V tichých a studených halách Slovalca Hlinikáreň v Žiari by do konca roka opäť mohla spustiť taviace pece. Ak sa štátna pomoc s elektrinou dotiahne do konca

Akcionári Slovalca – nórska spoločnosť Hydro a finančná skupina Penta – podpísali s vládou memorandum, čím oficiálne spustili proces, na ktorého konci by malo byť obnovenie výroby primárneho hliníka v Žiari nad Hronom.

V napoly odstavenej fabrike sme sa pred časom boli pozrieť. Bolo to krátko po tom, ako o zámere podporiť obnovenie výroby hovoril premiér Fico a ako sme tejto téme venovali aj rozsiahlu analýzu možností a perspektív.

Videli sme odstavené pece, ale aj skromnú, stále fungujúcu výrobu hliníka z recyklátu. Rozprávali sme sa s generálnym riaditeľom spoločnosti Slovalco Milanom Veselým a niekoľkými pracovníkmi hlinikárne.

Hoci sa naša návšteva udiala pred podpisom memoranda, začnime práve jeho obsahom.

Keď na prelome rokov 2022 a 2023 Slovalco odstavilo postupne všetky pece na výrobu primárneho hliníka, prejavilo sa to aj na spotrebe elektriny na Slovensku. Táto metalurgická fabrika totiž odoberala okolo desať percent elektriny vyrobenej v Slovenských elektrárňach, čo zodpovedá približne ôsmim percentám spotreby elektriny na Slovensku.

Už len tento jediný údaj ukazuje, aké postavenie malo Slovalco v slovenskom priemysle.

Generálny riaditeľ spoločnosti Slovalco Milan Veselý. Foto Postoj/Andrej Lojan

Dôvodom útlmu výroby deklarovaným vtedy aj teraz v podpísanom memorande boli vysoké ceny elektriny pre priemysel, ktoré sa nepriaznivou zhodou okolností preťali s nízkymi cenami hliníka. Samotná výroba sa tak stala stratovou.

„Vzhľadom na vysoké náklady, ktoré znášajú výrobcovia primárneho hliníka v Európskej únii, vrátane priamych a nepriamych nákladov súvisiacich s emisiami CO₂ a vysokých cien elektrickej energie a vzhľadom na nemožnosť preniesť tieto náklady do cien svojich výrobkov, ktoré určuje globálny trh, boli akcionári spoločnosti Slovalco v roku 2022 nútení pozastaviť výrobu primárneho hliníka v závode Slovalco...“

Memorandum obsahuje tri kľúčové opatrenia, ktoré by mali pri spoločnej implementácii priniesť také ceny elektriny, pri ktorých by sa náklady na výrobu primárneho hliníka stali rentabilnými:

1. kompenzácia nepriamych nákladov na uhlík podľa EU ETS,
2. odvod do jadrového fondu,
3. dodávka elektrickej energie.

Kompenzácia by sa mala udiať z Environmentálneho fondu napĺňaného primárne platbami za emisné povolenky, ktoré si kupuje priemysel. Ten by mal na revanš dostávať kompenzácie v prípade, že využíva nízkoemisné alebo obnoviteľné zdroje energie, alebo v prípade, že hrozí tzv. únik uhlíka – teda presun výroby do oblastí s nižšími emisnými štandardmi. Zároveň musí platiť, že surovinu alebo hotový výrobok budú zákazníci v EÚ nútení importovať z týchto tretích krajín, keďže „domáce“ výrobné kapacity budú nedostatočné.

Environmentálny fond sa však z pôvodného účelu, v ktorom sa z odvodov od „znečisťovateľov“ mali podporovať projekty skvalitňovania životného prostredia a inovácií priemyslu k „čistejšej“ prevádzke, premenil na štátnu pokladničku, ktorá svojím približne miliardovým objemom účtovne sanovala štátny dlh a na primárne účely išiel len zlomok zdrojov.

Pritom pravidlá EÚ umožňujú presmerovať podporu priemyslu až do výšky 25 percent z výnosov, v prípade udelených výnimiek ešte viac.

To platí zvlášť (ale, samozrejme, nielen) pre hliník, ktorý sa ako kritická surovina uvádza v dokumentoch EÚ aj NATO.

Výroba primárneho hliníka tak nie je len otázkou pre slovenskú ekonomiku, ale aj pre európsku bezpečnosť.

Suroviny a hotový hliník. Foto Postoj/Andrej Lojan

Opatrenie týkajúce sa odvodu do Národného jadrového fondu je pomerne stručné a týka sa zľavy z odvodu pre spoločnosť Slovalco z dodávanej elektriny od momentu obnovenia výroby.

