Rok teroru Je to naozaj islamofóbia? Európa zápasí o správny prístup k svojim moslimom

V predošlých mesiacoch zasiahla Európu najväčšia vlna teroristických útokov od vrcholu islamistického teroru z rokov 2015 – 2017. Terčom útokov sa nestalo len notoricky ohrozené Francúzsko, ale aj Viedeň a Drážďany. Mení sa prístup Európy k islamu v Európe?

Rakúsky balík protiteroristických zákonov

Šesť týždňov po teroristickom útoku v centre Viedne rakúska vláda predstavila novely zákonov boja proti terorizmu. Navrhnuté zmeny majú uľahčiť sledovanie známych extrémistov po prepustení z väzby, kontrolu mešít a ich finančných tokov zo zahraničia a rovnako trestať znázorňovanie extrémistických symbolov.

Podľa nového zákona rakúsky štát získa aj lepší prehľad o tom, kto na jeho pôde pôsobí. Imámovia sa budú musieť zaregistrovať, zástancovia nariadenia si od neho sľubujú lepší prehľad o tom, kto v Rakúsku káže a kde sa tvoria islamistické hotspoty.

„V boji proti politickému islamu vytvoríme trestný čin ,politický islam‘, aby sme zakročili proti tým, ktorí nie sú teroristami, ale vytvárajú pre nich živnú pôdu.“ Uvedené oznámenie rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza sa malo stať predpokladom pre nový zákon, ktorý by obmedzil pôsobenie islamistov v politike. Jeho návrh však zožal množstvo kritiky zo strany expertov aj právnikov, pretože návrh nedokázal definovať, čo „politický islam“ vôbec znamená a ktorá časť by mala byť zakázaná.

Ohľad musel vziať Kurz aj na stranu Zelených, ktorí sú jeho koaličným partnerom. Ľavicovo-liberálnej strane prekážalo, že by návrh reguloval iba jedno náboženstvo – islam, a nie náboženský fundamentalizmus vo všeobecnosti.

Dilema právneho štátu

Do rakúskeho návrhu sa nedostal ani nápad preventívneho uväznenia podozrivých extrémistov.

Najväčším problémom sa totiž nejaví ani tak odhalenie potenciálnych útočníkov. Naopak, len zriedkavo sú útočníci spravodajským službám či polícii neznámi, obvykle ide o známych extrémistov alebo kriminálnikov.

Vo väzení sedeli útočník z Viedne, ako aj atentátnik z Drážďan, o ich extrémistickom zmýšľaní sa vedelo. V oboch prípadoch sa však dostali na slobodu a ich útokom sa nepodarilo zabrániť.

Ako má teda právny štát s takýmito osobami zaobchádzať? Podobnú dilemu ponúka aj iný typ trestnej činnosti, čo s vrahmi, lupičmi alebo inými zločincami, ktorí si odsedeli trest? No zatiaľ čo materiálna škoda spôsobená bežnými recidivistami je spoločensky akceptovateľná ako menšie zlo v prospech právneho štátu, pri potenciálnych teroristoch je už kalkulácia zložitejšia.

Radikálne zmýšľanie však nie je zárukou toho, že niekto teroristický útok naozaj spácha, naopak, v drvivej väčšine prípadov to neplatí. Dokonca aj v štátoch, kde dochádza k útokom relatívne často, sa podiel útočníkov ani len neblíži k jednému percentu podozrivých.

Vo Francúzsku sa za rizikové osoby považujú desaťtisíce ľudí, správa francúzskeho Senátu hovorí o 29 973 podozrivých v decembri 2018. Tieto osoby sú zaradené pod súborom S (fiche S), pričom skratka S označuje Sûreté de l’État, štátnu bezpečnosť. Za väčšinu kategorizácií je zodpovedná vnútorná spravodajská služba a kontrarozviedka DGSI.

Nemecký spolkový kriminálny úrad hovoril za rok 2019 o 729 hrozbách, z toho o 681 islamistoch. Napriek väčšej známosti islamistických útokov majú však väčšinu extrémistických vrážd v Nemecku na svedomí neonacisti. No ich činy sa zriedkakedy kategorizujú ako terorizmus.

V Nemecku je potrebná reforma spravodajských služieb

Za najväčší škandál sa dá považovať zlyhanie nemeckého štátu pri teroristickom útoku v Berlíne v decembri 2016. Útočník Anis Amri bol známym radikálom, pred ktorým nemeckú spolkovú spravodajskú službu BND, ako aj spolkovú kriminálnu agentúru BKA varovala marocká tajná služba. Napriek tomu však nemecké úrady, ktoré Amriho dokonca sledovali, nedokázali útoku predísť.

