Kráľovná detektívok Život Agathy Christie poznačil rozvod aj záhadné zmiznutie

Čas nedeľného obeda v slovenských domácnostiach už tradične patrí politickým diskusiám. Pri popoludňajšej káve nám však už niekoľko rokov robí spoločnosť fúzatý detektív, ktorého šedé mozgové bunky rozlúštia aj tie najkomplikovanejšie prípady. Spolu so slečnou Marplovou tvoria tandem, ktorým si Agatha Christie získala srdcia čitateľov po celom svete.

Luxusné večierky, divadelné predstavenia, honosné večere, zápasy póla, cesta v Orient Expresse, výpravy za históriou na Blízky východ, ale aj zvlnené kopce a divoké útesy anglického pobrežia. Tieto nám tak dobre známe scenérie z filmov o slávnom belgickom detektívovi nie sú len fantáziou jednej autorky. Agatha Christie bola nielen sčítaná, ale aj veľmi scestovaná a spoločenská dáma.

Život ju však, najmä čo sa týka vzťahov, príliš nešetril. Po tom, ako ju manžel opustil a požiadal o rozvod kvôli pomeru s inou ženou, Agatha ako členka anglikánskej cirkvi prestala pristupovať k sviatostiam a ešte viac sa sústredila na písanie. Šťastie napokon našla po boku o trinásť rokov mladšieho druhého manžela, archeológa, pri ktorom s chuťou žartovala, že čím je staršia, tým viac je preňho zaujímavá.

Literárne začiatky

Vráťme sa však úplne na začiatok. Agatha Mary Clarissa Millerová sa narodila 15. septembra 1890 ako najmladšia z troch detí. Jej otec Frederick Alvah Miller pochádzal z Dublinu a jeho manželka Clarissa Margaret sa v Dubline narodila. V roku 1881 si vďaka dedičstvu zakúpili vilu menom Ashfield v prímorskom meste Torquay v anglickom Devone. Práve tu Agatha prišla na svet. Svoje detstvo opísala ako „veľmi šťastné“. Rodina trávila veľa času cestovaním po zahraničí, najmä po Francúzsku. Medzi Agathou a jej súrodencami bol desaťročný vekový rozdiel a v susedstve nežilo veľa detí, a tak malá Agatha trávila čas hrou s domácimi miláčikmi či so svojimi imaginárnymi priateľmi.

Foto: agathachristie.com

Jej mama ju vzdelávala doma a bola toho názoru, že stačí, ak sa naučí čítať v ôsmich rokoch. Vďaka svojej zvedavosti to však Agatha zvládla už o tri roky skôr a stala sa skutočne vášnivou čitateľkou. Medzi jej najobľúbenejších autorov patril Lewis Carroll, Walter Scott, Charles Dickens či Alexandre Dumas. Už vo veku 10 rokov napísala svoju prvú báseň. Okrem základného vzdelania ju rodičia viedli aj k hudbe a hre na klavíri či mandolíne.

V roku 1901 sa zdravie jej otca prudko zhoršilo pre viacnásobné problémy so srdcom. Zomrel v novembri toho istého roku na zápal pľúc a chronické ochorenie obličiek. Agatha vo svojej autobiografii neskôr uviedla, že smrť jej otca v čase, keď mala jedenásť rokov, znamenala koniec jej detstva. Finančná situácia rodiny sa odvtedy zhoršila. Staršia sestra sa vydala a presťahovala, brat bol v zámorí a slúžil v britskom pluku. Agatha tak zostala žiť sama so svojou matkou.

V roku 1905 ju matka poslala študovať do Paríža, kde sa vzdelávala najmä v speve a hre na klavíri. Snívala o tom, že z nej bude koncertná klaviristka alebo operná speváčka. Problémom bolo, že Agatha bola veľmi plachá a neznášala verejné vystúpenia. Práve to bolo dôvodom, prečo tento sen napokon zanechala. Vrátila sa do Anglicka práve v čase, keď jej matka vážne ochorela.

Snívala o tom, že z nej bude koncertná klaviristka alebo operná speváčka.Zdieľať

Chladnú a vlhkú anglickú zimu vymenili na prelome rokov 1907–1908 za horúce egyptské podnebie. Egypt a všeobecne Blízky východ boli v tom čase liahňou nových archeologických objavov a turistickým cieľom mnohých zámožných Britov. Agatha sa v Káhire zúčastňovala na mnohých plesoch a iných spoločenských udalostiach. Obzvlášť rada sledovala zápasy amatérskeho póla. V tom čase ešte neprejavovala výrazný záujem o archeológiu, aký sa u nej rozvinul neskôr pod vplyvom druhého manžela, ktorému pri vykopávkach často osobne asistovala. 

