Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. december 2020

História

Napoleonov prešporský mier

V decembri 1805 sa na dnešnú Bratislavu niekoľko týždňov upieral zrak celej Európy.

Napoleonov prešporský mier

Generál Rapp prináša Napoleonovi ukoristené ruské zástavy (obraz Françoisa Gérarda). Zdroj: Wikimedia.org

V Primaciálnom paláci zástupcova Francúzska a habsburskej ríše rokovali o mieri, ktorý určil podobu starého kontinentu na nasledujúcich desať rokov.

Na jar roku 1802 sa Napoleon po plebiscite vyhlásil za doživotného prvého konzula (prvej) Francúzskej republiky, ale nevysokému Korzičanovi to bolo stále málo. Na jar 1804 francúzsky senát vyhlásil Napoleona „cisárom republiky“ a novembri 1804 si to Bonaparte nechal potvrdiť ďalším referendom. V ňom mu Francúzi impozantným skóre 99,93 % odovzdaných hlasov cisársky titul odsúhlasili. Napoleon chcel svojej korunovácii dodať patričný lesk, preto na ňu pozval aj pápeža. Pius VII. si nechcel mocného vládcu Francúzska pohnevať, preto s účasťou súhlasil. Svätý Otec však bol dosť prekvapený, keď sa dozvedel, že nemá nového cisára korunovať, ale „len“ požehnať. Napoleon chcel dať celému svetu jasne najavo, že za cisársku korunu nikomu nevďačí. Preto si ju v katedrále Notre Dame 2. decembra 1804 položil na hlavu sám, vlastnoručne.

Udalosťou, ktorá definitívne ukončila krátke obdobie pokoja trvajúceho necelé dva roky po uzatvorení tzv. mieru z Amiens, bol únos a následná poprava Antoina de Borbon-Condé, vojvodu Enghienského. Dnešným jazykom povedané, bol to akt štátneho terorizmu a justičná vražda. Vojvoda bol síce prominentným členom kráľovskej dynastie, ale v rojalistickom hnutí sa nijako zvlášť neangažoval. Napoleon popravou riešil hlavne svoje vnútropolitické problémy.

Únos vojvodu z územia neutrálneho Bádenska a obzvlášť jeho poprava vyvolali vlnu pobúrenia na všetkých európskych panovníckych dvoroch. Veľká Británia, ktorá bola vo formálnom vojnovom stave s Francúzskom pre spor o Maltu už od polovice roku 1803, to využila a premiér William Pitt začal splietať novú, v poradí už tretiu protifrancúzsku koalíciu. Na jar 1804 sa k nej pridalo Rakúsko, Rusko a Švédsko a očakávalo sa tiež pripojenie Pruska. Práve vyhlásenie vojnového stavu Napoleonovi umožnilo nekompromisne sa vyrovnať s opozíciou, ktorá vyhlásenie cisárstva brala ako zradu revolúcie. Vojvodova poprava zároveň urobila rázny koniec tajným rokovaniam časti protibonapartovskej opozície s rojalistami.

Vojenské akcie sa zatiaľ obmedzovali na potýčky britských a francúzskych fregát, ale Napoleon sa rozhodol nečakať a zaútočil ako prvý. Jeho cieľom boli karibské ostrovy, odkiaľ chcel ohrozovať britské obchodné trasy v Atlantiku. Napoleonovi agenti podnietili povstanie na Haiti a Francúzsko do oblasti promptne vyslalo expedičné sily. Lenže Briti sa nenechali zaskočiť a povstanie sa im podarilo včas potlačiť.

