Premeny Roberta Fica Kedysi chcel Bosnu v NATO, dnes spochybňuje Lajčákov úrad

„Po tom, čo sa najskôr moderátor na TA3 vyobjímal s pani prezidentkou ako v Teplárni, pustil sa v mojej neprítomnosti do mňa. A kritizoval ma, že sa vraj stretávam s nedemokratickými a neštandardnými politikmi a ľuďmi. Ako príklad uviedol moje stretnutia s prezidentom Srbskej republiky, ktorá je súčasťou Bosny a Hercegoviny, alebo ako som ďakoval pánovi Uhríkovi [...],“ povedal minulý týždeň Robert Fico a pýtal sa:

„Po prvé, prečo si uzurpujú nejakí moderátori [...] právo povedať, čo je štandardné a čo je demokratické?“

Fico vyhlasuje, že si naozaj nemyslí, „že všetko dobré ide od Západu“, a aby skutočne nenechal žiadne pochybnosti o svojej geopolitickej orientácii, dopĺňa, že „veľa zlého ide od Západu“.

To, mimochodom, hovorí človek, ktorý ešte ako premiér sám propagoval členstvo Bosny v EÚ a NATO a vyhlasoval, že je „v našom záujme, v záujme Slovenskej republiky, aby sme tejto krajine v integračných ambíciách maximálne pomohli“.

Dnes si Fico o svojom partnerovi v Banji Luke myslí, že „je to veľmi suverénny človek a veľmi oprávnene kritizuje vzťahy v Bosne a Hercegovine, ktoré sú veľmi napäté. No a najmä sa mu nepáči to, že predstaviteľom medzinárodného spoločenstva, ktorý riadi celú Bosnu a Hercegovinu, je Nemec bez akéhokoľvek medzinárodného mandátu. Za to, že hovorí svoj názor, hovorí svoju predstavu, za to je pán Dodik nedemokratický a neštandardný“.

To, že Milorad Dodik kritizuje napäté medzietnické vzťahy v Bosne, je podobne humorné, ako keby Ján Slota kritizoval napätie v maďarsko-slovenských vzťahoch alebo Robert Fico nedokončenú diaľnicu do Košíc. Ale pozrime sa na to, prečo je Dodik taký kontroverzný a či je naozaj taký štandardný, ako Fico tvrdí.

Taký úplne bežný štandardný politik

Milorad Dodik je človekom, ktorý dal nazvať internát po vojnovom zločincovi Radovanovi Karadžićovi, venoval mu pamätnú tabuľu a popiera genocídu v Srebrenici. Pre zákon o popieraní genocídy, ktorý zaviedol predchádzajúci vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu Valentin Inzko, sa vyhráža referendom o nezávislosti svojej republiky, rovnako ako aj pre zákon o majetku.

Dodik tému referenda vyťahuje vždy, keď sa mu nejaké politické alebo súdne rozhodnutie nepáči alebo proste chce nazbierať politické body.

Dodik v minulosti napríklad žiadal referendum o nezávislosti preto, že Ústavný súd zrušil jeden zo sviatkov Republiky srbskej. Tiež pre spor o to, či bývalý majetok Socialistickej republiky Bosny a Hercegoviny (BiH) prislúcha jednotlivým entitám, teda Republike srbskej a Federácii, alebo štátu BiH (súd rozhodol v prospech BiH).

Tieto neustále vyhrážky separatizmom sú nielen málo prínosné pre fungovanie štátu a medzietnické vzťahy. Snahy o separatizmus sú aj v rozpore s Daytonskou mierovou zmluvou a Ústavou Bosny a Hercegoviny, ktorú prijali zástupcovia všetkých troch národov, v prípade Srbov prostredníctvom Slobodana Miloševića.

Ústava BiH už v preambule hlása, že Bosniaci, Chorváti a Srbi sa „zaväzujú k suverenite, územnej celistvosti a politickej nezávislosti Bosny a Hercegoviny v súlade s medzinárodným právom“.

Dodikovo konanie preto výrazne presahuje mantinely jeho úradu a často je v priamom a výraznom rozpore nielen so štandardnou politickou kultúrou, ale aj s ústavnosťou.

Dodik opakovane odmietol rešpektovať rozhodnutia Ústavného súdu a dokonca nechal parlament Republiky srbskej prijať zákon o neprijímaní jeho rozsudkov. A začiatkom tohto mesiaca dokonca pohrozil, že polícia zatkne a deportuje vysokého predstaviteľa Christiana Schmidta, ktorý má dbať na implementáciu mierovej zmluvy, pokiaľ vstúpi na územie Republiky srbskej.

