Diskusia o tom, či stále viac sa presadzujúci progresivizmus je tou avantgardou, ktorá posunie ľavicu k novým obzorom, alebo skôr regresom odpútavajúcim ju od pôvodných hodnôt, sa vo svete vedie už nejaký ten rok. Hoci v našich zemepisných šírkach pomenej.

V susednom Česku sa o to teraz pokúsila skupina ľavicových intelektuálov, ktorí vydali knižku Budúcnosť ľavice bez liberalizmu.

Ide vlastne o zborník príspevkov pätnástich autorov, doplnený spoločnou analýzou toho, prečo je podľa nich dnes ľavica v kríze. K známejším menám v autorskom kolektíve patria Petr Drulák, bývalý český veľvyslanec v Paríži, niekdajší europoslanec za ČSSD, sociológ Jan Keller či novinár a aktivista Matěj Stropnický.

Čo sa stalo s ľavicou?

Kľúčom k pochopeniu dnešného stavu ľavice je podľa autorov rozpad vzťahu medzi proletariátom a ľavicovou inteligenciou, ktorá sa dlhé desaťročia snažila artikulovať jeho záujmy. Počas ostatného polstoročia sa však ľavicoví intelektuáli s neprivilegovanou vrstvou spoločnosti rozišli hneď trikrát.

Po prvýkrát v 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď rezignovali na zmenu vlastníckych vzťahov a začali propagovať kultúrnu revolúciu. To znamená uvoľnenie doterajších tabu v takých oblastiach, ako je autorita štátu, rodina, sexuálna morálka či postoj k drogám. V tradičnej ľudovej báze ľavice to narazilo na nepochopenie, keďže jej zvyky a vzorce správania boli oveľa menej liberálne ako prostredie vysokoškolsky vzdelaných ľudí z veľkých miest.

Druhým bodom zlomu bol neskôr postoj k migrácii. Robotníci či príslušníci nižšej strednej vrstvy k nej boli rezervovaní, nie kvôli xenofóbii, ale hlavne zo strachu o svoje pracovné miesta a ekonomický status. Ľavicoví intelektuáli však stavili na multikulturalizmus a ľudové vrstvy začali stigmatizovať ako reakčnú silu, ktorá bráni ďalšej fáze kultúrnej revolúcie.

Ďalším dôvodom tohto rozchodu bola nezhoda na tempe európskej integrácie, z ktorej si ľavicoví intelektuáli urobili svoju vlajkovú loď, zatiaľ čo mnohí ľavicoví voliči v Európe sa jej rýchlosťou opäť cítili ohrození. Kvôli presunu pracovných miest do zahraničia či príchodu lacnej pracovnej sily z nových členských krajín.

Liberálna ľavica sa podľa autorov zmierila s povahou ekonomického systému, svoju činnosť sústredila najmä na tému kultúrnych identít a de facto sa tak stala súčasťou globálnej politickej oligarchie.

Výsledkom je, že záujmy neprivilegovaných dnes verbálne háji populistická pravica, ktorá sa nebojí ísť proti elitám, hoci v skutočnosti na páde existujúceho systému nemá záujem. „Zástancovia sociálnej spravodlivosti sa musia rozpamätať, ako ich liberalizmus v minulosti tvrdo potieral a stigmatizoval. Nie je namieste si robiť starosti z liberálnych obvinení z populizmu. Ale treba ukázať, že je možné sa hlásiť k štátu a jeho zvrchovanosti a nebyť ani fašistom, ani rasistom, ani xenofóbom. (…) Ľavica musí ísť cestou plebejských spojenectiev, kde je plebejcom každý, komu súčasný systém menej dáva, ako berie, čo je väčšina spoločnosti. Orientácia na najrôznejšie spoločenské menšiny vedie nutne k tomu, že sama ľavica sa stáva menšinou,“ píšu autori vo svojom úvodnom manifeste.