Napoleon už predtým prinútil oslabené Španielsko, aby Francúzsku postúpilo Louisianu. Išlo o územie podstatne väčšie, než je dnešný rovnomenný americký štát. Riedko obývané teritórium na severoamerickom kontinente sa rozliehalo od ústia rieky Mississippi až po územie dnešnej Kanady. Vo chvíli, keď sa však Napoleonove plány na zachytenie sa v Karibskom mori zrútili, vedel, že proti mocnej Royal Navy Louisianu dlho neuháji. Urobil preto ťah, ktorým zmenil beh dejín. Louisianu s nemalou dávkou zlomyseľnosti v apríli 1804 predal mladým Spojeným štátom americkým, ktoré si len nedávno vybojovali nezávislosť od Londýna. Traduje sa, že po podpise zmluvy o odpredaji obrovského územia, ktoré rozlohu vtedajších USA strojnásobilo, mal vyhlásiť, že tým vytvára Veľkej Británii protivníka, ktorý ho jedného dňa pokorí, pokiaľ sa to ešte predtým nepodarí jemu.

Utŕžené peniaze Napoleon investoval do prípravy invázie do Veľkej Británie. Na pobreží prielivu La Manche, neďaleko prístavu Boulogne, čoskoro vzniklo niekoľko obrovských vojenských táborov, v ktorých začal intenzívny výcvik La Grande Armée (Veľkej armády). Invázia do Británie sa však napokon neuskutočnila. Spojenú francúzsko-španielsku inváznu flotilu presúvajúcu sa k Boulogne zničil 21. októbra 1805 v legendárnej bitke pri juhošpanielskom myse Trafalgar viceadmirál Horatio Nelson. Admirál bol v priebehu bitky smrteľne zranený, ale jeho grandiózne víťazstvo zabezpečilo, že Veľká Británia na najbližších sto rokov nenašla na svetovom oceáne seberovného súpera.

Napriek tomuto neúspechu bol však základ budúcich Napoleonových víťazstiev položený práve v táboroch pri Boulogne. Armády vtedajších štátov trvalo neudržiavali formácie väčšie ako pluk a ani necvičili koordináciu bojovej činnosti väčších jednotiek. Tie sa vytvárali ad hoc až pri vojnovom konflikte. Napoleon to zásadne zmenil. Zaviedol organizáciu ozbrojených síl, ktorá v podstate platí aj v dnešných armádach.

Napoleon svoju armádu rozčlenil na osem (neskôr až 14) armádnych zborov. V čele každého zboru stál maršal, ktorý mal k dispozícii trvalý štáb. Svojich maršalov si cisár vyberal z najoddanejších a najschopnejších generálov. Jadro každého zboru tvorili tri divízie radovej pechoty, jazdecká alebo dragúnska (koňmo sa presúvajúca pechota) divízia, delostrelecký pluk a sapérsky (ženijný) prápor. Každá divízia obsahovala tri pešie brigády (každá po dva pešie pluky) a dragúnsky pluk. Divízie, brigády aj pluky intenzívne cvičili vzájomnú súčinnosť a Napoleonov armádny zbor bol tak schopný efektívne plniť úlohy samostatne alebo v súčinnosti s inými armádnymi zbormi. To spolu s výborným individuálnym výcvikom vojakov zabezpečovalo jeho armáde vysokú mobilitu a taktickú prevahu.

Okrem prevažne peších armádnych zborov Napoleon vytvoril zvláštnu jazdeckú rezervu, ktorej velil „najstatočnejší zo statočných“, maršal Joachim Murat. Jej jadrom boli dve úderné divízie ťažkého jazdectva (kyrisníkov), jedna hulánska a jedna husárska divízia. Takouto koncentráciou kavalérie pod jednotným velením nedisponovala žiadna iná vtedajšia armáda. Napoleon bol pôvodne delostreleckým dôstojníkom a vo francúzskej armáde sa aj tejto zbrani venovala podstatne väčšia pozornosť, než bolo zvykom u jeho protivníkov.

Kapitulácia pri Ulme

V lete 1804 sa udalosti dali do pohybu. Rusko a habsburská monarchia sa konečne odhodlali a ich armády vytiahli do poľa. Problémom bolo, že ruské vojská museli do Európy najskôr dopochodovať a velenie habsburskej armády sužovali rozpory. Jej najschopnejší vojvodca, mladší brat cisára Františka II. arcivojvoda Karl, bol dôrazne proti zapojeniu monarchie do vojny proti Francúzsku. Vďaka dvorským intrigám bol však odsunutý na vedľajšie bojisko do severného Talianska. Velením armády stojacej proti Napoleonovi bol poverený arcivojvoda Ferdinand d´Este, ktorému sekundoval podmaršal (feldmarschall-leutnant) Karl Mack von Leiberich. Habsburská monarchia tak mala svoju armádu rozdelenú na dve časti bez možnosti vzájomnej podpory, pretože ich oddeľovali Alpy. Arcivojvoda Ferdinand a podmaršal Mack presunuli svojich 70-tisíc vojakov k nemeckému mestu Ulm, kde sa opevnili a čakali na Rusov.

Ruská armáda pochodovala v dvoch častiach. Kým na začiatku septembra prvá polovica sedemdesiattisícovej ruskej armády vedenej generálom Kutuzovom už pochodovala okolo Passau, jej druhá polovica vedená livónskym Nemcom generálom Friedrichom (po rusky Fjodorom Fjodorovičom) Buxhöwdenom ešte len pri Krakove vstupovala na územie habsburskej monarchie. V čase keď Kutuzovovi zostávalo k Ulmu dvesto kilometrov, Buxhöwdena delilo od Kutuzovova ešte viac než päťsto kilometrov.

Napoleon okamžite rozpoznal príležitosť a rozhodol sa spojenecké armády zničiť jednu po druhej. Vojenskí historici s obľubou píšu, že Napoleon bitky vyhrával nohami svojich vojakov. O žiadnom víťazstve to neplatí viac než o tom pri Ulme.

V priebehu pár dní Napoleonových sedem zborov prepochodovalo krížom cez Európu od kanálu La Manche k Dunaju. Rakúskych veliteľov v Ulme to zatiaľ nechávalo chladnými, pretože vychádzali z toho, že kým Napoleon dopochoduje, Kutuzov už bude pri nich a severné krídlo ich postavenia im zatiaľ kryje Prusko, o ktorom sa predpokladalo, že čoskoro vstúpi do vojny na ich strane. Francúzsky I. zbor maršala Bernadotta, ktorý bol vysunutý do okupovaného Hanoverska, mal byť Prusmi zablokovaný.

Lenže Bernadotte bez pardonu prepochodoval pruským územím tak rýchlo, že tí sa nezmohli ani na poriadny diplomatický protest. Pri Mníchove sa Bernadottov zbor spojil so spojeneckou bavorskou armádou a Rakúšania tým boli od Kutuzova odrezaní. Miesto toho, aby sa okamžite pokúsili o prerazenie Bernadottových pozícií a spojenie s Kutuzovovou armádou, Ferdinand a Mack začali zmätkovať. Vysielali kolóny svojho vojska všetkými smermi, kde ich postupne jednu za druhou porážali blížiace sa francúzske zbory. Cisár František v obave, aby príslušník habsburského domu nedajbože nepadol do zajatia, arcivojvodu Ferdinanda radšej z bojiska odvolal a osamotený Mack situáciu zvrátiť nedokázal. Po tom, čo sa francúzskej kavalérii podarilo zničiť alebo obsadiť mosty cez Dunaj, obkľúčenému Mackovi nezostalo nič iné, než 19. októbra kapitulovať.

Miláčik parížskych salónov Murat pri obsadení dunajských mostov použil lesť. Spolu maršalom Lannesom sa v parádnej uniforme osobne vybrali vyjednávať s veliteľom rakúskeho zadného voja a žoviálne ho presviedčali, že panovníci práve rokujú o prímerí a vojna sa fakticky končí. Generál Auersperg sa nechal šarmom a výrečnosťou francúzskych maršalov oklamať. Kým zistil, ako sa veci majú, jeho stráže na dunajských mostoch boli odzbrojené francúzskymi husármi a on sám bol zajatcom.

