Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
06. júl 2021

Sociológ Jan Keller

Ľavica už neháji ľudové vrstvy, ale obviňuje ich z xenofóbie a zaostalosti

Rozhovor s českým sociológom Janom Kellerom o koncepte konzervatívnej ľavice.

Ľavica už neháji ľudové vrstvy, ale obviňuje ich z xenofóbie a zaostalosti

Jan Keller. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Jan Keller je ľavicový sociológ a environmentalista. V rokoch 2014 až 2019 bol poslancom Európskeho parlamentu za Českú stranu sociálnodemokratickú (ČSSD). Pôsobí ako profesor sociológie na Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity.

Je autorom viacerých kníh, ktoré v českom ľavicovom a environmentalistickom prostredí zaznamenali pomerne veľký ohlas. Venuje sa otázkam globalizácie a postmodernej spoločnosti a až do migračnej krízy sa tešil statusu prominentnej intelektuálnej postavy českej ľavice. To sa zmenilo po jeho kritike migračnej politiky EÚ a novej, progresivistickej ľavice.

Spolu s ďalšími ľavicovými intelektuálmi sa podieľal aj na knihe Budúcnosť ľavice bez liberalizmu, v ktorej sa hlási ku koncepcii konzervatívnej ľavice.

Rozhovor sa uskutočnil prostredníctvom mailu.

Kniha Budúcnosť ľavice bez liberalizmu, ktorej ste spoluautorom, formuluje nasledujúcu tézu: za krízu dnešnej ľavice môže zrada intelektuálov, ktorí sa v rozpore so záujmami proletariátu priklonili k liberalizmu. Prečo si vlastne myslíte, že ľavica je dnes v kríze?

Nehovoril by som priamo o proletariáte, ale skôr o takzvaných ľudových vrstvách. Dajú sa do nich zaradiť námezdní pracujúci v továrňach, ďalej muži a predovšetkým ženy v službách, radoví zamestnanci štátnych inštitúcií, ale tiež živnostníci a drobní podnikatelia, ktorí žijú neraz vo väčšej neistote ako robotníci v továrňach. Tiež sem, pochopiteľne, patrí aj veľká časť dôchodcov, nezamestnaní či ľudia pracujúci na základe dočasných kontraktov.

Zatiaľ čo proletariát v tom pôvodnom zmysle slova sa zmenšuje, ľudové vrstvy tvoria v krajinách nášho typu prinajmenšom dve tretiny spoločnosti. Ľavica je v kríze, pretože záujmy týchto vrstiev neháji, namiesto toho ich obviňuje zo zaostalosti, xenofóbie a odporu k modernizácii spoločnosti.

Hovoríte, že ľavica je v kríze preto, lebo neháji záujem ľudových vrstiev. Vedeli by ste definovať tento záujem?

Tieto vrstvy majú okrem viacerých čiastkových dva spoločné záujmy. Jeden súvisí s procesom globalizácie. Ekonomická globalizácia vedie k tomu, že národné štáty sú vydierané veľkými korporáciami. Tie tlačia na znižovanie ceny práce a minimalizáciu svojich daní. Stavajú jednotlivé krajiny proti sebe, aby si cenu práce navzájom znižovali a dávali im maximálne daňové úľavy. Celé štáty potom fungujú ako lacní subdodávatelia pre veľké nadnárodné koncerny, ktoré presúvajú ohromné zisky do vlastných centier. Zároveň veľké korporácie neplatia dane tam, kde dosahujú svoje zisky. Poznajú spôsoby. ako platiť dane tam, kde sú nižšie. Živnostníci a drobní podnikatelia svoje zisky neprevádzajú do daňových rajov. Je preto v záujme ľudových vrstiev, aby štáty mali väčšiu kontrolu nad distribúciou pracovných miest a regulárnosťou zdaňovania. Mnohí to očakávali od Európskej únie, ale tá to, žiaľ, nerobí.

Aký je ten druhý spoločný záujem?

Ten je v rovine kultúry. Ľudia majú právo rozhodovať o tom, s kým chcú vo svojej krajine žiť, koho sú ochotní hostiť a ako dlho. Liberáli, pravicoví aj ľavicoví, im toto právo upierajú a obviňujú ich z xenofóbie, uzavretosti a spiatočníctva. Okrem nízkych platov sú tak ľudové vrstvy ešte navyše stigmatizované. Nie je náhoda, že z xenofóbie ich často obviňujú práve tí, ktorí slúžia záujmom nadnárodných korporácií a medzinárodných agentúr.

Prečo došlo k tomuto príklonu ľavice k liberalizmu?

