Vzťah habsburskej ríše k boľševikom a Nemecku

Vzťah habsburskej ríše k boľševikom a Nemecku

Habsburský zámok Schönbrunn vo Viedni (wikipedia.org)

Habsburská ríša nemohla byť hrádzou voči komunizmu, ani nacizmu. Dôkazom sú jej vzťahy s boľševikmi, aj predklon voči Nemecku.

Nedávne výročie vzniku ČSR sa u časti novinárskej obce asociovalo so snahou o demytologizáciu tejto historickej udalosti. Údajne jednostranné hodnotenie 28. októbra v duchu masarykovskej tradície podľa mienky niektorých komentátorov znemožňuje vidieť negatívne dôsledky rozpadu Rakúsko-Uhorska. Lukáš Obšitník na stránke Postoj.sk neváhal v tejto súvislosti hovoriť o zániku habsburskej podunajskej monarchie ako o ľahkovážnom rozdrobení strednej Európy, čo malo neskôr podľa jeho mienky uľahčiť nacizmu o boľševizmu ovládnutie nášho regiónu.

Kritické skúmanie významu historických udalostí a ich demytologizáciu možno oprávnene považovať za jednu z „povinností“ historickej vedy. O to nebezpečnejšie však je, ak sa táto snaha o demytologizáciu sama stane mýtotvorbou.

Ľahkovážnosť rozbitia monarchie

K téme:
Nezáleží, či ste národniar alebo fanúšik Masaryka. Naozaj je čo oslavovať? Zdieľať

Keď v roku 1914 Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku a keď vojská cisárskeho Nemecka porušili štátnu suverenitu Belgicka, nikto ešte netušil, že vojna v Európe bude trvať viac ako 4 roky a že jej výsledkom bude rozpad habsburskej monarchie, pád Romanovcov v Rusku, zánik Osmanskej ríše a vznik celkom nových štátnych útvarov v strednej Európe či Pobaltí. Až počas vojny sa ukázalo, že jej výsledok osudovo predurčí ďalší európsky vývoj na niekoľko desaťročí dopredu. Štáty Dohody i Centrálnych mocností totiž sprvu predpokladali, že ich vzájomné meranie síl bude trvať nanajvýš niekoľko mesiacov a ich výsledkom bude vychýlenie vratkej európskej rovnováhy v prospech jednej z bojujúcich strán, no nie rozpad stáročia existujúcich ríši. Spoločenská eufória a nadšenie však rýchlo vyprchali, keď sa ukázalo, že pokrok vojenskej techniky v oblasti defenzívy zmaril akékoľvek predpoklady na skoré víťazstvo. Premena konfliktu na pozičnú-zákopovú vojnu znamenal nutnosť prehodnotenia vojenských cieľov oboch bojujúcich strán.

Okolnosti konfliktu umožnili artikuláciu celkom nových, pred vojnou nemysliteľných koncepcií na povojnové usporiadanie Európy. V žiadnom prípade však nešlo o výsledok ľahkovážneho uvažovania. Naopak, s tým, ako sa vojna predlžovala, neustále sa prehodnocovali aj aktuálne ciele bojujúcich strán a metódy, ako tieto ciele dosiahnuť. Nepriaznivé výsledky na bojisku neraz spôsobovali, že sa uchyľovalo ku krajne nebezpečným a riskantným pokusom, ako zvrátiť vývoj vo vojne. Iba tak možno pochopiť, prečo inak krajne reakčný režim cisárskeho Nemecka umožnil, aby sa Lenin a jeho revolučná skupina pokúsili o odstránenie monarchie v Rusku revolučnou cestou. Až keď sa ukázalo, že výsledok v tej dobe už temer trojročného konfliktu rozhodne o holej existencii tej-ktorej bojujúcej strany, došlo k neľahkému rozhodnutiu podporiť proti nepriateľovi krajne opozičné skupiny ľavicových radikálov.

