Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
05. júl 2021

Zakladateľ Múzea obetí komunizmu

Komunisti udržiavali v ľuďoch strach. Vedeli, že kto sa bojí, ten je poslušný

Rozhovor s Pavlom Hricom o tom, prečo takéto múzeum potrebujeme.

Komunisti udržiavali v ľuďoch strach. Vedeli, že kto sa bojí, ten je poslušný

Pavol Hric je podnikateľ, ktorý pracuje v Košiciach vo firme zaoberajúcej sa informačnými systémami. Za predchádzajúcej éry sa aktívne angažoval v tajnej cirkvi. Po Nežnej revolúcii vyvíjal mnohé aktivity zamerané na to, aby sa na toto obdobie našich dejín nezabudlo.

V júni tohto roku sa mu po niekoľkoročnom úsilí podarilo otvoriť Múzeum obetí komunizmu. Investoval doň nielen svoj čas, ale aj priestory a nemálo financií. Z nového múzea sála úcta k histórii aj matematická presnosť – vzácna kombinácia, ktorou sa vyznačuje aj zakladateľ Pavol Hric.

Ako vznikla myšlienka založiť Múzeum obetí komunizmu?

Hlavná inšpirácia pochádza od významnej osobnosti – vedca, kňaza a programátora doktora Rudolfa Fibyho. Spolu s Vladom Juklom a Silvestrom Krčmérym patrí k zakladateľom Spoločenstva Fatima a venoval sa aj samizdatom. On je autorom okrídlenej vety „Chuť a sviečku mám“, ktorú vyslovil 6. marca 1988 na tajnom stretnutí, keď sa rozhodovalo o  Sviečkovej manifestácii. Na základe tohto výroku padlo rozhodnutie, že ideme do toho.

Rudolf Fiby má pri vstupnej bráne pamätnú tabuľu, ktorá bola odhalená v roku 2016. Poznali ste sa s ním osobne?

Áno, veľmi dobre. Po Nežnej revolúcii pracoval v našej firme Apex. Žiaľ, v roku 2014 nás náhle opustil. Rozhodli sme sa vydať o ňom knihu a na budovu inštalovať jeho pamätnú tabuľu.

Mali ste aj osobnú motiváciu pustiť sa do otvorenia múzea?

V roku 2016 bolo v Prahe v Libri prohibiti (pražská knižnica československej exilovej a samizdatovej literatúry, pozn. red.) stretnutie českých a slovenských disidentov, ktorí sa venovali vydávaniu samizdatov. Bol som tam aj ja. Správca pán Gruntorád mal v centre Prahy pomerne veľký priestor, v ktorom sa nachádzalo 30-tisíc samizdatových výtlačkov. Povedal mi, že je síce už na dôchodku, ale stále chodí do práce, pretože ho baví.

Vtedy som si uvedomil, že aj mňa by to bavilo. Jednak som mal doma veľa samizdatovej literatúry, jednak poznám ľudí, ktorí ju majú tiež a nevedia, čo s ňou. My sme na týchto veciach vyrastali, formovali nás a verím, že nikto z našej generácie by niečo také nevyhodil. Zároveň však tieto knihy potrebujú priestor a nie každý ho doma má.

Takže ste sa pustili do budovania knižnice?

Áno. Robili sme na tom asi dva roky. No moji priatelia nad tým trošku krútili hlavou. Povedali mi: „Fajn, že to robíš, ale myslíš si, že u nás ľudia majú k čítaniu taký vzťah ako Česi? Myslíš si, že sem niekto príde pracovať na nejakom výskume? Chcelo by to skôr vysvetliť dobu, v ktorej sme žili.“

Za zamyslenie to stálo a napokon sa veci pohli vtedy, keď sa idey chytil František Mikloško. Išiel za ministrom kultúry Maďaričom s návrhom, že by na Slovensku malo vzniknúť múzeum obetí komunizmu. Ideový zámer mal rozsah jednej strany A4. Napriek tomu to bol dosť podrobný plán. Spomínalo sa tam tuším šesť alebo sedem miestností, každá venovaná nejakej téme alebo časovému rozpätiu, myslelo sa aj na jednu kanceláriu pre personál a dvoch alebo troch zamestnancov.

