Zdá sa, že vychvaľovaná liberálna historička nevie prísť na to, čo je v neporiadku s európskymi populistami.
Zdá sa, že vychvaľovaná liberálna historička nevie prísť na to, čo je v neporiadku s európskymi populistami.
Anne Applebaumová: Súmrak demokracie (Zvodné lákadlo autoritárstva), slovenský preklad vydalo vyd. N-Press, 2020.
Chcel som napísať recenziu knihy Súmrak demokracie od Anne Applebaumovej, lebo sa začína opisom večierka. Doslova každá recenzia Applebaumovej knihy spomína tento okúzľujúci banket na konci milénia, ktorý usporiadala ona a jej manžel, poľský politik, novinársky „atlantista“ a človek think-tankov, Radek Sikorski, v ich čerstvo zrenovovanom kaštieli na poľskom vidieku: romantické prostredie, šialené huncútstva hostí a potom výsledok – autorka sa už nerozpráva zhruba s polovicou účastníkov.
Ten slávnostný okamih je dávno minulosťou – s koncom komunizmu, otvorením sa východnej Európy Západu, s tým fukuyamovským pocitom, že ideologické vojny sa skončili a svetom sa preženie dynamický a tolerantný neoliberalizmus. Applebaumová rozpráva, ako sa od toho večera mnohí z ich hostí podieľali na antiliberálnych autoritárskych vládach, ktoré ľudia zvolili v Maďarsku a Poľsku, alebo ich podporovali. Ďalší bývalí priatelia z Anglicka a Ameriky majú protiprisťahovalecké názory alebo podporovali brexit či Donalda Trumpa. Applebaumová sa snaží ponúknuť vyčerpávajúcu teóriu, aby vysvetlila to, čo ona pokladá za intelektuálny a morálny úpadok mnohých tých, s ktorými kedysi cítila súzvuk.
Príbeh u mňa zarezonoval, lebo ako mnohí konzervatívci, aj ja mám príhody o bývalých ideologických priateľoch a tak ako Applebaumová, mohol by som poukázať na večierok ako na jeden z viacerých objavných bodov obratu. Ten môj sa udial vo februári 1996. Nie v zrenovovanom kaštieli, ale v našom manhattanskom bytovom dome s bielymi tehlami a nízkym stropom – skromný príbytok, zato len pár krokov vzdialený od snobskejších adries. Asi tri štvrtiny našej približne štyridsiatky hostí boli žurnalisti alebo nejaký druh publicistov; naše deti museli roznášať nápoje. Ako skupina sme vtedy ešte stále boli prevažne neokonzervatívcami, ale pukliny v našom konzervativizme boli už badateľné.
Moja žena a ja sme plánovali po večeri krátke hlasovanie slamkou, keďže päť dní predtým Pat Buchanan vyhral primárky v New Hampshire. Odhadoval som, že medzi hosťami bude päť až sedem hlasov pre Buchanana (vrátane môjho vlastného) od spoločenských konzervatívcov alebo zástancov imigračných obmedzení. Večera prebiehala dobre s obloženými stolmi v obývačke a množstvom vypitého vína Barbaresco. Môj zosnulý socialistický kamarát Jim Chapin sa zapojil do priateľského oduševneného rozhovoru s Midge Decterovou. Žena Petra Brimelowa veselo vyhlásila, že vždy volila podľa peňaženky a hlasovala by za Forbesa. Potom, keď sme chceli rozdať hlasovacie lístky, Peter Brimelow pristúpil ku mne: Scott, nerobte to hlasovanie, pokazí to oslavu. Hm, pomyslel som si. O dve minúty neskôr prišiel za mnou Neal Kozodoy. Scott, nerobte to hlasovanie, pokazí to oslavu. Napokon sme hlasovacie lístky nerozdali.
Applebaumová by mala svoje vlastné vysvetlenie toho večera. No napriek jej nesporným talentom (je dobrá štylistka, energická výskumníčka a autorka vysoko hodnotených kníh o sovietskej ére) sú jej argumenty redukcionistické a povedomé. Ide o variácie toho, čo už bolo povedané mnohokrát predtým.