V osemnástich napísala počas choroby svoju prvú poviedku. Po nej nasledovali ďalšie príbehy, z ktorých bolo cítiť jej záujem o duchovnosť a paranormálne javy. Časopisy odmietli všetky jej rané príspevky, ktoré v tom období uverejňovala pod pseudonymom. Niektoré boli neskôr, v čase jej najväčšej slávy, revidované a uverejnené s novým názvom pod jej skutočným menom.

Približne v rovnakom čase začala Christie pracovať na svojom prvom románe, ktorého dej situovala do Káhiry a čerpala tak zo svojich nedávnych skúseností. Odmietlo ju šesť rôznych vydavateľov. Medzitým sa spoločenské aktivity Christie rozšírili o večierky vo vidieckych domoch, jazdu na koni, poľovačky, tance a korčuľovanie na kolieskových korčuliach. Na písanie napriek všetkým odmietnutiam nezanevrela.

Láska a manželstvo

Agatha vďaka svojej sympatickej a priateľskej povahe nemala v mladosti núdzu o nápadníkov. Mala za sebou štyri krátkodobé vzťahy, ktoré sa však neskončili zasnúbením. To sa zmenilo v roku 1912, keď bola na spoločenskej akcii pri tanci predstavená Archibaldovi Christiemu. Syn advokáta v indickej štátnej službe bol armádnym dôstojníkom a od roku 1913 bol pridelený ku kráľovskému letectvu. Pár sa rýchlo zamiloval. Tri mesiace po ich prvom stretnutí Archie požiadal Agathu o roku a ona súhlasila. Prvé roky ich manželstva boli však poznačené hrôzami prvej svetovej vojny.

Foto: anothermag.com

Archie bol vyslaný bojovať do Francúzska a svadba sa uskutočnila na Štedrý večer v roku 1914, keď mohol stráviť pár dní s rodinou. Svadobnú noc strávili mladomanželia v hoteli. Agatha sa počas vojny angažovala ako dobrovoľníčka Červeného kríža. Po získaní kvalifikácie v roku 1917 pracovala ako asistentka lekárnika a výdajkyňa liekov. Jej služba sa skončila v septembri 1918, keď bol Archie prevelený späť do Londýna, kde si manželia prenajali byt.

Agatha Christie bola ako čitateľka veľkou fanúšičkou detektívnych románov. Obľubovala napríklad príbehy Sherlocka Holmesa od Arthura Conana Doyla. Jej prvý román s detektívnou zápletkou niesol názov Záhada na zámku Styles a bol z roku 1916. Vystupovala v ňom prvýkrát postava slávneho detektíva Hercula Poirota. Tento bývalý belgický policajt s „nádhernými fúzmi“ a hlavou „presne v tvare vajca“ sa uchýlil do Británie po napadnutí svojej krajiny Nemeckom.

Prvý román s detektívnou zápletkou a postavou Hercula Poirota bol Záhada na zámku Styles.Zdieľať

Inšpirácia pre jeho postavu pochádzala od belgických utečencov žijúcich v Torquay, ale aj od belgických vojakov, o ktorých sa Agatha počas prvej svetovej vojny starala. Jej pôvodný rukopis bol opäť odmietnutý. Po niekoľkých mesiacoch ho však prijalo vydavateľstvo The Bodley Head s podmienkou, že zmení spôsob odhalenia riešenia. Agatha súhlasila a s vydavateľstvom podpísala zmluvu na ďalších päť kníh. Román uzrel svetlo sveta v roku 1920 a v tom čase sa vďaka detektívnym príbehom začala aj jej hviezdna kariéra.

Jej manželský život sa však nevyvíjal až tak idylicky. Agatha porodila svoju jedinú dcéru Rosalind Margaret Clarissu a Archie opustil letectvo a začal pracovať vo finančnom sektore mesta za relatívne nízku mzdu. Tržby za Agathine knihy držali rodinu nad vodou.

V roku 1922 sa manželia pripojili k propagačnému svetovému turné k výstave British Empire Exhibition. Dcérku nechali v starostlivosti tety a starej mamy a na desať mesiacov odcestovali do Južnej Afriky, Austrálie, Nového Zélandu, Havaja či Kanady. Patrili dokonca medzi prvých Britov, ktorí surfovali v stoji na vlnách pláže vo Waikiki. Po návrate do Anglicka zakúpili dom v Sunningdale v Berkshire, ktorý premenovali podľa Agathinho prvého románu na Styles. Boli to posledné šťastné chvíle predtým, ako jej život zasiahli viaceré tragédie.

