Plán obnovy Je síce zelený, ale poľnohospodárstvo vynechal

Zelená ekonomika tvorí gro navrhovaného Plánu obnovy. Celková suma, ktorá by na opatrenia v piatich tzv. komponentoch mali smerovať, je 2 miliardy 170 miliónov eur.

Autorom dokumentu v tejto pasáži treba na úvod kvitovať, že zvolili triezve a pravdepodobne aj realizovateľné opatrenia a investície. Pozitívnou správou je, že návrh nepripomína výsledok bujarej programovej konferencie premotivovanej strany zelených ani nerealistické očakávania ľavicových ekologických aktivistov.

Vychádzajúc zo zverejneného dokumentu sa dbá nielen na to, aby investované peniaze mali efekt obnovy a ozdravenia životného prostredia, ale aj na to, aby sa investície oplatili. Aby jednoducho zmeny priniesli aj možnosť pracovných príležitostí pre stovky, poťažmo tisíce ľudí.

Napríklad pri budovaní dopravnej infraštruktúry má vzniknúť 4-tisíc pracovných miest. Práca sa nájde aj pri projekte obnovy rodinných domov, verejných a historických budov – tam sa uplatnia aj špecifické povolania.

Ale poďme po poriadku. 700 miliónov eur by z Fondu obnovy malo putovať do spomenutej obnovy budov. Autori uvádzajú celoeurópsky kontext, kde sú budovy najväčším spotrebiteľom energie. „Na vykurovanie a chladenie sa používa takmer 50 % konečnej spotreby energie v Únii, z čoho 80 % sa využíva v budovách. Priemerne 75 % budov v Európe je energeticky neefektívnych.“ 500 miliónov eur pôjde na obnovu rodinných domov, 200 miliónov na verejné a historické budovy. Ráta sa aj s vplyvom na ekonomiku – podľa dokumentu prinesie investícia 100 miliónov € do obnovy budov dodatočný hrubý domáci produkt 130 miliónov €, príjmy verejných financií vo výške 31,3 miliónov € a 3 500 pracovných miest. Rozbeh stavebníctva zvyčajne podporí aj ďalšie odvetvia ekonomiky.

Dokument sa však nevyhol ani niektorým excesom. Pri podpore obnoviteľných zdrojov energie sa môžeme dočítať, že ľudia by mali mať právo odpojiť sa od centrálnych zdrojov tepla, ak tie nebudú dostatočne efektívne ekologické. A, samozrejme, budú mať vlastný zdroj tepla z obnoviteľných zdrojov. Vzápätí však čítame, že takéto odpájanie – ak by sa dialo vo väčšej miere – môže spôsobiť neúmerný rast cien tepla. Aj keby sa totiž nezmenili ceny spaľovanej suroviny, teplárne si náklady na prevádzku a dodávku rozpočítajú medzi menší počet zákazníkov.

Pozitívne však možno hodnotiť plánovanú zmenu v podpore obnoviteľných zdrojov energie. Hlavným kritériom by sa malo stať to, za akú cenu dokáže konkrétny obnoviteľný zdroj v konkrétnej oblasti vyrobiť 1 MWh elektriny.

V rokoch 2025 – 2028 skončí prevádzková podpora fotovoltaických a bioplynových elektrární, ktoré už nemusia byť konkurencieschopné a ukončia svoju činnosť, čím sa podiel elektriny vyrobenej z týchto zdrojov zníži.

Z hľadiska emisií oxidu uhličitého má však Slovensko aj podľa autorov dokumentu výhodu v tom, že produkuje veľa nízkouhlíkovej elektriny, najmä v jadrových elektrárňach.

Oplatia sa elektrické autá?

Na opatrenia v doprave má ísť 750 miliónov €. V tejto kapitole sa autori kriticky dívajú aj na minulé opatrenia, konkrétne v oblasti cyklodopravy. Investície a budovanie cyklotrás síce priniesli rozvoj cykloturizmu a rekreačného bicyklovania, no takmer úplne ignorovali potrebu efektívnej a bezpečnej cyklodopravy v mestách – a bezpečnej pre cyklistov aj motoristov. Niektorí si v tejto súvislosti možno spomenú na jedného z bratislavských primátorov, ktorý budovanie cyklotrás poňal pomerne jednoducho. Na existujúce cesty, po ktorých sa denne preženú aj tisícky áut, nechal namaľovať piktogramy cyklistov. Síce sa toho veľa nepostavilo, ale aspoň farba sa minula.

V pasáži o podpore ekologickejších foriem dopravy sa dočítame aj o zavedení „Práva na nabíjací bod“. V podstate teda ide o to, že by štát vybudoval nabíjaciu stanicu pre elektrické autá asi v každej druhej dedine, aby toto právo bolo reálne uplatniteľné. Takáto masívna investícia v horizonte najbližších rokov sa však javí ako neefektívna už len preto, že v takom krátkom čase nemožno očakávať pokles cien elektrických áut na úroveň benzínových či naftových. Teda, aby boli cenovo dostupné pre širokú verejnosť.

Autori dokumentu sami priznávajú, že „podiel novoregistrovaných nízkoemisných a bezemisných vozidiel na celkovom množstve novoregistrovaných vozidiel od roku 2016 do roku 2019 dosahuje menej ako 0,5 % a po zastavení podpory na nákup takýchto vozidiel z rokov 2017 a 2019 stagnuje“.

