Zuzana Čaputová si vo svojom prejave vyberala z Františkových slov to, kde sa prekrývajú, alebo kde si prezidentka myslí, že sa obaja prekrývajú: ocenila spôsob, akým predkladá evanjelium, ktorý je podľa nej veľmi dôležitý pre budúcnosť Slovenska aj pre budúcnosť kresťanstva, rovnako vyzdvihla, že pápež vyzýva „k pokore, milosrdenstvu a všeľudskému bratstvu“, aj k „novej kultúre politiky a k novej etike v hospodárstve“ a súčasne varuje pred najväčšími nebezpečenstvami našej doby, „populizmom, národným sebectvom, fundamentalizmom a fanatizmom“.

Zuzana Čaputová tiež spomenula slová, ktoré jej mal František povedať pri jednom zo spoločných rozhovorov: „Boh odpúšťa vždy, človek občas a príroda nikdy.“ A na to nadviazala slovami o klimatickej kríze, o planéte, ktorá už kričí, „že nás nemôže uniesť, lebo sme pre ňu priťažkí,“ preto musíme hľadať spoločné riešenia.

Pojem klimatická kríza používa aj František, v Bratislave pred prezidentkou a politickou elitou však nevystúpil ako zelený pápež. Po slovách o tradícii Cyrila a Metoda, spravodlivosti a solidarite adresoval Slovensku iné slová: „Želám vám, aby ste nikdy nedopustili, aby sa voňavé príchute vašich najlepších tradícií pokazili povrchnosťou konzumu, materiálneho zisku alebo ideologickou kolonizáciou. Do obdobia pred niekoľkými desiatkami rokov na tomto území bránil slobode jeden spôsob myslenia; dnes iný, jediný spôsob myslenia vyprázdňuje jej význam, keď spája pokrok so ziskom a práva len s individualistickými potrebami.“

Na prvé počutie tu pápež vyslovuje kritiku kapitalizmu, ktorá z jeho úst zaznieva často, keď pranieruje prepiaty individualizmus, poznačený honbou za ziskom a sebeckými záujmami. V tejto kritike je pápež v súzvuku aj s mnohými protagonistami ekologického hnutia, aj preto táto pasáž v pondelok nijako nevyrušila. V oficiálnom slovenskom preklade však trochu zapadli slová, na ktoré dal pápež v taliančine o niečo väčší dôraz. Keď hovoril o tom, aby naše najlepšie tradície neboli pokazené povrchnosťou konzumu a materiálneho zisku, v samostatnej vete ďalej uviedol: „A ani ideologickými kolonizáciami.“ (E nemmeno dalle colonizzazioni ideologiche.)

Ale čo si máme na Slovensku pod týmito slovami predstaviť?

František používa pojem „ideologické kolonizácie“ pomerne často, najmä talianske publikum ho pozná ako podobné vyhranenie voči modernite, ako keď Ján Pavol II. hovoril o „kultúre smrti“ a Benedikt XVI. o „diktatúre relativizmu“.

Rozdiel je však v ostrosti definície. Keď Ján Pavol II. postavil proti „kultúre smrti“ „kultúru života,“ bolo z jeho slov jasné, že odsudzuje kultúrne, hospodárske a politické prúdy, ktoré presadzujú chápanie spoločnosti orientovanej na výkon a „slobodu silnejšieho,“ kde sa stráca hodnota nenarodeného či končiaceho života.

Krátko predtým, než sa stal pápežom, Joseph Ratzinger sa vyslovil proti diktatúre relativizmu, ktorá nič neuznáva ako definitívne a podľa ktorej je poslednou mierou len vlastné ja a jeho rozkoše.

František spomína v encyklike Fratelli tutti „kultúrne kolonizácie,“ ktoré podkopávajú „ideologickú, ekonomickú a politickú nezávislosť národov“, ale príslušná pasáž je príliš emocionálne podfarbená na to, aby bolo možné vyabstrahovať presnejšiu definíciu, čo tým súčasný pápež myslí.

Obsah tohto pojmu sa lepšie odhaľuje, až keď ho František používa v konkrétnom kontexte aj s príkladmi. Počas návratu zo svojej apoštolskej návštevy v Afrike (Mozambik, Madagaskar a Maurícius) František prítomným novinárom v lietadle vysvetľoval, že dnes už nie je takým problémom geografická kolonizácia, ale ideologická, ktorá sa usiluje zmeniť a homogenizovať kultúru národov, „chce zrušiť identitu tých druhých, aby boli všetci rovnakí“.

Túto tému rozvíja aj pred publikom Západu, kde ju rozširuje o ďalšie akcenty. V Kaplnke Domu svätej Marty kázal František koncom roka 2017 o tom, že kresťan musí svedčiť o kultúrnych a ideologických kolonizáciách, ktoré sú vlastne novým prenasledovaním, keď považujeme za normálne „zabíjať deti“ a „všetok priestor vyčistiť od Boha s myšlienku, že takto budeme moderní a na tepe doby“.  

Pred piatimi rokmi vystúpil František v Krakove pred poľskými biskupmi, kde za jednu z ideologických kolonizácií označil gender, keď „sa v škole vyučuje, že každý si môže vybrať pohlavie“.

V tomto duchu – o ideologickej kolonizácii, ktorá útočí na rodinu cez školský systém alebo na komplementárnu jednotu muža a ženy - hovoril pápež viackrát, aj pri návrate z návštevy Filipín a Sri Lanky, keď označil teóriu gender za novú formu ideologickej kolonizácie a prirovnal ju k diktatúram 20. storočia.

Vo Vatikáne pred domácim publikom František vysvetlil, že existujú tri indikátory ideologickej kolonizácie: „Odstránenie slobody, zrušenie pamäti a indoktrinácia mládeže“.

Pred pár rokmi dal František prítomným novinárom a vatikanistom tip na čítanie, aby lepšie pochopili, „čo mám na mysli, keď hovorím o ideologickej kolonizácii“. Pápež odporučil dystopický román, ktorý je populárny najmä medzi konzervatívnymi katolíkmi a rád na neho odkazoval aj Joseph Ratzinger - ide o knihu Pán sveta, ktorej autor Robert Hugh Benson začiatkom 20. storočia opísal, ako by vyzeral zjednotený mierový svet, v ktorom sú ľudia v mene nového humanizmu zbavení náboženstva aj histórie.