Sabotéri Ako nemecká ľavica hazarduje s bezpečnosťou

Nemecké ministerstvo obrany malo v úmysle ešte v decembri začať obstarávanie ozbrojených dronov, ktoré experti požadujú už viac než jedno desaťročie. Podľa nemeckého práva však vojenské obstarávanie musí schváliť nemecký parlament, Bundestag.

Šokujúce rozhodnutie

Keďže vláda má stabilnú väčšinu a návrh podporila ministerka obrany, Annegret Kramp-Karrenbauer z CDU, veliteľ Bundeswehru, rozhodnutiu nemuselo stáť nič v ceste. Ale nebola by to stará dobrá SPD, keby len tak počúvla expertov, dokonca ani tých vlastných.

Proti pozícii všetkých odborníkov SPD vyhlásila, že vládny návrh nepodporí. „V súčasnosti nie je väčšina v poslaneckom klube SPD a pravdepodobne ani v strane za vyzbrojovanie dronov,“ vyhlásilo vedenie frakcie SPD.

„Ja sa zbláznim,“ okomentovala rozhodnutie SPD odborníčka na obrannú politiku Ulrike Frankeová, ktorá sa dlhodobo venuje bezpilotným lietadlám a modernizácii ozbrojených síl. O potrebe obstarania ozbrojených dronov sa totiž diskutuje od roku 2012, keď požiadavky podporil vtedajší minister obrany Thomas de Maizière.

Pre predsedu SPD Norberta Walter-Borjansa však diskusia posledných osem rokov „doteraz ani v SPD, ani v spoločnosti nemala potrebnú šírku“.

Fritz Felgentreu, brannobezpečnostný expert strany, to už nevydržal a z protestu proti rozhodnutiu vedenia SPD odstúpil zo svojej odbornej funkcie.

Vzťah ľavicovej SPD k armáde bol vždy zložitý. Ako najsilnejšia strana v nemeckom parlamente v roku 1914 podporila vojnové pôžičky, ktoré umožnili Nemecku viesť prvú svetovú vojnu. Z tohto rozhodnutia sa sociálni demokrati nikdy nespamätali a strana sa rozdrobila na stredo-ľavé sociálnodemokratické krídlo a na ultraľavicovú USPD, z ktorej sa neskôr odštiepili komunisti.

Toto rozdrobenie nemeckej ľavice trvá dodnes.

Kam sa podeli patrioti?

Po druhej svetovej vojne sa SPD stala jedným z nosných pilierov nemeckej armády a mnohí vojaci a poddôstojníci boli sympatizantmi sociálnych demokratov. Sociálnym demokratom sa podarilo nominovať viacerých výnimočne kompetentných ministrov obrany a prvý z nich, Helmut Schmidt, sa neskôr dokonca stal kancelárom.

Schmidt bol všetkým tým, čo by v dnešnej SPD nemalo šancu na politickú kariéru – veterán, bývalý dôstojník a hlasný podporovateľ NATO a rezolútnej obrany proti Sovietskemu zväzu. Jeho boj proti komunistickým teroristom Rote Armee Fraktion RAF vzbudzoval rešpekt aj medzi konzervatívcami, ktorí ho nazývali správnym mužom v nesprávnej strane. Jeho vlastná strana ho však za podporu Severoatlantickej aliancie neznášala.

Napriek tomu, že SPD nikdy nebola militaristickou stranou, jej odborníkom sa často podarilo presadiť v strane nepopulárne, ale nutné opatrenia. Georg Leber, minister obrany v sedemdesiatych rokoch, bol s rešpektom nazývaný Soldatenvater, otec vojakov, a do jeho úradovania spadalo zväčšenie Bundeswehru na 36 brigád (oproti necelým ôsmim brigádam dnes).

Dnes SPD zažíva bezprecedentný úpadok. Strana, ktorá s tandemom CDU/CSU dlho súperila o pozíciu najsilnejšej strany a trikrát postavila kancelára, v posledných voľbách do europarlamentu skončila na nelichotivom treťom mieste.  

Volebná jednotka strany, minister financií Olaf Scholz, sa však snaží pôsobiť sebavedomo, no niet pochýb, že v parlamentných voľbách na jeseň hrozí SPD ešte horší výsledok než v minulých voľbách a strana môže skončiť hlboko pod 20 percentami.

SPD postupne strácala centristických voličov, ktorí volili Merkelovej CDU, stratila aj liberálnu mestskú elitu, ktorá v húfoch prebehla k Zeleným. SPD je tak najmä stranou kádrov a dôchodcov, ale ich počty rednú. V tejto situácii je časť kádrov ochotná získať nových ľavicových voličov za každú cenu, aj ak tomu má padnúť za obeť nemecká ekonomika či európska bezpečnosť.

Argument v prospech dronov

Samozrejme, drony nie sú jediným dôležitým zbraňovým systémom, ktorým musí armáda v 21. storočí disponovať, no zaobísť sa bez nich dá len ťažko. Oproti bežnému letectvu ponúkajú niekoľko významných výhod, najmä možnosť nasadenia v podmienkach, v ktorých by hrozilo zajatie alebo zabitie pilota, ako aj schopnosť dlhodobo sledovať a presnejšie zasiahnuť cieľ.

Podľa spomínanej expertky Frankeovej dokážu drony zostať vo vzduchu o dvadsať až tridsať hodín dlhšie než bežné lietadlá, ktorých pilot nedokáže zostať v nasadení viac než niekoľko hodín.

Odporcovia dronov kritizujú najmä ich spôsob nasadenia Američanmi, ktorých politika takzvaného targeted killing (cieleného zabíjania) podozrivých teroristov si vyžiadala kritiku za obete medzi civilistami, ale aj kvôli pochybnostiam o legalite takéhoto počínania.

Odborníci však odmietajú, že by problematické nasadenie zo strany Američanov bolo dronom vlastné, práve naopak. Drony dokážu lepšie než bežné stíhacie bombardéry alebo delostrelectvo rozlišovať medzi vojenskými a civilnými cieľmi a zaznamenať prítomnosť civilistov v konfliktnej oblasti.

Pri takomto použití môžu byť drony eticky prijateľnejším riešením. Dlhodobé sledovanie cieľa aspoň teoreticky umožňuje redukovať „kolaterálne škody“ medzi civilistami.

Prečo zomierajú civilisti?

Napriek tomu však politika „cieleného zabíjania“ zďaleka nebola taká cielená, ako si jej zástupcovia želali, a vyžiadala si nespočetné civilné obete. Profesor Carlo Masala z univerzity Bundeswehru v Mníchove to pripisuje spôsobu, ktorým sú americké drony nasadzované: „Je to otázka inštitúcií, väčšinu amerických dronových útokov riadi CIA, ktorá sa na rozdiel od americkej alebo nemeckej armády sčasti nachádza mimo rámca bežného ústavného poriadku.“

„Sú to politické usmernenia a vojenské praktiky, ktoré extrémne ovplyvňujú, či sú mŕtvi aj medzi civilistami alebo nie. Preto Briti zaznamenávajú omnoho nižší počet civilných obetí ako Američania a jasne bolo vidieť, že po tom, čo Američania pozmenili svoje usmernenia, počet mŕtvych civilistov poklesol,“ zdôrazňuje Frankeová.

Politické absurdnosti

Počas nasadenia v Afganistane sa nemecká armáda viackrát stala terčom útoku Talibanu, no napriek tomu, že nemecké neozbrojené drony sledovali dianie zo vzduchu, pre chýbajúcu výzbroj nedokázali zasiahnuť.

Najtragickejším prípadom bol takzvaný Karfreitagsgefecht, bitka na Veľký Piatok v apríli 2010, keď nemeckých parašutistov prepadli desiatky islamistov. V prestrelke, ktorá trvala osem hodín, padli traja vojaci, osem ďalších bolo zranených. Boj zo vzduchu pozorovalo niekoľko nemeckých dronov, ktoré však neniesli výzbroj a vojakom nedokázali pomôcť.

Ozbrojenými dronmi dnes disponuje takmer každá moderná armáda, USA, Izrael, Francúzsko, Turecko či Veľká Británia ich nasadzujú už dlhšie, Taliansko sa už dávnejšie rozhodlo drony si obstarať. Dokonca aj malé štáty ako Azerbajdžan spoznali ich význam a investujú do nich nemalé finančné prostriedky.

Nemecko pritom drony využíva tiež, ibaže bez výzbroje. Tu sa dokonale ukazuje absurdita nemeckej diskusie – nemecké drony síce môžu nepriateľa sledovať, ale nie po ňom vystreliť. Na to je potrebný napríklad vrtuľník Tiger, ktorý nesie napríklad raketu PARS. Tú istú by mohol niesť aj samotný dron, tam by to však bolo vraj „neetické“ – pretože by tam nesedel pilot, ktorého by Taliban mohol zostreliť.

Po ôsmich rokoch debaty, počas ktorej politická ľavica nepredstavila akýkoľvek nový argument, zostáva trpká pachuť, že jediným zámerom SPD je získať hlasy časti ľavicových voličov, ktorým sa zdá strana primálo pacifistická.

A tak sociálni demokrati, ktorí si chcú udržať pozíciu druhej najsilnejšej strany, sú ochotní obetovať bezpečnosť a životy svojich vlastných vojakov. Pre Európu, ktorá čelí bezpečnostným výzvam od parížskych predmestí až po Cyprus, je to smutná správa.