Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Umenie Spoločnosť
10. október 2021

Zo starého tvorí nové

Skenoval som svoje vnútro a objavil volanie robiť vlastný dizajn

Rozhovor s dizajnérom Jurajom Výbohom o tom, ako sa môže aj v hrdzavých veciach skrývať krása.

Skenoval som svoje vnútro a objavil volanie robiť vlastný dizajn
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s dizajnérom Jurajom Výbohom o tom, ako sa môže aj v hrdzavých veciach skrývať krása.

„Keď som dal z lyže dole viazanie, zistil som, že skrutka prechádza cez hliník. Uvidel som malú lesklú dierku a v priebehu pár sekúnd prišla myšlienka: Veď hliník sa dá vyleštiť, dostanem zrkadlovú lyžu! Mal som chuť zakričať heuréka,“ hovorí dizajnér Juraj Výboh. 

Rád dáva starým veciam nový život. Po tom, čo zanechal prácu architekta, sa venuje tvorbe úžitkových aj umeleckých predmetov z použitých vecí. Vyrába vešiaky z lyží, lampy zo sifónových fliaš aj z parkiet, zrkadlové rámy z bicyklových reťazí, ale aj stolíky z poklopu na šachtu. 

S Jurajom Výbohom sme hovorili o kráse vyradených vecí, nachádzaní poslania, strádaní a aj o tom, prečo modlitebné kľačadlo zo skejtbordu nie je koncepčný oxymoron. 

Ako definujete to, čo tvoríte?

Robím dizajn, ktorého základom je starší dizajn. Využívam to, čo už niekto vymyslel a investoval do toho svoje dizajnérske aj technologické znalosti. Možno je to v našich hlavách zapísané ako istý typ predmetu a ja ho pretvorím na niečo nové. Baví ma, že v predmete, ktorý vznikne, sú uložené stopy pôvodnej funkcie toho starého, ako keď z umývadla vyrábam svietidlo. Narodí sa vec, ktorá by normálnym procesom nevznikla. Takého predmety sú plné asociácií a spomienok.

Čo vás priťahuje na tom, že pretvárate niečo, čo už urobil niekto pred vami?

Mám rád aj dizajn „od piky“. No ľahšie sa mi tvorí a začína, keď sa môžem od niečoho odraziť. Radosť mi prináša to samotné nachádzanie. Hľadím na zaujímavý tvar či textúru a zrazu pri tom uvidím nový predmet. Páči sa mi aj moment, keď niekto druhý zbadá v hotovej veci starú. „Aha, veď ten stojan na náušnice je z mriežky na chladničku!“ Je to čarovná chvíľa. 

Ide vám najmä o nápad alebo aj o úžitok?

Chcem z každej veci dostať to najlepšie. Spoznať ju ako materiál a vytiahnuť z nej krásu von. Keď mením starú panvicu na misu na ovocie, viem, že kov pod hrdzou dokáže byť pekný. Tak ho taký urobím a zistím, akými technológiami to dosiahnem. Zároveň chcem, aby človek cítil, ako sme sa k výsledku dostali. Toto je vybrúsené, toto je vyleštené.

Dá sa pri vyradenej či hrdzavej veci hovoriť o kráse?

Staré predmety sú plné potenciálu. Môže to byť silný tvar, pekný povrch, ušľachtilý materiál alebo ide o ikonický predmet, ktorý charakterizuje dobu. Napríklad pri pohľade na starú plechovú vaňu viem, že keď ju správne prerežem, dostanem konkávny tvar, ktorý má pekné krivky, povedzme atribúty krásy. Na sanitu sa viažu isté asociácie, ale keď odstránim smalt, tvar sa objaví v nahote pôvodného materiálu a zážitok z neho je iný. 

Zoberiem si z vane len to, čo potrebujem pre nový dizajn. A keď tam vaňu stále bude trochu cítiť, budeme mať aspoň o čom hovoriť. No výsledný predmet bude mať prvky exkluzivity či výnimočnosti. Nebude to možno esteticky bezchybné riešenie, ako keď niečo vo výrobe dokonale navrhneme pre danú funkciu, ale pre mňa je to cennejšie. Často idem do tvorby s postojom recesie. 

Recesie?

Máme tu seriózny dizajn. Fabriku, ktorá robí parádne kryštáliky a chrómové úchytky. Vyleje trilión ligotavých kamienkov, zavesí ich na desaťtisíc lustrov a vychrlí kolekciu. Pozriem sa na kompozíciu takéhoto lustra a napadne mi: Keď vymením kryštáliky za šľahačkové bombičky, ktoré sa takisto lesknú, majú pekný tvar a podobné proporcie, vznikne vtipná trblietka. Bude to honosné a košaté s atribútmi lustra a ľudia k tomu ešte získajú asociáciu, ktorá im je možno blízka. 

