Psychiater Kalaš Vždy budeme konfrontovaní s tým, že ľudský život je utrpením a bojom o prežitie

  Druhá vlna pandémie na Slovensku ustupuje, ale psychiatrické kliniky sa naďalej plnia pacientmi a chýba im dostatok lôžok. Primár ženskej kliniky Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku Martin Kalaš v rozhovore približuje, akému náporu počas vrcholu druhej vlny čelili, čím si ako primár dočasného covidového oddelenia prešiel, aj to, ako pacienti zvládali covid v kombinácii s psychiatrickými diagnózami.

Hovorí tiež o priamych dôsledkoch ochorenia covid-19 na psychiku človeka aj o tom, ktorí ľudia by bez pandémie na psychiatrii neskončili. Hoci si nemyslí, že sme sa ako spoločnosť počas pandémie správali precitlivene, tvrdí, že obdobie zanechalo ľudí šokovaných a narcisticky zranených.

Vysvetľuje tiež, prečo nemá rád, keď sa dnes devalvuje viera, relativizuje sa prezentácia dobra, a kvôli čomu ľudia potrebujú mať v živote transcendentálne vízie a smerovanie.

Druhá vlna pandémie je na ústupe. Čím všetkým ste si počas nej na svojej psychiatrickej klinike prešli?

Od novembra 2020 sa pre nás všetko podstatne zmenilo. Prvá vlna bola zlá najmä preto, že začal platiť zákaz návštev, vychádzok a priepustiek, a to sa pacientov výrazne dotklo. Stratili tak kontakt so svojou rodinou a blízkymi. Izolovanejší život bol pre pacientov na psychiatrii veľmi bolestivý, ale vtedy bolo na covid chorých len pár ľudí, to sa ešte dalo zvládnuť. V novembri sme na príkaz ministerstva zdravotníctva otvorili covidové oddelenie, o ktorom som sa domnieval, že nebude veľmi vyťažené. No napokon to bolo horšie, než sme si všetci predstavovali. Naši pacienti si toho pretrpeli naozaj veľa.

Ako ste zvládali vrchol pandémie?

December, január a február boli aj pre nás tie najhoršie mesiace. Veľa ľudí k nám prichádzalo chorých. A aj mnohí, ktorí mali opakovane negatívne antigénové aj PCR testy, sa neskôr ukázali ako pozitívni. Nakazili tak ostatných pacientov a celá nemocnica skončila v karanténe. U nás však nie je celkom možné zavrieť ľudí na desať dní do izieb, to je už aj na psychiatriu veľa. Naši pacienti ani nedokážu dodržiavať zásadný režim, a aj keď bola naša snaha enormná, pandémia, a obzvlášť britská mutácia, nás prevalcovala rovnako ako ostatných.

Nakazila sa väčšina vašich pacientov?

To nie, z tridsiatich pacientok na mojej klinike covid dostalo asi 10 až 12. Ostatné sa mi podarilo uchrániť. Pre všetkých nás to bolo obdobie strachu, no nakoniec sme to zvládli.

Boli ste aj primárom dočasného covidového oddelenia vo vašej nemocnici. Mali ste tiež problém s preplnenými lôžkami?

To je príbeh sám osebe. Aj my sme prežívali obdobia, keď sme nemali kam dávať pacientov. Tlak bol na nás enormný, a to aj z iných zariadení. Mali sme 45 lôžok a ich kapacita bola využitá dlho na maximum. Rovnako sme bojovali o každé lôžko ako v ktorejkoľvek inej slovenskej nemocnici. Najhoršie obdobie bolo, keď sa covid dostal medzi pacientov nad 65 rokov v ťažkých stavoch či náročných formách demencie. Išlo o veľmi fragilných ľudí a covid bol pre nich často poslednou kvapkou.

Takže ste mali aj úmrtia?