Spoluprácu s ÚPN ste rozbehli rýchlo. Stretla sa vaša aktivita u nich s pozitívnou reakciou?

S predstaviteľmi ÚPN som sa stretol vlani 12. októbra. Predstavil som im pracovnú verziu mapy a načrtol témy pripravovanej výstavy. Naozaj z ich strany zaznela pozitívna odpoveď a v priebehu novembra sme podpísali zmluvu o  spolupráci. Z môjho pohľadu je to veľmi efektívny rozbeh spolupráce.

Nemalo takéto múzeum na Slovensku vzniknúť už dávno? Nie je 32 rokov od revolúcie trochu neskoro?

Je to trochu neskoro. Ale ešte to nie je až tak neskoro, aby sa niektoré príbehy nemohli uchovať – či už priamo cez pamätníkov, alebo cez ich deti, vnukov, širšiu rodinu. Snahy o vznik takejto inštitúcie tu boli dlho. Už pri vzniku Košického samosprávneho kraja v roku 2001 zaznieval návrh na vznik takéhoto múzea. V roku 2006 sa o podobnom návrhu diskutovalo aj na Magistráte mesta Košice. V Košiciach predsa boli staré prázdne budovy kasární. Stačilo ich trochu zrekonštruovať a urobiť v nich múzeum, ale nepodarilo sa to.

O vznik múzea sa usilovalo aj Fórum kresťanských inštitúcií, ktoré v roku 2010 spustilo na internete petíciu za jeho vznik. Túto výzvu podpísalo niekoľko tisíc ľudí. Vláda Ivety Radičovej potom poverila ministerstvo kultúry vypracovať s ÚPN ideový základ múzea. Po predčasných voľbách však vedenie rezortu kultúry upustilo od jeho príprav. V novembri 2012 začal František Neupauer z občianskeho združenia Nenápadní hrdinovia budovať Múzeum zločinov a obetí komunizmu na pôde Vysokej školy svätej Alžbety v Bratislave.

Nepomohlo tejto myšlienke ani 30. výročie Nežnej revolúcie?

Áno, pri tej príležitosti vznikla iniciatíva osobností verejného života s názvom „Aby minulosť nemala budúcnosť“, ktorá vyzývala na založenie múzea obetí komunizmu. V tom čase sme zintenzívnili prípravu výstavby súkromného múzea.

Napokon sa Národná rada Slovenskej republiky v novembri 2020 uzniesla, že pamätným dňom Slovenskej republiky sa od roku 2021 stane 24. jún – Deň pamiatky obetí komunistického režimu. Tým si uctila vyše 71 000 politicky odsúdených, väznených a státisíce perzekvovaných totalitným režimom. Múzeum obetí komunizmu v Košiciach sme otvorili práve 24. júna 2021, keď sa tento pamätný deň oslavoval po prvýkrát.

A poskytli ste preň vlastné priestory.

Dá sa to tak povedať. Popri knižnici samizdatov máme veľkú miestnosť múzea, dokopy to je približne 300 metrov štvorcových. Plus výstava obrazov Pokojní v nepokoji, ktorá tvorí ďalších 100 metrov, táto miestnosť je však v prenájme. No a otvára sa nám perspektíva online diskusií, besied s pozvanými hosťami, vzniku nových dokumentov. Naše múzeum je teda malý priestor s veľkou témou.

Návštevníkovi múzea zvlášť utkvie v pamäti unikátna interaktívna mapa Slovenska, na ktorej sa dajú vyklikať nielen mená, ale aj detailné záznamy o odsúdených, odvlečených či popravených roztriedené podľa miest a regiónov. Ako ste tieto dáta získali?

