Po kresťanstve Vyhliadky nového náboženstva

Faktickí ateisti, ktorí obvykle dominujú v súčasnej americkej kultúre, si predstavujú, že vymiznutie kresťanstva bude takmer jednoznačným požehnaním.

Preč budú všetky tie mnohé neduhy, z ktorých podľa nich pozostáva silné kresťanstvo: úzkoprsosť, sexuálne puritánstvo, netolerantnosť, rasizmus, xenofóbia, antisemitizmus, antiislamizmus, antidarwinizmus a celkovo nedôvera voči vede, politický konzervativizmus, antiprogresivizmus a sklon k fašizmu.

Týchto staromódnych kresťanov nahradia noví a vylepšení Američania, ktorí budú rozmýšľať sami, budú tolerantní, otvorení, provedeckí, sexuálne oslobodení a šťastní a budú mať skutočný záujem o „sociálnu spravodlivosť“ – čiže o blaho ostatných ľudských bytostí. Inými slovami, náhradou za kresťanstvo bude morálne dobrý ateizmus. Oblúk dejín je dlhý, no ohýba sa smerom k dobrému ateizmu.

Podľa mňa je však toto očakávanie mylné – skôr je to presný opak toho, čo sa pravdepodobne stane. Len sa pozrime na dejiny.

Keď z nejakého národného spoločenstva postupne mizne náboženstvo, nenahradí ho geniálny spolok racionálnych altruistov. Nie, nahradí ho nové náboženstvo či pseudonáboženstvo, ktoré sa ukáže ešte horšie, než bolo vo svojich najhorších chvíľach kresťanstvo. Uvediem dva príklady.

Po prvé, v 19. storočí v Nemecku prekvital u mnohých filozofov ateizmus, čo malo veľký vplyv na mnohých protestantských mysliteľov. Protestantizmus, ktorý bol v Nemecku mimo katolíckych regiónov stále značne populárny, bol stále redší a redší. Jeho dogmatický obsah sa stále zmenšoval, lebo teológovia sa snažili spojiť to najlepšie z kresťanstva s tým najlepším z antikresťanstva. Transformoval sa na „moderný“ či „liberálny“ druh protestantizmu, syntézu protirečivých prvkov. Tá však veľmi nelákala srdce a myseľ Nemcov, ktorí túžili po plnokrvnom náboženstve.

Mnohým Nemcom sa v hlave a v srdci objavilo náboženské vákuum. Vyššie vrstvy sa toto vákuum snažili zaplniť pomocou „Kultur“ – vážnej hudby, literatúry, výtvarného umenia atď. Stredná trieda sa toto vákuum pokúšala zaplniť nacionalizmom a nižšie vrstvy socializmom. Všetko iba zhoršila trauma z prvej svetovej vojny. Po nej sa kultivovanejšie vrstvy obrátili ku kultúrnemu expresionizmu: veľmi riedkej kaši pre srdce, ktoré túži po náboženstve. Pracujúca trieda sa obrátila ku komunizmu a stredná trieda k nacizmu.

Po druhé, v 19. storočí v Rusku pravoslávne kresťanstvo už prestalo uspokojovať inteligenciu, nepochybne pre svoje priveľmi tesné spojenie s cárskou autokraciou. Skôr by sa dalo povedať, že pravoslávie vo všeobecnosti intelektuálov znechucovalo a tí sa preto (s niektorými významnými výnimkami ako napríklad Dostojevský), obrátili k agnosticizmu a ateizmu. Prijali myšlienku, že ruská spoločnosť potrebuje veľkú revolúciu. Táto veľká revolúcia prišla koncom roka 1917 vo forme pseudonáboženstva zvaného komunizmus. Zakladateľom tohto nového náboženstva (analogicky k Ježišovi ako zakladateľovi kresťanstva) bol Lenin. Prvým a najväčším „pápežom“ tohto náboženstva bol Leninov neomylný námestník Stalin.

