25 rokov po vojne Vyčerpaný štát, ktorý nikto nechcel

Začiatkom 90. rokov sa Juhoslávia začala rozpadať. Tomuto rozpadu predchádzala ekonomická kríza, rástla inflácia aj nezamestnanosť a jednotlivé členské republiky sa nevedeli dohodnúť na spoločnom postupe.

Zatiaľ čo ekonomicky vyspelejší Slovinci a Chorváti chceli riešiť problém na úrovni republík, Srbi vinili z ekonomických problémov federalizmus. Ich riešením bola centralizácia štátu v Belehrade a protiústavné zrušenie autonómie Vojvodiny a Kosova.

Tieto opatrenia však neboli odpoveďou na ekonomické problémy - Milošević chcel využiť nacionalistickú vlnu vo verejnej mienke, aby upevnil svoju moc a aby si komunistickí pohlavári zachránili svoje pozície v budúcej postkomunistickej ére.

Miloševićovi podporovatelia nátlakom na lokálne vlády v Prištine, Novom Sade a Podgorici dosiahli dosadenie Miloševićovych bábok, čo mu zaistilo hlasy Vojvodiny, Čiernej Hory a Kosova v juhoslovanskom predsedníctve.

Nezávislosť

Na poslednom sneme Zväzu komunistov Juhoslávie sa strana fakticky rozpadla. Srbi odmietli všetky reformy, ktoré navrhli Slovinci a Slovinci s Chorvátmi snem opustili.

V referendách väčšina Chorvátov a Slovincov podporila nezávislosť svojich republík, v Chorvátsku za nezávislosť hlasovalo vyše 93 percent hlasujúcich, srbská menšina, ktorá tvorila 11,8 percenta obyvateľstva, referendum bojkotovala.

Chorvátsky prezident Franjo Tuđman a srbský prezident Slobodan Milošević. Zdroj: Sipa Press

EÚ sa obávala destabilizácie Juhoslávie a reprezentanti Slovinska a Chorvátska prisľúbili na tri mesiace, že nebudú realizovať nezávislosť. Po tom, čo sa počas tejto lehoty nepodarilo dosiahnuť dohodu s Belehradom, sa obe republiky 25. júna 1991 vyhlásili za nezávislé.

Nezávislosť Slovinska a Chorvátska zvýšila tlak na Bosnu a Hercegovinu, ktorá stratila protiváhu proti Belehradu. Referendum o nezávislosti podporili Bosniaci a Chorváti, zatiaľ čo Srbi ho, podobne ako v Chorvátsku, bojkotovali.

V referende tak za nezávislosť podporilo 99,7 percenta hlasujúcich, no účasť bola pozoruhodne nízka. Viac než tretina občanov sa na referende o najdôležitejšej otázke v moderných dejinách Bosny a Hercegoviny nezúčastnila.

Vojna

Prvé násilie sa začalo už pred vyhlásením nezávislosti 6. apríla 1992. Prvý veľký masaker civilistov spáchali srbské paravojenské jednotky v Bijeljine už 1. a 2. apríla, no aj Srbi sa rýchlo stali terčom útokov.

V priebehu obzvlášť krvavej vojny prišlo o život asi stotisíc ľudí, medzi nimi aj mnohí civilisti. Zjednodušene sa dajú odlíšiť tri fázy vojny. V prvej bojovali slabšie vyzbrojené jednotky Chorvátov a Bosniakov proti lepšie vyzbrojeným a pripraveným jednotkám Srbov, ktorých podporovala Juhoslovanská ľudová armáda.

Chorváti a Bosniaci sa však rýchlo rozhádali a vypukli medzi nimi boje o kontrolu nad strednou Bosnou. Bosniacko-chorvátsky spor sa podarilo uzavrieť až vo februári 1994, keď uzavreli Washingtonskú dohodu o vytvorení spoločnej federácie.

Posledná fáza vojny trvala do decembra 1995, keď spoločné ofenzívy Bosniakov a Chorvátov prinútili Srbov pristúpiť na rokovania.

Dohoda

Daytonská zmluva, ktorá ukončila vojnu, bola dohodnutá v americkom Daytone v štáte Ohio a formálne podpísaná 14. decembra1995 v Paríži.