Tu už dávno nejde o to, že Dodik má na postavu Schmidta či genocídu v Srebrenici len „iný názor“, ako tvrdí Robert Fico, ale že aktívne podkopáva ústavný poriadok Bosny a Hercegoviny.

Fico sa mohol spýtať aj Lajčáka

Možno Robert Fico naozaj netuší, v čom spočíva problém s jeho partnerom v Banji Luke. Mohol sa spýtať človeka, ktorý to asi vie lepšie než ktorýkoľvek iný Slovák – svojho bývalého ministra zahraničia Miroslava Lajčáka. Ten bol totiž v rokoch 2007 – 2009 jedným z predchodcov Christiana Schmidta na pozícii vysokého predstaviteľa pre BiH.

Lajčák ešte v roku 2009 povedal:

„Premiér Republiky srbskej [vtedy Milorad Dodik] je prakticky najsilnejším politikom v Bosne a Hercegovine. Z toho vyplýva jeho zodpovednosť za čokoľvek, čo sa tam stane. K zhoršovaniu atmosféry prispieva predovšetkým svojou rétorikou a útokmi na medzinárodné spoločenstvo a spolkový štát.

To všetko veľmi znervózňuje zvyšok krajiny a vytvára pocit, že chce zničiť Bosnu a Hercegovinu. Vyvoláva reakcie aj zo strany (moslimsko-chorvátskej) federácie a medzinárodného spoločenstva. A, samozrejme, len pán Dodik môže byť zodpovedný za veci, ktoré hovorí a robí.

Faktom je, že hovorí oveľa horšie veci, ako vo svojich činoch uskutočňuje. Ale je vidieť, že veci, ktoré hovorí, majú tiež deštruktívny potenciál.“

Dodik vtedy kritizoval Lajčákovo využívanie takzvaných bonnských právomocí, ktorými disponuje vysoký predstaviteľ, a slovenskému diplomatovi odkazoval, že je pripravený „bojovať s tankami NATO“.

Možno sa oprávnene nazdávať, že aj umiernene vystupujúci Miroslav Lajčák by dnes, po štrnástich rokoch, volil voči Dodikovi ešte ostrejšie slová.

Medzinárodný mandát

Názor Miroslava Lajčáka však Roberta Fica už zrejme nezaujíma a namiesto toho útočí na samotnú pozíciu, ktorú Lajčák kedysi zastával. 

Je síce pravdou, že Christian Schmidt je prvým vysokým predstaviteľom (OHR) pre Bosnu a Hercegovinu, ktorého nepotvrdila Bezpečnostná rada OSN (pre veto Ruska, ktoré rovnako ako jeho partneri v Banji Luke chce úrad zrušiť). No tvrdiť, že Schmidt je z tohto dôvodu bez „akéhokoľvek medzinárodného mandátu“, je úplný nezmysel – ten mu predsa poskytla Rada pre implementáciu mieru v BiH (PIC). Pri rokovaní o Schmidtovej nominácii v Bezpečnostnej rade OSN ho podporili všetci členovia s výnimkou Ruska.

Fico zabúda, že rozhodnutie o obsadení úradu nikdy nepadlo na úrovni Bezpečnostnej rady OSN, tá voľbu Riadiacim výborom PIC iba potvrdzovala. Tak to bolo napríklad aj v prípade zvolenia jediného Slováka na tomto poste Miroslava Lajčáka v roku 2007.

Mimochodom, Dodikova požiadavka zrušiť úrad vysokého predstaviteľa je v ostrom protiklade s jeho argumentom, že sa vraj len chce vrátiť k tomu, čo sám nazýva „izvorni Dejton“, teda „pôvodnej“ Daytonskej zmluve. Je to totiž práve táto zmluva, ktorá celý inštitút vysokého predstaviteľa vôbec zriadila.

Rusko a Čína síce v júli 2021 zrušenie celého OHR na Bezpečnostnej rade OSN navrhli, väčšinu však nenašli. A tak OHR zostáva zatiaľ zachovaný, či sa Rusom páči, alebo nie.

Čo s OHR?

To, že Dayton OHR zriadil, samozrejme, neznamená, že úrad musí existovať navždy. Jeho zrušenie je na stole už viac než desaťročie a principiálne vôbec nie je nelegitímne. Ako už v roku 2009 na otázku, či je jeho bývalý úrad prežitkom, odpovedal Miroslav Lajčák:

„Pred tromi rokmi sa povedalo, že Bosna je na dobrej ceste a v tom sa môže zmenšovať rola medzinárodného predstaviteľa a s tým narastať úloha špeciálneho predstaviteľa Európskej únie. Lenže v dôsledku viacerých faktorov, ako je Kosovo a neúspech ústavných reforiem v Bosne a Hercegovine a následný nárast nacionalizmu v politickej agende, sa ten proces zastavil a viac než dva roky obidva tie mandáty žijú vedľa seba. Lenže jeden predpokladá, že správca je protektor a Bosna je protektorát, a ten druhý hovorí, že sme partneri a Bosna je krajina, ktorá má vlastnú politickú perspektívu. Jedno vylučuje druhé, lebo dochádza k absurdným situáciám.