Znejú zhruba nejako takto: konzervatívci alebo aspoň tí medzi nimi, ktorí nie sú neoliberálmi, sa obávajú zložitosti; prahnú po istotách, a preto ich sústavne priťahuje autoritárstvo alebo priamo fašizmus. Ak to pripomína slávnu diagnózu „autoritárskej osobnosti“, ktorú ponúkol Theodor Adorno a jeho marxistickí spoluemigranti z Frankfurtskej školy, je to preto, že ide o šablónu, ktorú ona prijíma. Nie v tej pôvodnej originálnej forme, aj keď Adornovi venuje milostivé prikývnutie a spomína jeho presvedčenie, že autoritárske postoje sú zakorenené v potlačenej homosexualite, ale v prácach mnohých napodobňovateľov a odnoží Frankfurtskej školy. Odkedy sa Autoritárska osobnosť v 50. rokoch 20. storočia prehnala americkým univerzitným prostredím, je psychologická patologizácia konzervatívnych postojov možno najvyťaženejšou baňou v amerických spoločenských vedách posledných 60 rokov.
Applebaumová sa opiera najmä o Karen Stennerovú, „behaviorálnu ekonómku, ktorá začala skúmať osobnostné črty pred dvoma dekádami“. Stennerová verí v čosi, čo nazýva „autoritárskou predispozíciou“, ktorá „nie je ani tak o uzavretej mysli, ako skôr o prostoduchosti“. Niektorých ľudí „obťažuje komplexnosť“. Dávajú prednosť „jednote“ pred „rozpoltenosťou“ a v dôsledku toho „hľadajú riešenia v novom politickom jazyku, vďaka ktorému sa môžu cítiť istejšie“.
Applebaumová viedla bohatý profesionálny život, so zamestnaniami v hlavných mediálnych organizáciách v Anglicku a Spojených štátoch. Má úzke väzby na Poľsko a zdá sa, že veľa a často cestuje. Jej knižný slalom medzi osobnými a historickými exkurziami je určený na ilustráciu psychologických deficitov a patológií, z ktorých vyviera iliberalizmus. Je to technika, pri ktorej miznú rozdiely. Jej známi, ktorí podporujú Viktora Orbána v Maďarsku, sú z rovnakého cesta ako bojovníci proti Dreyfusovi, a tí sú zase rovnaká sorta ako toryovci, čo podporili brexit. Spoločne líhavajú v rovnakej posteli s nemeckými popularizátormi „kultúrneho zúfalstva“ (ako ich vykreslil renomovaný historik Fritz Stern), ktorí pomohli urobiť nemeckú intelektuálnu pôdu prajnejšou pre nacizmus.
Implicitnému posolstvu sa nedá vyhnúť: Ten druh konzervativizmu, ktorý si osvojili jej bývalí priatelia, vedie neúprosne k fašizmu v tom lepšom prípade, ak nie rovno do Osvienčimu.
Ak sa to čitateľovi zdá príliš, nie je to kvôli tomu, že neexistujú osobnostné črty, ktoré by súzvučili s predispozíciou ku konzervativizmu alebo liberalizmu. Rozprávanie Jonathana Haidta v jeho knihe Spravodlivá myseľ ukazuje, že také súvislosti možno naznačiť aj bez snahy o psychologické patologizovanie. Okrem toho, hanebná podpora vražedných autoritárskych režimov zo strany prominentných západných intelektuálov a verejných činiteľov bola v drvivej väčšine (ako Applebaumová zrejme vie) hriech progresívcov.
Pokiaľ sú rečičky v štýle Adorna v Applebaumovej argumente redukcionistické a príliš známe, jedna z jeho analytických slabín spočíva v ignorovaní reálnych udalostí, čo podkopali neokonzervatívny/neoliberálny svetonázor, ktorý sa zdal v roku 2000 na vzostupe. Začať možno s irackou vojnou, strategickou katastrofou, ktorej náklady v podobe krvi a peňazí možno sotva zveličiť. Applebaumová sa o nej nikdy nezmieňuje, možno kvôli tomu, že medzi jej hlavných propagandistov patrili aj niektorí ľudia, ktorých vo svojej knihe uvádza ako (stále) veľmi blízkych priateľov, prípadne politikov, ktorých zvlášť obdivuje.
