Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
04. máj 2021

Petra Toth

Kedysi boli ženy neskutočne zručné a túto zručnosť máme stále v sebe

Rozhovor so známou šperkárkou o výchove detí aj o jej láske k tradičným ľudovým vzorom a slovenskému folklóru.

Kedysi boli ženy neskutočne zručné a túto zručnosť máme stále v sebe

Foto: archív Petry Toth

Petra Toth je známa slovenská šperkárka a dizajnérka. Vo svojej tvorbe využíva pôvodné slovenské ornamenty, ktoré pretvára do modernej podoby. Pri hľadaní tradičných vzorov navštevuje menšie slovenské dediny a obce, v ktorých sa snaží zachytiť posledné zvyšky ľudovej tradície.

V rozhovore pre Postoj hovorí, kedy sa zrodila jej láska k folklóru, ako jej tvorbu ovplyvnilo materstvo, ale aj o tom, ako sa jej darí čeliť kritike a negatívnym komentárom, či ako jej tvorbu poznačila pandémia.

S vašou tvorbou šperkov sa silne spájajú ženské témy. Tá najnovšia je inšpirovaná motívom z kútnej plachty, ktorá sa spája s materstvom a pôrodom. Prečo ste si zvolili práve tento motív?

Keď sa narodili moje deti, venovala som im dve kolekcie. Na začiatku som mala takú úžasnú predstavu, aké je materstvo krásne a jednoduché. Až postupne som prišla na to, že to tak úplne nie je.

Celkovo ma ženské témy a ženský svet veľmi fascinujú. Novú sériu šperkov sme preto venovali materstvu v minulosti a tomu, aké zvyky sa viazali na obdobie po pôrode. Chodievam tiež po Slovensku, kde hľadám kroje a rozprávam sa s babičkami, ktoré si ešte veľa pamätajú. Veci, ktoré mi rozprávajú, sú také zaujímavé, že nie je možné sa nimi neinšpirovať.

Kútna plachta kedysi zabezpečovala matkám s dieťaťom súkromie v období prvých týždňov po pôrode. Je to podľa vás dôležité?

Keď som rodila svoju prvú dcéru, mala som ťažký šestnásťhodinový pôrod. Keď som bola neskôr sama na izbe a čakala, kým mi malú prinesú, ako správna vorkoholička som siahla po telefóne. Písala mi klientka, ktorá bola rozhorčená, prečo som jej na mail neodpísala už deň predtým. Napísala som jej ospravedlnenie s tým, že som v nemocnici po pôrode. Vtedy som si uvedomila, že je hrozné, do akého stavu som sa dostala. Že ani hodinu po pôrode si neviem oddýchnuť. Pochopila som, že tá najintímnejšia chvíľa v živote ženy musí byť vyhradená len pre ňu a pre dieťa. Pri druhej dcére som už podobnú chybu neurobila.

Majú podľa vás ženy problém dopriať si čas len pre seba?

Na jednej strane sa snažíme vyrovnať mužom, no na druhej si nedoprajeme chvíle len pre seba. Musíme omnoho viac pracovať, aby sme sa s nimi ocitli na rovnakej štartovacej línii, ale tým strácame možnosti oddychu. V minulosti bola žena počas šestonedelia len s dieťaťom, s nikým sa nestretávala, nosili jej jedlo a ona sa len poležiačky starala o bábätko. Určite to bolo dobré aj zo zdravotného hľadiska. Ja som veľmi skoro po pôrode začala byť aktívna a potom som musela chodiť na injekcie. Naši predkovia toto vedeli veľmi dobre. Niekde sa stala chyba, keď to dnes musíme nanovo objavovať.

Veľkou témou, ktorú dnes ženy riešia, je zladenie pracovného a rodinného života. Mnohé majú pocit, že sa im nedarí nájsť v tom rovnováhu a žiť obe tieto roviny spôsobom, ktorý by ich uspokojoval. Ako sa to darí vám?