Rozvod a záhadné zmiznutie

Prvou bola smrť jej milovanej matky v apríli roku 1926. Boli si mimoriadne blízke a jej strata spôsobila Agathe hlboké depresie. Jej psychický stav sa začal zhoršovať a v tlači sa objavili správy, že Christie odišla do dediny neďaleko Biarritzu, aby sa zotavila z „prepracovania“. V auguste toho istého roka ju zdrvila správa o tom, že jej manžel Archie požiadal o rozvod. Zamiloval sa totiž do istej rodinnej známej, Nancy Neeleovej.

Tretieho decembra 1926 sa pár pohádal po tom, čo Archie oznámil svoj plán stráviť víkend s priateľmi bez sprievodu svojej manželky. V ten večer Agatha náhle zmizla z ich spoločného domu. Nasledujúce ráno bolo jej auto Morris Cowley objavené v Newlands Corner zaparkované nad kriedovým kameňolomom. Vo vnútri ležal vodičský preukaz s vypršanou platnosťou a kusy oblečenia. Jej zmiznutie bola doslova senzácia.

Nasledujúce ráno bolo jej prázdne auto objavené v Newlands Corner zaparkované nad kriedovým kameňolomom. Zdieľať

Agatha sa ocitla na prvých stránkach novín a tlač sa snažila uspokojiť „hlad svojich čitateľov po senzácii, katastrofách a škandáloch“. Minister vnútra tlačil na políciu a noviny a ponúkal odmenu za jej vypátranie. Krajinu prehľadávalo viac ako tisíc policajtov, 15-tisíc dobrovoľníkov a niekoľko lietadiel. Napriek rozsiahlemu pátraniu bola nezvestná ďalších desať dní.

Nakoniec ju spoznal personál hotela Swan Hydropathic v Harrogate v Yorkshire. Zapísaná bola pod menom Tressa Neeleová (priezvisko milenky jej manžela) z Kapského mesta. Ukázalo sa, že v osudnú noc odcestovala na stanicu Kings Cross, kde sa vydala vlakom do Harrogate a ubytovala sa v hoteli. Jej duševný otras a zmätenosť boli také veľké, že nespoznala Archieho, keď jej prišiel v ústrety. Agatha prežila silný šok spojený s amnéziou a vôbec si nevedela spomenúť na to, kým je. Na druhý deň odišla k sestre do Abney Hall v Cheadle, kde sa v pokoji a ústraní pokúšala dať znova dokopy.

Vo svojej autobiografii sa vôbec nezmieňuje o danom zmiznutí. Reakcia verejnosti na tieto udalosti bola v tom čase prevažne negatívna. Videli v tom reklamný trik alebo pokus o obvinenie jej manžela z vraždy. Agáta ako veľmi utiahnutá osoba o tejto udalosti nikdy viac nehovorila ani so svojimi priateľmi či rodinou.

Foto: agathachristie.com

V januári 1927 odplávala so svojou dcérou do Las Palmas na Kanárskych ostrovoch, aby „dokončila svoju rekonvalescenciu“. S manželom sa rozviedli v októbri roku 1928 a Archie sa o týždeň neskôr oženil s Nancy Neeleovou. Agathe bola zverená starostlivosť o ich dcéru Rosalind a kvôli svojej románovej tvorbe si ponechala priezvisko Christie. 

Vo svojej autobiografii o tejto etape života napísala: „Takže po chorobe prišiel smútok, zúfalstvo a zlomené srdce. Nie je potrebné sa tým zaoberať.“

Nový začiatok

Spisovateľka sa rozhodla obrátiť list a splniť si svoje detské sny. Opustila Anglicko a odcestovala Orient Expresom do Istanbulu a potom do Bagdadu. V Iraku sa spriatelila s archeológom Leonardom Woolleyom a jeho manželkou, ktorí ju pozvali, aby sa o rok vrátila a prišla sa pozrieť na vykopávky v meste Ur. Práve na tejto svojej druhej ceste sa stretla s dvadsaťpäťročným začínajúcim archeológom Maxom Mallowanom, ktorý ju vzal so skupinou turistov na prehliadku expedičného miesta.