Covidovým oddelením prešlo od novembra 240 pacientov, z toho u nás zomrelo 12. Ale do 60 rokov nám nezomrel nikto. Robili sme, čo sa dalo. Nemáme v nemocnici zavedené žiadne kyslíkové rozvody, takže to nebolo ľahké. Mali sme len kyslíkové fľaše a chvíľu to vyzeralo, že budeme musieť veľmi selektovať, kto vôbec kyslík dostane. Našťastie sa vedeniu v tom čase podarilo zabezpečiť túto veľmi cennú komoditu a zvládli sme to. Liečbu sme tak nemuseli obmedzovať. Bolo to hrozné obdobie, ale zanechalo v nás stopu, že sa dokážeme spojiť a veľmi dobre spolupracovať. Zjednotilo nás to.

Staráte sa o pacientov, ktorí majú vážne psychické problémy. Čo s nimi urobil covid?

Bál som sa toho, keďže viaceré akútne stavy sú spojené s agresivitou a nepokojom, no ostal som pomerne prekvapený. Ľudia, ktorí by za normálnych okolností vôbec nefungovali, s vedomím toho, že covid je nebezpečná vec, fungovali oveľa lepšie. Na covidovom oddelení sme nemuseli používať žiadne donucovacie prostriedky, pacienti tam s nami omnoho lepšie spolupracovali. Ale nešlo len o pacientov, ktorí covid mali, ale aj tých, ktorí ho nemali. Všadeprítomná kríza im akoby dodala viac sily.

Strach ani úzkosť z ochorenia ich teda neparalyzoval?

To áno, pacienti sa báli a boli aj vystrašenejší, ale fungovali navonok oveľa lepšie. Predsa len človek v kríze reaguje niekedy aj racionálnejšie.

Epidemická situácia sa výrazne zlepšuje. Platí to aj pre vás, čo sa týka poklesu pacientov s psychickými problémami?

Práve naopak. Pacientov, ktorí majú duševné ťažkosti akéhokoľvek typu a vyžadujú si ústavnú či ambulantnú liečbu, je rozhodne viac. Uvidíme, či sa do budúcna stav zlepší, no zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Máme dlhodobo problém uvoľňovať lôžka. A to aj napriek tomu, že ideme do letného obdobia, keď je zväčša tendencia poklesu. Ale teraz to vôbec neplatí.

Pribúdajú najmä úzkostné a depresívne stavy?

Týka sa to všetkých kategórií. Stúpajú nielen úzkostné a depresívne reaktívne poruchy, ale aj závislosti či priamo psychotické stavy. Najviac pacientov je stále tých, ktorí boli už v minulosti nejakým spôsobom zachytení, ale stúpa aj počet nových pacientov. Pandémia je veľmi stresujúca, mnohých ľudí postavila do nepríjemných životných situácií, a to osobne, zdravotne aj finančne. Preto mnohí skončili práve u nás, hoci za normálnych okolností by sme ich riešiť zrejme ani nemuseli.

O akých prípadoch hovoríme?

U nás na ženskej klinike väčšinou končia ľudia, ktorí majú naozaj výrazné zmeny psychiky. Počas pandémie nám pribudli prípady, ktoré sa dostali do hraničných situácií, napríklad z toho, že pracovali v reštauráciách či iných zavretých podnikoch. Tieto ženy prišli o živobytie, čo malo veľmi negatívny vplyv na ich fungovanie, lebo sa to netýkalo len ich, ale aj partnerov. Narušilo to vzťahy v rodine a vyvrcholilo to krízou, napríklad pokusom o samovraždu či iným psychickým kolapsom.

Stretli ste sa aj s psychickými problémami súvisiacimi so sociálnou izoláciou či samotou?

Áno, mali sme aj takéto prípady. Išlo o ľudí, ktorí v bežnom živote fungovali hranične v rámci svojich možností, ale keď sa dostali do izolácie a ich harmonogram života sa kompletne narušil, niektorých to zasiahlo až tak, že skončili u nás. Nejde teda len o finančné či pracovné, ale akékoľvek obmedzenie. V tomto nie je ani medzi pohlaviami zásadný rozdiel.