Som veľmi rada, že som nikdy nebola na materskej dovolenke. Ako aktívny a temperamentný typ by som sa bez práce unudila. Podľa mňa sa pracovný a rodinný život dajú skĺbiť veľmi dobre. Aj ja som prežila kritické chvíle. Je náročné v noci pracovať, dojčiť a k tomu nespať, ak deti nemôžu spať. Našťastie, netrvá to večne a je to len obdobie. Mne práca popri deťoch rozšírila obzor. Nestihla som tak ani premýšľať nad tým, že som unavená.

Mnoho žien, ktoré sa po materskej dovolenke vrátia do práce, môže čeliť problémom pri opätovnom zaradení do pracovného tempa.

Myslím si, že treba zostať v kontakte s prácou. Ženy síce kedysi ležali šesť týždňov za plachtou, ale potom vstali a pokračovali. Pracovali rukami, so zemou, v kuchyni či v domácnosti a boli integrálnou súčasťou rodiny a spoločnosti. Mám pocit, že byť len doma a úplne vypadnúť z pracovného tempa je výdobytok dneška. Druhá vec je, že je dobré deťom odmalička ukazovať, že mama pracuje a že ony nie sú stredobodom sveta. Aj deti sa musia vedieť prispôsobiť rytmu rodiny. Moje deti vedia, kedy mama pracuje, hoci nie vždy to rešpektujú. (Smiech.)

Čo z týchto starých zvykov a tradícií by sme podľa vášho názoru mali znovu oživiť?

Mne osobne sa veľmi páči, že ženy z jednej dediny chodili rovnako oblečené. Možno to znie uniformne, ale takí sme aj dnes. Všetci sa obliekame rovnako. Globalizmus priniesol aj to, že všetci sa riadime rovnakou módnou líniou. Kedysi bolo krásne práve to, že ste na žene aj z diaľky na prvý pohľad videli, že pochádza z inej dediny. A tie ich kroje neboli rovnaké. Štýlovo boli síce totožné, ale každá si tam urobila vlastnú výšivku a vložila do toho vlastnú kreativitu.

Ďalšia vec je, že kedysi boli ženy neskutočne zručné. Podľa mňa túto zručnosť máme stále v sebe. Je veľká škoda, že dnes už Slováci nerobia rukami. Myslím si, že nie je možné, aby sme všetci sedeli len za počítačmi. Toto by sa mohlo vrátiť.

Nie je váš pohľad na dedinu v minulosti príliš romantizujúci?

Máte pravdu, že ja to Slovensko opisujem trochu romantizujúco. Tá minulosť, samozrejme, nebola úplne ideálna. Chudoba na dedinách tu stále bola a, žiaľ, je aj dodnes. Určite by som túžila jedného dňa žiť mimo mesta, ktoré je pre mňa absolútne neinšpiratívne. Je však zaujímavé, že odkedy som naspäť v meste, tak som tvorivejšia ako na dedine. Kým predtým som urobila dve-tri kolekcie, dnes ich urobím tak dvadsať-tridsať. Takže pre mojich zákazníkov je to tak asi lepšie.

Usilovali ste sa dostať na Vysokú školu výtvarných umení, kde ste túžili študovať kov a šperk. Váš prvý pokus dopadol neúspešne. Ľutujete dnes, že nemáte v tomto smere formálne vzdelanie, alebo to podľa vás v praxi nie je potrebné?

Keď je umelec nadaný a cieľavedomý, nepotrebuje žiadnu školu. Na to som prišla veľmi rýchlo. Po prvom neprijatí na VŠVU mi hovorili, aby som to skúšala znova a znova. To je systém, ktorý tam funguje dodnes. Potrebujú vidieť, že študent má eminentný záujem študovať na tejto škole, aby si prijatie zaslúžil. Ja som síce eminentný záujem mala, ale nemala som trpezlivosť. Začala som teda študovať estetiku a filozofiu na Univerzite Komenského, ale to ma nebavilo. Pre môj temperament to bolo absolútne ubíjajúce. Vtedy som si povedala, že sa budem venovať len šperku, a myslím si, že som urobila dobre.

Ako sa vaša tvorba ďalej vyvíjala?