Macka aj Auersperga po prepustení zo zajatia čakal poľný súd, ktorý ich odsúdil na smrť a predtým ešte k strate šľachtických titulov a vyznamenaní. Cisárovou milosťou im boli tresty zmiernené na doživotie. Už o dva roky boli síce prepustení, ale žili v zavrhnutí. Až v roku 1819, na zákrok víťaza od Lipska kniežaťa Schwarzenberga, bola Mackovi vrátená hodnosť aj vyznamenania.

Z celej habsburskej armády zajatiu unikla iba východným smerom vyslaná kolóna generála Kienmayera, ktorej sa ku Kutuzovovi podarilo preraziť skôr, než sa k Bernadottovi pridali zbory maršalov Davouta (III.) a Soulta (IV.) a obkľúčenie nepriedušne uzavreli.

Kutuzov sa o Mackovej kapitulácii dozvedel až o niekoľko dní. Otočil svoju armádu a čo najrýchlejšie ustupoval k Znojmu. Lenže Napoleonovi vojaci boli rýchlejší. Už o tri týždne jeho vojská obsadili Viedeň. Muratova kavaléria podporovaná V. zborom maršala Lannesa prešla druhýkrát Dunaj a tiež vyrazila na Znojmo. Kutuzovovi hrozilo obkľúčenie. Lenže Michail Illarionovič sa nemienil vzdať.

Kým s jadrom svojej armády stále vytrvalo pochodoval na severovýchod, vyslal osemtisícový oddiel vedený potomkom vedľajšej vetvy stredovekého gruzínskeho kráľovského rodu generálom Petrom Ivanovičom Bagrationom, aby sa pri dedine Schöngrabern postavil tridsaťtisícovému predvoju francúzskej armády a zdržal ho.

Bagration sa voči Muratovi uchýlil k podobnej ľsti s prímerím, akú on sám použil pri Ulme. Znie to neuveriteľne, ale Murat na lep sadol a svoje vojsko na rozhodujúceho poldruha dňa zastavil. Keď to Napoleon zistil, zúril a nevyberavo mu vynadal. Zahanbený Murat nariadil okamžitý útok, ale kým sa Francúzom podarilo Bagrationa z jeho pozícií vytlačiť, Kutuzov už bol v bezpečí a pri dedine Austerlitz (dnes Slavkov u Brna) sa jeho armáda spojila s jednotkami generála Buxhöwdena.

Kutuzov si uvedomoval únavu svojich jednotiek a ich nepripravenosť na vybojovanie generálnej bitky. Chcel preto ďalej ustupovať smerom na Olomouc. Lenže k armáde dorazil so svojou suitou cár Alexander, ktorý bol rakúskym náčelníkom štábu spojených rusko-rakúskych vojsk generálom Franzom von Weyrother ubezpečovaný, že spojenci majú nad Napoleonom početnú prevahu a práve teraz je preto vhodná chvíľa vybojovať s ním víťaznú bitku. Tomu názoru pomohol sám Napoleon, ktorý prenechal protivníkovi Pratecké kopce vypínajúce sa nad budúcim bojiskom. Alexander aj Weyrother si to vysvetlili ako prejav slabosti. Kutuzov rezignoval na ďalšie presviedčanie a bez odporu prenechal vrchné velenie cárovi (čo mu niektorí sovietski historici zazlievali). Ten mu pridelil velenie jednej z menších kolón v strede bojiska.

Bitka troch cisárov

Dejiny poznajú len niekoľko bitiek a ťažení, ktoré boli vedené tak brilantne, že sa pri nich nehovorí len o taktickom či strategickom víťazstve, ale o vojenskom umení. Ohromujúce víťazstvo Napoleona nad omnoho početnejšími spojenými ruskými a rakúskymi vojskami pri Slavkove u Brna je nepochybne jedným z nich.