V roku 2001 vyšla vedecky spracovaná kniha Zločiny komunizmu na Slovensku. Jej súčasťou bolo aj CD, na ktorom bola databáza perzekvovaných osôb, tú sa nám však nepodarilo spustiť. Databázový aj operačný systém bol zastaraný, skrátka to nefungovalo. Museli sme tie dáta oslobodiť z dátových štruktúr. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec sa to podarilo.

Kto tú databázu vytvoril?

Vznikla v čase, keď bol ministrom spravodlivosti Ján Čarnogurský a ministrom vnútra Ladislav Pittner. Oni zadali súdom úlohu, aby spracovali celú agendu rehabilitovaných ľudí. Samozrejme, neznamená to, že databáza obsahuje všetky obete a všetkých perzekvovaných. Niektoré perzekúcie boli totiž bez súdnych rozhodnutí – pomocné technické prápory, tábory nútených prác, gulagy. Tam to nebolo nijako podchytené, platilo „ideš, lebo sme ťa napísali na svoj zoznam“.

Databáza obsahuje 70 168 politicky perzekvovaných odsúdených ľudí. No k nim treba pripočítať rehoľníkov a gréckokatolíckych kňazov, čo by bolo dokopy okolo 96-tisíc ľudí. V niektorých prípadoch, zvlášť pri násilnom vysťahovaní z bytov, sa zaznamenávala len hlava rodiny a počet ostatných členov rodiny. S nimi sa však toto číslo vyšplhá na 104-tisíc.

Preto hovoríme, že celkovo máme podchytených zhruba stotisíc ľudí. A keďže naša firma sa venuje aj geografickým informačným systémom, prvé, čo nám napadlo, bolo nakresliť mapu. Je rozdelená na kraje a rôzne kategórie a v súčte všetkých zaznamenaných osôb je zahrnutých aj okolo 8-tisíc ľudí mimo Slovenska.

Čo komplikovalo práce na tejto mape?

Počas programovania sme sa stretli s množstvom anomálií. Napríklad od 50.-60. rokov zaniklo alebo sa zlúčilo asi 730 obcí. Takže keď sme chceli nejakého človeka zo zaniknutej obce priradiť na mapu podľa miesta narodenia, tak to bol problém. Ďalšie ťažkosti vychádzajú z toho, že zamestnanci na úradoch písali záznamy rôznym spôsobom, niektorí používali skratky, iní udávali neúplné názvy, niektorí uvádzali aj okresy, iní nie. Okrem toho je na Slovensku zhruba 200 obcí s rovnakým názvom. S tým sme sa dosť potrápili.

Tou mapou ste pripomenuli tisícky neznámych obetí, na ktoré by sa zabudlo.

Je to pekný projekt. My sme ju aj zverejnili na obetekomunizmu.sk. Môžete si tam vybrať akúkoľvek kategóriu či región a vyhodí vám to, odkiaľ a kam bolo koľko ľudí odvlečených. V menších kategóriách, ako sú napríklad deportovaní kňazi, deportovaní rehoľníci či gréckokatolícka cirkev, vám ponúka aj celoslovenské zobrazenie, kde sa dozviete, odkiaľ tí ľudia boli, kam ich odvliekli, kedy to bolo a podobne.

Vo väčších, ako sú odsúdení či väznení za politické trestné činy, je osôb tak veľa, že treba navoliť aj región. Keď kliknete na konkrétnu obec, urobí vám menný zoznam ľudí – meno, priezvisko a rok narodenia. Pracujeme aj na podrobnejších údajoch, kde sa dá zistiť aj trestný spis a súdne rozhodnutie, na koľko rokov bol dotyčný odsúdený.

Čo všetko sa ešte dá z mapy vyčítať?

