Stretávame sa s nimi len na krátku chvíľu. Vymeníme si pár zdvorilostných fráz, otvoria tašku a môžeme sa pustiť do svojej dlho očakávanej ázie, pizze či hamburgera. Medzi nami rastie skupina ľudí, ktorých spája nový typ povolania aj tichej spolupatričnosti: gastro kuriéri.

Kto sú ľudia, ktorých sledujeme ako bodky v aplikácii, keď si niečo objednáme? Baví ich celé hodiny jazdiť s jedlom na chrbte či v kufri auta alebo je kuriérovanie iba nutné zlo? Ako vyzerá deň gastro kuriéra? Čo rieši a koľko zarobí?

V piatok doručil našu kuraciu tikka masalu Martin, tridsiatnik, ktorý sa do Bratislavy prisťahoval len nedávno. Pred pandémiou pracoval vo Švajčiarsku a v Nórsku. Po tom, čo sa repatriačným letom dostal domov a skončil na úrade práce, hľadal čo ďalej. „Už som mal dosť trojzmeniek vo fabrikách. Začal som si vybavovať taxikárske povolenie, našťastie som všetky tie potvrdenia a prehliadky absolvovať nemusel, lebo som narazil na Bolt Food flotilu.“

V septembri 2019 sa k vtedajšiemu lídrovi na slovenskom trhu doručovania jedla, teda k firme Bistro.sk, pridala fínska firma Wolt. Od apríla 2020 k nim pribudol aj estónsky Bolt Food, ktorý tak rozšíril svoju ponuku taxi služieb či prenájmu skútrov a kolobežiek. Na rohu bratislavských Palisád v tieto dni možno zazrieť trojfarebný úkaz: do brány vchádza muž s červenou taškou Bistro.sk, pred vedľajším vchodom parkuje zelený „Bolťák” a na druhej strane ulice hľadá správnu adresu modrý „Wolťák“.

Keď sa mi chce, tak sa „zapnem“, keď nie, tak nejazdím

Martin si pôvodne myslel, že spojí kuriérstvo s taxikárčením. Kuriérske firmy na svojich stránkach uvádzajú dôveryhodné flotily, ďalšie Martinovi ponúkali inzeráty na Profesii, ale aj na Bazoši. „Niektorí dávajú trvalé pomery, niektorí dohody, záleží, koľko tomu človek chce venovať. Berú si od desať do dvadsať percent z toho, čo kuriér zarobí. Vygooglil som si, kto ponúka aké podmienky, z jednej mi zavolali a páčili sa mi.“

Martin miluje šoférovanie, cyklokuriérovanie v zime si veľmi nevedel predstaviť. Jazdí druhý mesiac vlastným autom, aj keď flotila mu ponúkala na prenájom svoje elektroautá s nízkou spotrebou. Obedy rozváža od desiatej do tretej a po obede či po krátkom šlofíku pokračuje od piatej tak do desiatej. Najlepšie sú piatky a soboty, voľný deň si dáva cez týždeň. Všetko funguje úplne flexibilne.

Foto: TASR/Dano Veselský

Kuriérska aplikácia je nastavená tak, že nikdy nemá v aute naraz viac ako dve objednávky. Vyberať si veľmi nemôže: keď odmietne väčšie percento objednávok, tak ho aplikácia zablokuje. „Ukazuje mi to, kedy mám byť na mieste aj koľko meškám. No pre pár minút sa nezabijem, nebudem blokovať premávku ani parkovať ako blázon.“

Systém odmien sa počas Martinovho kuriérovania menil. Teraz dostane fixnú sadzbu za vyzdvihnutie a doručenie a tiež variabilnú sadzbu za kilometer, ktorá sa počas dňa mení. Výhodné sú dlhé objednávky: „Raz som dostal za donášku 9 eur. Až keď objednávku vyzdvihnem, ukáže mi systém, kam jedlo veziem a za koľko. Keď sa do toho trochu donútim, vyjazdím vyše tristo eur v hrubom týždenne. Flotila si strhne svoje percento, no aj po tom, čo zaplatím pohonné hmoty, mám každý týždeň fajn príjem a mohol by som aj viac.“

S doterajšou manuálnou prácou sa kuriérovanie nedá porovnať – domov prichádzal zničený a okamžite si ľahol. „Teraz som čerstvejší, vládzem ešte robiť svoje veci. Nevýhody? Večer žiadna párty, lebo ráno jazdím. Musím byť stále v strehu: čím viac som na cestách, tým väčšia šanca, že sa niečo stane.“

