Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
02. apríl 2021

Umelecký zlatník Husovský

Prekonať covid bolo mojou osobnou krížovou cestou

Rozhovor s autorom relikviára bl. Anny Kolesárovej o umeleckej tvorbe, modlitbe pri práci a príprave na veľkonočné sviatky.

Prekonať covid bolo mojou osobnou krížovou cestou

Marek Husovský je druhým najmladším zo štyroch bratov Husovských. S manželkou Annou sú rodičmi štyroch detí. Ako umelecký zlatník sa pod značkou Siloe.design venuje výrobe šperkov, najmä obrúčok, ale aj tvorbe liturgických predmetov. Medzi jeho väčšie zákazky patril relikviár blahoslavenej Anny Kolesárovej.

V rozhovore opisuje svoju cestu k umeniu a tvorbe a dôležitosť rodiny v jeho živote. Spomína aj svoj nedávny ťažký boj s covidom, myšlienky na smrť a ako mu prekonaná bolesť a strach pomohli pripraviť sa na slávenie Veľkej noci.

Pochádzate z umelecky zameranej rodiny. Aká bola vaša osobná cesta k tvorbe?

Tým, že som odmalička videl veci inak, prirodzene ma to ťahalo k umeniu. Ako dieťa som si tento svoj odlišný pohľad na svet neuvedomoval. Pamätám si, ako moja nebohá babka spolu s mamou hovorili, že zo mňa bude zlatník. Nevedel som, čo to je, a ani som to neriešil. Keď bolo potrebné rozhodnúť sa, kam ísť na strednú školu, na cirkevnej škole v Michalovciach otvárali odbor zlatníctvo. Tak som sa prihlásil a úspešne zložil prijímačky.

Dá sa povedať, že vás tento odbor okamžite chytil za srdce?

Stredná škola mi dala najmä papier. Chodil som praxovať do zlatníctva v Prešove, takže som mal výhodu v tom, že som poznal chod v prevádzke a nebol som len učeň na škole. Nevýhoda bola v tom, že som stále robil len opravy. Nemal som možnosť nič vyrábať ani tvoriť. Po skončení školy som tam ešte chvíľu zostal, ale zistil som, že ma tá práca nenapĺňa.

Preto som sa rozhodol s tým seknúť a vybrať sa svojou cestou. K remeslu som sa vrátil až o pätnásť rokov neskôr. Naštartoval ma môj kamarát, dnes spolumajiteľ firmy, keď mi povedal, že potrebuje svadobné obrúčky. Vytiahol som teda z garáže všetko zaprášené náradie a pustil sa do práce. Výsledok sa mu tak zapáčil, že sme do toho išli naplno. Pre mňa bolo zásadné, aby som mohol vyrábať svoje veci a robiť ich po svojom.

Zrejme nie je ľahké po dlhej pauze otvoriť vlastný biznis a nájsť si jasný a rozpoznateľný umelecký rukopis.

To „ničnerobenie“ v zlatníctve bolo pre mňa práve takým obdobím hľadania seba. S bratmi sme dopísali zbierku básní, začal som robiť nejaké sochy, fotografovať, navštevoval som aj fotografickú školu v Prahe. V tom všetkom som hľadal svoj spôsob, ako sa vyjadriť. Zistil som, že najjednoduchšia cesta pre mňa je práve v zlatníctve. Vrátil som sa teda k tomu a tá cesta hľadania štýlu išla už sama od seba. Fungujem totiž tak, že sa najprv pomodlím a inšpiráciu z modlitby rukami nejako dotvorím. Ide to zhora, na to sa spolieham, a zatiaľ to vždy vyšlo.

Inšpiráciu ste hľadali aj za hranicami?

Žil som rok v Prahe, kde som popri škole musel aj pracovať. Podieľal som sa na výrobe endoskopov, ako jeden z ôsmich zlatníkov v Európe. Najprv bolo ťažké dostať sa do takejto firmy, ale nakoniec ma odtiaľ ani nechceli pustiť. Vtedy to pre mňa bolo také rozhodovanie medzi tým, či sa vrátiť domov a oženiť sa alebo zostať tam, kde som.

Vaša tvorba úzko súvisí s vierou a vyviera z modlitby. Myslíte si, že umenie a viera musia ísť nutne ruka v ruke?

Je to určite potrebné. Tým, čo vytváram, chcem oslavovať Boha. Občas sa tak zastavím a hovorím si, čo to vlastne tvorím. Je prekvapivé, že ako muž sa venujem práve šperkom. Ale aj nimi môžem oslavovať Boha tak, že pripravujem snúbencom obrúčky na sviatosť manželstva. Uvedomujem si, že som dostal práve tento dar, a tak ho rozvíjam.

Postupne by som sa chcel pustiť aj do iných vecí. Keby to bolo na mne, robil by som všetko zadarmo. Musím však uživiť rodinu a je dobre, ak mi to občas niekto z blízkych a spolupracovníkov pripomenie. (Smiech.) Veľkým krokom vpred bola pre mňa práca na relikviári blahoslavenej Anky Kolesárovej. Uvedomil som si, že sa môžem pustiť aj do takýchto väčších liturgických vecí.

Doteraz ste mali pred tvorbou liturgických predmetov bázeň alebo skôr chýbal dopyt?

Bola to určite výzva. Pomaličky by som sa chcel zameriavať týmto smerom. Je to taká méta a svetlý bod predo mnou. Je však pravdou, že doma nikto nie je prorokom. Keď som vyrábal Ankin relikviár, prišlo mi päť objednávok na prstene pre biskupov z arcidiecézy New York. Nedávno mi prišli tiež dve pozvánky na výstavu do Ameriky a Talianska, z čoho som bol veľmi prekvapený. Na Slovensku stále ešte nie sme zvyknutí dať zarobiť umelcom.

Ako teda dokáže umelec prežiť, navyše v čase korony?

Našťastie aj vďaka investovaniu do reklamy máme stále objednávky. Pokles počtu svadieb, ktorý súvisí s opatreniami, sme však určite pocítili. Paradoxné je, že aj keď svadby prišli o celú tú pozlátku a parádu, ktorá ich sprevádza, tak obrúčky sú vecou, ktorá snúbencom navždy zostáva.

„Fungujem tak, že sa najprv pomodlím a inšpiráciu z modlitby rukami nejako dotvorím. Ide to zhora, na to sa spolieham, a zatiaľ to vždy vyšlo. Zdieľať

Väčšina ľudí zrejme pri výbere hľadí skôr na cenu a siaha po osvedčenom dizajne. Prečo by to mali meniť?

Jediná vec – okrem manželského partnera, ktorú si zo svadby do každodenného života odnášame, je práve obrúčka. To si málo ľudí uvedomuje. Podobne je to aj pri iných náboženských predmetoch. Musíme zrejme trochu vychovať trh. Ikony plačúce po svete často nie sú originálmi a netvrdím, že každý nutne musí vlastniť drahý originál umeleckého diela. Tam, kde je to však možné, je to určite lepšia voľba.

Vybral som sa ťažšou cestou. Všetko robím ručne, každú vec musím od začiatku navrhnúť a vymyslieť. Každému sa páči niečo iné a ja rozumiem, že je to aj otázka peňazí. Za krásu sa však oplatí priplatiť a pekný prsteň sa pokojne môže stať rodinným dedičstvom. Jeden človek mi na výstave v Nemecku povedal, že s touto tvorbou budeme na Slovensku ešte dlho prerážať. Možno sme prví a tí po nás to potom budú mať už ľahšie.

Ste otcom štyroch detí a sám pochádzate z viacerých súrodencov. Čo pre vás znamená manželstvo a rodina?

Odmalička som videl, aké skvelé je vyrastať vo väčšej rodine. Nedávno som prekonal covid a jediné, čo ma držalo a nútilo zvládnuť to, bola moja rodina. To, že ju mám a že sa o ňu musím postarať. Sám to ešte nemám spracované a jediné, čo teraz cítim, je vďačnosť Bohu, že som ešte tu. Vďačnosť za život, deti a manželku.

Inzercia

Ako u vás ochorenie prebiehalo?

Manželka to domov priniesla z práce, keď zaúčala jednu kolegyňu. Inak sme dodržiavali všetky opatrenia a boli väčšinu času izolovaní a na homeoffice. Najprv som bol rád, že sa o ňu môžem starať, až kým som nezaľahol aj ja. Mal som všetky príznaky ako bolesť chrbta, svalov, bolesti hlavy a horúčky. Nemohol som dobre dýchať, boleli ma pľúca, bolelo ma úplne všetko. Psychicky to dá človeka dosť dole.

Pripadalo mi zvláštne, že v tom rozpoložení som sa už akoby lúčil. Urobil som si také spytovanie svedomia, aké nikdy doposiaľ. Pán Boh mi nakoniec poslal do cesty jedného kňaza, ktorý si tým prešiel a staral sa o ľudí s covidom. Nepýtal sa ma, ako sa mám, len rozprával. Pochopil som, že on s tým stavom, aký som mal aj ja, sa ešte staral o pacientov a ja sa tu opúšťam. Vtedy som sa trochu pozbieral.

„Prosil som Boha len o jednu vec, a to aby som zomrel doma a na sviatok svätého Jozefa. Boli to veľmi ťažké chvíle.“ Zdieľať

Ani ako veriaci ľudia teda nie sme zvyknutí premýšľať nad smrťou a pripravovať sa na ňu? 

Pred rokom som zažil ťažkú autohaváriu. Celá rodina sme išli na lyžovačku a ja jediný som z toho vyviazol relatívne v pohode. Teraz po roku, takmer na deň presne, som dostal koronu. Snažil som sa vnútorne upokojiť, že som predsa vyspovedaný, ale nie je to také jednoduché. Najmä vtedy, keď niekto leží a má čas premýšľať o tom, čo sa s ním deje.

Utrpenie môže byť užitočné. Ja som sa ho snažil obetovať za rôznych ľudí. Na smrť však človek aj tak nie je pripravený. Prosil som Boha len o jednu vec, a to aby som zomrel doma a na sviatok svätého Jozefa. Boli to veľmi ťažké chvíle. Nebol som síce v nemocnici na pľúcnej ventilácii a určite existujú oveľa ťažšie prípady, ako bol ten môj. Stále o tom neviem dosť dobre rozprávať a nemám to v sebe ešte spracované.

Mnohí ešte stále koronavírus zľahčujú či úplne popierajú.

Týmto ľuďom neprajem zažiť ani jeden z tých ťažkých príznakov. Nehnevám sa na nich, pretože nevedia, o čom hovoria. Ja som tiež tvrdil, že celá korona a rok strávený s rodinou doma boli pre nás požehnaním. Mali sme čas vyriešiť si veci, ktoré sme predtým odsúvali a teraz sa nanovo objavili. Keď som však koronavírus sám dostal, bolo to úplne iné.

Máme za sebou obdobie pôstu a vy aj takú osobnú krížovú cestu. Aká bola pre vás príprava na tohtoročnú Veľkú noc?

Je veľká škoda, že nemôžeme ísť do kostola a prijímať eucharistiu. To mi veľmi chýba. Nemôžeme sa ani vyspovedať tak, ako sme na to boli zvyknutí. Ja osobne sa v tejto situácii snažím o bližší vzťah s Ježišom. Aj doma totiž môžeme vytvárať rodinnú cirkev.

Absolvovali ste program Exodus. Čo vám to prinieslo?

Existujú rôzne názory na Exodus, podobne ako na otváranie kostolov. Je ťažké vysvetliť to človeku, ktorý tým neprešiel. Súčasťou sú isté asketické výzvy, ktoré má človek splniť. Niektorí hovoria, že patria do Starého zákona a že Ježiš od nás nič také nežiada. Ja to sebazaprenie vnímam tak, že ho môžem za niekoho obetovať. To bratstvo, všetci tí chalani, ktorí sme v tom spolu, sa každý týždeň stretávame cez internet a navzájom sa povzbudzujeme. Oni sa za mňa počas choroby aj postili a modlili. To pre mňa bolo veľmi silné. Exodus mi dal poznanie, že mám žiť v prítomnosti. Žiť prítomný deň a nerozmýšľať zbytočne nad tým, čo bude.

Čo pre vás znamená Veľká noc a ako budú vyzerať sviatky vo vašej rodine?

Už druhý rok po sebe prežívame práve cez tieto sviatky v rodine utrpenie, takže to je asi taká príprava. Mám také heslo, že bez utrpenia niet neba. Ak nie je možnosť ísť na krížovú cestu, tak si po dome porozkladáme jednotlivé zastavenia a celá rodina potom chodíme po dome a modlíme sa. Je to krásne.

Vo svojom živote som za tie roky pochopil, že utrpenie je dar. Pán Boh presne vie, komu koľko naloží a čo komu osoží. Ja som za to všetko, čo mi dal, veľmi vďačný.

Foto: archív Marek Husovský/Siloe.design

Odporúčame