Pred podobnou dilemou stáli aj mocnosti Dohody v otázke podpory programu odbojovej skupiny, na čele ktorej stál Masaryk a ktorej cieľom bolo de facto prekreslenie po dlhú dobu existujúcich hraníc v strednej Európe a vznik celkom nových štátnych útvarov. Rozbiť stáročia existujúcu habsburskú monarchiu, ktorá bola na západe všeobecne vnímaná ako záruka stability regiónu, aby sa naplnili politické ambície nepočetnej skupinky aktivistov združených okolo jedného profesora, to veru nebolo žiadnym ľahkovážnym rozhodnutím. Iba totálny ignorant môže nevidieť to obrovské množstvo práce, ktoré stálo za získaním podpory pre program vzniku Československa. Kampane amerických Slovákov a Čechov, enormné politické a vojensko-organizačné úsilie Štefánikovo, Benešova vytrvalosť a dôslednosť v diplomatickej práci, a to všetko zastrešené organizačným talentom Masarykovým, neboli by stačili, ak by československá otázka nebola podporená pôsobením desiatok tisíc čs. legionárov bojujúcich na západnom fronte a v Rusku. Potom, ako sa v ňom chopili moci boľševici, stali sa naši legionári jedinou organizovanou vojenskou mocou, ktorá dokázala boľševikom vzdorovať a nepodľahnúť vábeniam ani vyhrážkam červených komisárov. Celý západný svet sledoval pochod légií cez Sibír a ich vytrvalosť v mnohých vyvolávala falošnú nádej, že sa stanú silou, ktorá zvrhne Lenina a Trockého. Vodcovia nášho odboja však tieto plány odmietli a trvali na neutralite našich vojsk v ruskej občianskej vojne (čo sa však v dôsledku boľševických provokácii nepodarilo celkom dodržať). Jediným deklarovaným cieľom légií tak zostalo čo najviac pomôcť vojenskému úsiliu Dohody a prispieť tak ku konečnej porážke Centrálnych mocností.

No ani vojenské vystúpenie Slovákov a Čechov v radoch légií na strane Dohody by možno nebolo stačilo k uznaniu práva na čs. štátnu samostatnosť. Tak sa zdá, že aktuálnou situáciou podmienené úvahy dohodových mocností smerovali skôr proti tomuto cieľu. Počas celého trvania vojny sa totiž vedelo, že Rakúsko-Uhorsko ako hlavný spojenec Nemecka je v otázke odhodlania pokračovať v krvavom konflikte nestále. Mocnosti Dohody preto dúfali, že uzatvorením separátneho mieru s habsburskou monarchiou získajú vo vojne strategickú výhodu, ktorá rozhodne o jej výsledku. Osamotené Nemecko by totiž nemohlo vzdorovať sústredenému tlaku Francúzska, Anglicka, Ruska a Talianska. Tohto si boli Nemci dobre vedomí a preto aktívne zasahovali do vnútropolitických pomerov monarchie, vždy posilňujúc militaristické a reakčné krídlo, ktoré vďaka tomu dokázalo mať situáciu temer až do konca vojny pevne vo svojich rukách. Napriek tomu však myšlienka separátneho mieru s Rakúsko-Uhorskom zostávala po dlhú dobu hlavnou prekážkou, ktorá zabraňovala zahrnúť vytvorenie Československa medzi oficiálne vojnové ciele Dohody.

Tieto taktické úvahy sa dostali do úzadia, keď po nemeckých ponorkových útokoch na civilné loďstvo vstúpili do vojny na strane Dohody Spojené štáty americké, na čele ktorých stál prezident Wilson. Nikto nemôže pochybovať, že to bol práve on, koho slovo dalo programu práva národov na sebaurčenie rozhodujúcu váhu. Iba tak možno pochopiť, že keď sa 30. októbra 1918 zišli v Martine predstavitelia všetkých slovenských politických a ideových prúdov, rozhodujúc o našom ďalšom osude, cítili povinnosť v slávnostnej deklarácii, ktorou sa Slovensko odtrhlo od Uhorska, uviesť aj meno prezidenta Wilsona. Výpovednými sú aj dobové novinové články, ktoré vysvetľovali uhorskou cenzúrou zdeptanej slovenskej spoločnosti, že monarchia padla a nastáva vláda demokracie. V týchto článkoch sa často na záver uvádzal prezident Wilson ako štátnik, ktorý sa rozhodujúcim spôsobom zaslúžil o demokratizáciu života v strednej Európe.

