred národným, pritom navyše neexistuje jasná zhoda. V článku uverejnenom nedávno v denníku Politico na to upozorňujú dvaja akademici, Stefan Auer a Nicole Sciclunaová.

Poukazujú na to, že spochybňovanie právnej nadradenosti EÚ poľským ústavným súdom nie je bezprecedentné, ale je to súčasť dlhej právnickej tradície, ktorá v posledných rokoch naberá na sile.

Nadradenosť európskeho práva nie je súčasťou žiadnej zo zmlúv EÚ. Obsahoval ju návrh takzvanej európskej ústavy. Po krachu tohto projektu sa však tento bod už nedostal medzi ustanovenia jej nástupkyne, Lisabonskej zmluvy.

Nadradenosť ustanovil v roku 1964 ESD svojím verdiktom v kauze Costa vs. Enel a členské štáty ju akceptovali, aj keď ju nikdy vyslovene nepodporili.

Problém je, že ESD sa takmer každým verdiktom snaží rozšíriť svoju pôsobnosť a pôsobnosť orgánov EÚ, pričom len málokto z obyvateľov EÚ by si dokázal spomenúť na meno čo i len jediného eurosudcu alebo na spôsob, ako sú obsadzovaní do svojich funkcií. V tomto je demokratická legitimita národných súdov oveľa vyššia.

Auer a Nicole Sciclunaová zároveň tvrdia, že konsenzus o nadradenosti práva EÚ je krehký a konkrétne nemecký ústavný súd tento princíp spochybnil už sériou verdiktov, ktoré siahajú až do roku 1974 . „EÚ je vyvíjajúce sa experimentálne politické zriadenie, ktoré nie je ani plnohodnotnou federáciou, ale ani iba spoločenstvom suverénnych národných štátov. O jeho podobe a budúcnosti rozhodujú členské štáty, ktoré ho tvoria, vrátane Poľska, akokoľvek problematické sa môžu zdať jeho pozície,“ píšu v Politico.

Jednoducho je to trochu schizofrenická situácia. Existuje tu silný záujem na nadradenosti európskeho práva, pričom však je EÚ stále zoskupením, v ktorom majú národné vlády a parlamenty oproti európskym inštitúciám oveľa vyššiu demokratickú legitimitu.

Teraz späť k Poľsku a EÚ.

Racionálnu polohu v tomto spore – na rozdiel od svojej nominantky na čele Európskej komisie – zaujala Angela Merkelová. Končiaca kancelárka zastáva názor, že ak má Únia problém s poľskou justičnou reformou, mala by to riešiť politickým dialógom a nie brutálnym tlakom cez peniaze a súdnymi žalobami.

Rovnako by európski politici pri svojej kritike mali brať do úvahy aj to, že justičné systému sú naprieč Úniou rôzne, tak ako aj mechanizmy výberu sudcov. Niekde sú viac politické, inde do nich politici vstupujú menej.

Lídri EÚ by preto mali ubrať paru a zobrať si k srdcu slová aj ďalšej z ikôn nemeckej a európskej politiky – Wolfganga Schäubleho, ktorý nie tak dávno varoval západných politikov predtým, aby „učili Poliakov, čo je to demokracia“.