Máme vyvinutú aplikáciu, ktorá ponúka grafickú interpretáciu. Zaujímavý výstup dostanete, keď si zadáte kategóriu odvlečení do gulagov. Tam uvidíte, že akcia sa začala 6. decembra a skončila sa 24. decembra. Vyplýva z toho, že komunisti naozaj zasahovali až do srdca rodiny – odvlečme tých ľudí teraz, počas Vianoc, lebo to je najvhodnejší čas, aby sa tu každý triasol. Vianoce sú aj teraz významným sviatkom, ale pred 70 rokmi to bolo čosi ako veľký celonárodný sviatok. Zatiaľ sme nerobili ďalšie podobné analýzy podľa dátumov, no som si istý, že to týranie ľudí bolo systematicky premyslené a nájdeme tam viacero spoločných menovateľov.

Čiže rozvoju mapy sa venujete ďalej?

Toto už je analýza. Mapové zobrazenie je jeden výstup, ale máme aj časové zobrazenie. Mnohí ľudia hovoria, že 50.-60. roky boli ťažké, ale za normalizácie sa už dokopy nič nedialo. No my sme za normalizácie zažili veľa nepríjemných vecí. Komunisti vyvolávali a udržiavali v ľuďoch strach. Vedeli, že kto sa bojí, ten je poslušný.

Keď si z databázy vygenerujeme časový graf, zistíme, že hrot v 50. a 70. rokoch je rovnako vysoký, akurát v 50. rokoch má širší koreň. To znamená, že v určitom období boli počty prenasledovaných takmer rovnaké, ale v 50. rokoch bol celkový počet prenasledovaných väčší. Ale to môže súvisieť s tým, že z obdobia normalizácie nám stále mnoho údajov chýba.

Inzercia

Koľko informatikov na tomto projekte pracovalo?

Piati ľudia niečo vyše jedného roka. Bola to tak trochu algoritmická veda, vyžadovalo si to veľa kontrol a analýz. Našou výhodou je, že používame veľa exaktných metód. A tie čísla – počet obyvateľov, počet zastrelených, uväznených, dĺžka hranice a pod. – vypovedajú veľa o intenzite perzekúcií a tlaku.

Súčasťou expozície je aj prezentácia mien perzekvovaných osôb, ktorá beží na plátne nepretržite ako titulky. Tie mená ste tiež vygenerovali zo spomínanej databázy?

Vzhľadom na to, že sa ako firma venujeme aj tvorbe digitálnych titulkov, podobne sme to spravili aj tu. Vyrobili sme titulok, presunuli sme ho do inej vrstvy a synchronizovali. Vyzerá to jednoducho, no je to napojené na databázu, ktorá sa môže teoreticky meniť. Zatiaľ tam máme vygenerovaných len odsúdených za politické trestné činy, to znamená 70-tisíc ľudí. Premieta sa to v dvoch stĺpcoch a trvá to 12 hodín. V jednom stĺpci by to trvalo 24 hodín. A to ešte chýba ďalších 30-tisíc mien, ktoré sú z ostatných kategórií.

Ako na to ľudia reagujú?

Každý hľadá niečo iné. Mne stačí vidieť graf a viac nepotrebujem. Ale mnohí ľudia pátrajú po svojich predkoch, chcú vedieť, kde a na ako dlho boli odsúdení a podobne. Tí to oceňujú. No na facebooku nás nedávno nejaký používateľ nazval klamármi, lebo na našej mape nenašiel svojich starých rodičov, hoci aj oni boli obeťami komunizmu.

My sme nikdy netvrdili, že naša databáza je ukončená a všetky obete na Slovensku sú spracované. Aj môj otec bol obeťou, lebo našu rodinu ožobráčili, všetko nám zobrali. Ale v databáze uvedený nie je. Možno sa nachádza medzi 148-tisíc roľníkmi, ktorých uvádza pani docentka Hlavová – tí boli trestaní, no ich mená nepoznáme.

Každý, kto podloží svoje tvrdenie nejakým dokladom, napríklad súdnym rozhodnutím z rehabilitácií, likvidačným listom a pod., môže byť do zoznamu pridaný. Ale týchto prípadov je iste veľmi veľa. Veď už len kňazi, ktorým bol odobraný štátny súhlas – tí nie sú podchytení nikde. Na tom ešte niekto bude musieť riadne popracovať.