Firma Bolt Food sa rozhodla na naše otázky neodpovedať a odkázala nás na svoju webovú stránku, kde informácie o počte kuriérov nezverejňuje. Ani Martin si netrúfa odhadnúť, koľko má vlastne kolegov. „Kde sa pohnem, sme všade, ako mravce. Keď vojdem do Auparku, stoja pred každou prevádzkou traja a do výťahu sa snažíme natlačiť s tými svojimi taškami.“ Ženy šoférky zo začiatku takmer nevidel, dnes ich občas zazrie. No kolegov nestretáva a ani nepozná. „Zapnem si aplikáciu a sedím sám v aute. Každý pozerá do mobilu a rieši svoju mapu.“

Rivalitu medzi jednotlivými kuriérskymi firmami nepociťuje. „Bol som milo prekvapený, všetci sa zdravíme a pomáhame si. Dnes som nevedel nájsť, kde mám vyzdvihnúť objednávku, iný kuriér mi hneď poradil. Zdá sa mi, že na farbe tašky nezáleží.“

Dobrú skúsenosť má aj so zákazníkmi. „Ešte nikto nebol vyslovene zlý, skôr odmeraný. Ale keď niekomu doma behajú dve deti na homeoffice, celkom chápem, že rýchlo schmatne tašku a odíde.“ Je síce zákaz vychádzania, no keďže sa cez aplikáciu dá objednať aj nákup z obchodu, niekedy taška, ktorú Martin nesie, prekvapivo veľa štrngá a on sa pod rúškom usmieva.

Foto: TASR/Jaroslav Novák

A ako zvláda Prešovčan jazdenie v hlavnom meste? „To šoférovanie je katastrofa. Hlavne keď je zlé počasie. Všade sú neohľaduplní a nervózni vytrubovači.“ Zabáva sa tým, že si na auto nainštaloval „kamerku“ a zaujímavé dopravné situácie si nahráva. „Večer si to stiahnem a pozriem. Dnes som videl auto zašprajcované na vlakových koľajach. Možno to neskôr spracujem a pošlem známej, čo má autoškolu.“

Martin je za kuriérovanie vďačný: dostal prácu vtedy, keď ju najviac potreboval. No nechce ho robiť navždy. „Nateraz je to super záplata, treba jesť a bývať. Kuriérstvo by som odporučil každému, čo sedí doma a plače, že nie je z čoho žiť.“

Donáška, čo nás drží nad vodou

Chce sa nám variť alebo si niečo objednáme? V čase lockdownu sa z donášky jedla stala nielen zaujímavá možnosť, ale aj nevyhnutnosť. Doručovanie jedla zachraňuje etablované podniky, ale aj menšie prevádzky. Pre niektorých sa dokonca stalo príležitosťou, ako začať podnikanie aj v tomto pandemickom čase.

Podľa generálneho riaditeľa Woltu Tomáša Beniaka zažíva segment donáškových služieb v globálnom meradle nárast už niekoľko rokov a trend dopytu po týchto službách by k nám skôr či neskôr dorazil. Pandémia tento rast o niečo urýchlila.

Gastro kuriéri pomôžu reštauráciám zastrešiť proces objednania či doručenia, ale aj získať nových zákazníkov. „Vzhľadom na protipandemické opatrenia máme aktivovaný takzvaný balík pomoci reštauráciám. Až do odvolania z objednávok, ktoré si zákazník objedná cez Wolt, ale vyzdvihne priamo v reštaurácii, neberieme žiadnu províziu. Znížili sme ceny doručenia a zaviedli možnosť prepitného pre reštaurácie. Okrem toho Wolt znížil minimálnu výšku objednávky a zvýšil odmeny pre zákazníkov. Chceme tak dosiahnuť väčšiu dostupnosť svojich služieb pre čo najväčší počet zákazníkov a to prináša aj nárast príjmov partnerských reštaurácií.“

Platí, že ceny na platforme Wolt sa nesmú líšiť od cien v kamennej pobočke reštaurácie. Príjmy donáškových služieb pochádzajú z dvoch zdrojov – z ceny, ktorú zákazník zaplatí za doručenie, a z provízie z ceny jedla, ktorú platí reštaurácia Woltu. Z ceny jedla putuje sedemdesiat percent reštauráciám a tridsať percent je provízia Woltu.