Pritom už jeho pobyt v Nemecku ponúkal viac než dostatok dôvodov k starostiam. V auguste 2016 Amriho zatkla polícia s falšovaným talianskym preukazom, jeho návratu do rodného Tuniska však bránili tuniské úrady. Už na jar 2016 získali nemecké bezpečnostné úrady informácie, že sa Amri snaží dostať k strelným zbraniam a plánuje útok.

Amriho zatknutiu stála v ceste federalizácia nemeckej kontrarozviedky Verfassungsschutz, ktorá je rozdelená na 16 spolkových krajín. Aj keď Amriho začali sledovať a dokonca sa o ňom zmienili na zasadnutí Spoločného strediska pre boj proti terorizmu (GTAZ), kvôli jeho častým zmenám miesta pobytu sa nikto nepovažoval za dostatočne kompetentného, aby ho zaistil.

Napriek tomu, že úrady vedeli, že ide o nebezpečného zločinca, ktorého mohli vziať do väzby za mnohé nenásilné trestné činy ako používanie falošného pasu či predaj drog, rozdrobenie inštitúcií tomu zabránilo.

Terorizmus je komunikačná stratégia

Cieľom terorizmu nie je iba zničenie špecifickej budovy alebo vražda konkrétnej osoby, ale vyslanie omnoho dôležitejšieho spoločenského signálu. Napokon, slovo sa odvádza z latinského terror – strach. Útok má vyvolať strach v obyvateľstve alebo medzi vládnucimi elitami a vyprovokovať ich k reakcii.

Komunistická Rote Armee Fraktion (RAF) v západnom Nemecku vedela, že útoky na predstaviteľov štátu budú viesť k rozšíreniu štátnych právomocí, a dúfala, že tento krok zmobilizuje spoločnosť do boja proti „kapitalistom“.

Podobnú stratégiu využívajú aj islamistickí útočníci, ktorí chcú rozoštvať spoločnosť proti moslimom v nádeji, že sa moslimovia pridajú na ich stranu.

Terorizmus je tak stratégiou slabšej strany, ktorá sa nedokáže protivníkovi postaviť v otvorenom boji. Asymetrické útoky na civilné obyvateľstvo dokážu podkopať vôľu protivníka bojovať a znemožniť mu, aby využil svoje kvantitatívne a kvalitatívne výhody.

Z tohto dôvodu je potrebné mať na pamäti, že omnoho nebezpečnejšou hrozbou než priame dôsledky terorizmu sú tie nepriame. Dokonca aj na Blízkom východe, v Iraku či Sýrii bol potrebný takmer totálny kolaps štátu, aby si terorizmus dokázal vybudovať základňu, z ktorej konkuroval formálnej štátnosti.

V Európe sme však od takéhoto scenára ďaleko vzdialení, no útoky podkopávajú európsku schopnosť a ochotu mierumilovného spolunažívania s moslimským obyvateľstvom. To však problém nerieši, ale len vedie k novej radikalizácii.

Zatváranie mešít

Vo Francúzsku a Rakúsku preto úrady začali zatvárať mešity, v ktorých sa šíria džihádistické interpretácie islamu. Nemalá časť európskych členov Islamského štátu sa radikalizovala po tom, čo načúvali salafistickým imámom stojacim v tradícii Ibn-Tajmíju. Ibn-Tajmíja bol učencom 12. a 13. storočia, ktorý podporoval džihád proti Mongolom a šiítom, odmietal židov či kresťanov a dnes ho považujú za hlavnú inšpiráciu moderného sunitského islamizmu.

Zatváranie fundamentalistických mešít je veľmi háklivým krokom. Na jednej strane nepochybne pomôže boju proti islamskému extrémizmu, na druhej strane je zásahom štátu do náboženskej slobody svojich občanov.

V tejto otázke je dôležité stanoviť jasné hranice, v ktorých sa štát bude pohybovať – je úplne legitímne, aby zabránil šíreniu výziev k násiliu, no je otázne, či by mal vplývať na obsah náboženského učenia, aj v prípade, že nezodpovedá väčšinovým morálnym predstavám.    

Užitoční idioti

Možno sa zdá, že Európania pomaly dospeli k realistickému hodnoteniu výziev, ktoré islam v Európe predstavuje. Pre Spojené štáty to neplatí. Známe médiá ako New York Times a Washington Post totiž v rámci svojej križiackej výpravy proti Donaldovi Trumpovi objavili ďalšieho protivníka – Francúzsko.

Po vražde učiteľa Samuela Patyho, ktorému útočník odrezal hlavu, New York Times udalosť spočiatku podávali ako opätovný prípad „policajného násilia“, keďže ozbrojeného útočníka zastrelila polícia.

Riaditeľ Rady pre americko-islamské vzťahy Edward Ahmed Mitchell v CNN vyzval k bojkotu Francúzska: „Americkí moslimovia by sa mali zdržať návštevy Francúzska, kým tamojšia vláda neprestane rozdúchavať plamene islamofóbie.“

Kto je na vine? Predsa Francúzi!

Po tom, čo si islamistický terorizmus v priebehu posledných rokov vo Francúzsku vyžiadal vyše 200 obetí, prezident Macron predstavil plánované zákony proti „islamistickému separatizmu“. Tie majú obmedziť možnosti rodičov, ktorí neposielajú svoje deti do škôl, rovnako majú obmedziť oddelené plavárne pre mužov a ženy alebo činnosť radikálnych imámov, ktorí indoktrinujú mládež.

Podľa New York Times však na vine nie sú teroristi ani islamizmus, ale xenofóbia, a to aj napriek tomu, že sám Macron podotýka, že islam a islamizmus sú dva odlišné koncepty.

Tento prístup ľavicových médií a dlhodobé vytláčanie kritiky islamu z verejného priestoru viedli k tomu, že sa politika až so značným oneskorením začala venovať problémom, ktoré spôsobila masová migrácia moslimov. A aj dnes sa mnohí ľavicoví politici vyhýbajú tejto téme, niekedy sa dokonca snažia islamistický fundamentalizmus ospravedlňovať.

Nemecký konzervatívny magazín Cicero preto vyhlásil kritikov islamu za „disidentov 21. storočia“ a porovnal prístup politickej ľavice k jej odmietavému správaniu voči disidentom z niekdajšieho komunistického bloku.

Začína Európa riešiť svoje problémy?

Francúzsko a Rakúsko sú tak avantgardou nového európskeho prístupu k islamistickému terorizmu. V tejto pozícii sú pod paľbou politických konkurentov, ale aj moslimských štátov. Od ich úspechu bude závisieť, či sa Európe podarí presadiť sebavedomý prístup voči prisťahovalcom, ktorý bude vyžadovať jasné vyznanie k demokracii a európskemu spôsobu života.

Proti nim stoja dobre organizované a zo zahraničia financované inštitúcie ako turecká Ditib, Turecko-islamská únia Inštitútu pre náboženstvo či Atib, Zväz turecko-islamských kultúrnych združení v Európe.

Tieto inštitúcie ponúkajú nielen platformu k protištátnej činnosti tým, že umožňujú pôsobenie protidemokratickým a protizápadným imámom a udržiavajú siete špiónov, ale dokonca aktívne zasahujú do politických procesov.

„Sme zhrození, že sa nemecký Bundestag podvolil tomu, aby 2. júna 2016 proti tureckému národu a jeho minulosti prijal rozhodnutie, ktoré ani nie je historicky podložené a nezakladá sa na faktoch, ale iba na lžiach a ohováraní.“ Týmito slovami Atib odsúdil rezolúciu nemeckého Bundestagu, ktorá odsúdila genocídu jeden a pol milióna Arménov počas prvej svetovej vojny a ospravedlnila sa arménskemu národu za neblahú úlohu, ktorú hralo Nemecko ako spojenec Osmanskej ríše.

Podľa Turecka sa však nie je za čo ospravedlniť. Žiadna genocída sa nestala, a ak aj niekto prišiel o život, tak si to zaslúžil. To, že podiel kresťanov na obyvateľstve klesol z takmer 25 percent na necelých 0,5 percenta, bude asi náhoda...

Neblahé spojenie tureckého nacionalizmu a islamského fundamentalizmu sa manifestuje v koalícii tureckých strán AKP a MHP, počas ktorých vlády Turecko vojensky podporuje islamistov v Sýrii a Líbyi či panturkických nacionalistov v Azerbajdžane a na Cypre.

O to nebezpečnejšie je, že turecký štát má značný vplyv v európskych mešitách a posiela im finančné prostriedky aj imámov, ktorí šíria tureckú propagandu.

Holandský parlament z tohto dôvodu plánuje zákon, ktorý by zakázal financovanie náboženských inštitúcií zo štátov, ktoré nespĺňajú základné demokratické kritériá. To neznamená zákaz misionárskej činnosti, ale jej predpokladom musí byť jasné odsúdenie radikálneho islamizmu.

Holandský sociológ na Humboldtovej univerzite v Berlíne Ruud Koopmans preto píše: „Na rozdiel od toho, čo by si mnohí chceli nahovoriť, islamistické násilie nie je fenoménom pomýlených „osamelých vlkov“, ktorý nemá nič spoločné s náboženstvom, v mene ktorého tvrdí, že koná. Naopak, islamistické násilie je súčasťou globálneho nárastu islamského fundamentalizmu v posledných desaťročiach, ktorý je zodpovedný za to, že sa islamský svet dostal do špirály násilia, útlaku a stagnácie.“