Podľa mierovej zmluvy bola Bosna rozdelená na dve časti, jednu tvorí chorvátsko-moslimská Federácia, druhú takzvaná Republika srbská. Srbi kontrolujú 49 percent územia Bosny a Hercegoviny, Chorváti a Bosniaci si delia 51 percent.

Obe strany spoločne spravujú dištrikt Brčko, ktorý bol počas vojny rozdelený medzi obe strany a ktorý predstavuje dôležitú križovatku – jednak spája Bosniansko-chorvátsku federáciu s riekou Sáva a ponúka prístup k Dunaju, pre Republiku srbská predstavuje jediné priame spojenie juhovýchodnej časti entity so severovýchodom.

Bosniansky moslimský utečenec z Brcka čaká na autobus pred tabuľou s nápisom „Brčko ľuďom z Brcka“ v obci Bukvik neďaleko sporného bosnianskeho mesta Brčko, 30 kilometrov severne od Tuzly. 16. februára 1999. Foto TASR/AP

Federácia pozostáva z 10 kantónov, z troch prevažne chorvátskych, piatich moslimských a dvoch chorvátsko-moslimských.

Nefunkčný štát

Dayton vytvoril v Bosne nafúknutý administratívny aparát, ktorý podľa niektorých odhadov pohlcuje polovicu bosnianskeho HDP, čo je päťnásobok bežných výdavkov. Štát z neho platí „260 ministrov, poslancov a vyslancov,“ vďaka čomu je Bosna štátom s najvyšším počtom ministrov na obyvateľa.

Najlepším príkladom zlyhania štátu bola na pohľad administratívna banalita, ktorá vyústila v roku 2013 do protestov.

Po tom, čo ústavný súd vyhlásil zákon o rodnom čísle z formálnych dôvodov za neústavný, mali legislatívci dva roky na to, aby vypracovali nový zákon. Lenže parlament sa nedokázal dohodnúť na novom systéme prideľovania rodného čísla a po vypršaní lehoty tak novorodencom nemohlo byť pridelené rodné číslo. Tak im nebolo možné nielen vystaviť cestovný pas, ale dokonca ani registráciu v zdravotnej poisťovni.

Problém sa podarilo vyriešiť až po tragickej smrti novorodenca, ktorému nebol vystavený cestovný pas pre cestu do nemocnice v Srbsku.

Sú Chorváti na strane porazených?

V najslabšej pozícii sa nachádzajú Chorváti. Napriek formálnej rovnoprávnosti mnohí z nich majú pocit, že v Daytone boli podvedení. Tak isto ako Bosniaci a Srbi aj Chorváti majú jedného zástupcu v prezídiu.

Členovia prezídia sú volení občanmi v jednej z dvoch entít, za srbského reprezentanta hlasujú občania žijúci v Republike srbskej, za chorvátskeho a bosniackeho reprezentanta občania žijúci v bosniacko-chorvátskej Federácii, bez ohľadu na ich národnosť.

To by nemusel byť problém, a Chorváti sa spočiatku tomuto riešeniu tešili, keďže väčšina Chorvátov žila v bosniacko-chorvátskej Federácii a dúfali, že sa im podarí asimilácia časti Bosniakov do chorvátskeho národa. Ich očakávania sa však napriek tomu, že mnohí Bosniaci volia chorvátskeho a nie bosniackeho reprezentanta, nesplnili, ba čo horšie, Bosniaci volia kandidátov, ktorých väčšina Chorvátov odmieta.

Dostanú Chorváti vlastnú entitu?

Medzi členmi národno-konzervatívnej HDZ-BiH (Chorvátska demokratická únia – Bosna a Hercegovina) už dlho prevažuje názor, že riešením problému by bola vlastná entita, ktorú by tvorili prevažne chorvátske obce.

Tento návrh nie je novinkou, HDZ-BiH ho predložila už v roku 2001. Ďalšiu podporu získal po tom, čo v rokoch 2010 a 2018 bol zvolený za chorvátskeho člena prezídia ľavicový Željko Komšić. Ten síce získal väčšinu hlasov, no jasne prehral vo všetkých obciach, v ktorých Chorváti tvorili väčšinu obyvateľstva. V mestách ako Sarajevo, Bihać či Goražde volilo Komšića viac občanov než bosniackeho člena predsedníctva, hoci v týchto obciach podiel Chorvátov nedosahuje ani desať percent.

Kriticky sa k politickej praxi v Bosne a Hercegovine vyjadril aj bývalý vysoký reprezentant pre Bosnu a Hercegovinu, Miroslav Lajčák, ktorý povedal: „Ak chceme zachovať Bosnu a Hercegovinu, musíme zachovať aj zásady, na ktorých je postavená, a to je mnohonárodný princíp. Musíme si teda uchovať zásadu, že jeden národ nemôže byť prehlasovaný a vyhodený z hry.“

To však neznamená, žeby rozdelenie Federácie bolo pre Chorvátov najlepším riešením, odmieta ho napríklad bývalý prezident Chorvátska Stjepan Mesić. Podľa neho by rozdelenie Federácie bolo katastrofou, keďže nemalá časť Chorvátov by sa ocitla mimo hraníc chorvátskej entity.

Bol Dayton chybou?

Z dnešného hľadiska vidíme, že Daytonská mierová zmluva obsahovala nespočetné množstvo chýb a z Bosny a Hercegoviny spravila štát, ktorý je priam nemožné reformovať.

Podpis Daytonskej dohody. Sediaci (zľava doprava): prezident Srbska Slobodan Miloševič, prezident Chorvátska Franjo Tudjman, prezident Bosny Hercegoviny Alija Izetbegovic; stojaci (zľava doprava): španielsky premiér Felipe Gonzalez, americký prezident Bill Clinton, francúzsky prezident Jacques Chirac, nemecký kancelár Helmut Kohl, britský premiér John Major a ruský premiér Viktor Černomyrdin. Zdroj: Wikipedia.org

Ekonomické perspektívy Bosny a Hercegoviny sú chabé a v dohľadnej dobe sa nezlepšia. Potrebné by boli ekonomické reformy, ktorým stojí v ceste súčasný systém. To sú zlé správy aj pre susedné štáty, ktorým by pomohol dodatočný ekonomický impulz.

Napriek všetkým nedostatkom však Dayton dosiahol niečo, čo nedokázala žiadna zmluva pred ním – ukončil vojnu.

Čo boli alternatívy?

Jednou z prvých bola Lisabonská dohoda anglického mierového veľvyslanca EÚ pre Bosnu a Hercegovinu Lorda Carringtona a portugalského diplomata a koordinátora konferencie Európskeho spoločenstva o Bosne a Hercegovine, Josého Cutileira. Spočiatku ho zavrhli Srbi, po menších úpravách v prospech Srbov ho v roku 1992 zavrhol prezident Bosniakov Alija Izetbegović.

Na jar 1993 nasledoval Vance-Owenov plán, ktorý mal rozdeliť Bosnu na desať provincií, tri pre každú etnickú skupinu a jednu multietnickú provinciu v Sarajeve a okolí. Aj ten však bol zamietnutý srbskou stranou.

Stoltenbergov plán

Najbližšie k realizácii sa dostal plán mediátorov OSN, nórskeho ministra zahraničných vecí Thorvalda Stoltenberga a Davida Owena. Tí zohľadnili podstatné požiadavky všetkých strán konfliktu a prestavili riešenie, ktoré by Bosnu fakticky rozdelilo na tri republiky. Spoločná by zostala iba zahraničná politika a otázky týkajúce sa medzinárodného obchodu.

Srbi by získali najväčšiu časť územia, ktoré vtedy aj fakticky kontrolovali, Bosniaci by dostali významné mestá ako Tuzla, Bihać, Travnik, Srebrenica a Goražde, zatiaľ čo Chorváti dostali najmä územia osídlené Chorvátmi neďaleko hraníc s Chorvátskom, v západnej Hercegovine a severobosnianskej Posavine.

Tento plán by bol ukončil vojnu o 18 mesiacov skôr, zachránil desaťtisíce životov a Stoltenberg ho dodnes považuje za najlepšie riešenie. Stoltenbergov plán ponúkal jednotlivým republikám možnosť vyhlásiť nezávislosť, ak sa na tom dohodli s ostatnými dvoma členskými republikami. V prípade neúspechu mali právo sa obrátiť na Bezpečnostnú radu OSN, ktorej prináležalo konečné rozhodnutie.

Jeho výhodou by bola aj možnosť jednotlivých členských republík prijímať rozhodnutia bez toho, aby sa neustále navzájom blokovali. Nakoniec však bosniacka strana pod vedením Aliju Izetbegovića plán odmietla. A tak vojna pokračovala.