Potom sú tu ekonomické náklady globalizácie, ktorých sa ona dotkne len preto, aby ich odmietla. V skorej a dôležitej pasáži poznamená, že jej bývalí priatelia podstúpili „autoritársku“ transformáciu preč od neoliberalizmu „bez ospravedlnenia v podobe hospodárskej krízy“. Oni „nestratili svoje zamestnania kvôli imigrantom“, „nežijú v komunitách, ktoré spustošili opiáty“. Ďalej vysvetľuje: „Naopak, vzdelanie získali na najlepších univerzitách, často hovoria cudzími jazykmi, žijú vo veľkomestách.“
Je to odsek, ktorý odhaľuje neskutočne veľa. Applebaumová tvrdí, že tí, ktorí osobne neboli poškodení hospodárskou transformáciou, by si nemali robiť starosti. Tou transformáciou, ktorá v prípade USA vykuchala priemysel a vytvorila prvýkrát v dejinách krajiny situáciu, keď veľká časť populácie – belosi so stredoškolským vzdelaním – umierajú mladší než ich predkovia. Som ochotný veriť, že Applebaumovú osobne netrápi množstvo Američanov, ktoré stratilo prístup k zmysluplnej a slušne zaplatenej práci. No mohla by chápať, že pre ostatných je starostlivosť o krajanov celkom normálny pocit. Je to zmysluplná súčasť poslania akéhokoľvek jednotlivca vo verejnom živote a navyše postoj, ktorý posväcujú a povzbudzujú všetky veľké náboženstvá.
Podobné odseknutie v štýle „aký majú problém?“ ponúka Applebaumová Európanom, ktorí si robia starosti kvôli imigrácii. Zosmiešňuje maďarské obavy poznámkou, že v súčasnosti zažíva táto krajina len veľmi málo prisťahovalectva. Nadväzujúc opäť na dielo Karen Stennerovej, poznamenáva, že v západnej Európe, kde sú miery prisťahovalectva najvyššie, mnohých „obťažuje zložitosť… náhly nápor diverzity, rôznosti názorov a to v nich spôsobuje hnev“. Hlboké demografické zmeny, pokračuje, „sú formou zložitosti, ktorá tradične podnecovala autoritársky impulz a stále tak robí“.
Nespomína, že napríklad vo Francúzsku podľa jedného z tých rôznorodých názorov, vyrastajúcich v prisťahovaleckých komunitách, nebolo vyvraždenie redakcie Charlie Hebdo žiadna veľká vec (o tomto názore svojich študentov informovali učitelia na parížskych sídliskách). Alebo že obyvatelia prisťahovaleckého sídliskového komplexu neboli povinní informovať políciu, keď tam bol mladý Francúz usmrtený po niekoľkodňovom mučení. Alebo že židovské dieťa by nemalo mať možnosť nosiť vonku jarmulku bez toho, aby ho zbili.
Tisíce mladých „asimilovaných“ imigrantov vyjadrilo svoju „názorovú diverzitu“ pripojením sa k ISIS. Je pravda, že mnohých Francúzov tieto nové názory znepokojujú až do tej miery, že Éric Zemmour je najpopulárnejší verejný intelektuál vo Francúzsku.
Ako som spomenul v rozprávaní o svojom vlastnom večierku, Pata Buchanana som podporoval už v roku 1996, teda predtým, než tieto veľké trendy priniesli svoje ovocie. Byť probuchananovským newyorským novinárom bolo vtedy výstredným postojom. Človek si môže predstaviť alternatívny vesmír, v ktorom sa veci vykryštalizovali odlišne – kde vojna v Iraku išla ako po masle a viedla k rozpuku demokracie po celom Blízkom východe, kde široko zdieľaný hospodársky rast, ktorý charakterizoval väčšinu amerických dejín, pokračoval s pomocou nespočetných dohôd o voľnom obchode, ktoré vlády podpísali bez súhlasu svojich občanov, kde vysoké miery prisťahovalectva neviedli k sporadickým vlnám terorizmu a mestského násilia na pozadí neutíchajúcich a zdanlivo neriešiteľných konfliktov, súvisiacich s politikou identity.
Keby sa takto veci odohrali, na svoju podporu Buchananovi spred 24 rokov by som dnes hľadel s rozpakmi. No udalosti takto nedopadli. Namiesto toho, aby Applebaumová svojich bývalých priateľov podrobila psychopatologickým úvahám, mohla nájsť lepšie vysvetlenie, prečo sa od nej odvrátili. Stačilo by, keby sa pozrela, čo sa udialo v reálnom svete.
Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Anne Applebaum's Dinner Party, And Mine. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Krivošík.