Ako vám napadne použiť cykloreťaze či kovové vnútra lyží?

Spočiatku som vyrábal vešiaky z drevených lyží, potom som natrafil na tie moderné. Keď som dal dole viazanie, zistil som, že skrutka prechádza cez hliník. Uvidel som malú lesklú dierku a v priebehu pár sekúnd prišla myšlienka: Veď hliník sa dá vyleštiť, dostanem zrkadlovú lyžu! Mal som chuť zakričať heuréka. 

Podobne som raz uvidel rámik na fotografie z bicyklovej retiazky, ktorý sa masovo predával, no bol len z jedného radu retiazok. Napadlo mi, že sa s ňou dá narábať inak, bohatšie. Môžem ju vrstviť a kučeraviť, urobiť z nej rám na zrkadlo. Reťaze som najskôr umýval ručne a lepil lepidlom, to nebol dobrý nápad. Neskôr som sa dostal do dielne, kde som ich mohol zvárať. Našiel som cykloservis, kde mi radi dali 20 kilogramov starých reťazí, a takisto firmu, ktorá ich špeciálne očistila. A po rokoch od prvého nápadu som mohol vyrobiť cyklozrkadlo a neskôr aj číslo na dom.

Máte teda akýsi vnútorný zrak, ktorým vidíte druhý život vecí?

Áno. Raz som uvidel chladič vzadu na starej chladničke. V jeho geometrii som zbadal vlnky. Pokúšal som sa v tej kresbe niečo nájsť a spomenul som si na ducha z hry PacMan. Prišlo mi vtipné, že za chladničkou vrčí duch. Tak som ho zhmotnil a uväznil do rámika. Je z neho vešiak na náušnice a humorná dekorácia. 

Motivuje vás aj filozofia recyklovania?

Som ekologicky zmýšľajúci človek a podporujem každú rozumnú inováciu v tomto smere. Konzumizmus ani zbytočné vyrábanie či míňanie mi nie sú blízke. No ak mám byť úprimný, nie je to primárny dôvod. Motivuje ma tvorivosť, invencia, originálnosť a výsledkom sú solitéry. Nemyslím na to, ako prinášať riešenia na masové využitie starších materiálov alebo odpadu. 

V ktorom bode ste sa rozhodli otvoriť si vlastnú dielňu?

Pracoval som ako architekt v ateliéri, ktorý počas finančnej krízy v roku 2009 zanikol. Prehodnocoval som, či chcem vôbec robiť architektúru. V tom čase som veľa čítal o tom, že človek má robiť veci, ktoré ho spontánne bavia. Pátral som v minulosti, kedy naposledy som cítil nadšenie či vášeň v práci bez toho, aby som zvažoval, ako sa uživiť. Ako chlapec som v kuchyni často vyrezával prívesky, spony z kokosového orecha pre sestru a spolužiačky. A spomínal som na to, ako som pomáhal otcovi tvoriť interiér chaty. Skenoval som svoje vnútro a zistil som, že takých volaní bolo viac.

Predtým ste ich nepočúvali?

Počas študijného pobytu na Bauhaus Universität vo Weimare som raz začas zbehol na hodiny dizajnérov. Ich zadanie vtedy bolo svietidlo. A vo mne sa ozývalo: Aj ja chcem robiť menšiu mierku a dizajnovať napríklad svietidlá. No hovoril som si: Nie, nie, ty si architekt, doštuduješ a budeš robiť domy. Aj počas práce v USA som robil sťahováka, ale počas voľných dní som stále chodil po malých dielničkách slobodných umelcov v New Yorku. Dotýkalo sa ma to. Ich sloboda a to, že tvoria vlastný dizajn. 

Nebolo vám ľúto, že ste architektúru zavesili na klinec?

Už dlhšie sa vo mne ozývala nespokojnosť s tým, čo som robil a ako som sa pri tom cítil. Urobiť dobrý dom je umenie, treba na to veľa zručností. Vedieť komunikovať s klientom, poznať normy a legislatívu, navrhovať a kresliť, chodiť na stavbu, mať názor na bývanie a život. Vyžaduje si to celého človeka a ja som sa pri tom necítil dobre. Okolnosti túto fázu prirodzene uzatvorili a otvorila sa nová.

Dnes sa vlastnou tvorbou úžitkových predmetov živíte, aká to bola cesta?