Čo na otvorenie múzea hovoria bývalí disidenti?

Zvlášť tí ľudia, ktorí boli počas komunizmu perzekvovaní, sa potešili, že existuje pamätné miesto – múzeum, kde sa pripomínajú ľudia a udalosti z toho obdobia.

Zbierka čiernobielych fotoportrétov bývalých politických väzňov Pokojní v nepokoji od Timoteja Križku je u vás nastálo?

Zatiaľ nie, máme iba dohodu na otvorenie. Tým, že sa ten priestor prenajal a nepatrí celkom k múzeu, nepadlo zatiaľ rozhodnutie, čo s tým. No tie obrazy vytvárajú atmosféru, ktorá vyvoláva v človeku istú emóciu. Vidno na nich, že títo ľudia veľa trpeli, no napriek tomu zostali pokojní, vyrovnaní, dokonca šťastní.

Múzeum je postavené najmä na dátach a je zamerané najmä na obete, teda na osudy jednotlivcov. No je možné, že návštevníci budú očakávať aj nejaké artefakty z obdobia socializmu, napríklad vlajky, transparenty, sochy a pod.?

Česi majú Múzeum komunizmu. To je zamerané skôr na životný štýl v tomto období, nájdete tam busty, plagáty, výrobky, nábytok, medzi témami sú sviatky, 1. máj, lampiónové sprievody. Hoci je to vraj obchodne úspešné, mňa to nikdy nelákalo. Správna cesta k pochopeniu komunizmu vedie podľa mňa cez obete.

Ale tie zločiny komunizmu musel niekto páchať.

Ľudia, ktorí ich páchali, sa s tým musia vyrovnať sami, my už s nimi nespravíme nič. No myšlienka obetí je zjednocujúca. Dokonca aj mnohí straníci sami seba zaraďujú medzi obete, keď mali pocit, že boli do niečoho nútení, a nemali odvahu vycúvať alebo sa vzbúriť. Otázkou a témou na ďalšie bádanie zostáva, kto je ešte obeť a kam až sa dá s týmto pojmom zájsť.

Dokáže si múzeum na seba zarobiť?

Nemáme žiadny biznis model. Múzeum nevzniklo preto, aby sme na ňom zarábali. Na druhej strane, nejaké drobné na prevádzku potrebujeme. Ak tento projekt nebude životaschopný, ak sem nebude nikto chodiť alebo ak návštevníkov nebude mať kto sprevádzať, tak to všetko bude zbytočné.

Myslíte si, že sa vám podarí osloviť aj mladých ľudí?

Veľmi v to dúfam, pretože cieľovou skupinou nie sme my, ktorí sme komunizmus zažili a mnohé obete sme osobne poznali. Sú to tí, ktorí nevedia, v akých podmienkach ich rodičia žili, že keď chceli mať knižku, tak si ju museli zohnať, prepísať, zaviazať. Dôležité je, či sa mladí ľudia budú chcieť v tejto rýchlej dobe zastaviť aj pri veciach z nedávnej histórie.

Oslovili ste učiteľov dejepisu, aby do múzea priviedli svojich žiakov?

Áno, zopár skupín študentov s učiteľmi bolo už tu v knižnici samizdatu a mali o čom rozprávať. Druhá časť múzea je vybudovaná ešte lepšie, takže verím, že sa to uchytí. Uvažujeme aj o tom, že by sme urobili metodické listy pre učiteľov. Aj v Česku je niekoľko podobných projektov. Študenti majú pracovný zošit a k týmto témam sa pristupuje tvorivo. My potrebujeme niečo podobné, aby sme obstáli. No zatiaľ ešte tak ďaleko nie sme.

Na našich školách sa o období komunizmu učí málo. Asi sa zhodneme na tom, že je to chyba. Môže múzeum pomôcť tento problém riešiť?

