7 dní v kocke NAKA sa priblížila k Borisovi Kollárovi

1. Keď je SIS terč

Úder vyšetrovateľov na šéfa tajnej služby má dve strany. Zlú a dobrú. 

Tou zlou je zistenie, že aj postavy novej protikorupčnej vlády sú podozrivé, že neváhajú predávať svoju úradnú moc. Za tučné úplatky od tých, ktorých pečiatkujú ako „mafiu“. 

Tou dobrou je, že im to neprechádza. NAKA prvýkrát zakročila proti prominentovi novej vládnej moci. Pčolinský mal podľa svedkov zobrať úplatok, ktorý mu poslal podnikateľ Zoroslav Kollár. Aby mu SIS dala pokoj.

Ak majú podozrenia vyšetrovateľov reálny základ, potom sa Pčolinský ukázal ako mimoriadne naivný. Alebo arogantný. Úplatok mal zobrať v čase, keď bola NAKA rozbehnutá aj proti skorumpovaným sudcom, siskárom a policajtom.

Vladimír Pčolinský má zaujímavé a bohaté politické pozadie. Začínal v KDH. Patril do skupiny okolo Daniela Lipšica, Milana Krajniaka a Vladimíra Palka. Za Radičovej vlády krátko pôsobil na vnútre, resp. v polícii. Od roku 2016 mal blízko k hnutiu Sme rodina. Stal sa nominantom strany na riaditeľa tajnej služby. Úspešne. Premiér Matovič si ho „osvojil“. 

Zadržaním Pčolinského NAKA udrela na jedného z kľúčových ľudí predsedu vlády (ten je politicky zodpovedný za vedenie tajnej služby). 

A hlavne na nominanta Borisa Kollára. 

Od štvrtka si už politickým krytím nemôže byť istý nikto. Ani najvyššie postavení a najsilnejší prominenti vládnych strán. 

Mimochodom, asi nebude náhoda, že NAKA začala práve v teréne Sme rodina. Strany, o ktorej boli od začiatku pochybnosti, či to pri boji s korupciou myslí vážne. A či sa za jej fasádou neskrývajú výnosné obchody, starostlivo spravované podnikateľom Borisom Kollárom.

A jeho ľuďmi typu Pčolinský.

2. Kríza, druhé dejstvo

Boris Kollár sa prejavil ako obchodník aj pri koaličnej kríze. Bol to on, kto sa postaral o to, aby sa Sulík s Remišovou unavili. A aby vycúvali z najradikálnejších požiadaviek, hlavne z tej na výmenu predsedu vlády. Potom bolo už len otázkou času, kedy lídri ohlásia mierne kyslú „dohodu“. 

Pre Kollára je zásadnou prioritou pokračovanie vlády do roku 2024. A kontrola nad najbohatším ministerstvom, ktoré si vybojoval pri delení moci (doprava).

Kollár pri koaličnej kríze použil starý trik. Vypýtal si týždeň na zaujatie postoja.

Po týždni oznámil, že nijaký postoj nemá. Nie je čo riešiť. Jediné, čo Kollár ukázal, bol zoznam pekných sľubov, ktoré si majú osvojiť aj ostatní partneri.

Po týždni rečí o páde vlády sa lídri posunuli do druhej, nudnejšej kapitoly, v ktorej sa už neriešil pád premiéra, ale len odchod Krajčího. Remišová a Sulík si pýtali aspoň malé gesto od Obyčajných, aby mohli krízu hodiť za hlavu. A pokračovať bez úplnej straty tváre.

Škoda. Kollár, Remišová aj Sulík opäť premeškali príležitosť na to, aby dotlačili Matoviča k hlbším zmenám vo fungovaní koalície. A hlavne k zmenám v jeho správaní a rozhodovaní. Pretože toto je stred problému. V koalícii budú dovtedy problémy, kým Matovič nenarazí na hranice. A kým sa nezačne správať zodpovedne. Výmena premiéra by veľa nezmenila. Stále by sme tu predsa mali Matovičovu koalíciu. A k tomu ešte – ako malý bonus – nového Matovičovho premiéra…

Sulík, Remišová a napokon aj Kollár sa mali zamerať na to, aby si v koalícii nadiktovali tvrdé pravidlá. A aby premiérovi ukázali silu. Každý predseda vlády, akokoľvek konfliktný a egocentrický, môže robiť len to, čo mu dovolí jeho koalícia. Teda partneri, vláda a parlament. Nežijeme v kalifáte.

Traja partneri mu doteraz dovolili všetko.

A čo je ešte horšie, ani koaličnú krízu nevedeli využiť na to, aby sa zamerali na podstatu veci – na zmeny v riadení koalície a na spoločné prijímanie rozhodnutí (čo sa doteraz celkom ignorovalo, premiér sa o svojich rozhodnutiach neradil ani len s vlastnou „stranou“).