Najhorší zo všetkých možných svetov

Stoltenberg dodnes tvrdí, že jeho mierový plán bol pre všetkých výhodnejší než Daytonská zmluva. Nielenže Bosniaci by zachránili Srebrenicu pred genocídou, ale dokonca by zostala pod ich kontrolou, zatiaľ čo po páde mesta v júli 1995 a po zavraždení mužského obyvateľstva sa mesto ocitlo v Republike srbskej.

Chorváti a Srbi zas žijú v štáte, v ktorom žiť nechceli. Dayton im však neponúka legálnu cestu k nezávislosti. Práve tento pocit „zajatia“ v nefunkčnom štáte podporuje vládu nacionalistov, ktorí zo všetkého vinia vládu v Sarajeve, iné etnické skupiny či zahraničie.

Súčasné rozdelenie Bosny a Hercegoviny. Zdroj: Wikipedia.org

Najhlasnejším kritikom Daytonu je srbský člen predsedníctva, Milorad Dodik. Ten pravidelne hrozí vyhlásením nezávislosti, najmä keď sa dostáva do konfliktu s ústavným súdom. Konflikty často majú ideologické pozadie, napríklad slávenie „nezávislosti“ Republiky srbskej, no svoju úlohu zohráva aj finančná motivácia.

Posledný veľký spor medzi Dodikom a ústavným súdom vypukol vo februári, keď ústavný súd vyhlásil, že štátne pozemky z čias Juhoslávie prináležia Bosne a Hercegovine a nie jednotlivým entitám. Dodik často kritizuje, že súčasťou ústavného súdu sú podľa Daytonskej zmluvy aj zahraniční sudcovia. Ich úlohou je zabrániť tomu, aby sa dve etnické skupiny spojili proti tretej a dominovali súdnictvu.

Štát, v ktorom nikto nechce žiť

Obrovské problémy vedú k tomu, že Bosna a Hercegovina stráca obyvateľstvo šokujúcou rýchlosťou. Aj keď sa na nový cenzus ešte čaká, štúdia štatistického úradu BiH hovorí o strate vyše pol milióna obyvateľov v priebehu posledných šiestich rokov. Ak sa tento odhad potvrdí, bude to znamenať, že počet obyvateľov poklesol z už beztak nízkych 3,5 na necelé tri milióny.

Mladí chodia za prácou do Nemecka alebo Rakúska, študenti študujú radšej v Záhrebe či Belehrade. Aj keď moslimovia tvoria najväčšiu časť obyvateľstva, pôrodnosť patrí medzi najnižšie v Európe. Posledné dostupné údaje Svetovej banky z roku 2018 počítajú s menej než 1,27 deťmi na ženu, oproti 1,54 deťom na Slovensku, 1,57 deťom v Nemecku alebo 1,47 deťom v Rakúsku a Chorvátsku.

Niet sa čo čudovať, Bosna a Hercegovina patrí medzi najskorupovanejšie európske štáty. V celosvetovom indexe korupcie Transparency International za rok 2019 sa spolu s Kosovom, Peru, Panamou a Thajskom delí o nelichotivé 101. miesto, dopadla podstatne horšie než Slovensko (59.), Grécko (60.) či Rumunsko (70.).

Je odpoveďou centralizácia?

Najlepším riešením by bolo, ak by sa politike v Bosne a Hercegovine podarilo vymaniť z osídel nacionalistov a vybudovať funkčný štát. Ten by nutne musel byť centralizovanejší než je ten terajší.

Predpokladom by však musela byť zásadná zmena politickej kultúry, v ktorej by národnosti občanov nehrali vo verejnom priestore žiadnu úlohu a všetci by boli rovnocennými občanmi Bosny a Hercegoviny. Dokiaľ táto zmena nenastane, každá centralizácia by bola iba víťazstvom jedného nacionalizmu nad tými ostatnými.

Takéto riešenie by umožnilo ekonomický a politický rozvoj a jedného dňa dokonca členstvo v Európskej únii. Zatiaľ je však zmena v nedohľadne.

Dayton vytvoril Bosnu, akú ju poznáme dnes, no ani on nebol myslený na večné veky, ale na desať, dvadsať rokov, aby sa skončila vojna a podarilo sa vybudovať niečo nové. Vojna sa skončila dávno, no na niečo nové stále iba čakáme.