Prvé dva dva či tri roky som vyrábal jednoduchšie a menšie kusy, experimentoval som napríklad s PET fľašami a vyrábal z nich lampy. Postupne som sa učil a rástol ako autor. Dielňu som si pomaly zariadil novým náradím a mohol som začať viac pracovať s kovom či drevom. Nebáť sa cirkulárky a držať náradie ma naučil tatko, no z veľkej časti som dizajnér a výrobca samouk.

Podarilo sa vám vybudovať sieť ľudí, ktorí majú o váš dizajn záujem?

Väčšina mojich klientov sú priatelia a ich známi. Moje vzťahy a to, čo som žil predtým, boli a sú dôležitou súčasťou tohto príbehu. Zo začiatku som mal blog a tvoril som pod umeleckým menom. Po istom čase som si povedal, že seriózny dizajn a kvalitné veci chcem robiť pod vlastným. Do marketingu investujem minimum peňazí, nemám ich. Ale využívam sociálne siete, ktoré vnímam ako album a chronológiu svojej tvorby. Vďaka nim občas pošlem niečo aj za more. Samozrejme, cieľom je aj to, aby sa ľudia dozvedeli, o čom je moja tvorba a čo si môžu kúpiť.

Inzercia

Ako pri „secondhandovom dizajne“ vzniká cena? 

Tvorba ceny prebieha pomaly a postupne, niekedy je to pocitová vec. A takisto bolestivý vnútorný proces, ako sám seba ohodnotiť. Tvorím prototypy, to je vo vývoji produktu najdrahšie štádium. Predmetov, ktoré som vytvoril dva či tri razy, je ako šafranu. Súčasne je dôležité, aby boli „predateľné“. V jednom bode musím proces zlepšovania zastaviť a zmieriť sa s nedokonalosťou. Vidím chyby, no zároveň si musím nechať za ne zaplatiť. S tým sa potrebujem vyrovnať. A zodpovedať si, či ich vnímam ako hodnotné iba ja alebo aj okolie.

Dokážu zákazníci tieto veci oceniť?

Sú to väčšinou ľudia, ktorí rozumejú, čo stojí za mojimi vecami. Vedia ich teda aj oceniť. No vzhľadom na to, koľko do nich investujem, kým ich premyslím, zmontujem, urobím obhliadku a osadím u klienta, je tu určite ešte priestor na rast cien. (Úsmev.) Moje dnešné výrobky sú drahšie ako tie na začiatku, no ešte stále cítim istý kompromis. Zároveň žijeme na Slovensku s istou finančnou silou aj záťažou. Ja musím vedieť, čo je zaplatiteľné a čo ma uživí.

Na jednej miske váh teda stojí radosť z poslania a na druhej isté zľavenie z vlastných nárokov?

Áno, musím sa uskromniť. Mám malú dielňu, chcel by som lepšie nástroje a moje finančné potreby sú vyššie. V určitom slova zmysle trochu strádam. No je to moje rozhodnutie. Síce skromne, no dá sa takto fungovať. 

A čo hypotéka, dôchodok či zabezpečenie rodiny?

Pri rozhodovaní, či sa vydať touto cestou, som vyhodnocoval, či mám na to vhodné podmienky aj danosti. Nebolo to bezhlavé rozhodnutie. Mám veľké šťastie, že hypotéku neriešim. Ostatné by som zhrnul do prístupu „nestarostiť sa“. Nerobiť si starosti nie je ľahké. No človek sa postupne okresáva a začína dôverovať. Spoločenské nastavenie je pracovať veľa a zabezpečiť sa. Myslíme si, že máme kontrolu. No človek nemá svoj život v rukách tak, ako si myslel. 

Prichádzam však na to, že sa až tak báť nemusím. Veci, ktoré nemôžem ovplyvniť, ma nesú. Kedysi som rozlíšil, v čom sú moje talenty a sily, a začal som to robiť. Samozrejme, chcel som byť videný a chválený, inovatívny, túžil som priniesť kvalitu a inšpirovať. Dnes sa skôr snažím chcieť to, čo je a tak ako to je. 

Nejde vám teda o úspech?

Aj keď som sa snažil budovať biznis, ísť podľa stratégie a inšpirovať sa druhými, nič z toho som nevedel aplikovať. Mohol som len ísť ďalej a veriť tomu, že to má zmysel, aj keď ho často nevidím.

Veľakrát som to prehodnocoval, no vždy mi z toho vyšlo, že chcem pokračovať. Vzdal som sa receptov na úspech a zaujíma ma len prítomnosť. Učím sa netrápiť tým, čo bude. Mám niečo v rukách a som za to zodpovedný, kým sa to nezmení. Za dôležité považujem robiť to, čo spontánne vychádza z môjho vnútra, čo mi prináša radosť. Rád by som však sebe aj ľuďom doprial priestor, kde by mohli moje veci vidieť naživo, zistiť, že sú funkčné, a mali zážitok z objavovania.