Namiesto toho lídri dumali, čo s ministrom zdravotníctva. Ten pochopil a oznámil odchod.

Až celkom na konci potom vytiahli ako malý dezert „Memorandum dobrého vládnutia“. Teda narýchlo spísaný zoznam pravidiel, ktoré majú byť podmienkou prežitia koalície.

O tom sa však hovorilo najmenej. Konkrétne: ani slovo. A potom prišla tlačovka Obyčajných, ktorá ukázala, že sa nezmenilo zhola nič. Urážky, útoky na partnerov, spochybňovanie dohody... 

Záver: to, čo sme videli vo štvrtok, nie je mierová zmluva, ktorou by sa vyriešili (alebo aspoň riešili) fundamentálne spory. Je to len predĺženie prímeria. 

3. Od Gašparoviča k Republike

Skupina, ktorá opustila Kotlebovu ĽSNS, založila novú stranu Republika.

Do prehľadu túto udalosť zaraďujeme preto, lebo by mohla prekresliť pomery síl v tábore krajnej pravice. Je pravdepodobné, že opotrebovaní a dlhodobo neúspešní kotlebovci budú padať. A rásť môže nová strana, za ktorou stoja Uhrík, Mazurek, Suja a ďalšie známe tváre alternatívnej scény. 

V istom zmysle ide o novú generáciu extrémistov, ktorá je pre publikum zaujímavejšia než Kotleba.

Uhrík svoju stranu založil v rekordne krátkom čase. Pomohla mu k tomu stará „značka“ HZD, ktorá tu ostala ešte po Ivanovi Gašparovičovi. Uhríkovci ju ovládli, premenovali a nečakane rýchlo predstavili Republiku.

Jednoducho: v priestore krajnej pravice to žije.

Na druhej strane, v tábore klasických národnokonzervatívnych voličov je ponuka čoraz užšia. Až nulová.

Tento nepomer je chorý. Malé krajiny ako Slovensko potrebujú slušnú a silnú konzervatívnu stranu, ktorá by sa postavila za tradičné hodnoty či národné záujmy. Kým sa taká sila nenájde, dovtedy to bude kvitnúť viac na okrajoch ako v strede. 

Z pohľadu národne či konzervatívne založeného voliča sa tým ďalej prehlbuje starý problém. Čím viac pozornosti a podpory bude na seba viazať extrémistická scéna, tým menší priestor ostane pre slušnú konzervatívnu stranu. Alebo naopak. Kým budú patrioti a konzervatívci nezvestní, dovtedy si budeme lámať hlavy, prečo sa tak darí extrémistom.

A nielen pod jednou vlajkou.

4. Posolstvo Trumpa

Trochu inak sa to vyvíja v Spojených štátoch. Donald Trump oznámil, že ostáva v Republikánskej strane. Špekulácie, že zakladá novú Patriot Party, nepotvrdil. Vraj nechce rozdeľovať a trieštiť sily republikánov. Podľa Trumpa čaká Spojené štáty veľký zápas o prežitie Američanov ako slobodného národa s vlastnou identitou. 

Trump naznačil, že cíti dostatočnú podporu na to, aby sa v budúcnosti uchádzal o ďalšiu nomináciu do prezidentských volieb. To by sedelo. Jeho verejná podpora je stále masívna a pevná.

Trumpa však bude potápať iný problém. Mediálny. Stále je v digitálnom vyhnanstve. Jeho youtubový kanál ostáva zablokovaný – vraj pre možné riziko podnecovania násilia.

Podobne je na tom Trump na facebooku. Posledné správy na jeho profile sú zo 6. januára. Odvtedy je vypnutý. To isté platí o ďalších sociálnych sieťach. Ani obraz, ani zvuk.

Žiaľ, stalo sa presne to, čoho sme sa obávali. Vlastníci sietí a vlastníci dát – novodobá globálna oligarchia – zneužívajú svoje dominantné postavenie a diktujú si vlastné pravidlá. Rozhodujú, kto v ich svete prežije a kto bude odstavený. Vymazaný. 

Ešte v januári to mohlo vyzerať len ako dočasné opatrenie. Ako pokus, kam a na ako dlho môžu zájsť.

Ukázalo sa, že v tom majú pomerne voľné ruky. Je marec a Trumpov tím stále naráža na tvrdú mediálnu cenzúru.

Alarmujúce je hlavne to, že nejde o problém s jedným či dvoma spoločnosťami, ktoré by nahradili služby iných. Nie. Konkurencia a voľná súťaž, hlavná zbraň Západu, sa v digitálnom priestore celkom vytráca. „Trh“ pevne ovláda úzka skupina progresívnych hráčov s jednofarebnou politikou.

Ak sa tieto trendy nepodarí zlomiť, časom možno s prekvapením zistíme, že západná spoločnosť už nie je otvorená, slobodná a suverénna, ale pevne kontrolovaná.