Viem si predstaviť, že by sme zabezpečovali hodiny výučby na nejakú špecializovanú tému. Organizačne sa tu dajú urobiť dve vyučovacie hodiny. Jedna v knižnici, druhá v malej kinosále hlavnej expozície. Ide akoby o dva okruhy, čo sa dá vidieť aj v symbolike na stenách. V kinosále je čierne pozadie a na ňom biele mreže. V knižnici je všetko vo svetlejších farbách, mreže sú, ale mnohé pokrivené a občas deravé. To preto, že v období samizdatu už svitalo na lepšie časy.

S tým súvisia aj témy. V expozícii ich máme 19 spracovaných na 19 paneloch. V knižnici sú štyri: samizdat, pašovaná a exilová literatúra, videodabing a prehrávanie audiokaziet a zahraničný rozhlas. Vidíme tu aj knižný samizdat, lebo ostrovčeky slobody vznikali jednak tu na Slovensku, ale hodne literatúry sa sem pašovalo zo zahraničia.

Takisto videonahrávky, ktoré vznikali tak, že niečo sa nahralo v rakúskej televízii, my sme to preložili z nemčiny do slovenčiny, potom sa to prepísalo, nahovorilo, synchronizovalo a kazety sa namnožili. A keď to bolo hotové, tak sa trebárs v našom byte doma stretlo 30 ľudí, aby si to pozreli. Bolo to ako v kine, pretože takéto filmy neboli vôbec dostupné. Aj to je jedna z ukážok, ako sme si tu za železnou oponou v tom čase žili.

Kto návštevníkov v múzeu sprevádza?

Zatiaľ máme dvoch dobrovoľníkov a v mimoriadnych situáciách môžem sprevádzať ľudí aj ja. Zároveň očakávame, že keď sa témy chytia aj učitelia, tak to nebude problém.

Dobrý dejepisár teda sprievodcu ani nepotrebuje?

To zase nie, sprievodcu potrebuje každý. Je len otázka, s akou podrobnosťou výkladu.

Mnohí študenti nepoznajú ani Jukla, ani Krčméryho a aj publikáciu o slovenskom katolíckom disente píše Američan Rod Dreher. Čo to o nás vypovedá?

Vladimír Jukl zomrel v roku 2012 a Silvester Krčméry v roku 2014. Kým žili, mnohí z nás mali možnosť stretávať sa s nimi a zažiť duchovnú hĺbku ich osobnosti. Možno až teraz, keď nie sú medzi nami, si uvedomujeme, že nám chýba ich svedectvo. Rodovi Dreherovi môžeme byť vďační za to, že sa oboznámil so situáciou veriacich na Slovensku počas komunizmu a že o tom píše nie iba pre nás Slovákov, ale aj pre čitateľov iných častí sveta. Úlohou Múzea obetí komunizmu je vzbudzovať najmä u mládeže záujem o osobnosti, ktoré v zápase o slobodu obstáli – ako boli aj spomínaní Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Rudolf Fiby a ďalší.

Čo je pre vás osobne najsilnejšia časť múzea?

Zakaždým, keď si vypočujem videosvedectvá, hlboko sa ma dotknú, aj napriek tomu, že som ich už viackrát počul. Mnohé sú veľmi silné. Krátke video od dominikána Juraja Gaburu – pátra Akvinasa, ktorý vyspovedal troch členov Bielej légie a tým sa podľa vtedajšieho súdu dopustil velezrady a bol odsúdený na doživotie – takéto absurdnosti sú pre dnešného človeka ťažko pochopiteľné.

Podporuje vás vo vašom úsilí rodina?

Samozrejme, že áno. Najmä manželka mi veľmi pomáha. Podporu a záujem cítim aj od synov. Aj v našej rodine sa otvorila téma perzekúcií. Synovia sa zaujímajú o likvidáciu hospodárstva svojho dedka, deportáciu dedkovho brata, gréckokatolíckeho kňaza, na Moravu, aj o manželkinho krstného otca, ktorý bol politickým väzňom. A celkovo o perzekúcie v čase normalizácie.

 

Foto - Simona Fabianová

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.