Treba však povedať, že veľké množstvo ľudí je veľmi úzkostných aj preto, lebo tlak spoločnosti jednoducho úzkosť do istej miery od ľudí aj vyžadoval. Po pandémii tu preto zostanú ľudia, ktorí sa budú báť zložiť si rúško či nedezinfikovať si ruky. Zostanú v ostražitom móde a budú mať problém vrátiť sa do normálneho režimu.

Je pravda, že vážne psychické problémy majú aj ľudia, ktorí prekonali covid?

Áno, pribudli aj pacienti s psychickými problémami po prekonaní covidu.

V tejto súvislosti sa hovorí o delíriách, halucináciách či zastretom myslení. Riešili ste aj tieto problémy?

Gro našich pacientov s postcovidovými psychickými následkami tvorili tí, ktorí boli už predtým liečení aj z psychiatrického hľadiska, no liečili sa na niečo úplne iné.

Napríklad?

Napríklad sme mali pacientku, ktorá sa liečila na bipolárnu poruchu, čo nie je ochorenie, ktoré sa nutne spája s kognitívnymi funkciami, no po covide skončila v ťažkom dementnom stave. A mali sme aj iné pacientky, ktorým po covide poklesla úroveň celkového výkonu aj poznávacích funkcií. Nešlo vždy o dramatické prípady a u väčšiny sa po čase stav vrátil do pôvodných koľají či aspoň sa stabilizoval, hoci bolo pár aj takých, u ktorých išlo o nezvratný stav.

Demencia po prekonaní covidu?

Áno. Išlo o pacientku, ktorá dokonca nemala žiadne iné príznaky covidu, až PCR test ukázal, že je pozitívna. A pokles jej kognitívnej činnosti nevieme pripísať ničomu inému.

Ako dokáže covid spôsobiť až také závažné psychické zmeny?

Koronavírus SARS-CoV-2 má neurotropný efekt. Vie sa dostať do mozgu, spraviť tam šarapatu a viesť k množstvu ťažkostí. A okrem stratu chuti a čuchu vie ísť ešte ďalej a dospieť u niekoho až k demencii.

Nemožno pripísať tieto zmeny aj reaktívnej úzkosti spojenej zo strachom z celkovej atmosféry v spoločnosti, vybičovaným emóciám a tiež istej miere sugescie po zistení ochorenia?

Plne súhlasím, že aj tieto javy majú na psychiku človeka silný vplyv, ale obávam sa, že dôsledky, ktoré vidíme my, sa nedajú opísať len ako reakcia na psychologicky pochopiteľnú neľahkú situáciu a limity existencie. Bohužiaľ, ide o priame hmatateľné príčiny správania sa vírusu a reakcie tela naň.

A čo kortikoidy? Nemôže za psychické problémy po prekonaní covidu aj ich využitie pri liečbe, keďže môžu nepriamo spôsobovať depresívne stavy?

Určite áno. Kortikoidy sú neurotoxické látky a jednoznačne môžu spôsobovať ako vedľajší účinok depresie a úzkostné stavy. No psychické zmeny budú skôr spojené s covidom samotným, hoci ťažko opísať proces, ako covid privedie ľudský organizmus až do tohto stavu. To stále nevieme.

Čítajte tiež

Neurológ Nosáľ Za poruchou pozornosti či zmenami nálad pri covide môžu byť aj mozgové infarkty

Lukáš Kekelák

Rozhovor s neurológom Vladimírom Nosáľom o tom, ako koronavírus napáda nervovú sústavu a aké zmeny v nej spôsobuje.

Počas pandémie sa ako o najzraniteľnejšej skupine hovorilo o senioroch. No keďže linky pomoci hlásili nárast počtu kontaktov najmä od mladých ľudí, nemala práve mladšia generácia väčší problém vyrovnať sa s týmto obdobím?

