Vyznania inakšieho demokrata Ako ma postupne opustila moja politická strana

Za Demokratickú stranu som bol zvolený a slúžil som dvanásť rokov v senáte štátu Rhode Island, z toho dva roky ako líder parlamentnej väčšiny. Dokonca som v novembri 1992 za Demokratickú stranu kandidoval aj do Snemovne reprezentantov USA, ale som (žiaľ) prepadol.

To však bolo dávno. Bol som inakší demokrat, než je pre túto stranu typický dnes. Keď som sa narodil, prezidentom bol Franklin Roosevelt. Stále ho považujem za ideálneho demokrata. Veľmi dobrý názor mám aj na Harryho S. Trumana, Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona.

Z Demokratickej strany ma vyhnali potraty. Tie som vždy považoval za čosi ako vraždu. Strana však stále viac podporovala doktrínu o potratových „právach“ – práve zabíjať veľmi malé ľudské bytosti. Dlho som si predstavoval, že môžem byť pro-life demokratom v propotratovej strane. Tieto fantázie som opustil niekedy v 90. rokoch 20. storočia, keď som sa stále väčšmi presviedčal, že byť za potraty je podstatným prvkom toho, že je človek demokratom.

Moje odcudzovanie sa strane sa začalo potratmi, ale stále väčšmi ho prehlbovalo rovnakopohlavné manželstvo a iné veci. Dnes som natoľko odcudzený, že som ochotný voliť Donalda Trumpa, ktorý nie je mojím ideálom, aby v Bielom dome nesedel demokrat.

Za starých čias (v 20., 30. a 40. rokoch 20. storočia), keď ste boli dobrým komunistom, museli ste byť morálne a intelektuálne flexibilný. To znamená, že ste museli byť pripravený, často okamžite, zmeniť svoje najdôležitejšie politické presvedčenia, aby ste stále boli v súlade s najnovšou verziou „straníckej línie“.

Súdruh Stalin bol v náhlych zmenách straníckej línie veľmi šikovný. Typický komunista bol však lojálny voči strane a Stalin bol mysľou, srdcom i dušou strany. Preto keď Veľký kormidelník zmenil líniu strany, dobrý komunista dokázal vykonať potrebné mentálne a morálne úpravy.

Nebolo to však vždy ľahké. Občas to bolo také ťažké, že niektorí komunisti na svoj údiv nedokázali tieto úpravy vykonať. Najslávnejší prípad takejto ťažko stráviteľnej úpravy straníckej línie – či skôr obratu o 180 stupňov – nastal v auguste 1939, keď sa komunisti po celom svete jedného krásneho dňa zobudili a zistili, že nacistické Nemecko, dovčera najodpornejší zo všetkých nepriateľov, je odrazu priateľom Sovietskeho zväzu. Súdruh Stalin a Herr Hitler sa stali kamošmi.

Toto vyhnalo zo strany viac než len zopár sklamaných komunistov. Väčšina komunistov však zostala, aj keď zo zmätku dostávali závraty. Stalin sa predsa nemôže mýliť. Napokon, je priamym a legitímnym následníkom Marxa a Lenina, ktorí boli neomylní. Dobrí komunisti presvedčili sami seba, aby začali toto nové usporiadanie podporovať, a keď Hitler bojoval proti Británii a Francúzsku, volali na slávu.

Stranícka línia sa dočkala ďalšieho obratu o necelé dva roky, keď Hitler zaútočil na ZSSR.

Dnešná Demokratická strana má tiež stranícku líniu, ktorá sa často mení. Nemá ekvivalent ani skoro ekvivalent súdruha Stalina, jedinú osobu ani malú skupinu ľudí (Politbyro), ktorá dokáže zmenu v oficiálnej straníckej línii nariadiť. Zmeny sú výsledkom kolektívneho straníckeho ducha (takpovediac Ducha Svätého Demokratickej strany). To, že strana zmenila stranícku líniu, sa dozvieme vtedy, keď mainstreamoví novinári (ktorí sú z veľkej väčšiny spolupútnikmi tejto strany) oznámia, že túto zmenu objavili.

Vezmime si pár príkladov zmien straníckej línie za posledné polstoročie:

• Podpora potratových práv. Jej akceptovanie bolo pre väčšinu demokratov pomerne ľahké. Napokon, strana verí v práva žien.
• Podpora gejských práv a rovnakopohlavného manželstva. Ani toto nebolo ťažké prijať. Napokon, nemalo by sa dostať všetkým vrátane gejov rovnaké zaobchádzanie?
• Presvedčenie, že Amerika je „systémovo“ rasistická krajina a že takmer všetci bieli ľudia sú rasisti. Mnohí demokrati, najmä starší a bieli, sa toho štítia. No ak sa človek dosť snaží, dokáže seba samého presvedčiť, že táto nová doktrína nie je nič viac než drobná úprava myšlienky Martina Luthera Kinga (a Lyndona B. Johnsona), že čierni by mali mať rovnaké práva.
• Presvedčenie o transrodových právach. Ukázalo sa, že mnohým radovým demokratom toto zatiaľ ide ťažko dolu krkom. No mnohí stranícki vedúci aj ich novinárski spolupútnici sa obrátili na transrodové presvedčenia vďaka tvrdeniu, že ide iba o drobnú úpravu už akceptovaného princípu rovnakých práv pre všetkých vrátane sexuálnych práv.
• Presvedčenie o nebinarizme. Čiže presvedčenie o tom, že mnohí ľudia nemajú vôbec žiadnu pohlavnú identitu, vrodenú ani zvolenú. Aj toto ide mnohým demokratom, a to nielen radovým, ťažko dolu krkom.
• Presvedčenie, že verejné knižnice a verejné školské knižnice by mali držať pornografické knihy, aby ich deti mohli čítať. Človek môže sám seba presvedčiť, aby tomuto veril, iba ak si povie, že inak by to bolo „zakazovanie kníh“. Ak knihovníčka odmietne vyložiť na regál knihu, ktorá ponúka napríklad čarovné ilustrácie felácie či cunnilingu, robí to isté, čo robili nacisti, keď pálili Einsteinove a Freudove spisy.
• Presvedčenie, že Izrael je nelegitímny štát, ktorý okupuje ukradnutú zem; spolu so súvisiacim presvedčením, že Židia vo všeobecnosti majú podiel na hanbe a vine Izraela, lebo väčšina z nich po celom svete s Izraelom sympatizuje. Mnohým demokratom – aj keď zďaleka nie všetkým –, najmä Židom, príde zaťažko súhlasiť s týmto presvedčením. Antisemitizmus je už za čiarou.

Morálne a intelektuálne vedenie Demokratickej strany padlo do rúk ultraradikálnych „progresívcov“, ktorí sú úhlavnými nepriateľmi slušnosti a zdravého rozumu. Už zničili Demokratickú stranu – moju drahú starú stranu. Čoskoro možno zničia Spojené štáty americké.

Z anglického originálu Confessions of a Different Kind of Democrat preložil Matúš Sitár.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike), Three Sexual Revolutions: Catholic, Protestant, Atheist (Tri sexuálne revolúcie: katolícka, protestantská a ateistická) a najnovšie Atheistic Humanism, the Democratic Party, and the Catholic Church (Ateistický humanizmus, Demokratická strana a Katolícka cirkev).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.