Väčšina tejto čiastky pokrýva náklady na logistiku, ktorú zabezpečujú kuriéri, ale aj ľudské zdroje, marketing, vývoj mobilných aplikácií či poplatky pre banky.

Donáškové služby patria k sezónnym biznisom a o kuriérstvo je najväčší dopyt na jeseň a v zime. „Samozrejme, nábory nových kuriérov urýchlili dve hlavné vlny pandémie. Priemerný vek našich kuriérov je 30 rokov. Deväťdesiat percent z nich tvoria muži a desať percent ženy. Priemerne sedemdesiat percent kuriérov jazdí autom, dvadsaťpäť percent na bicykloch a zvyšok na skútri alebo iným dopravným prostriedkom. V lete je kuriérov na bicykloch výrazne viac,” uviedol pre Postoj Tomáš Beniak.

Foto: TASR/Dano Veselský

Základ kuriérskeho „platu“ tvorí odmena za doručenie objednávky a jej výška sa odvíja od mesta, v ktorom kuriér pôsobí. Pokiaľ je vzdialenosť vzdušnou čiarou medzi reštauráciou a miestom doručenia väčšia ako základná vzdialenosť, kuriér dostáva za objednávku príplatok. Príplatky kuriéri dostávajú aj za doručovanie v špičke či doručovanie väčších objednávok. Kuriéri si môžu privyrobiť aj na prepitnom od zákazníkov či odporučením nového kuriéra.

Zdá sa, že chuťové preferencie Slovákov koronavírus nezmenil. „Najobľúbenejšie jedlá Slovákov doručované cez Wolt sú burger, vietnamská polievka Pho a pizza Margherita. Najobľúbenejší deň na objednávanie je piatok. Naša najväčšia objednávka obsahovala 40 porcií pizze a doručili sme ju za 40 minút.“

Kým bistro.sk pokrýva hlavné mestá východu aj západu a Žilinu, cez Wolt aj Bolt Food si môžete objednať v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Bolt Food aktuálne pokrýva aj Prešov a Wolt zase Trnavu. Podľa informácií platformy Wolt, ktorá nedávno získala významnú investíciu vo výške 440 miliónov eur, má v pláne rozšírenie do ďalších minimálne piatich miest na Slovensku. Zdá sa, že aj keď si opäť raz pôjdeme zajesť do obľúbeného podniku, doručovateľské služby s nami zostanú.

V snehu je to „o hubu“

Jakub si dokončuje prvý semester „záchranárčiny“ na Slovenskej zdravotníckej univerzite. V lete robil čašníka – „na pol úväzku a za málo na peňazí“. Keď sa mu kamarát kuriér vychvaľoval, aké je to flexibilné, vyplnil online dotazník a od začiatku školy doručuje na bajku. Bistro.sk ani Bolt vtedy cyklokuriérstvo ešte nemali rozbehnuté, na Wolt dostal lepšie referencie: škandinávska firma v ňom vzbudila dojem profesionality, rozhodnutie bolo jasné.

Pre Ondreja, ktorý donedávna robil správcu hostela, je cyklokuriérovanie dobré riešenie na obdobie korony. Berie ho ako akési profesné medziobdobie. Posledné roky málo športoval, od októbra teda jazdí tri dni do týždňa „obedy“ pre firmu Wolt.

Cyklistická zóna je v Bratislave zúžená na centrum a bližšiu perifériu. Kuriér sa jedla dotknúť nesmie. Aby sa Jakub vyhol nepríjemnej situácii, keď sa jedlo vyleje, dokúpil si do tašky molitany: čím lepšie má jedlo uložené, tým rýchlejšie môže jazdiť. Chrbát ho zatiaľ nebolí, no taška na chrbte tlačí a jazdenie s polievkami je vraj úplne iný typ jazdenia: „Vystreto a pomaly, pozor na jamy.“

Aj keď sa dá najlepšie zarobiť počas obedov, kvôli škole väčšinou doručuje večer. Zvyčajne jazdí dva-trikrát do týždňa pár hodín. Tak si vie zarobiť niečo cez štyristo eur mesačne.

Príplatky za zlé počasie síce potešia, no bicyklovať v snehu či daždi je nekomfortné. „V snehu je to o hubu. Ale dážď je asi hnusnejší ako padajúci sneh. Mokré ruky ti nereagujú na telefón, zahmlievajú sa ti okuliare, jazdí viac áut. Skúšal som všetky možné typy oblečenia, aj tak skončím celý mokrý. Ale človek si zvykne, prechladnúť nemám kedy,“ opisuje zimnú sezónu Jakub.