Ako vidno, uznanie nevyhnutnosti rozbitia Rakúsko-Uhorska nebolo žiadnym ľahkovážnym činom. Toto neľahké rozhodnutie dozrievalo počas celého trvania vojny. Spojením enormného úsilia nášho zahraničného odboja a organizácií v Amerike žijúcich Slovákov a Čechov, s priaznivými okolnosťami a programom prezidenta Wilsona sa podarilo, že sme sa stali po prvý krát vládcami našich vlastných osudov. Nie rozbitie habsburskej monarchie, ale Obšitníkove hodnotenia sú výrazom ľahkovážneho usudzovania. A podobne sú na tom aj jeho tvrdenia o monarchii ako o potenciálnej „stredoeurópskej hrádzi“ chrániacej náš región pred jeho ovládnutím nacizmom a boľševizmom. Nemožno totiž prehliadnuť zodpovednosť Centrálnych mocnosti na uchopení moci boľševikmi v Rusku. Nebola to iba známa cesta Lenina v zapečatenom vozni, ktorá sa udiala s plným vedomým a so súhlasom Nemecka. Výpovedným je i to, že po vypuknutí občianskej vojny, v ktorej bojovali sily boľševickej revolúcie proti tzv. „bielogvardejcom“, bolo Rakúsko-Uhorsko štátom, ktorý ako jeden z prvých uznal legitimitu boľševikov vystupovať v mene Ruska. Uzatvorením Brestlitovského mieru si Centrálne mocnosti podali ruky so sovietskou vládou a tým uznali jej reprezentatívnosť. Rovnako závažným dôsledkom tohto mieru bolo, že sa celá sila tvoriacej sa Červenej armády mohla koncentrovať na vnútroruský zápas a nakoniec v ňom po krvavej občianskej vojne aj zvíťaziť.

Habsburg nedokázal tlmiť ambície Nemecka

V skutočnosti bolo rozbitie Rakúsko-Uhorska účinným prostriedkom na oslabenie nemeckého vplyvu v regióne. Zdieľať

Strategické ohľady habsburskej monarchie sú v dobovom kontexte pochopiteľné. Rakúsko-Uhorsko hľadelo vyhrať vojnu a preto bolo v jeho záujme oslabiť a nakoniec celkom eliminovať Rusko, ktorého gigantická sila predstavovala pre monarchiu stálu hrozbu. No nech sa potom netvrdí, že by monarchia, ktorá uzatvorením Brestlitovského mieru kardinálnym spôsobom napomohla ovládnutiu Ruska boľševikmi, bola silou, ktorá by pre svoj katolícky charakter zabránila nárastu moci sovietov. V praxi totiž tomu bolo presne naopak.

Rovnako sporné je presvedčenie, že by habsburská monarchia dokázala tlmiť ambície Nemecka ovládnuť stredoeurópsky priestor. Počas vojny sa totiž v plnej nahote ukázalo, čo bolo pred ňou iba šepkaným tajomstvom: Viedeň bola v závese Berlína a bez jeho súhlasu nemohla monarchia urobiť žiadne zásadné rozhodnutie. Vplyv Nemecka na Rakúsko-Uhorsko bol taký silný, že dokázal prekaziť akékoľvek plány na separátny mier, ktorého uzatvorenie bolo tajným cieľom cisára Karola. Ako vôbec možno zodpovedne tvrdiť, že habsburská ríša by bola hrádzou pred zmocnením sa strednej Európy Nemeckom, ak Habsburg ako jej vládca nemohol suverénne presadiť svoju vôľu proti vôli Nemecka? Tak sa zdá, že názory obsiahnuté v Obšitníkovom komentári sú čírou fantáziou. Tej sa, prirodzene, medze nekladú. No historická analýza nie je a nesmie byť fantastikou.

V skutočnosti totiž bolo rozbitie Rakúsko-Uhorska účinným prostriedkom na oslabenie nemeckého vplyvu v regióne. Československo ako jeden zo štátov, ktoré vznikli na troskách monarchie, dokázalo byť po dlhú dobu hrádzou hatiacou plány pangermánskych streštencov. Ak by západ dostál svojmu zmluvnému slovu a v osudné mníchovské dni na jeseň 1938 by si splnil svoje povinnosti, nikdy by nedošlo k ovládnutiu nášho regiónu nacizmom a neskôr komunizmom. Obšitník sa teda mýli: krutosti a obete nacizmu či boľševizmu nemožno pripísať na vrub rozbitia habsburskej ríše; ďaleko podstatnejšími okolnosťami udalostí, ktorých výsledkom boli milióny mŕtvych, boli hospodárska kríza a politika appeasementu.

Roman Jančiga
Autor je publicista a člen Communio Minerva, špecializuje sa na život a dielo Ivana Dérera.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo