Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
27. marec 2021

Omyly revolucionárov

Noví jakobíni – diel II

Mylný názor na človeka zastáva aj v súčasnosti módny ľavicový progresivizmus.

Noví jakobíni – diel II

Poprava kráľovnej Márie Antoinetty 16. októbra 1793. Zdroj: wikimedia.org

O Veľkej francúzskej revolúcii bolo napísaných veľa kníh a natočených veľa filmov. Relatívne nedoceneným je film „Šuani“ (Chouans!), ktorý v roku 1988 (v predvečer dvojstého výročia revolúcie) natočil režisér Philippe de Broca a v jeho hlavných úlohách hrali Philippe Noiret a veľmi mladá (a veľmi krásna) Sophie Marceau. Je z obdobia rojalistického povstania v západnom Francúzsku proti revolučnej moci.

Starý vojvoda je osvietenec s voľnomyšlienkarským životným štýlom. Vychoval dvoch synov, vlastného i adoptovaného, a jednu dievčinu. Očakávania na začiatku revolúcie boli veľké a optimistické (až utopické). Mnohí slobodymilovní ľudia ako markíz la Fayette mali na jej počiatku významnú úlohu. Režim sa však postupne pritvrdzoval; konštitučná monarchia, potom republika, potom jakobínsky teror.

A tento revolučný režim a teror sa obrátia aj proti prostému ľudu, v ktorého záujme pôvodne revolúciu zrealizovali („sloboda, rovnosť, bratstvo“). Ľud sa búri, prídu represie. Jeden syn vojvodu má ideály revolúcie, ale myslí si, že proti jej nepriateľom sa musí použiť teror. Druhý syn je nepolitický. Vojvoda je zhrozený terorom a to dievča, ktoré vychoval, je zamilované do oboch bratov a každý z nich do nej. Nakoniec nastane krviprelievanie a určitá forma šťastného konca.

Čo sa na revolúcii zvrhlo? Už od samotného počiatku vychádzala z mnohých mylných ideálov, ideálov Rousseaua a francúzskeho osvietenstva. Ideálov tohto typu: po prvé, človek je dobrý, rodí sa ako ušľachtilý, ale skazia ho až inštitúcie a zvyklosti, ako sú monarchia, cirkev, súkromné vlastníctvo (dnes by sme mohli doplniť kapitalizmus, systémový rasizmus atď.).

Radikálnou zmenou inštitúcií a zvyklostí, revolúciou, opäť vytvoríme dobrého, ušľachtilého človeka, a teda ideálnu spoločnosť. Po druhé, tí, ktorí majú iný názor, sú zlo, nepriatelia ľudu, a musia byť zlikvidovaní. Nemôžeme tolerovať pluralitu názorov a priateľstvo ľudí s odlišnými politickými názormi. Jedni sú iba dobrí a druhí iba zlí. A po tretie, štát musí byť všemocný s neobmedzenou silou a s jej koncentráciou do jedných rúk (postupne Národné zhromaždenie, Konvent, Výbor pre verejné blaho, Robespierre). To bolo odlišné od anglosaského osvietenstva, ktoré kládlo dôraz na obmedzenie štátnej moci, či už zvyklosťami, alebo ústavou, a na ochranu súkromného vlastníctva.

Takže skôr pravý opak presvedčenia francúzskych revolucionárov hovorí pravdu o človeku; a to tú, že, po prvé, každý človek je nedokonalý, morálne a intelektuálne chybujúci, a preto by nemal mať absolútnu moc, a zároveň každý človek, akokoľvek nedokonalý, je bytosťou s nekonečnou cenou, a preto by režim nikdy nemal byť totalitný a teroristický; politické rozdiely v názoroch nemajú byť dôvodom pre gilotínu, gulag či koncentračné tábory. (Aby som tie dve myšlienky podal v teologickej podobe: každý človek je zaťažený pôvodným, dedičným hriechom a pre každého takéhoto nedokonalého človeka Syn Boží zomrel na kríži.)

Nám bola Veľká francúzska revolúcia predkladaná mylne: tvrdilo sa nám, že na jednej strane boli tí za „slobodu, rovnosť, bratstvo“ a na druhej strane proti nim tí reakcionári, tmári, monarchisti. Pritom otázka nikdy nestála tak, či ten predrevolučný režim bol dokonalý (nikdy nebol), ale tak, či smer, ktorým sa revolucionári na základe svojich mylných predstáv o človeku vydali, nepovedie k hrôzam a krutostiam oveľa väčším, než boli tie staré (áno, viedol).

A pritom, samozrejme, ten smer nebol jediným možným; príklady anglicky hovoriacich spoločností nám ukazujú, že postupná, evolučná, nie revolučná cesta k väčšej slobode, demokratizácii či rovnosti bola a je nielen možná, ale aj miernejšia, humánnejšia a istejšia.

Hlavnými politickými dedičmi jakobínov boli v 20. storočí komunisti, fašisti a nacisti. Boli to radikálne revolučné hnutia, ktoré odmietali dovtedajšie normy spoločnosti a morálky. A chceli všemocný štát.

Inzercia

Akýmsi takmer zázrakom sa z tejto smutnej tradície vymykajú revolúcie, ktoré sa v strednej a východnej Európe uskutočnili v roku 1989. Zdieľať

Ten mylný názor na človeka však zastáva aj v súčasnosti módny ľavicový progresivizmus. Vojvodkyňa Meghan Marklová si myslí, že ona je čistá, ona je ten ušľachtilý človek, ktorý nikdy nikomu neurobil nič zlé a nepatričné a ktorému vždy ubližovali – kto? Monarchia a jej štrukturálny rasizmus.

Novinárka Janice Deulová v Holandsku si myslí, že biela rasa je tak skrz-naskrz zasiahnutá rasizmom a vinná rasizmom, že je neuveriteľná drzosť a morálna zvrhlosť, aby básne černošskej poetky do iného jazyka prekladala beloška. Isteže, mnohí belosi sa dopustili skutkov rasizmu, ale dopustili sa ich nie preto, že boli belosi, ale preto, že to boli a sú ľudia, teda nedokonalé bytosti schopné veľkého zla. Skutkov rasizmu sa totiž dopustili voči iným rasám príslušníci všetkých rás, rovnako ako aj aktov bezprávia a násilia.

Nie sú ľudia (národy, triedy, rasy...) len dobrí a len zlí, ale všetci ľudia sú viac či menej nedokonalí. A pred tým najhorším správaním a konaním nás varuje skúsenosť, dejiny, tradície, zvyklosti a nedôvera v absolútnu moc kohokoľvek. Biely rasizmus voči černochom nie je o nič horší než čínsky rasizmus voči Ujgurom, arabský voči slúžkam z Filipín, černošský voči Indom vo východnej Afrike atď. Všetky sú odporné rovnako.

Po Veľkej francúzskej revolúcii prišla séria revolúcií voči režimom nedokonalým, ktoré však viedli k nastoleniu režimov ešte horších: ruská revolúcia 1917, talianska 1922, nemecká 1933, česko-slovenská 1948, čínska 1949, kubánska 1959, iránska či nikaragujská 1979...

Bol cársky režim zlý? Áno. V mene tých najlepších ideálov ste proti nemu boli v revolučnom zápase. Dostali ste režim Lenina a Stalina. Bol režim Viliama II. a Hindenburga nedokonalý? Áno. Dostali ste Hitlera. Režimy autoritárske Batistu, Somozu, iránskeho šáha? Nedokonalé až zlé. K moci sa dostali totalitné režimy Castra, sandinistov a fanatického ajatolláha Chomejního.

Akýmsi takmer zázrakom sa z tejto smutnej tradície vymykajú revolúcie, ktoré sa v strednej a východnej Európe uskutočnili v roku 1989. Boli od režimu horšieho k režimom miernejším. Môžeme ich preto označiť nie za revolúcie revolučné, deštruktívne, ale za revolúcie konzervatívne (konzervatívny je opakom deštruktívneho). Spoločnosť nezničili, len odstránili zlý režim a dali ľuďom viac slobody. Boli však výnimkami medzi revolúciami vo svete za posledných viac ako dvestotridsať rokov, z ktorých väčšina bola deštruktívna.

Preto voči revolučným a „národne oslobodzovacím“ hnutiam vo svete je rozumné mať postoj predbežnej opatrnosti: oveľa dôležitejšie než revolúciou zvrhnúť režim nedokonalý je deštruktívnej revolúcii predísť, zabrániť jej či ju za použitia moci potlačiť, aby režim nedokonalý nenahradila režimom príšerným, tyranským a zlým. A nespôsobila deštrukciu spoločnosti gilotínami, gulagmi či plynovými komorami.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva