História Ako sme prežili španielsku chrípku

Rok 1918 sa dá označiť za jeden z najkatastrofálnejších rokov minulého storočia. Krvavá vojna sa ešte neskončila a na svet sa už valila ďalšia pohroma, ktorá si v konečnom dôsledku vyžiadala ešte viac obetí ako zabíjanie na frontoch.

K tomu všetkému sa rozpadávali staré stáročné monarchie a vznikali nové štáty, ktoré nielenže museli hneď začať fungovať, ale mnohé aj so zbraňou v ruke obhájiť svoju existenciu. Skrátka, utrpenie, chaos a neistá budúcnosť.

Iné starosti

Pôvod španielskej chrípky nie je doteraz úplne stopercentne potvrdený. Pravdepodobne sa, podobne ako koronavírus, začala šíriť z Číny, ale existujú aj teórie o jej pôvode v americkom Kansase či inde. Určite však neprišla zo Španielska. To sa do spojitosti s touto chorobou dostalo len preto, že bolo neutrálne a nefungovala tam vojnová cenzúra. Vďaka tomu sa v tejto krajine mohlo o epidémii slobodne informovať.

Svetom prešla španielska chrípka vo viacerých vlnách. Na jar 1918 prišla prvá, relatívne mierna vlna, po nej však na jeseň nasledovala zničujúca druhá vlna s veľkou úmrtnosťou. Na Vianoce 1918 si mnohí mysleli, že už majú epidémiu za sebou. V januári a februári však začala opäť kosiť tretia vlna, ktorá trvala do začiatku leta. Prišla aj štvrtá vlna, tá už však mala len lokálny charakter.

Naše územie zastihla pandémia v čase, keď sa rúcala stará rakúska monarchia a vznikali nové nástupnícke štáty. Úrady mali vtedy úplne iné starosti, ako zaznamenávať priebeh epidémie, a ani ľudia, pre ktorých bola po rokoch vojny smrť každodenným chlebom, ju nejako zvlášť neprežívali. Uprostred najbrutálnejšej druhej vlny, v októbri 1918, sa v Prahe aj iných mestách pri vzniku nového štátu konali masové zhromaždenia a nikomu to nepripadalo nepatričné.

Poľná nemocnica v Kansase. Zdroj: Wikimedia.org

Aj z toho dôvodu existuje o priebehu španielskej chrípky na území Československa pomerne málo ucelených informácií a presných štatistík. Správy o chorobe sú roztratené v dobových novinách, obecných archívoch a matrikách. Výnimkou je kniha rakúskeho historika lekárstva Haralda Salfellnera Španielska chrípka. Príbeh pandémie z roku 1918. Jej autor žije od roku 1989 v Prahe a pomerne veľkú pozornosť venuje priebehu epidémie v českých krajoch. Slovenska sa však dotýka len okrajovo.

Na jar 1918 čitateľov novín v našich krajoch zaujímajú najmä správy z frontu, kde sa Centrálnym mocnostiam príliš nedarí. Správy o chrípke plnia najmä spoločenské kroniky. V Uhorsku leží nakazená arcivojvodkyňa Mária Lujza Bavorská, ale píše sa aj o chorobe gréckeho kráľa Konštantína I. či o tom, že na chrípku ochorel Vladimír Iľjič Lenin.

Noviny Pressburger Zeitung síce začiatkom leta informujú, že vo Viedni a v Budapešti je chrípka pomerne rozšírená, pričítajú to však najmä chladnému počasiu. V Bratislave je podľa novín len niekoľko prípadov, ktoré majú ľahký priebeh.

Objavujú sa však už aj prvé varovania. Závodný lekár oceliarní Poldi Kladno Ernest Guth koncom apríla a v máji svojich nadriadených informuje o neobvykle vysokom počte prípadov chrípky. Je to jedna z prvých správ o tom, že epidémia, o ktorej sa už vo svete hovorí, vstúpila na českú pôdu. Počas relatívne bezproblémového leta sa však na jeho správy veľmi rýchlo zabudne.

Koniec školy a zábavy

V septembri sa však už vírus nedá ignorovať. Chorí prudko pribúdajú aj v Bratislave a rastie počet mŕtvych. Lekár Hochenegg v Pressburger Zeitung píše o španielskej chrípke ako o nebezpečnejšom ochorení, ako je cholera.

Uprostred októbra pristúpilo naše súčasné hlavné mesto k prvým opatreniam. Zatvárali sa školy, kiná, divadlá aj kabarety. Cestujúci v električkách mohli iba sedieť, státie bolo zakázané. Na konečnej zastávke musel personál električku dôkladne vyvetrať.

Počas jesene ochoreli v Bratislave na chrípku tisíce ľudí. Obete sa v septembri ešte rátali na desiatky, v októbri už na stovky. Mestu zúfalo chýbali hrobári, a tak muselo na pomoc povolať vojakov.

V Košiciach oznámil 30. septembra 1918 úradný lekár Géza Nagy dvetisíc nakazených a starosta v meste ustanovil epidemiologický výbor. Aj v metropole východu sa začali prijímať opatrenia. Zatvorili sa školy, kiná, divadlá, zakázané boli všetky športové podujatia a tanečné zábavy.

Reštaurácie a kaviarne mohli byť otvorené do 22.00, ale počas dňa sa museli na nejaký čas zavrieť, aby sa v nich vykonala dezinfekcia. Vojenské kasárne na Skladnej ulici boli premenené na vojenskú epidemiologickú nemocnicu.

Ani o priebehu epidémie v Košiciach neexistujú presné štatistiky. Podľa štúdie Veroniky Szeghy-Gayer Španielska choroba v Košiciach v roku 1918 hlásil úradný lekár vo vtedy asi štyridsaťpäťtisícovom meste k 6. novembru 1918 okolo 50 obetí chrípky. Sú to však len orientačné čísla, pretože mnohí na chrípku zomreli bez toho, aby si to úrady všimli.

Okrem veľkých miest zasiahla epidémia intenzívne aj vidiecke oblasti Slovenska. Etnologička Zora Mintálová-Zubercová napríklad uvádza, že v hláseniach obecných úradov na Orave a na Kysuciach sa hojne vyskytovali takéto oznamy: „Dedina je ako vymretá, ľudia sú chorí.“

Zachoval sa aj záznam z detvianskej farnosti, podľa ktorého chrípke podľahlo celkovo 212 miestnych obyvateľov. V kysuckom mestečku Turzovka to bolo tiež viac ako dvesto ľudí.

Ani lekári, ani aspirín

Zatvorené školy v mestách znamenali veľký problém pre deti z nižších sociálnych vrstiev a robotníckych rodín, ktoré sa tiesnili v malých bytoch bez kúrenia. V mnohých českých a slovenských mestách sa deti túlali po uliciach a hľadali útočisko vo verejných vykurovaných budovách a sociálnych zariadeniach, kde sa však vystavovali vysokému riziku nákazy.

Aj preto viaceré mestá zaviedli model, že v školách ostala otvorená jedna vykurovaná miestnosť s pedagogickým dozorom.

Obrovský problém našich krajov bol aj nedostatok lekárov, spôsobený povolaním mnohých z nich do armády. Chorí čakali na lekára vo svojich domoch celé dni, často márne. Situáciu komplikoval aj vojnou spôsobený nedostatok dopravných prostriedkov. Preto sa objavili žiadosti, aby bolo lekárom dovolené cestovať za pacientmi aj nákladnými vlakmi.

Mnohí lekári na chrípku aj sami ochorejú a zomrú. V Česku sa ich počet odhaduje na desiatky, v celej monarchii na stovky.

Zúfalo chýbajú lieky, najmä aspirín. Rakúsky minister zdravotníctva preto na jeseň 1918 žiada svojho spojenca Nemecko o dodávku 1000 kilogramov aspirínu pre potreby monarchie. Keď je v pražských lekárňach zabavených niekoľko kilogramov aspirínu kvôli potrebám viedenskej liekovej centrály, vypuknú nepokoje. Českí železničiari ako odvetu odmietajú cez svoje územie pustiť cukor určený viedenským lekárnikom.