Došlo skôr k akémusi návratu ľavice k liberalizmu. Liberalizmus bol pôvodne ľavicovým učením. Vznikol ako ideológia zámožných meštianskych vrstiev, ktoré hájili svoje záujmy voči pravicovému konzervativizmu. Ten bol pôvodne ideológiou šľachty a cirkvi. Francúzski politici, ktorí v 19. storočí masakrovali robotníkov na parížskych barikádach, sa hlásili k liberalizmu a na politickej scéne patrili k ľavici. Až neskôr sa za ľavicových začali považovať aj socialisti. Od 60. rokov 20. storočia takzvaná nová ľavica usúdila, že sociálna otázka je definitívne vyriešená, vstúpili sme do spoločnosti blahobytu a treba prevziať liberálnu agendu: minimalizovať štát, uskutočniť kultúrnu revolúciu vrátane tej sexuálnej, zrušiť všetky tabu, ktoré obmedzujú individuálnu túžbu, nech sa už prejavuje akokoľvek. Ľudové vrstvy začali mať už od 80. rokov úplne iné starosti, to však kultúrnu či liberálnu ľavicu príliš nezaujíma. Skutočná alebo zdanlivá diskriminácia menšín je pre nich väčšou témou než problémy neprivilegovanej väčšiny spoločnosti.

Nie je príčinou úpadku ľavice skôr to, že dnes v Európe v podstate existuje naprieč politickým spektrom konsenzus na modeli sociálneho štátu a veľká časť voličov nemá záujem na radikálnejších ekonomických zmenách?

Radikálne ekonomické zmeny aj tak hrozia, pretože sociálny štát, ktorý spoločnosť pacifikoval, je v podmienkach globalizácie v stále hlbšej kríze. Nadnárodné korporácie a skupinky najbohatších obyvateľov platia stále menší podiel odovzdávaných daní. Daňové bremeno sa presúva na stredné a nižšie vrstvy. Tento posun je preukázaný v Nemecku či vo Francúzsku. Platí to aj pre nás, aj keď sa o tom veľmi nehovorí. Len čo prestanú tí finančne najzdatnejší platiť dane, rieši sa to zadlžovaním. Pritom sa tvrdí, že zadlžovanie je dôsledkom prílišnej štedrosti sociálnych štátov. Na príklade enormne zadlženého Grécka sa však dá ukázať, že je to trochu inak.

Ako?

Grécky sociálny štát nebol štedrejší ako francúzsky, nemecký či švédsky. Bohatšie vrstvy a korporácie v ňom však neplatili prakticky žiadne dane. A pravicové aj socialistické vlády utopili veľa peňazí v korupcii. Keď na to niekto poukázal, bol hneď obvinený z populizmu. Všetci vieme, ako to dopadlo.

K sociálnemu štátu ešte jedna poznámka. Podľa konzervatívneho názoru spočíva riešenie v tom, aby starostlivosť o slabších prešla zo štátu na rodiny. Je jasné, že rodina je omnoho prirodzenejší priestor ako prostredie inštitúcií. Problém je v tom, že prenos pomoci a starostlivosti výhradne na rodinu vedie k prehlbovaniu nerovnosti. Bohatšie rodiny pomáhajú svojim členom v priemere oveľa viac ako chudobnejšie rodiny. A to aj v prípadoch, keď pomoc nie je nutná. Nožnice nerovnosti sa tak roztvárajú, podobne ako to fungovalo v rodovej spoločnosti za feudalizmu alebo všeobecne v spoločnostiach so slabým štátom.

Vráťme sa ešte k tej kríze ľavice. V kríze, aspoň z pohľadu volebnej podpory, je aj česká ČSSD, ktorú ste zastupovali v Európskom parlamente. Tá však s liberalizmom príliš nekoketovala.

Česká ČSSD sa v skutočnosti skladá z dvoch úplne odlišných strán. Veľká časť členskej základne uvažuje v tradičných sociálnych kategóriách, má výhrady k migrácii, k rúcaniu kultúrnych tabu a k uprednostňovaniu akýchkoľvek menšín iba preto, že ide o menšiny. Druhú stranu vnútri strany tvoria členovia aparátu sústredení najmä v Prahe, ale silní aj v Brne či niektorých krajoch. Títo ľudia majú politicky blízko k TOP 09, voči EÚ sú úplne nekritickí, aj tam, kde by kritika bola na mieste. Pokiaľ by išlo o nich, už by bolo Česko dokorán otvorené migrácii. Dodnes mi je ľúto, že vďaka mojim preferenčným hlasom sa v roku 2014 dostali do Európskeho parlamentu aj niektoré sivé eminencie z tohto krídla.

Inzercia

Vo svojom texte v spomínanej knihe Budúcnosť ľavice bez liberalizmu pracujete s pojmom konzervatívna ľavica. Čo to presne znamená?

Predovšetkým tým chceme upozorniť na skutočnosť, že dnešná politika sa nepohybuje len na pravo-ľavej osi. Jej súradnice tvoria dve osi. Okrem pravice a ľavice sú tu progresivisti a konzervatívci. Zjednodušene povedané, progresivisti veria, že pokiaľ zrušíme všetky hranice, spochybníme akúkoľvek autoritu a odstránime všetko, čo ľuďom bráni realizovať ich túžby, výsledkom bude šťastná spoločnosť a všeľudské bratstvo. Ako táto ideológia koncom 60. rokov 20. storočia vznikla, sa snažím opísať v knižke Spoločnosť večnej mladosti. Konzervatívci zdôrazňujú, že pokiaľ toto všetko urobíme, teda odvrhneme tradície, spochybníme doterajšie normy a poprieme prirodzené autority, výsledkom bude chaos a zrútenie poriadku. To, čo nazývame konzervatívnou ľavicou, tieto obavy plne zdieľa.

Mala by konzervatívna ľavica v ekonomických témach ponúkať aj niečo iné ako klasické ľavicové koncepty, ako je väčšia miera prerozdeľovania a podobne?

To rozhodne musí. Mala by sa predovšetkým zbaviť klasickej ľavicovej predstavy, podľa ktorej je práca vždy správna a kapitál je vždy zlý. Domáci kapitál v rukách drobných a stredných podnikateľov je pre suverenitu krajiny životne dôležitý. Naopak, práca špičkových manažérov slúžiacich v zamestnaneckom pomere nadnárodným korporáciám a veľkým finančným inštitúciám môže krajine škodiť a prospievať cudzím záujmom. Kapitál v službách domáceho poľnohospodárstva, ktoré zaisťuje potravinovú sebestačnosť, je jednoznačne prínosný. Práca pre agentúry, ktoré posilňujú vplyv súkromných subjektov na úkor vlastnej vlády, môže byť pre krajinu nebezpečná.

Vidíte dnes vo svete ľavicovú stranu, ktorá by zodpovedala tejto definícii?

Socialistické a sociálno-demokratické strany sú dnes vo všetkých krajinách EÚ na ústupe. Asi najnázornejšie je to vidieť vo Francúzsku a Nemecku. Osobne si myslím, že toto ich fiasko súvisí práve s tým, že podľahli rozkladnej vlne progresivizmu a pre konzervatívne motivácie nemajú žiadne pochopenie. Ich ústredným heslom je už viac ako polstoročie slovíčko modernizácia. Avšak bez toho, aby vždy dokázali aspoň približne vysvetliť, čo to vlastne znamená.

Nehrozí, že na poli politiky identít bude konzervatívna ľavica v porovnaní s klasickými konzervatívcami či populistami vždy ťahať za kratší koniec? 

Áno, takáto hrozba určite existuje. Klasickí konzervatívci majú za sebou niekoľko storočí myšlienkovej tradície, môžu sa oprieť o autoritu cirkvi, majú sympatie v rôznych vrstvách naprieč sociálnym spektrom. Konzervatívna ľavica je zatiaľ skôr protestom proti tomu, že liberálna ľavica pôsobí vlastne len ako pomocná sila liberálnej pravice. Podrobne sa snažím analyzovať deľbu práce medzi liberálmi naľavo a vpravo v knihe Hybridná politika. Proti tejto faktickej koalícii ľavicových aktivistov s pravicovými politikmi stoja dnes ako konzervatívci, tak populisti. Zatiaľ čo konzervativizmus je označenie regulárneho politického smeru, populizmus je nadávka, ktorú adresujú liberáli sprava a zľava tým, ktorí túto ich alianciu prehliadli a kritizujú ju.

Vám zase kritici vyčítajú, že konzervatívna ľavica bude len akousi frakciou pravice.

Rozhodne sa ňou nestane v takej miere, v akej sa progresívna ľavica stala frakciou liberálnej pravice.

V postkomunistických krajinách je pojem ľavice do istej miery zdiskreditovaný. Myslíte si, že má ešte budúcnosť?

To je zložitejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. V rovnakom čase, keď je pojem ľavice vo východnej Európe do značnej miery zdiskreditovaný, sa hovorí o nástupe ľavičiarov v Spojených štátoch a v krajinách západnej Európy. Dokonca to vyzerá, že Západ porazil komunizmus len preto, aby tam prevládol neomarxizmus. Buď žijeme v úplne absurdnom svete, alebo by si politológovia mali dať viac práce s vysvetlením toho, čo označujú pojmami, s ktorými tak bezstarostne narábajú.