Sklamanie je tým menšie, čím sú menšie očakávania. Očakávania seniorov od života už nie sú také veľké, preto aj sklamanie z toho, že limity ich bytia sú nastavené krutejšie, sa ich dotkne menej ako mladej populácie, ktorá očakáva niečo úplne iné. To by mohlo byť jedno z vysvetlení.

Je to len v očakávaniach?

Možno je za tým aj zvyk. Starší ľudia sú do istej miery zvyknutí na samotu a izoláciu a z tohto pohľadu to možno prežívajú menej úzkostne než generácia pracujúcich. Dnes majú ľudia tendenciu riešiť so psychoterapeutmi kadečo, čo by pred tridsiatimi rokmi neriešili. Ale určite je lepšie, keď je človek ochotný vyhľadať pomoc a povie sa mu, čo je a čo nie je dôležité, ako keď pomoc nehľadá, hoci ju potrebuje.

Nie je to skôr tak, že dnešná produktívna generácia ľudí je na rozdiel od seniorov „zmäknutá“, odvykla si od ťažkých situácií a nedokáže ich dobre spracovávať?

Náhľad na život tých, ktorí prežili päťdesiate-šesťdesiate roky, je, pochopiteľne, úplne iný než tých, čo vyrastali v deväťdesiatych rokoch. Generačný rozdiel vo vnímaní sveta je obrovský. Nemyslím si však, že by mladšia generácia zvládla pandémiu po psychickej stránke nejako katastrofálne. V tom sa jej musím zastať. Je však pravda, že dennodenné utrpenie je menšie, schované kdesi v kúte a ľudstvo si od neho odvyká. Ale nemyslím si, že sme sa ako spoločnosť počas pandémie zachovali zbabelo či výrazne precitlivene.

Skôr narážam na to, či utrpenie príliš nevytesňujeme zo svojich životov, a keď ho vidíme v celej nahote, ťažko ho spracovávame či prijímame.

Utrpenie z našich životov určite vytesňujeme, ale s tým je spojená existencia ľudstva. Zlé veci, ktoré nás trápia, sa snažíme vytesniť. A úlohou zdravotníctva je, aby choroby a smrť zvládlo tak, aby sme netrpeli, a najlepšie tak, aby sme žili večne.

A je to správne?

Je to správne! Ide o civilizačný pokrok. Myslím si, že by bolo zlé na tom niečo meniť.

Pýtam sa, či je správne brať bolesť a smrť ako niečo nenormálne a vytesňovať ich do takej miery, že to potom nedokážeme spracovať.

Obsesia mladosťou a výkonom určite nie je správna. Tento fenomén súvisí aj s vytrácaním sa viacgeneračných domácností. Človek bol kedysi zvyknutý vidieť doma ľudí umierať. Dnes nedovoľujeme ľuďom umierať doma pri svojich blízkych a niekedy ich až násilne vytrhávame z domácností a nechávame zomrieť v anonymite nemocničného prostredia. Civilizačne sme smrť presunuli do nemocníc a vzniká tak dojem, že človek bez pomoci zdravotníctva skoro ani nezomrie. Zvykli sme si, že smrť nie je hmatateľná, chorí nie sú stredobod našej pozornosti. Strácame kontakt s tým, že život sa niekde končí. Utrpenie sa tak stáva zážitkom veľmi osobným, no nie spoločenským.

Čo to o nás ľuďoch hovorí?

Že sme si zvykli, že musíme byť všetci len šťastní, zdraví a usmievaví, a keď je niekto chorý, tak ho niekam odložíme, aby sme sa na neho radšej ani nedívali, len aby nám nepripomenul, že aj my môžeme byť raz chorí a starí. Toto do istej miery určite platí a pre spoločnosť to nie je dobré.