Z nedostatku liekov ťažil čierny trh aj rôzni falšovatelia. Podľa Salfellnera sa v októbri 1918 jedna tabletka aspirínu vo Viedni predáva za cenu 1,5 kilogramu zemiakov alebo 100 gramov slaniny.

Koňak a fámy

Obyčajní ľudia si tak museli poradiť, ako vedeli. Rôzne fámy odporúčali ako najlepšiu ochranu pred chrípkou alkohol, najmä koňak, niektorí lekári ordinovali zase parný kúpeľ či inhalovanie horúcej pary.

Pri španielskej chrípke sa vyskytovali aj niektoré podobné spoločenské fenomény, ako dnes vidíme pri aktuálnej pandémii covid-19. Choroba sa bagatelizovala, kolovali fámy o jej vzniku, napríklad že ju zámerne rozšírila nemecká armáda.

Niekde sa objavil aj odpor proti epidemiologickým opatreniam. Niektoré mestá v USA, ktoré zaviedli povinné nosenie rúšok, čelili podobnej protirúškovej kampani, akú sledujeme dnes. Napríklad v San Franciscu vznikla Liga proti rúškam a proti povinnému noseniu tejto ochrany tam demonštrovali tisíce ľudí. 

Pracovníčky Červeného kríža v Bostone šijú rúšky. Zdroj: Wikimedia.org.

Medzi „španielkou“ a covidom existujú aj ďalšie paralely. Obidve ochorenia sprevádzali ťažké zápaly pľúc, ktoré boli v konečnom dôsledku hlavnou príčinou úmrtí. Podstatný rozdiel však je v najohrozenejšej skupine. V dôsledku španielskej chrípky umierali najmä mladí, zdraví ľudia a často tiež tehotné ženy či matky s dojčatami. Napríklad Franz Kafka, ktorý trpel tuberkulózou, prežil, aj keď so zápalom pľúc bojoval niekoľko týždňov.

Aj tí, čo prežili, často opisovali brutálny priebeh ochorenia. Zachovalo sa napríklad svedectvo 45-ročnej ženy z Myjavy, ktorá chorobu opisovala takto: „Ľahla som do postele a jedenásť týždňov som z nej nevstala. Na rukách a nohách som nemala kožu a z tela mi tiekla krv.“

Zo známych Slovákov ochorel na španielsku chrípku napríklad Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa nakazil v Tokiu. Dva týždne ležal vo vysokých teplotách a lekári sa aj vzhľadom na jeho krehký zdravotný stav obávali najhoršieho. Nakoniec sa však vyliečil.

Desivá štatistika

Celkovo sa počet nakazených španielskou chrípkou na celom svete odhaduje na približne 500 miliónov ľudí. Okolo 50 miliónov chorobe podľahlo, čo je viac ako počet obetí prvej svetovej vojny.

Historik Salfellner odhaduje, že v Česku zomrelo na španielsku chrípku 46- až 77-tisíc ľudí, čiže približne polpercento vtedajšej populácie. Podľa maďarských historikov zomrelo v roku 1918 na španielsku chrípku v celom Uhorsku viac ako 50-tisíc ľudí. Celkový odhad obetí všetkých vĺn chrípky pre územie Slovenska sa pohybuje medzi 15- až 30-tisíc ľuďmi z vtedy viac ako dvojmiliónovej populácie.

Sú to obrovské čísla, aj preto je celkom zaujímavé, že na túto epidémiu sa u nás v porovnaní s inými tragédiami zachovalo len veľmi málo spomienok. Nielen literárnych a faktografických, ale aj rôznych pamätníkov či iných vizuálnych pripomienok tejto katastrofy. Dôvodom je zrejme to, že v strede Európy sa v tom čase diali obrovské spoločenské a politické zmeny, ktoré pandémiu prehlušili.

A keď odznela, život išiel rýchlo ďalej.