Moskovskí kuriéri. Foto: TASR/AP Photo/Alexander Zemlianichenko

Pre mnoho kuriérov je to hlavný zdroj príjmu. Keby vládal jazdiť osem hodín denne, zarobil by vraj aj riadne cez tisíc eur, no Ondrejovi stačí aj štyristo. Na jar si plánuje jázd pridať a po lete uvidí. Nevylučuje, že si kuriérovanie ponechá aj popri budúcej „hlavnej“ práci.

Najviac mu na tejto práci nesedí to, že musí porušovať dopravné predpisy: nevyhne sa jazdeniu po chodníkoch ani prekročeniu vozovky mimo priechodu. „Kombinujem vozovku, chodník a až potom cyklotrasy, ktoré aj tak väčšinou nie sú...“

Jazda na bicykli po Bratislave je podľa Jakuba adrenalínová a nebezpečná práca. „Som jednou nohou v hrobe. Všetko je tu rozbité a hrboľaté. Tým, že nemáme cykloinfraštruktúru, sú cyklokuriéri nútení striedať cestu s chodníkom, naštvaní sú na mňa vodiči aj chodci.“

Navyše, aplikácia niekedy preloží zákazníkovu adresu do súradníc na mape nesprávne. „Niektoré domy nemajú čísla, krúžiš a voláš. Človek hľadá v nekonečných dvoroch, SBS-kári ma vyháňajú, že tam nemám čo jazdiť na bajku. Pre moju povahu je s tou prácou spojených veľa situácií, kde sa mi dvíha tlak.“

Pri čakaní kecám s mamičkami o tom, komu toto obdobie ide viac na mozog

„Jazdím pre Wolt, ktorý tu bol skôr, a som na to patrične hrdý,“ hovorí Jakub. „Mojej firme záleží na tom, aby sme boli profesionálni, upravení a čistí. Niekedy vidím kuriérov behať aj v roztrhaných teplákoch.“

Vtipkuje, že preňho je modrá a zelená niečo ako Apple a Microsoft a jeho preferencia je jasná. Ondrej naopak rivalitu medzi firmami a kuriérmi necíti.

Oboch kuriérov najviac baví samotný pohyb. „Baví ma tá sloboda: rozhodujem, kadiaľ a ako rýchlo pôjdem, sledujem dopravu, zlepšujem si kondičku aj všímavosť. Veľmi ma baví spoznávať uličky Bratislavy a čoraz viac jazdiť bez mapy,“ hovorí Jakub. Pri jazde si púšťa hudbu nahlas cez reproduktor – soundtracky zo svojich obľúbených fantasy filmov. „Je to pre mňa forma relaxu. A, samozrejme, peniaz.“

Cyklokuriérstvo je podľa Ondreja do veľkej miery osamelá práca. „Kuriér sa ponáhľa, človek je hladný. Nemáme s nikým žiadne veľké interakcie. Naša firma ponúka aj vynášku do kancelárie či do bytu. No nie všetci kuriéri to robia, lebo to zdržuje. Ja sa vždy v telefóne spýtam. Dostávam celkom zaujímavé tringelty, ktoré tvoria asi šesť percent z toho, čo zarobím. Prehodíme len tri vety, nevidia ma, ale snažím sa byť maximálne ústretový a asi to funguje,“ dopĺňa Ondrej.

Jakub si nájde času na rozhovor viac. „Keď traja-štyria čakáme na vyzdvihnutie alebo na semafore, tak s kolegami pokecáme: Ako to ide, odkedy jazdíš, spoločne pofrfleme a ide sa ďalej. Tí, s ktorými mal možnosť hovoriť, si túto prácu vybrali väčšinou kvôli korone: „Medzi nami jazdia technici na festivaloch, osvetľovači, veľa bývalých taxikárov.“ Kuriérov po päťdesiatke a žien vodičiek videl len málo.