Obaja považovali spoločnosť toho druhého za veľmi príjemnú. Agatha Christie a Max Mallowan sa zosobášili v Edinburghu v septembri roku 1930, len pol roka po svojom zoznámení. Ich manželstvo trvalo až do Agathinej smrti.

Foto: en.wikipedia.org

Tak sa v živote známej autorky začala produktívna rutina kolobehu písania a cestovania. Manželia trávili letá v Ashfielde s Rosalindou, Vianoce s rodinou Agathinej sestry v Abney Hall, neskorú jeseň a jar na vykopávkach a zvyšok roka v Londýne a vo svojom vidieckom dome v Oxfordshire. Agatha Christie v tom čase napísala dve až tri knihy ročne a jednu až dve kapitoly každé ráno, kým poobede zvykla osobne pomáhať manželovi pri výskume v teréne. Táto skúsenosť a tiež cestovateľské zážitky jej poslúžili ako pozadie niekoľkých románov situovaných na Blízkom východe.

V roku 1934 manželia kúpili dom vo Winterbrooku, osade neďaleko Wallingfordu. To bolo ich hlavné bydlisko po zvyšok života a miesto, kde Agatha Christie napísala väčšinu svojich diel. Napriek tomu, že bola pomerne známa, dávala prednosť pokojnému a tichému spôsobu života.

Agatha Christie napísala dve až tri knihy ročne a jednu až dve kapitoly každé ráno. Zdieľať

Pri jednej príležitosti o sebe povedala: „Mojimi hlavnými záľubami nie sú davy ľudí, hlasné zvuky, gramofóny a kiná. Nepáči sa mi chuť alkoholu a nemám rada fajčenie. Obľubujem slnko, more, kvety, cestovanie, zvláštne jedlá, šport, koncerty, divadlá, klavír a vyšívanie.“ Do tohto pokoja však svojím revom zasiahla druhá svetová vojna.

Max ju strávil v Káhire, kde sa vo vojnovom snažení uplatnil vďaka znalosti jazykov. Agatha zostala v Londýne, naďalej písala a vypomáhala v nemocnici University College, kde si prehĺbila svoje znalosti o jedoch. V roku 1943 sa stala starou mamou a s koncom vojny spomalila svoje tempo. Štyridsiate roky sa v krajine niesli v duchu veľkej chudoby a nedostatku. Prídelový systém potravín sa skončil až v roku 1954.

Po skončení vojny začali na konte Agathy Christie pribúdať aj prvé ocenenia. V roku 1950 bola zvolená za členku Kráľovskej spoločnosti pre literatúru. O šesť rokov neskôr sa stala nositeľkou Rádu britského impéria. V roku 1961 jej univerzita v Exeteri udelila čestný titul doktora literatúry. V roku 1968 bol jej manžel za archeologické práce povýšený do rytierskeho stavu, a tak mohla byť aj ona ako jeho manželka oslovovaná titulom Lady Mallowanová.

Foto: TASR/AP

Začiatkom sedemdesiatych rokov začalo zdravie Agathy zlyhávať. Napriek všetkému však neprestávala písať. Pomocou textovej analýzy kanadskí vedci v roku 2009 vypátrali, že už v tom čase mohla trpieť Alzheimerovou chorobou alebo začínajúcou demenciou. Zomrela pokojne 12. januára 1976 vo veku 85 rokov vo svojom dome v dome Winterbrooku. Max Mallowan, ktorý sa znovu oženil v roku 1977, zomrel o rok neskôr a bol pochovaný vedľa Christie.

Krátko po jej smrti bol založený charitatívny pamätný fond, ktorý „pomáhal dvom veciam, ktoré uprednostňovala: starým ľuďom a malým deťom“.

Počas života napísala 66 detektívnych románov a 14 zbierok poviedok. Šesť románov, ktoré boli viac autobiografické a psychologické, vydala pod pseudonymom Mary Westmacottová. Guinnessova kniha rekordov ju s dvomi miliardami predaných výtlačkov uvádza ako najpredávanejšiu autorku beletrie všetkých čias. Predbehla ju len Biblia a diela od Williama Shakespeara.

Podľa Index Translationum zostáva najprekladanejšou samostatnou autorkou. Väčšina jej kníh a poviedok bola upravená pre televíziu, rozhlas, videohry a grafické romány. Na základe jej tvorby je natočených viac ako tridsať celovečerných filmov.

Vo svojej autobiografii táto spisovateľka na sklonku života píše: „Čo môžem povedať vo svojich sedemdesiatich piatich rokoch? Ďakujem Bohu za dobrý život a za všetku lásku, ktorá mi bola daná.“