Odpoveď Napísala mi Irena Bihariová: A vari sa teraz vrátime späť do svojich bubliniek?

Milá Irena!

Oslovujem vás takto familiárne, lebo ste ma tiež oslovili krstným menom, a tým ste ma potešili. Celým vaším listom, ktorým ste reagovali na moju otázku, kedy sa chystá progresívna mládež Slovenska konečne rebelovať, ste ma potešili a dojali. Netušil som, že predsedníčka Progresívneho Slovenska vie tak pútavo písať. Váš list má vtip, vášeň, rytmus, až raperský drajv. Odpadávam z vás.

Vo svojom pôvodnom príspevku som tvrdil, že progresívna slovenská mládež mi pripadá prekvapujúco cudná a puritánska, napríklad sa bojí infekcie inými názormi natoľko, že z odsúdeniahodných textov radšej už len šíri screenshoty.

Vy ste moju tézu brilantne rozvinuli, napríklad konštatovaním, že vaše „volanie po rodovo korektnom jazyku znie ako evanjelizačná matéria pre rehoľné sestry“. Presne tak to je.

Zároveň ste sa vyhraňovali voči progresívnej gastrokultúre, odvážne ste sa „outovali“ ako vyznávač gulášu, zvlášť toho segedínskeho, fajčiarskych krčiem a táckarní. Správne ste odhadli, že si tým získate priazeň tradicionalistu maloroľnícko-robotníckeho pôvodu. Dokonca ste zašli tak ďaleko, že ste vašu osobu (citátom) označili za „chybu v systéme“.

Lenže: ten váš list ste umiestnili - so screenshotom môjho článku - v inom médiu. A tam, v Denníku N, to skončilo. Tam to zdochlo.

Milá Irena, tak to bude vždy dialóg nemého s hluchým. Ja si píšem dačo na Postoji, vy si napíšete svoje na Enku, každý našľaháme vo svojej bublinke trošku peny, no máloktorý príslušník fanklubov má šajnu, čo ten druhý tábor vlastne hovorí.

Šéfredaktor prišiel s návrhom, aby sme spolu urobili rozhovor, ja s vami. Kontaktoval vášho hovorcu, ja som skákal od radosti. Prešli dva týždne a nič. Išlo to do stratena, váš hovorca sa odmlčal.

Vysvetľujem si to takto: predsedníčka revala ako levica, niektorí straníci videli v jej liste zbytočné legitimizovanie tmárstva, tak sa vrátila do uzavretej spoločnosti. Do dobrovoľne vybranej klietky. Do safe space. Do geta.

Je to škoda, veľká škoda, váš list si totiž zaslúži najväčšiu možnú pozornosť.

Už vaše priznanie, že ste veriaca, je bomba. Napísali ste: „V piatky som si zvykla dať filé so zemiakovým pyré, lebo som dlho po výške dodržiavala sľub, že ak ma Ježiš zázrakom nechá prejsť skúškou z právnickej nemčiny, nebudem jesť v piatky mäso. Veru, si to predstavte, vykričaná liberálka, vraj vedúca jihád voči cirkvám, je veriaca. Pôsobí to síce na moje okolie zvláštne, keď sa pred každým jedlom prežehnám, ale nehanbím sa za to.“

Nuž, ja poznám na Západe niekoľko kresťanskodemokratických strán, ktoré by vás s vaším profilom hneď dali na popredné miesto kandidátky. Iba to prežehnanie pred jedlom by ich iritovalo, máloktorý z našich západných veriacich sa ešte prežehná.

Na Slovensku je to inak, v KDH by ste nemali šancu. Jednak - nemá zmysel to popierať – lebo slovenské politické strany nie sú zvedavé na sebavedomú vzdelanú Rómku. Môžete to nazvať diskrimináciou, je to jednoducho tak.

Po druhé, lebo na Slovensku ešte platí, že sa od kresťanského politika vyžaduje aspoň deklarovaná vernosť kresťanskej morálke. To druhé považujem za správne.

Sociálno-etická agenda PS jednoznačne nie je v súlade s kresťanským obrazom človeka, čo, samozrejme, nevylučuje, že progresívci môžu byť v iných otázkach kresťanskejší ako kandidátky v rôznych odtieňoch populizmu.

Niečo je tu jasné, niečo je tu na dlhší rozhovor. V každom prípade si cením vaše priznanie.

Oveľa kľúčovejšie sú podľa mňa iné pasáže vášho listu. Triafate nimi do srdca debaty, ktorá sa vedie v západnej ľavici už dlhšie a ktorú práve otvorili aj na Postoji otázkou, či môže existovať ľavicový konzervativizmus. (Podľa mňa môže, som ľavicovým konzervatívcom.)