Tretím bodom je dodávka elektrickej energie. Tá by mala byť postavená na dlhodobej zmluve, tzv. Power Purchase Agreement (PPA), ktorú prednedávnom podporil aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (de facto ako prípravu na dohodu s akcionármi Slovalca). 

V memorande sa to explicitne nespomína, no pravdepodobne pôjde o dodávky elektriny z VE Gabčíkovo, keďže sa píše o elektrine „z vodných elektrární alebo iných nízkouhlíkových zdrojov“ a zároveň o výrobcoch, „ktorých čiastočne alebo úplne vlastní štát“.

Memorandum je zároveň len prvým krokom, konkrétne a právne záväzné a vymáhateľné parametre spolupráce a štátnej podpory určí tzv. implementačná zmluva, o ktorej podobe sa už začalo rokovať. O jej podpise sa uvažuje v priebehu apríla.

Pre poriadok treba dodať, že takto nastavené možnosti podpory musia byť zároveň formulované tak, aby sa o ne mohli uchádzať aj iné veľké priemyselné podniky.

O viacerých možnostiach podpory a spolupráce sme sa vo februári rozprávali s generálnym riaditeľom Slovalca Milanom Veselým.

Nejaká časť výroby v Žiari momentálne funguje. Čo presne uvidíme v halách?

Uvidíte najmä recykláciu. V hale, ktorú sme museli zatvoriť, je 226 pecí. Má takmer kilometer a vraj je to najdlhšia hala na Slovensku. Samotná výroba predtým prebiehala v elektrolyzéroch pod podlahou. Sú to oceľové vane s uhlíkovými blokmi, ktoré tvoria katódu, a nad nimi je anódová nadstavba. Okrem toho máme ďalšiu prevádzku na výrobu anód, ale tá je dnes tiež vypnutá, pretože sme prišli o externého zákazníka.

Spomínate recykláciu ako hlavnú činnosť. Aký je jej podiel oproti pôvodnej výrobe?

Objem je dnes výrazne nižší. Pred odstavením sme vyrábali približne 200-tisíc ton zliatin ročne, dnes sme na úrovni 25- až 30-tisíc ton. Problém je v tom, že závod nebol primárne postavený na recykláciu. Máme síce šesť ustaľovacích pecí, ale len jedna z nich dokáže efektívne taviť. Navyše nám chýbajú triediace linky na znečistený šrot. Dnes pretavujeme hlavne čistý procesný odpad od zákazníkov.

To znie ako nevyužitý potenciál. Prečo nerecyklujeme viac?

Paradoxom je, že Európa sa hliníkového odpadu zbavuje. Kontajnery s tovarom z Číny naplníme odpadovým hliníkom a pošleme ich späť Číňanom. Oni ho prepracujú a s obrovskou pridanou hodnotou nám ho predajú späť v komponentoch. Naša výroba stojí, lebo nemáme čo recyklovať, hoci dopyt po nízkouhlíkovom hliníku je vysoký.

Prezentujete sa ako jedna z najekologickejších fabrík. Ako je to s vašou uhlíkovou stopou?

Z ekologického hľadiska patríme k absolútnej svetovej špičke. Celková uhlíková stopa Slovalca je približne 4 tony CO₂ na tonu hliníka. Na porovnanie – svetový priemer je 16 ton a v Číne je to až 20 ton. Napriek tomu sme v útlme. Na Slovensku máme nízkoemisnú elektrinu z jadra, no tá je pre nás jedna z najdrahších v Európe. To je to „zelené šialenstvo“.

Prečo je cena elektriny pre vás až taká kľúčová?

Pre nás je elektrina de facto ďalšia surovina. Na výrobu jednej tony hliníka potrebujeme zhruba 14 MWh elektriny. Bežná domácnosť spotrebuje 3 MWh ročne. Na rozdiel od oceliarní, ktoré v oblúkových peciach elektrinou len tavia šrot, my musíme elektrinou doslova „odtrhnúť“ hliník od kyslíka. Na to potrebujeme obrovské množstvo energie. Máme spotrebu 285 MW, čo je viac ako polovica výkonu jedného jadrového bloku.

Generálny riaditeľ spoločnosti Slovalco Milan Veselý. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Objavili sa kritické hlasy, že Slovalco namiesto výroby radšej „kšeftovalo“ s elektrinou. Ako to vysvetlíte?

Je to často nesprávne interpretované. V júni 2021 sa nám končila dlhodobá zmluva a od vtedajšej vlády sme márne žiadali garancie a podporu z Envirofondu. Keďže garancie neprichádzali, kúpili sme elektrinu na trhu za vtedajších 70 eur za MWh. Potom prišla vojna a ceny vyleteli k 1000 eurám. Pri takých cenách a nulových kompenzáciách by sme výrobu neutiahli. Rozhodli sme sa ju predať, čím sme zarobili na odstupné pre zamestnancov, zaplatili štátu 65 miliónov na daniach a vytvorili rezervu na reštart. Bez toho by podnik skrachoval.

Ak by sa dnes štát rozhodol pre kompenzácie, nemôže sa táto situácia zopakovať?

Nie, pretože európsky systém kompenzácií je naviazaný na reálne vyrobený hliník, nie na spotrebovanú elektrinu. Peniaze dostanete, len ak skutočne vyrábate. Navyše pri dlhodobých PPA zmluvách existujú mechanizmy, ktoré predaj elektriny mimo systému prakticky znemožňujú.

„Velín“ recyklačnej časti Slovalca. Foto Postoj/Andrej Lojan

Má vôbec zmysel oživovať hlinikáreň na Slovensku, keď je výroba taká drahá?

Stavať novú fabriku na zelenej lúke by dnes stálo dve miliardy eur, čo nedáva logiku. Ale reštart existujúcej prevádzky vyjde na 130 miliónov eur. Hliník je strategický kov. Európa spotrebuje šesť miliónov ton, ale vyrobí len milión. Ak výrobu strategických materiálov presunieme mimo kontinentu, stratíme nielen prácu, ale aj bezpečnostnú suverenitu.

V akom časovom horizonte by ste vedeli spustiť výrobu naplno, ak by ste teraz dostali „zelenú“?

Potrebujeme asi pol roka na prípravu, logistiku a zaškolenie ľudí. Potom je to mravčia práca – štart jednej pece trvá deň a máme ich 226. Vypnutie a zapnutie jedného elektrolyzéra stojí 300-tisíc eur. Naša ambícia je mať do konca roka v prevádzke prvých sto pecí. Momentálne však každý mesiac míňame 1,5 milióna eur len na to, aby sme fabriku udržali v stave, z ktorého sa ešte dá vrátiť. Rozhodnutie preto potrebujeme urobiť rýchlo.

Ak by ste kompenzácie dostali, boli by ste viazaní dodávať hliník konkrétne na Slovensko alebo do Európy?

Historicky sme približne štvrtinu produkcie predávali na Slovensku a zvyšok v okolitých krajinách Európskej únie, dokonca v susedných krajinách. Dopyt po nízkouhlíkovom hliníku je vysoký, takže nedáva ekonomický zmysel vyvážať ho mimo európskeho trhu.

Zároveň však európske regulácie niekedy vytvárajú paradoxné situácie. Napríklad CBAM, ľudovo uhlíkové clo. Ochrana primárneho hliníka môže viesť k tomu, že sa namiesto ingotov začnú dovážať hotové profily z Ázie, čo oslabí európske spracovateľské firmy. A my zas nebudeme mať pre koho vyrábať primárny hliník, lebo naši európski zákazníci zaniknú.

Zdá sa teda, že Európa si v niektorých oblastiach sama oslabuje vlastný priemysel.

Áno, tento trend je viditeľný. Problém však nie je samotná Európska únia, ale konkrétne nastavenia politík. Väčšina priemyselných krajín využíva dostupné nástroje podpory naplno, zatiaľ čo niektoré štáty – vrátane Slovenska – ich využívajú minimálne.

Výsledkom je nerovnaké konkurenčné prostredie. Ak napríklad Nemecko garantuje hlinikárňam cenu elektriny okolo 50 eur za MWh, ich výroba prežije, zatiaľ čo podniky bez takejto podpory zanikajú.

Nejde len o jednu hlinikáreň, ale o budúcnosť energeticky náročného priemyslu v Európe. Ak sa výroba strategických materiálov presunie mimo kontinentu, Európa stratí nielen pracovné miesta, ale aj technologickú a bezpečnostnú suverenitu.

Odstavené taviace pece v jednej z najdlhších priemyselných hál na Slovensku. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pece na výrobu uhlíkových anód. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zariadenie v aktuálne jedinej aktívnej prevádzke Slovalca – pretavovanie recyklátov, ktoré narezáva hliník podľa objednávok zákazníkov. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Špinavá minulosť

V minulosti patril Žiar nad Hronom pre hlinikáreň k najznečistenejším a najmenej zdravým mestám na Slovensku.

Fabrika vyrástla za dva roky na začiatku 50. rokov. „Prvé začali hynúť včely. Potom kravy. A keď začal hynúť dobytok, tak sa ľudia zľakli, že asi aj oni majú problém. Pôvodne tu bola obec Opatovce, ktorá bola de facto evakuovaná, ľudia boli presťahovaní do Žiaru a tu sa to stále vníma ako veľká krivda. Ale vtedajšiu komunistickú moc to, samozrejme, netrápilo,“ hovorí Milan Veselý.

Ako ďalej vysvetľuje, anódová hmota sa spaľovala priamo v peci. „Z toho boli výpary dechtu, fluoridov, to všetko išlo do vzduchu. Fluoridy rozleptajú aj sklo, to sú veľmi agresívne látky, v regióne stúpol výskyt rakoviny. Nehľadelo sa na ľudí a na ekológiu už vôbec nie,“ dodáva.

„Pamiatka“ na pôvodný, otvorený spôsob tavenia hliníka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Zdravotný a ekologický problém sa začal pozornejšie vnímať až v 80. rokoch a v roku 1985 sa rozhodlo, že sa tu postaví nová fabrika, s novou technológiou. S vopred vypaľovanými anódami. Pece, na rozdiel od predchádzajúcich, sú zakapotované, odsávané, anódy sa vyrábajú inde, spaliny a dechty sú zneškodňované atď. Nový projekt sa pozastavil po roku 1989, lebo to už nemal kto financovať,“ vysvetľuje Milan Veselý.

Technologická zmena prišla až v roku 1995. Fabrika sa už nevolala Závody SNP, ale Slovalco a v tom čase to bola najvýznamnejšia zahraničná investícia na Slovensku.

Začala sa teda meniť aj vlastnícka štruktúra hlinikárne. Tú predznamenali už plány z 80. rokov. Komunistický štát nemal vlastnú modernejšiu technológiu výroby hliníka, cez licenciu sa teda spojil s nórskou spoločnosťou, ktorá sa neskôr stala súčasťou dnešného Hydro Aluminium.

V prvotnom rozložení vlastníckych podielov mali Závody SNP 80 percent (vložili rozostavanú stavbu), Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD) 10 percent a zvyšných 10 percent malo Hydro.

Podiely sa neskôr preskupili – EBRD 45 percent, ZSNP 34 percent a Hydro 20 percent. Privatizáciou ZSNP v roku 2002 získala vlastnícky podiel finančná skupina Penta, ktorá dodnes vlastní 45 percent Slovalca, a podiel Hydra sa neskôr zvýšil na 55 percent.

Modernizácia a vstup novej technológie sa prejavili aj na životnom prostredí.

Množstvo agresívnych a doslova jedovatých látok vypúšťaných zo žiarskej fabriky sa dramaticky znížilo. Zdroj: Slovalco, a. s.

Prečo potrebujeme na výrobu hliníka toľko elektriny

Základnou surovinou na výrobu hliníka je bauxit, teda hliníková ruda. Na Slovensko sa roky dovážal z Maďarska, kde sa ťažil. Z hlušiny po spracovaní bauxitu vyrástla aj známa červená halda na okraji Žiaru nad Hronom, dodnes ju vidieť napríklad pri ceste vlakom.

Neskôr sa do Žiaru začal voziť už spracovaný bauxit v podobe oxidu hlinitého, čo je surovina, ktorá sa priamo taví v peciach.

Problém je v tom, že chemická väzba medzi hliníkom a kyslíkom patrí medzi najpevnejšie v prírode. Jediný spôsob, ako tieto dva prvky od seba odtrhnúť, je použiť „brutálnu silu“ elektrónov prostredníctvom elektrického prúdu.

„Samotný oxid hlinitý sa dá rozpustiť, no až pri teplote 2100 °C. To je mimoriadne vysoká teplota. Mimochodom, využíva sa napríklad na izolátory na stĺpoch. Tie biele izolátory sú tá istá látka, len v inej podobe,“ opisuje Milan Veselý.

Vysvetľuje, že oxid hlinitý sa mieša s fluoridovou soľou. Z dvoch dôvodov – aby to bolo vodivé, keďže samotný oxid hlinitý je izolant, a pridaním fluoridovej soli sa teplota topenia zníži z 2100 na „len“ 960 stupňov. Prúd, ktorý tečie taviacou pecou, má 280-tisíc ampérov.

Svoje energetické náklady má aj výroba anód – využíva sa na ňu odpad z rafinérií, tzv. petrolkoks. Pomelie sa, pridá sa smola, vytvaruje sa a vypaľuje sa v peciach zemným plynom pri teplote 1250 stupňov 11 dní. Potom sa hmota stane vodivou, teda anódou.

Výroba hliníka sa nikdy nezastavuje. Ak by vypadol prúd na dlhší čas, roztavený kúpeľ v elektrolyzéroch by stuhol a celá linka za milióny eur by sa prakticky znehodnotila. Táto nutnosť konštantného a masívneho odberu energie robí z hlinikární najväčších spotrebiteľov elektriny v každej krajine, kde pôsobia.