Zatvorené školy Minister Gröhling by si mal prestať robiť z rodičov srandu a zo seba karikatúru

Tisícky rodičov školopovinných detí musia mať už dlhší čas dojem, že si z nich vláda robí dobrý deň. Veľkú časť detí sme posadili doma za počítače už na jeseň a v decembri sme vypli aj prvý stupeň základných škôl a škôlky.

Odvtedy plán strieda plán. Keď spätne pozrieme na verejné vyhlásenia ministra školstva Branislava Gröhlinga, tak môžeme čítať, že školy sa v aspoň obmedzenom režime mali otvárať od 11. januára, potom od 18. januára, od 25. januára a od 1. februára. Všetky tieto vyjadrenia sprevádzali ďalšie, meniace sa plány toho, čo má návratu do škôl predchádzať. Hovorilo sa o testovaní, žiakov, rodičov, učiteľov, antigénovými testami, PCR testami, kloktaním.

Najnovšie zaznela úvaha, že školy, aspoň pre tých najmenších, mohli otvoriť od 8. februára. Ale možno tiež nie. Tak ako si kedysi uhorský kráľ Vladislav Jagelovský pre svoju poddajnú povahu vyslúžil prezývku „kráľ Dobre“, ministra Gröhlinga už pokojne môžeme volať „minister Možno“.

Prístup ku školám je zrejme najrukolapnejšou ukážkou zlyhávania tohto štátu v boji proti pandémii. Už filozoficky k tomu pristupujeme zle.Zdieľať

Prístup ku školám je zrejme najrukolapnejšou ukážkou zlyhávania tohto štátu v boji proti pandémii. Už filozoficky k tomu pristupujeme zle. Kým podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má byť zatváranie škôl krajným riešením v boji s vírusom, u nás sa z tohto nástroja stalo preventívne protiepidemické opatrenie číslo jeden. Školy zatvoríme a potom nemáme odvahu ich otvoriť. Na jar, po prvej vlne, sme pootvárali už skoro všetko, ale školy sa dostali na rad až nakoniec. Spolu s nočnými klubmi.

Pritom nám je všetkým jasné, že devastačné dôsledky (vzdelávacie, ekonomické, psychologické) zatvorených škôl sú obrovské a nedajú sa kompenzovať tak jednoducho ako uzavretie prevádzok. Rovnako už vieme aj to, aký veľký problém máme s dištančným vzdelávaním.

Podľa analýzy Inštitútu vzdelávacej politiky zostalo počas prvej vlny pandémie viac ako 50-tisíc detí úplne bez vzdelávania a 130-tisíc sa vzdelávalo bez prístupu na internet. Čiže len veľmi chabo. Navyše sa potvrdilo, že k najväčším výpadkom vo vzdelávaní došlo k v regiónoch, ktoré sú najviac ohrozené nezamestnanosťou. Aktuálne dáta síce k dispozícii nie sú, ale nemáme veľa dôvodov si myslieť, že teraz sme na tom oproti jari výrazne lepšie.

Aj preto je zarážajúce, že nie sme svedkami žiadneho silného politického tlaku na vládu, aby konečne povedala záväzný dátum, kedy sa aspoň časť detí bude môcť odlepiť od počítačov, a dodržala ho. Počúvame len stále nové termíny a alibistické reči o tom, aká to je priorita, ktoré však vyfučia s najbližšou tlačovkou ministra zdravotníctva. Keď dáme nabok mimoparlamentnú stranu Spolu, tak to nie je žiadna veľká téma ani pre koalíciu, ani pre opozíciu.

Pritom ešte na jeseň to bolo inak. Hoci najmenšie deti vtedy ešte stále chodili do školy, za návrat aj starších žiakov sa nahlas zasadzovali prezidentka Zuzana Čaputová či vicepremiérka Veronika Remišová. Potom však došlo k zhoršeniu situácie v nemocniciach, objavili sa nové mutácie vírusu, školy zostali zatvorené aj v niektorých ďalších krajinách a všetkých akoby paralyzovali obavy, či predsa len nejde o veľké riziko.

Riziko tu, samozrejme, existuje. Nikto však netvrdí, že sa školy majú otvárať bezhlavo. Navyše existuje dosť príkladov krajín, ktoré ukazujú, že sa to zvládnuť dá. Školy sú v nich v nejakom režime otvorené a žiadnu epidemiologickú apokalypsu tam nesledujeme. V Maďarsku základné školy fungujú normálne, v Poľsku sa od 18. januára do škôl vrátili žiaci prvých troch ročníkov, vo Francúzsku sú otvorené základné aj stredné školy, pričom sa žiaci masívne testujú. V tomto zozname by sa dalo pokračovať.

U nás máme brány všetkých škôl zatvorené, desaťtisíce detí vypadnutých zo vzdelávania a zvyšok za displejmi. A frustrujúce nejasno v tom, dokedy tento stav bude trvať.

Ministrovi Gröhlingovi určite nie je čo závidieť, keďže je do značnej miery rukojemníkom sporov medzi premiérom a SaS. Ako člen vlády zodpovedný za školstvo by sa však mal zmobilizovať a zasadiť za to, aby rodičia školákov od vlády konečne počuli jasné slovo. Buď dátum otvorenia škôl, ktorý sa naozaj dodrží. Alebo, ak riziká významne prevažujú nad prínosmi, tak zrozumiteľnú informáciu o tom, aká epidemiologická realita musí nastať, aby sa aspoň časť detí do škôl vrátila.

Inak mu hrozí, že skončí ako politická karikatúra.