Alexander vyslal večer pred bitkou za Napoleonom parlamentára. Bol ním cárov mladý obľúbenec knieža Dolgorukov. Napoleon počas rokovaní zámerne vystupoval nerozhodne a neisto. Až keď Dolgorukov arogantne požadoval od Napoleona vydanie Belgicka, cisár sa naklonil cez stôl a tichým hlasom zavrčal: „Drahé knieža, ak ste si nevšimli, sme na Morave. Na to, aby ste mohli požadovať Belgicko, by sa musel tento rozhovor odohrávať na vŕškoch Montmartru!“ Dolgorukov hrozbu nepochopil a cárovi hlásil, že Napoleon sa nastávajúcej bitky obáva.

Večer 1. decembra už obe armády stáli zošikované oproti sebe a chystali sa na bitku. Proti 70 000 Francúzom stálo 63 000 Rusov a 25 000 habsburských vojakov. Základom Weyrotherovho plánu bolo čo najrýchlejšie koncentrovanou silou zaútočiť na Napoleonovo slabo bránené pravé krídlo a odrezať ho od zvyšku jeho armády, ktorá sa stále nachádzala pri Viedni. Weyrotherovo náhlenie malo svoje opodstatnenie, pretože práve od Viedne sa blížil III. zbor maršala Louisa Davouta. Toho rozkaz presunúť sa k Slavkovu zastihol vo Viedni o tretej popoludní 30. novembra. Okamžite nariadil svojim trom divíziám vyraziť k hlavným silám Grande Armée.

Keď maršal spolu so svojím štábom po polnoci dorazil k Slavkovu, dostal rozkaz zabezpečiť práve kritické pravé krídlo Napoleonovej armády. S nevôľou však zistil, že jeho prvú divíziu Napoleon prevelil do stredu bojiska k IV. zboru maršala Soulta. So znepokojením sa vzápätí dozvedel, že jeho tretia divízia vedená generálom Gudinom ešte len opúšťa Prešporok (dnešnú Bratislavu), pretože starostlivý generál sa rozhodol najskôr v poľných pekárňach dopiecť chleba a nakŕmiť vojakov. Bolo zrejmé, že Gudin na bojisko nedorazí včas.

Maršal Louis Nicolas Davout. Zdroj: Wikimedia.org

Davout tak mal z troch peších divízií k dispozícii iba druhú divíziu generála Frianta, ktorá 120-kilometrový pochod zvládla za úctyhodných 44 hodín. Pravda, takmer pätina divízie po ceste od únavy odpadla a dokopy ich zháňali dragúni z divízie generála Bourciera. Okrem Friantovej a Bourcierovej dragúnskej divízie mohol Davout ešte počítať s neúplnou divíziou generála Legranda, ktorú mu prenechal Soult.

Inzercia

O piatej ráno 2. decembra proti Davoutovým 12 000 vojakom začalo z Prateckého návršia zostupovať viac než 40 000 Rusov a Rakúšanov pod spoločným velením generála Buxhöwdena. Keď to Napoleonovi štábni dôstojníci zistili, začali sa vzrušene prekrikovať, ale cisár ich položartom zahriakol: „Páni, tichšie prosím! Nevyrušujte nepriateľa, keď robí chyby!“

To, že Rakúšania ani Rusi na rozdiel od Francúzov necvičili manévrovanie väčších jednotiek, sa nad ránom 2. decembra prejavilo naplno. Štyri spojenecké kolóny sa v tme miešali a vzájomne si prekážali. Miesto spoločného synchronizovaného útoku kolóny nastupovali proti Francúzom nekoordinovane a chaoticky. Kolóna generála Dochturova dokonca stratila smer, pochodovala príliš na juh a ocitla sa takmer mimo smeru útoku.

To umožnilo Davoutovi v boji preskupovať svoje slabé sily vždy tam, kde bola v danej chvíli situácia kritická. Tvrdý boj sa rozpútal o dedinu Telince, z ktorej bola Friantova divízia niekoľkokrát vytlačená a protiútokom ju zase dobyla. Na mieste dotyku III. a IV. zboru Legrandova divízia tvrdo bojovala o Sokolnický zámok a dedinu Sokolnice.