„Už som viezol jedlo Sajfovi, raz Gorduličovi, pochodil som si nové mrakodrapy, vrátnik ma pustil na tridsiate. Niekedy pri čakaní kecám s mamičkami o tom, komu toto obdobie ide viac na mozog. Keď s niektorými bajkermi vybicyklujeme rovnaké tempo, pýtajú sa ma, ako sa môžu tiež stať kuriérmi.“

„Kuriérovanie nevidím ako svoju hlavnú zárobkovú činnosť. Ale bolo by mi ľúto, keby som si popri práci na záchranke nenašiel tri hodiny, aby som si privyrobil príjemnou fyzickou aktivitou.“

Vo Viedni je lepší vzduch aj cyklotrasy

Michael má niečo po tridsiatke a kuriéra robí vo Viedni. Cyklokuriérovanie chcel vyskúšať už dávno, no všetci ho odhovárali, že sa to nehodí. Keď však skončil prácu v redakcii a kvôli formačnému programu sa presťahoval do Viedne, videl svoje možnosti inak. Bicyklovanie ho bavilo, po nemecky nevedel a rýchly príjem by sa zišiel. O dva týždne jazdil pre firmu Mjam. Tá je dnes najväčším cyklo-kuriérom v susednej Viedni.

„Jazdenie je teraz môj hlavný príjem a tiež príjemná zmena po kancelárskej práci: nie som súčasťou žiadnych rozhodovacích procesov. Povedia mi, čo mám robiť, a idem. Páči sa mi, že každý deň začínam odznovu – neriešim konflikty v tíme ani termíny projektov. K jazdeniu sa snažím pristupovať ako k forme služby: ako keby som niečo viezol dobrému priateľovi.“

Posledné týždne sa v Rakúsku o téme kuriérov veľa hovorí. Jedni tvrdia, že sú vykorisťovaní, pretože nemajú dovolenky ani trináste či štrnáste platy: priemerný kuriér túto prácu robí len tri mesiace. No Michael to tak nevidí: „Je to práca prvého kontaktu, kým si nájdeš lepšiu vo svojom odbore. Je to super možnosť okamžite začať pracovať a mať príjem, aj keď nevieš po nemecky. Môžem si spraviť voľno aj na mesiac: dnes jazdím trochu, zajtra veľa a pozajtra vôbec. A s Mjam mám podpísanú riadnu pracovnú zmluvu. Za päť hodín kuriérovania denne stihnem asi 16 objednávok. Za každú dostanem približne štyri eurá, čo vychádza na približne trinásť eur za hodinu v hrubom.“ A k tomu priemerne dvojeurové tringelty, ktoré dostane asi od polovice zákazníkov. Keby sa nesťahoval z Viedne, v kuriérstve by určite pokračoval.

Foto: TASR/Dano Veselský

Viedeň je totiž pre bratislavského cyklistu niečo ako malý sen. Má vybudovanú kvalitnú infraštruktúru: cyklotrasy v historickom centre aj cyklo-diaľnice. Cyklisti majú skoro všade prednosť, môžu ísť do protismeru, menej stoja na semafore. Keď začal v zime jazdiť doobeda okolo pol jedenástej, sneh už bol na cyklochodníkoch odhrnutý a posypaný. Aj keď Viedeň nepoznal vôbec, navigácia fungovala výborne a stratil sa len párkrát. No vo Viedni sa o cyklistov zaujímajú viac aj policajti. „Raz som dostal dve pokuty za deň. Keďže som doobeda prešiel na červenú, zobral som poobednú šichtu, aby som to vykryl. Večer ma zastavili kvôli prednému svetlu, ktoré sa mi vybilo. Dvakrát sedemdesiat eur som v ten deň zarobil aj zaplatil.“

Na tejto práci ho baví nielen samotné bicyklovanie, ale aj objavovanie zákutí Viedne a možnosť nazrieť do interiérov secesných domov. Na ľudí hovorí po anglicky, oni mu odpovedajú po nemecky a funguje to. Prvé dva týždne ho boleli stehná, ale zvykol si a teraz si niekedy po päťhodinovej šichte zoberie aj ďalšiu. Keď nemá energiu, skrátka jazdí pomalšie.

Odhaduje, že prisťahovalcov je medzi kuriérmi aj sedemdesiat percent. No pozná aj ostrieľaných kuriérov, ktorí túto prácu robia štvrtý rok: Zarobia si v zime a na jar, v lete si dajú pauzu.

Po meste vidno behať aj mnoho kuriérov na elektrobajkoch, ktoré Mjam za poplatok požičiava. Asi stihnú vybaviť viac objednávok a pre starších kolegov je to fajn, no pre mladého človeka to Michalovi nedáva zmysel. „Mám možnosť športovať a ešte mi za to platia, prečo by som jazdil na elektrobajku?“ je jeho odpoveď na otázku, či túto pohodlnejšiu možnosť nezvažoval.