V akom rozpoložení tvoríte?

Ešte stále je to dosť nepokojné. Zažívam eufóriu, keď príde nápad a viem, že ho dokážem uskutočniť. Staré predmety aj materiály sú však veľmi odlišné a často porušené. Postupne zisťujem, čo všetko si to vyžaduje a že to vôbec nepôjde ľahko. Musím bojovať, aby som proces dotiahol do konca. Rád by som sa do tvorby viac položil a zažíval viac pokoja.

Má deň dizajnéra pevnú štruktúru?

Je to veľmi rôzne. Niekedy mám stretnutie s človekom či obhliadku vypratávaného bytu, inokedy idem dať opieskovať vane. Veľa času trávim vyhľadávaním komponentov či na Instagrame. Potrebujem vidieť realizácie, pracovné postupy, tvary a kompozície. A potom sú dni, keď jednoducho vyrábam, čo som vymyslel. Často sú to hodiny brúsenia a leštenia. 

Bývali dni, keď som končieval až večer, veľmi unavený. Myslel som si, že čím viac urobím, tým skôr uvidím peniaze. Už viem, že to skôr nesúvisí. (Úsmev.) Áno, treba si veci odmakať, ale liečim sa z vorkoholizmu. 

Vyhoreli ste?

Unavil som sa. Zistil som, že som na seba prísny a potrebujem zľaviť. Teraz ma skôr zaujíma, či som pri práci spokojný. Vážim si nastavenie, v ktorom pracujem. Uvoľnenosť, pokoj, chuť. Nechať veci ležať a urobiť ich inokedy. Začínam byť k sebe lepší, pracujem menej a doprajem si aj dlhé rána. A niekedy nejdem do dielne, aby som si neodrezal prst. 

Kam chodíte hľadať staré chladničky či lyže?

Píšu mi blízki aj cudzí ľudia: Upratujeme byt po babičke, príďte sa pozrieť. Keď potrebujem kvôli nápadu pekné a čisté fľaše od sódovky, pozerám bazoše a darovacie skupiny. No lyží a bežiek mám v sklade toľko, že ich nemám kam dávať. 

Vytvorili ste modlitebné kľačadlo zo skejtbordu. Nie je to koncepčný oxymoron, modliť sa na skejtborde?

Činnosti, ktoré máme radi, sú predsa plné duchovna. Pozeral som si na internete dizajn kľačadiel a uvidel, že najmä vo východnej tradícii sú to skvosty. Majú rokmi overený tvar. Keď vidím takýto predmet, v hlave listujem zoznam vecí z mojej zásoby, ktoré by sa naň dali použiť. 

Na poličke som mal desať rokov skejtbord, teraz prišiel jeho čas. Z istého vypratávaného bytu zase chceli vyhodiť nábytkovú zostavu s krásnymi nožičkami z ohýbanej preglejky. Videl som aj kľačadlá s jednou nožičkou, v hlave sa mi to zložilo. Chcelo to len štyri skrutky, musel som ho vyrobiť. Keď som uvidel, že na skejte je napísané „no fear“ (bez strachu, pozn. red.), bolo to jasné. (Smiech.) To je predsa to, čo pri kľačaní v modlitbe hľadáme.

Má vaše okolie porozumenie pre vašu alternatívnu cestu?

Prvá otázka, ktorú v rozhovoroch dostávam, býva: Dá sa z toho uživiť? Ťažko sa mi na to odpovedá. Nežijem v stabilite, rastiem do novej stability, ktorá má iné základy. No pri rozhovore to neviem vždy tak vyjadriť. Odpovedám, že som stále živý, takže uživiť sa tým dá. Keď rodičia na začiatku videli moju zadnú izbu plnú materiálu a náradia, nebol to ľahký pohľad. Nie sú to klbká vlny ani pekne voňajúce odrezky kože. Bola tam istá otázka, kam sa to náš chlapec vydal. Dnes už dielňu nemám doma. 

V koho vás táto práca vyformovala?

Podstúpil som riziko a vrhol sa do svojho sna. Nedokázal som to neurobiť, bolo to príliš silné. Keby som chcel, aj dnes urobím zmenu, no nemôžem inak. Robím prácu, po ktorej som túžil. Ale to nie je konečná. Nevyhnem sa veciam, ktorými si prechádzame všetci. Riešim vzťah k sebe samému aj vzťahy k druhým, zbavujem sa ilúzií a nachádzam pokoru. 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.