Iste to môže pôsobiť ako začarovaný kruh – málo elektrických a vodíkových áut neuživí dosť nabíjacích a čerpacích staníc a na druhej strane, nedostatok staníc odrádza ľudí od kúpy takýchto áut.

Ak sa aj podarí dotáciami rozšíriť sieť nabíjacích staníc, štát musí rátať s tým, že tento projekt bude minimálne niekoľko rokov stratový. Väčšina ľudí si totiž elektrické či vodíkové auto kúpi, až keď sa oplatí.

Stále otvorenou otázkou zostáva to, či podpora verejnej dopravy nájde dostatočnú odozvu v pandemickom a postpandemickom svete, keď ľudia z obavy o svoje zdravie volia (ak môžu) radšej individuálnu automobilovú dopravu.

Menej emisií a viac prírody

Na dekarbonizáciu priemyslu má ísť 350 miliónov €. Tu sa takisto počíta aj s rozvojom pracovného trhu. Jedným z prioritných opatrení je totiž úplné zastavenie dotácií na ťažbu hnedého uhlia a zastavenie výroby elektriny jeho spaľovaním. To si vyžiada zmeny najmä v regióne Hornej Nitry. Toto opatrenie nie je novým nápadom, viacero predchádzajúcich vlád však pravidelne odsúvalo toto rozhodnutie za horizont svojho funkčného obdobia. Tu sa ráta s definitívnym koncom v decembri 2023. Vyhlasovanie výziev na projekty, ktoré znižujú emisie, necháva dokument až na budúci rok.

150 miliónov € by chcela vláda získať na projekty adaptácie na zmeny klímy. Takisto aj tu sa počíta s transformáciou pracovného trhu, napríklad v lesníctve. V chránených územiach by sa totiž malo upustiť od intenzívnej ťažby dreva. Podpora by mala smerovať k ekologickejším spôsobom hospodárenia či k turizmu.

Pri vodohospodárskych projektoch by už nemali dominovať rozsiahle úpravy tokov. Cieľom nemá byť rýchly odliv vody ako ochrana pred povodňami, ale naopak udržanie vody v krajine tým, že sa zabráni jej rýchlemu odtoku. To bude zároveň pôsobiť aj ako prevencia voči suchu, pretože to môže posilniť zásoby podzemnej vody.

Voda je zároveň definovaná nielen ako ekologický komponent, ale aj ako ekonomická hodnota a strategická surovina. Kontrola vodných zdrojov je takisto otázkou národnej bezpečnosti.

Sucho, povodne, ale aj pôdna erózia takisto nepatria výlučne k otázkam ekológie. Z hľadiska bezpečnosti sú kľúčové aj pre produkciu potravín. Udržateľné poľnohospodárstvo by teda nemalo byť vnímané len ako módny výstrelok, ale ako nevyhnutnosť.

Časť plánovaných investícií pôjde aj na výkup pozemkov na území Národných parkov, resp. vyššie kompenzácie pre majiteľov za to, že nemôžu so svojím majetkom hospodáriť tak, ako by mohli, ak by sa nenachádzal v chránenom území.

Podpora by však mala smerovať aj k tomu, aby ľudí v týchto lokalitách udržala. Aby sa aj v chránených územiach zachoval existujúci kultúrny ráz krajiny.

Takisto ako pri iných opatreniach, aj tu platí, že musia byť pre ľudí výhodné, inak budú síce pekne znieť na papieri, no v praxi z nich uvidíme maximálne tak reklamné tabule s názvom operačného programu.

Bez poľnohospodárstva?

Na čo však autori Plánu obnovy zabudli, je poľnohospodárstvo. Komponent adaptácie na zmenu klímy síce obsahuje zámery na úpravy smerujúce k lepšiemu fungovaniu ekosystémov, konkrétne opatrenia, ktoré majú napríklad zabrániť erózii pôdy pri obrábaní pôdy v ňom absentujú.

Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský pritom viackrát navrhoval rôzne opatrenia, ktoré vyčíslil na miliardu eur a dúfal, že aspoň časť z nich sa do Plánu obnovy dostane. Podpora budovania remízok, vetrolamov, ekologickejšieho pestovania potravín v ňom chýba.

Konkrétnejšie sa nespomína ani rozvoj potravinárskeho priemyslu, napríklad investíciami do energeticky menej náročných spôsobov spracovania surovín a výroby hotových produktov. Vyššia podpora domácej produkcie totiž môže priamo znížiť emisie z dopravy, keďže veľká časť potravín sa na Slovensko musí dovážať, aby bol pokrytý domáci dopyt.

Dokument síce ešte len vstúpil do medzirezortného pripomienkovania a ministerstvo pôdohospodárstva už avizovalo, že sa pokúsi časť svojich priorít ešte do dokumentu presadiť. Avšak fakt, že sa do prvotného návrhu poľnohospodárstvo špecificky nedostalo, nesvedčí práve o silnej vyjednávacej pozícii ministra Mičovského.

Minister pôdohospodárstva sa chce v tejto veci, okrem pripomienkovania samotného Plánu, ešte stretnúť s premiérom. Ján Mičovský zároveň naznačil, že v prípade neúspechu zváži zotrvanie vo funkcii ministra.