Keď som skončila strednú školu a potrebovala sa šperkom aj uživiť, urobila som prvú kolekciu. Tú som prezentovala u návrhárky Lýdie Eckhardt, ktorá mi dala priestor. Jej zákazníčkam sa to veľmi páčilo a niečo si odo mňa kúpili. S Lýdiou som potom spolupracovala ešte ďalšie štyri roky. To boli začiatky.

Základom vášho autorského rukopisu sú folklórne a ľudové motívy. Kedy sa u vás prebudil záujem o tradičné ľudové umenie?

Prišla som k tomu až v dospelosti. Po škole som sa presťahovala z Bratislavy, pretože som chcela mať pokoj na tvorbu. Bývala som na vidieku, kde som začala objavovať remeslá, a vtedy som si uvedomila, že máme na Slovensku krásny folklór. Máme nádherné výšivky a rôzne ornamenty, ktoré som vôbec nepoznala. Doteraz mám problém s ich zaradením, aj keď sa tomu venujem už roky. Vtedy som si povedala, že je to úžasná téma, ktorú však nikto nespracováva.

Inzercia

Rozhodli ste sa začať s výskumom?

Začala som si o tom hľadať informácie. Keď ste si pred pätnástimi rokmi dali do googlu slovo kroj alebo ľudový vzor, tak vám absolútne nič nenašlo. Ja som si to teda všetko fyzicky obehala, otravovala som neznámych ľudí, ktorí na mňa pozerali a nechápali, prečo chcem túto zabudnutú tému vôbec spracovať. Objavila som toľko pôvodných vzorov, že ich nestihnem spracovať ani za celý život. V tej chvíli som sa rozhodla, že toto bude moje programové smerovanie. Že vždy budem spracovávať len toto a podľa tohto ma budú ľudia spoznávať.

Neoľutovali ste za tých pätnásť rokov, že ste sa vybrali týmto smerom?

Určite nie. Vďaka tejto práci zisťujem, ako folklór pred našimi očami upadá a umiera. Aká nulová je podpora folklóru zo štátnych inštitúcií. Je mi z toho veľmi smutno. Je zaujímavé, že človek začne robiť nejakú estetickú, v podstate povrchnú vec a popritom, ako preniká do hĺbky, zisťuje, že tu máme niečo, čo za pätnásť alebo dvadsať rokov už možno nebude existovať.

Za vzormi sa vyberáte priamo do terénu. Čo ste na vidieku objavili?

Stále sa dozvedám niečo nové. Je to až neuveriteľné. Nedávno sme boli v Telgárte, kde je pár ľudí vo folklórnom súbore, ktorí tradíciu udržiavajú. Tá obec podľa mňa časom, tak za dvadsať až tridsať rokov, vymrie a folklór tam, bohužiaľ, úplne zanikne.

V takých chvíľach mám pocit, že si musím poznatky rýchlo spísať a zachytiť všetko, čo mi ľudia hovoria. Aj teraz sme boli počas korony na Horehroní a bolo mi vyčítané, prečo som tam išla. Ja som to vysvetľovala tým, že nemôžeme čakať. Tie babičky ma už nepočkajú – a o to viac v tejto dobe.

Nečelíte kritike folkloristov odborníkov, že vaša tvorba je zjednodušeným videním folklóru?

Viem, že existujú takzvaní „ortodoxní folkloristi“ a tí akékoľvek zmeny nemajú radi. Tí by to chceli zakonzervovať, dať to do múzea a zavrieť na sedem zámkov. Sami si pritom neuvedomujú, že aj kroje, ktoré sa nám zachovali do súčasnosti, prešli obrovským vývojom. Ako Slovensko bohatlo, zdobili sa a bohatli aj kroje. Prapôvodný vzor je teda úplne inde než to, na čo sa dnes pozeráme.

Ako to myslíte?

Je úplne prirodzené, že folklór by sa mal vyvíjať ako kultúra. Tá nemôže stagnovať. Je na každom z nás, ktorí s folklórom pracujeme a ktorí ho tvoríme, aby sme to robili zodpovedne. Mnoho ľudí dnes objavilo folklór ako módnu záležitosť a robia ho povrchne. Často používajú škandinávske či poľské vzory a ani o tom nevedia.