Konzervatívna ľavica alebo malé je milé

Viacerí autori vo svojich úvahách o budúcnosti operujú pojmom konzervatívna ľavica. Asi najďalej vo svojom pokuse zadefinovať tento smer zachádza sociológ Jan Keller. Hneď na úvod svojho textu s názvom Je možná konzervatívna ľavica?, konštatuje, že toto slovné spojenie na prvý pohľad vyznieva ako oxymoron. Keďže ústredným heslom ľavice roky bol pokrok a zmena, zatiaľ čo konzervativizmus lipne na osvedčených hodnotách z minulosti.

Podľa Kellera však ľavica už nemôže ďalej ignorovať, že jej potenciálni voliči dnes v dôsledku globalizačných trendov trpia nielen ekonomickou, ale aj kultúrnou neistotou. Upozorňuje, že pre tých, ktorí nedisponujú veľkým ekonomickým kapitálom, predstavuje obrovskú hodnotu práve ich kultúrny a sociálny kapitál. Sieť komunitných vzťahov a svojpomoci, založená aj na zdieľaní spoločných tradícií a vzorcov správania. Tento kapitál si chcú zachovať a odovzdať ho svojim deťom. Ide im o ochranu tohto svojho sveta, nie o jeho uzavretie. Ich postoj nevylučuje ohľad voči menšinám, ale vyžaduje zachovanie statusu väčšiny.

Progresívna ľavica podľa českého sociológa túto skutočnosť vo svojom elitárstve ignoruje. Výsledkom je, že nezanedbateľný počet ľavicových voličov sa prikláňa k pravici, ktorá dokáže konzervatívne hodnoty minimálne verbálne hájiť.

Aká je teda Kellerova alternatíva? Tvrdí, že ak chce ľavica získať svojich voličov späť, musí sformulovať protiváhu pravicovému konzervativizmu. To znamená dokázať, že sociálne otázky sa dajú prepojiť s úctou k odkazu predkov, kultúrnemu dedičstvu a príslušnosti k národu. Mala by oprášiť zabudnutú múdrosť, že malé je milé.

„Ľavicový konzervativizmus musí jednoznačne rozlišovať medzi tradíciou a patriarchátom, hierarchiou a diskrimináciou, teda medzi konceptmi, ktoré progresivistom splývajú. Tiež musí konečne začať brať vážne boj proti diskriminácii. Tu zostáva urobiť ešte veľa práce. Liberálna ľavica, ktorá tvrdí, že proti všetkým formám diskriminácie bojuje, výdatne živí diskriminačné stereotypy voči vidieku, tradičnej rodine, voči národu,“ píše Ján Keller.

Vzťah ľavice k tradičným inštitúciám, ako sú štát, národ, rodina, je len jedným z aspektov, ktorým sa kniha venuje. Aj keď u niektorých autorov je to v rámci ich vízie preklenutia krízy ľavice pomerne silný moment.

Ak sa do knihy začíta konzervatívnejší čitateľ, skôr či neskôr si uvedomí, že kríze nečelí iba ľavica, ale s podobným typom výziev sa borí aj politický konzervativizmus. Aj on na mnohých miestach stráca voličov v prospech populistov, z ktorých mnohí sa síce oháňajú konzervatívnou rétorikou, ale často ide o výstredné osobnosti, ktoré v nič iné okrem seba neveria.

Aj vo vzťahu k mnohým európskym politikom, ktorí sa deklarujú ako konzervatívci, sa dá položiť otázka, či sa koketovaním s ekonomickým liberalizmom a vierou vo všemocnú neviditeľnú ruku trhu nevzdialili od záujmov svojich voličov.  Na stole je tiež to, či sa pod tlakom rôznych agiend z Bruselu nepretrhla ich lojalita k hodnotám ľudí, ktorým pred voľbami sľubujú, že ich budú zastupovať.

Pokus o takýto typ reflexie by bol určite zaujímavým čítaním aj v konzervatívnom prostredí.