Obe tieto nové náboženstvá sľubovali „sociálnu spravodlivosť“, aj keď mali trochu odlišný názor na to, čo vlastne táto sociálna spravodlivosť je. Obe tiež „objavili“ – možno nezávisle od seba, ale pravdepodobnejšie sa navzájom ovplyvnili – novú veľkú morálnu „pravdu“. Zistili, že je morálne prípustné používať nesmierne množstvo klamstiev, väznenia, mučenia a vrážd – samozrejme za predpokladu, že sa toto všetko robí preto, aby bol svet lepším miestom. Zistili, že oblúk dejín sa ohýba smerom k masovému vraždeniu.

Naši postkresťanskí propagandisti nás však uisťujú, že toto sa v Amerike nestane. My, Američania, sme až príliš dobre zásobení zdravým rozumom. Malý počet „okrajových šialencov“ možno prepadne bláznivým hnutiam podobným komunizmu či nacizmu. No priemerní Američania sa starajú o konkrétne procesy zarábania a míňania peňazí. Vôbec ich nezaujímajú abstraktné svetonázory či filozofie dejín.

Nuž, tým si nie som taký istý. Vždy, keď počujem niekoho povedať, že X, Y alebo Z je „na správnej strane dejín“, prejde mi mráz po chrbte. Povedal to prezident Obama, keď aplaudoval rozhodnutiu Najvyššieho súdu z roku 2015, že ústava USA garantuje právo na rovnakopohlavné manželstvo. Každý, kto takto rozpráva, či už je to prezident USA alebo progresívne orientovaný druhák na vysokej škole, nosí v hlave abstraktnú filozofiu dejín.

Pripúšťam, že sa postkresťanskí Američania nezhodli na jednom pseudonáboženstve - aspoň zatiaľ nie. Stále sú v štádiu hľadania: skúšajú toto, skúšajú tamto a skúšajú zasa čosi iné. Možno im bude trvať roky (možno dokonca desaťročia), kým sa zhodnú na nejakom jednom pseudonáboženstve, ktoré dokáže zjednotiť všetkých postkresťanov – tak ako trvalo dlho postkresťanom v Nemecku, kým sa zhodli na nacizme, a postkresťanom v Rusku, kým sa zhodli na komunizme. So všetkou pravdepodobnosťou bude toto jediné pseudonáboženstvo budúcnosti predstavovať veľkú syntézu mnohých konkrétnych pseudonáboženstiev, s ktorými ľudia experimentujú v súčasnosti.

Kto presne? Kto v súčasnosti „experimentuje“ s konkrétnymi pseudonáboženstvami?

Sú to: (a) ľudia oddaní environmentalizmu; (b) ľudia oddaní myšlienke práv gejov a lesieb; (c) ľudia oddaní (skutočne bizarnej) myšlienke, že osoby jedného pohlavia sa môžu vďaka určitým pocitom stať osobami opačného pohlavia; (d) tí, ktorí veria, že masové vraždenie nenarodených detí je cnostná činnosť, ktorá si zasluhuje podporu daňových poplatníkov; (e) ľudia, ktorí sú presvedčení, že by sme mali sprístupniť eutanáziu všetkým, ktorí ju chcú, a vnútiť ju tým, ktorí ju síce náhodou nechcú, ale chceli by ju, keby boli racionálni; (f) ľudia, ktorí sú presvedčení, že bieli sú takmer od prirodzenosti rasisti; (g) ľudia, ktorí veria, že spoločnosť by mala prostredníctvom verejných i súkromných organizácií potláčať skazené názory tých, ktorí sa otvorene odmietajú postaviť sa na správnu stranu dejín.

A keďže títo ľudia, všetko tvrdí fanatici, majú okolo seba nesmierny oblak svojich mäkších veriacich, ktorí ich podporujú, obávam sa, že nie je ďaleko deň, keď v zemi slobodných a odvážnych zvíťazí nejaký všeobsiahly postkresťanský svetonázor.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Pôvodný článok: Prospects of a New Religion. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.