No pandémia nám pripomenula, že napriek všetkému je smrť veľmi blízko a utrpenie číha za rohom.

A preto nastúpilo až také veľké zúfalstvo, lebo sme mali pocit, že pri všetkých technológiách a výdobytkoch doby to musíme rýchlo zvládnuť. A to sa celkom nestalo, hoci vakcíny prišli naozaj rýchlo a je to úžasná vec. Ale neboli natoľko rýchle, aby zabránili hrôze, ktorú ľudia zažili. No masové umieranie sa dialo stále najmä v nemocniciach, preto sa covid mnohým ľuďom aj napriek tisíckam obetí naďalej ľahko popieral, lebo to utrpenie všetci nevideli.

S masívnym umieraním prichádzali do kontaktu najmä zdravotníci. Podľa výskumov mnohí z nich zažívali úzkostné stavy či vyhorenie. Nakoľko sa toto obdobie podpíše na ich psychike?

Jednoznačne nie je normálne, keď dennodenne vidíte umierať ľudí. A nie je pre každého zdravotníka bežné, že sa rozpráva s človekom, ktorý je na druhý deň mŕtvy. Keď ste konfrontovaný s tým, že ľudia sa nezotavujú, ale naopak, ich stav sa stále zhoršuje, je to veľmi ubíjajúce, obzvlášť pre lekárov, ktorí sa snažia robiť maximum. Potom sa cítime profesionálne bezcenní, bezmocní a neschopní. Úzkosti, depresie a vyhorenia sú pri tejto miere stresu a vyčerpaní úplne bežné, aj keď slovenskí zdravotníci sú po toľkých rokoch asi zvyknutí už na všetko.

Akokoľvek cynicky to môže znieť, je pre spoločnosť v niečom covid aj prínosom, teda že si niečím podobným prešla?

Nie. Určite to nie je niečo pozitívne, ale nie je to ani nič nevídané. Je to niečo, čo sa v histórii opakuje a bude sa opakovať, pretože je to prirodzená vec. Vždy budeme konfrontovaní s tým, že ľudský život je utrpením, je bojom o každodenné prežitie, aj keď desaťročia relatívneho pokoja nás presviedčajú, že život v blahobyte a v dostatku je norma. Ale nie je to tak.

Norma je utrpenie a bieda. Všetko nad to je požehnanie, ktoré si musíme zaslúžiť a tešiť sa z neho. A to nám každá katastrofa pripomenie, ako aj to, že človek by mal do istej miery zostať skromný a pokorný, hoci dnes máme sklon uveriť vo vlastnú veľkosť. No pravda je taká, že sme stvorení z prachu a to, čo si vybudujeme, nás stojí slzy a utrpenie. Veľa závisí aj od toho, ako ľudia nahliadajú na svet. Žijeme krátky život a ľudia potrebujú isté transcendentálne vízie a smerovanie.

Narážate tým na absenciu viery v našich životoch?

Na absenciu čohokoľvek, čo nás presahuje, čo človeku dá silu pokračovať aj vtedy, keď sa mu nedarí. Lebo žiť, keď sa nám darí, vie každý. Problémom je život, keď sa vám nedarí, keď ste chorý, chudobný a zlyháte. Keď vtedy čosi podobné v ľudskom živote absentuje, je to problém, lebo nemáte bod, ktorý vás udrží, aby ste pokračovali ďalej. Ľudstvo to vždy hľadá. Som znepokojený, že sa dnes relativizuje prezentácia toho, čo je dobré, lebo ako dobré sa už prezentuje skoro všetko. To pre spoločnosť nie je správne.

Ako to myslíte?

Samozrejme, nie všetko všetkých uspokojí, to nikdy nenastane, ale niekde by mala spoločnosť dosiahnuť konsenzus, čo chce a kam smeruje. Vždy budú ľudia, ktorí budú nespokojní, ale to je dobré. Lebo keď sa všetci na všetkom zhodnú, je to totalita. Vždy musí byť niekto, kto protestuje. Odporcov si treba hlboko vážiť, lebo možno majú pravdu, ktorú ja nevidím, ale na druhej strane nemôžeme byť v odpore každý proti každému, lebo nedosiahneme vôbec nič.