Zacitujem k tomu dve vaše myšlienky, ktoré u mňa silne rezonovali: „A hoci ma aj podľa vás na prvý pohľad všetko usvedčuje z toho, že som typická tvár kaviarne a zdá sa vám, že ma stretáte v SOHO, v skutočnosti moja druhá polka srdca ostala tam, kde som vyrastala. Patrí tým, ktorí toľko šťastia ako ja nemali. K tým, ktorí ostali v klasickom paneláku, v ktorom máme dodnes stále tie isté nábytky, čo si rodičia kúpili z mladomanželskej pôžičky. K tým, ktorí merajú svoju slobodu podľa toho, koľko jogurtov si môžu kúpiť za mesiac. […] Sú všetci v jednom vreci s nálepkou dezolátov a nepustíme ich prisadnúť si vedľa nás v kaviarni či do lavice v kostole, pretože v záplave informačného chaosu nevedia, kedy čomu veriť a nemajú všetky tie fajnšmetke skilly, aké sme mali privilégium nadobudnúť my ostatní. Tam je moje srdce.“

Tam, milá Irena, je aj moje srdce. Dodali ste k tomu ešte: „Aj napriek tomu, že ako politička viem, že nie som tá, koho pôjdu voliť.“

To sa ja pýtam vás: ako sa môžete zmieriť s tým, že vás drvivá väčšina obyvateľstva, odjakživa tvrdo pracujúce ľudové vrstvy slovenského národa, nepôjde voliť? A ako môžete prijať, že vás úplne oprávnene nevolia?

Strana, ktorej predsedáte, totiž nereprezentuje ich záujmy, nie ekonomicky, nie politicky a už vôbec nie kultúrne. Bola ako prakticky všetky slovenské strany založená a vedená podnikateľmi a svojou obhajobou globalizmu a europeizmu slúži - ako to hovorí konzervatívny ľavičiar z Česka Jan Keller - ako „pomocná sila liberálnej pravice“ alebo - ako to hovorím ja - ako užitočný doplnok finančnej a digitálnej oligarchie.

Verím vám osobne, že ste sociálne založená, fandím vašej zatiaľ ešte ťažko hmatateľnej línii, neviem však príliš v nomenklatúre vašej partaje identifikovať autenticky ľavicových spojencov. Ste celkom sama, všakže?

A je tu ešte niečo horšie: Vaša strana sa stala na Slovensku osamelou avantgardou inde už silnejšieho prúdu, ktorý pretláča zmenu liberálnej demokracie na autoritársky režim.

Vo vašom liste obhajujete tie programové body Progresívneho Slovenska tvrdením, že sa postavíte „za liberálnu demokraciu proti mase bláznov, ktorí v nej vidia americko-židovské sprisahanie“. To bolo jediné tvrdenie vo vašom liste, ktoré celkom neberiem. Aj ja som spoznal v živote masu bláznov, ale takýchto mi musíte ukázať. Beriem to ako výhovorku za cenzúrne šialenstvo progresívcov. V Európe, po ktorej sa neustále pohybujem, nepoznám politickú stranu, ktorá tak obnažene ako Progresívne Slovensko žiada Orwellovo ministerstvo pravdy. Dali ste mu takýto názov: „Ministerstvo pre ľudské práva, občiansku spo­ločnosť a obranu demokracie.“

PS má určite svoje prednosti, v danej chvíli sa vám veľmi nedá vyčítať korupcia, aj sa snažíte neobvykle systémovým spôsobom vypracovávať riešenia pre krajinu. To vaše ministerstvo pravdy je však najsmutnejšia politická požiadavka posledných rokov: keď nás tí dezoláti nevolia, umlčíme ich.

Milá Irena, viac nateraz nepoviem. Ste skvelá, ste prínosom, ale sedíte v klietke. Vyslovujem najkrajší kompliment, aký ste v živote dostali: zdá sa mi, že sa k tým progresívcom vôbec nehodíte. Chápem, že im prejavujete lojalitu, iba oni vám dali šancu a ostatní nie. Ale aj tak by ste si mohli dovoliť trošku viacej, nie?

Musíme sa súrne baviť osobne. Nečakám už na vášho hovorcu, žiadam vás týmto priamo o rozhovor. Nemusíte mať obavy, ja viem horšie po slovensky ako moja štvorročná dcéra, kým vy máte slovenčinu ako hrom. Vyhráte tú debatu, nebojte sa. A nebudem na vás zlý. Chcem iba trošku poštekliť druhú polovicu vášho srdca.