Partneri v Bosne nám hovoria, aby sme nezatvárali vysoký úrad pre Bosnu a Hercegovinu, lebo bez toho sa nevieme dohodnúť, a zároveň tí istí partneri nám hovoria, aby sme im dali kandidátsky status do Európskej únie, lebo sú zrelí a pripravení komunikovať s celou dvadsaťsedmičkou. Vzniká nám absurdná situácia, v ktorej Bosna a Hercegovina bude prakticky na sto percent členom Bezpečnostnej rady OSN od budúceho roka, a zároveň vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu bude brífovať OSN o situácii v tejto krajine. Inými slovami, my medzinárodnému spoločenstvu hovoríme, že nie je dostatočne samostatná, aby fungovala sama, a zároveň je dostatočne samostatná, aby bola jednou z 15 krajín, ktoré rozhodujú o osude planéty.“

Faktom je, a na to upozorňujú aj renomovaní znalci Balkánu, ako napríklad korešpondent Frankfurter Allgemeine Zeitung Michael Martens, že Bosna a Hercegovina nemá perspektívu členstva v EÚ, kým existuje OHR.

Problémom však je, a to platí pre Sarajevo rovnako ako Banju Luku, že kritika OHR je vrcholne účelová. Ak vysoký predstaviteľ náhodou koná tak, ako sa zástupcom Republiky srbskej alebo Federácie páči, všetci ticho sedia, ak však koná proti ich záujmom, odrazu je OHR prežitkom, ba priam koloniálnou inštitúciou.

To vidieť napríklad aj na voľbách vo Federácii – keď si Schmidt vynútil, aby štát finančne pokryl organizáciu volieb, čo dovtedy blokovala chorvátska strana HDZ, bosniacki politici jasali, keď však presadil reformu zloženia hornej komory parlamentu Federácie, ktorá bola právne nutná a politicky rozumná, odrazu tí istí ľudia Schmidta ostro kritizovali.

Schmidt skutočne môže byť kritizovaný za neobratné narábanie s médiami aj politikmi, ale skutočnosť, že sa pravidelne naňho sťažujú srbskí, chorvátski aj bosniacki politici, je skôr znakom toho, že svoj úrad naozaj zastáva, ako má, a že na päty stúpa nacionalistom všetkých farieb.

Červené kontrolky

O to zvláštnejšie preto je, že Robert Fico cíti potrebu sa v spore medzi OHR a Miloradom Dodikom stavať na stranu srbského nacionalizmu. Jedným z faktorov tu nepochybne je, že rovnakú pozíciu zastáva aj jeho najužší zahraničný partner, Viktor Orbán.

Maďarsko napríklad v EÚ vetuje sankcie voči Dodikovi a s Republikou srbskou podpísalo zmluvu, ktorá má nahradiť v dôsledku Dodikovej politiky chýbajúce nemecké investície.

Maďarská diplomacia sa navyše aspoň verbálne neraz tvári, akoby Republika srbská bola nezávislým štátom. Napríklad minister zahraničia Péter Szijjártó pri oznamovaní krajín, ktorým Maďarsko pomohlo počas pandémie, spomenul okrem Chorvátska, Srbska, Severného Macedónska a Slovinska aj Republiku srbskú, nie však Bosnu a Hercegovinu.

Mimochodom, aj tu dochádza ku konfliktu s Ústavou BiH, pretože podľa článku 3.1 spadá zahraničná politika, ako aj zahraničný obchod pod kompetencie centrálneho štátu, nie jednotlivých entít. Tie síce podľa článku 3.2 smú pestovať vlastné styky so zahraničím, ale iba v medziach suverenity a teritoriálnej integrity Bosny a Hercegoviny. Či o tom môže byť reč v prípade Republiky srbskej, ktorej líder sa každých pár rokov vyhráža novým referendom o nezávislosti, možno považovať za diskutabilné.

Ale aj odhliadnuc od tejto otázky by mali svietiť červené kontrolky, keď Robert Fico cíti potrebu hájiť človeka, ktorý podkopáva ústavný poriadok a propaguje práve ten separatizmus na etnickom princípe, ktorý už raz viedol Bosnu do devastujúcej vojny, ktorý spochybňuje mierovú zmluvu, ktorá túto vojnu ukončila, a ktorý sa vyhráža zatknutím úradníkov, ktorí majú dbať na jej dodržiavanie.