Preto nemám rád, keď sa dnes devalvuje viera. Nietzsche to pekne opísal, keď povedal: „Boh je mŕtvy.“ Civilizácia ho ako ideál dobra zničila a nemáme zaň náhradu. Každý ten ideál však potrebuje a hľadá ho.

Takže nám chýba práve tento ideál dobra?

Ako komu. Každý má problém vyrovnať sa so situáciou, keď sa mu kompletne obráti život, a vtedy pomôže, keď má niečo, čomu môže veriť. Zo svojej praxe napríklad viem, že u žien je to oveľa ľahšie, keď majú deti, lebo ony sú základom ich existencie – žijú pre ne. Mnohé ženy to potiahne aj vo veľmi ťažkých situáciách. Keby deti nemali, ťažkosti by nezvládli.

Sú tiež ľudia, ktorí sú veriaci, a preto napríklad nespáchajú samovraždu, hoci sú zúfalí a čelia ťažkým depresívnym stavom. Viera ich nepustí a vďaka nej prežijú. Keď má človek niečo, čo ho presahuje, rozhodne sa mu žije ľahšie a prekonáva aj tie limity, ktoré mu choroba nastaví. Má totiž niečo, čoho sa dokáže chytiť. To potrebujeme všetci.

Zmení nás v tomto pandémia? Našli sme ten bod, o ktorý sa vieme v ťažkých chvíľach oprieť?

Uvidíme. Každá skúsenosť s nami niečo spraví, a to v dobrom aj v zlom. Niektorí zistili, že v krízovej situácii dokážu reagovať pozitívne, o iných pandémia ukázala, že v kríze podliehajú strachu, úzkosti, egoizmu a sebectvu. Tak to bude platiť aj pre spoločnosť. Do istej miery nás to zocelí, na druhej strane to zvýši napätie a nevraživosť. A bude tu aj veľa ľudí, ktorí sa s dôsledkami pandémie budú vyrovnávať celoživotne.

Ak nepríde ďalší nepríjemný variant, ktorý prebije očkovanie aj imunitu z prekonania ochorenia, z toho najhoršieho sme preč. Ak príde, bude to veľký problém. Viac-menej sme už vyčerpali svoje energetické aj finančné zásoby, a ak budeme musieť ísť ďalej na rezervu, celospoločensky nás to veľmi zasiahne. V takom prípade budeme svedkami väčšieho množstva konfliktov a zúfalých činov, nielen individuálne, ale aj kolektívne. Pevne verím, že sa tomu vyhneme, inak nás ďalšia silná vlna celkom zmetie.

Akého dôsledku pandémie sa obávate?

Z odbornej stránky sa obávam, že nárast ľudí, ktorí budú potrebovať psychiatrickú medicínsku intervenciu, ešte viac stúpne. Na druhej strane, keď je ľudstvo konfrontované s hrôzou a utrpením, má tendenciu podľahnúť rôznej demagógii, ktorá dodáva falošný pocit istoty. To je vždy tak, a často to viedlo k ešte väčšej katastrofe.

Prvá svetová vojna viedla k druhej svetovej vojne, lebo aj rozumní ľudia uverili, že nacizmus je riešením problémov Nemecka. Mám preto obavu, že nárast extrémizmu v rôznych podobách, či už to bude pravica, alebo ľavica, sa po pandémii môže vyostriť. Ľudia sú šokovaní a narcisticky zranení. Vlastnou zraniteľnosťou. Budú hľadať záchranu v neexistujúcich riešeniach, lebo tie sú ľahké, rýchle a nefungujú. A to sme videli aj počas pandémie.