V konzervatívnom diskurze v krajinách, kde je ešte živá náboženská viera, je súčasťou konzervatívnej politiky aj dôraz na témy, ako je ochrana života, interrupčná legislatíva, odmietanie manželstiev osôb rovnakého pohlavia, odpor k takzvanej LGBTI agende či dokumentom, ako je Istanbulský dohovor. Aká by v týchto témach mala byť pozícia konzervatívnej ľavice?

Na našej knihe o projekte konzervatívnej ľavice sa podieľal asi tucet autorov. Netrúfam si formulovať ich stanovisko k týmto otázkam. Asi by tu existovali spory. Ja mám na každú z týchto otázok trochu odlišnú odpoveď. Istanbulský dohovor vyzerá na prvý pohľad trochu nezmyselne, ale je nebezpečný. Je to súčasť snáh zbaviť štáty zvyškov suverenity v otázkach, o ktorých majú rozhodovať samy. Je to snaha nastoliť namiesto demokracie akúsi formu vlády nadnárodných súdov.

Rozhodovanie o interrupciách by som ponechal ženám, ktorých sa to týka. Nie konzervatívni politici, ale práve ony ponesú všetky následky svojho rozhodnutia, nech už bude akékoľvek. Uzákonenie manželstiev homosexuálov v jadre spochybňuje klasickú koncepciu rodiny a osobne to považujem len za posledný krok pred uzákonením skupinového manželstva pre akýkoľvek počet záujemcov.

Genderovú agendu považujem za jeden z paškvilov, ktoré sa do Európy dostali z amerického vysokoškolského prostredia. Takýchto paškvilov, ktoré odtiaľ prišli, bolo omnoho viac, samotná genderová agenda je pokusom nahradiť triedny boj večnou vojnou medzi mužmi a ženami. Zdá sa, že niekto bez vojen jednoducho nedokáže žiť.

Vidí váš myšlienkový prúd dnes v Česku alebo aj v európskej politike nejakých politických spojencov?

Nie sme takí organizovaní, aby sme mohli ponúkať nejaké formálne spojenectvá. Za seba môžem povedať len to, že pri organizovaní konferencií, pri publikačnej činnosti a spoločných akciách spolupracujem s konzervatívnymi pravicovými politikmi, s vlasteneckými aktivistami aj s ľuďmi, ktorí sú nálepkovaní ako populisti. Prakticky jediní, s ktorými je spolupráca nemožná, sú „vítači“, priaznivci Havlovej nepolitickej politiky a kultúrni revolucionári všetkého druhu.

Vo viacerých svojich knihách, napríklad Až na dno blahobytu či Abeceda prosperity, ste sa venovali aj environmentálnym hrozbám. Dnes sú tieto témy silnou agendou progresívnej ľavice, na druhej strane práve presadzovanie tejto agendy vyvoláva odpor ľudových vrstiev. Príkladom je Hnutie žltých viest vo Francúzsku. Ako by k týmto témam mala pristupovať konzervatívna ľavica?

Hnutie žltých viest nevzniklo primárne pre ekologické problémy. Išlo z veľkej časti o ľudí, ktorí boli vytlačení na perifériu po tom, ako byty na predmestiach obsadili migranti. V krajine, ktorá prakticky zrušila miestnu dopravu mimo metropoly, to pre nich znamenalo predĺženie ciest do práce. Keď im Macron zvýšil ceny benzínu, bola to posledná kvapka.

Ale späť k ekológii. Pôvodným zmyslom ekológie bolo konzervovanie prírody. Paradoxom teda je, keď sa dnes tzv. ekológovia hlásia k progresivizmu, ktorý je popretím akýchkoľvek konzervatívnych snáh. Dnešná ekologická agenda EÚ je nezmyselná. Základom ekológie je snaha o maximálnu sebestačnosť a o zacyklovanie ekonomických procesov podľa vzoru prírody. Príroda nepozná odpad, funguje v kruhu.

EÚ, ktorá zakazuje potravinovú sebestačnosť, o skutočnej ekológii nič nevie. Elektromobily, ktoré tak propaguje, majú rovnaký vplyv na zabratie priestoru ako klasické automobily. Diaľnice odkrajujú z úrodnej pôdy bez ohľadu na to, či po nich uháňajú elektromobily alebo autá so spaľovacím motorom. Podpora migrácie vychádza z presvedčenia, že problémy planéty vyriešime tým, že jej obyvateľstvo presťahujeme do Európy, po ktorej sa novoprichádzajúci budú preháňať v elektromobiloch. Keby aspoň tí bruselskí úradníci podobné nezmysly tlačili na recyklovanom papieri.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame