Ako Kaliňák priznal, že nemá zásady

Ak máte chuť ísť voliť, tak si radšej túto diskusiu Michala Havrana s Radoslav Procházkom a Robertom Kaliňákom nepozrite. Moderátor, ktorý inokedy s naliehavým pátosom píše, že dnešných politikov sa nedá brať vážne, oslovuje ministra „Kali“ a keď sa pýta na Sulíka, hovorí „Riško“. Kali rozosmieva publikum bratislavských hipsterov, ktoré v duchu nevie pochopiť, ako môže byť tento sympaťák, čo pozerá aj filmy ako my, v jednej strane s tým červeným diablom. Procházka si občas spomenie, že je vlastne opozičným lídrom, a do volieb ostávajú už len tri mesiace, no nič to nemení na celkovom vyznení.

Počas tej dvojhodinovej debaty tak len viac krát pomyslíte na Fica, Dzurindu a Mikloša. Na politikov, ktorí vždy chápali, že vo verejnej diskusii si treba držať formát.

Je inak pozoruhodné, ako sa Kaliňákovi napriek všetkému - napriek jeho podnikateľskému pozadiu, napriek útoku na nevinnú Hedvigu Malinovú a vôbec napriek jeho morálnej povesti - podarilo po roku 2012 vrátiť späť do bratislavských salónov a stať sa so svojím žoviálnym úsmevom tou lepšou tvárou Smeru. Pritom je v niečom rovnaký ako Pavol Paška. Obaja sa v Smere nemali radi len preto, že patrili ku konkurenčným podnikateľským skupinám, pričom sofistikovanejší Bratislavčan Kaliňák košickými maniermi Pašku tak trochu pohŕdal.

Keď sa ho teda teraz Havran odvážne opýtal, prečo Paška (na ktorom už dnes nezáleží) nie je vo väzení, po Ficovi najmocnejší muž Smeru sa musel dosť ovládať, aby z tej frašky nevybuchol do smiechu.

To najlepšie však na záver. Atmosféra v bratislavskom Nu Spirite bola taká uvoľnená, že Kaliňák autenticky prehovoril, ako vníma politiku a sám seba v nej (kto to chce so zvukom, nech si naladí záznam od 1. hodiny a 13 minúty):

„Morálnu flexibilitu máme všetci politici bez výnimky. Každý politik zmenil svoje hodnoty, odkedy vstúpil do politiky, a ak tvrdí, že to tak nie je, tak zavádza, lebo by neprežil. Každý sa prispôsobí, lebo chce byť populárny, každý politik je exhibicionista, je ješitný.

V snahe aby bol viac či menej milovaný, tak svoju pôvodnú myšlienku a stopercentnú zásadu pretaví do toho, že ju prispôsobí voličovi, aby bol o niečo obľúbenejší. Hovorí sa tomu populizmus.

Každý taký je, a kto tvrdí že nie... no to sa sem nehodí povedať, čo hovoria chlapci, že oni nikdy nie, ale vždy. To sú také povinné klamstvá, že ja som nikdy nezmenil svoje zásady, vždy som si uchoval svoje morálne hodnoty. Každý jeden politik je konfrontovateľný s tým, keď zlyhal oproti tomu, čo hovoril kedysi, určite som s tým konfrontovateľný aj ja, určite som hovoril niečo iné ako dnes v roku 1999, aj v roku 1989. Každý sa nejakým spôsobom zmenil, lebo tak to v tej politike chodí, nikto nie je stopercentne čistý, potom musí volič hodnotiť, ako často býva politik prichytený pri tom, že klame, ako často sa ho dá počúvať, či ešte stále reprezentuje jeho názory.

Nakoniec, je výskum, ktorý hovorí, že 20 percent ľudí sa rozhoduje priamo pri vypĺňaní volebného lístka, tam si potom volič spomenie na politika, ten kto je v tej chvíli najpríjemnejší, tomu to hodí do tej schránky bez ohľadu na to, či čítal jeho program a hodí to tomu, kto je mu najsympatickejší. A keď vystupuje príjemne, nie je veľmi arogantný, má názory, ktoré sú všeobecnejšie, to je tá morálna flexibilita, že prispôsobí svoju zásadu a povie niečo, s čím by predtým nesúhlasil, tak môže byť ako politik úspešný. Lebo úspešný politik je ten, ktorý má viacej hlasov.“

Koniec hlásenia úspešného ministra vnútra.