Vaša práca z tohto pohľadu už pripomína viac odborný výskum než len umelecké nadšenie a entuziazmus.

Určite. Dokonca zvažujem, že začnem študovať etnológiu a na staré kolená sa ešte prihlásim na vysokú školu. Tým, že mám veľkú základňu fanúšikov, mám aj veľkú zodpovednosť, aby som nevypustila von nejaký blud. Chcem robiť veci najlepšie, ako sa dá.

Zasiahla vás osobne ako umelkyňu nejakým spôsobom situácia s koronavírusom?

Určite. V tom čase sme spúšťali kolekciu s názvom Bohyňa, na ktorej som pracovala trištvrte roka. Vtedy som si povedala, že v takom strese nemôžem fungovať a dlhodobo existovať. Preto sme zmenili koncepciu a dnes už nerobíme veľké kolekcie, ale skôr malé série. Zažila som už predošlú ekonomickú krízu, keď sa mi stalo, že som mesiac nemala žiadnu objednávku. Bola som rada, ak som niečo predala a mohla si kúpiť jedlo. Bála som sa, že niečo podobné sa teraz zopakuje. Odvtedy mám v sebe takýto strach, že čokoľvek sa môže zo dňa na deň zmeniť. Podľa mňa by to mal mať niekde vzadu v hlave každý. Netreba rátať s tým, že všetko bude vždy také, aké je to dnes.

Pocítili ste pandémiu aj ekonomicky?

Našťastie, kríza sa u nás takto neprejavila. Mali sme veľmi úspešný minulý rok. Moje klientky ma ešte viac podporili a podržali. Páči sa im aj zmena koncepcie. Verím, že sa nám podarilo pritiahnuť tiež nových zákazníkov, ktorí nemohli nakupovať u konkurencie. Začali sme vytvárať cenovo dostupnejšie šperky a všeobecne sa snažíme držať tú ponuku pestrú a širokú. Každý mesiac prinášame niečo nové, aby si tam každý našiel niečo svoje. Korona ma donútila zamyslieť sa nad tým, že ak sa má svet zmeniť, tak sa musím zmeniť aj ja. Nemôžem zotrvať vo svojej starej línii a plakať nad tým, čo sa tu deje. Od základu sme teda zmenili koncepciu a myslím, že sme urobili dobre.

Tvrdíte o sebe, že ste introvertka. Z toho pohľadu vám zrejme život v lockdowne veľmi vyhovoval.

Áno, a je mi ľúto, že sa to pomaly vracia do normálu. S manželom sme sa stali vášnivými turistami. Cez týždeň je to ten najideálnejší šport, pretože nikoho nestretnete. Viem, že existujú ľudia, ktorí sú sociálnejší a potrebujú sa často stretávať, ale to nie je môj prípad. Korona celkovo mala veľký vplyv na vzťahy. Mnohí muži mali možnosť zistiť, ako to prebieha počas dňa doma s deťmi. Mnohé ženy zas spoznali svojich mužov po novom. Ak toto ľudia za ten uplynulý rok zvládli, určite ich to posunulo dobrým smerom. S mojím manželom sme stále spolu, či už v práci, alebo doma, a vyhovuje nám to. Mnohí však na to neboli zvyknutí. Verím, že veľa vzťahov toto obdobie posilnilo a toto je jedno z pozitív, ktoré nám korona dala.

Akým spôsobom počas stresujúceho obdobia opäť nadobúdate pokoj a rovnováhu?

Najlepšie si zresetujem hlavu, keď osobne chodím za krojmi. Z tých ľudí v dedinách totiž ide neuveriteľný pokoj. Keď prídem z tejto bratislavskej džungle a z tohto tempa a sadnem si k nim, oni predo mňa položia napečené koláče a ja počúvam ich príbehy, tak si hovorím, že tá jednoduchosť bytia je úžasná. Chcela by som ju tiež raz dosiahnuť. V tomto tempe je to však nemožné. Nevylučujem však, že jedného dňa sa to nestane.

Fotografie: archív Petry Toth

Odporúčame