Krátkozraký maršal Davout s okrúhlymi okuliarmi na nose neohrozene jazdil pozdĺž bojovej línie, riadil presuny jednotiek a povzbudzoval bojového ducha vojska. Maršal bol známy tým, že neveľmi dbal o svoj zovňajšok a aj na audienciu k Napoleonovi nemal problém prísť v zablatených čižmách a v uniforme so škvrnami atramentu na rukávoch. V ten deň bola však jeho uniforma celá od hliny, blata a krvi vojakov, ktorí boli zasiahnutí v jeho blízkosti. Počas bitky boli pod ním zabité štyri kone. Divízny generál Louis Friant neskôr rozprával, ako maršal obratne zoskočil z padajúceho koňa, vzápätí v behu chytil uzdu druhého koňa, ktorú mu podával pohotový adjutant, bez zastavenia sa vyhupol do sedla a pokračoval vo vydávaní rozkazov, akoby sa nič nestalo. Ostatne, dva kone v to ráno padli aj pod Friantom.

Ani Francúzom sa však nevyhli zmätky. Pri Sokolniciach po sebe začali páliť dva francúzske pluky, ktoré sa v zápale boja považovali za nepriateľov. Situáciu zachránil odvážny dôstojník 108. pešieho pluku z Friantovej divízie, ktorý vybehol na cestu, proti nim pochodoval jeden z Legrandových plukov. Dovtedy mával pri tom nad hlavou plukovným orlom, kým vojaci na oboch stranách cesty zistili svoj omyl a zastavili paľbu skôr, než sa vzájomne pozabíjali.

Medzitým sa rozvidnievalo a spojeneckí velitelia mohli jasne rozpoznať, aké málopočetné francúzske sily stoja proti nim. Veliteľom jednej z ruských kolón bol francúzsky šľachtic Louis de Langeron, ktorý sa pokúsil chaotický postup kolón aspoň nejako koordinovať. Keď však dorazil na Buxhöwdenovo veliteľstvo, zistil, že generál je opitý a útočiacim vojskám v podstate nikto nevelí. O pomeroch vo vtedajšej ruskej armáde dosť vypovedá, že po bitke bol Buxhövden vyznamenaný rádom sv. Stanislava a Langeron bol zbavený velenia.

O deviatej hodine sa vyjasnilo a hmla, ktorá v strede bojiska zahaľovala údolie medzi bojujúcimi armádami, sa začala rozplývať. Práve v údolí pod príkrovom hmly sa skrýval Napoleonov tromf v podobe dvoch peších divízií IV. zboru maršala Soulta. K zdeseniu cára Alexandra a jeho štábu sa z oparu pod Prateckým návrším zrazu vynorili obe francúzske divízie a nezadržateľne pochodovali priamo proti stredu rusko-rakúskej línie.

Zdroj: Wikipedia, upravil Andrej Žiarovský.

Alexander väčšinu svojich síl vrhol proti Davoutovi a na návrší sa v tej chvíli okrem slabých Kutuzovových jednotiek nachádzal len zadný voj rakúskej kolóny generála Kolowrata, ktorý sa pre zmätky s nástupom do útoku omeškal. Rakúsku kolónu však tvorili čerství slabo vycvičení odvedenci, ktorí sa s výborne vycvičenou francúzskou radovou pechotou nemohli porovnávať. Dokázali Francúzov na chvíľku zdržať a to bolo všetko.

Vo chvíli, keď divízny generál Saint-Hilaire zavelil: „Croisez la Bayonnette! Attaque!“ (Bodák napriahnuť! Do útoku!), sa rakúski, ale aj ruskí vojaci obrátili na útek. Cár si naplno uvedomil, čo sa deje, a dal sa na útek tiež. V zmätku, ktorý nastal, pri ňom zostal iba jediný z jeho adjutantov.

Naľavo od Saint-Hilaireovej divízie útočila divízia generála Vandamma, ktorá napadla Kutuzovove jednotky. Jeho jednotkám pricválala na pomoc cárska jazdecká garda, ktorej sa podarilo obkľúčiť jeden z francúzskych práporov. V tvrdom boji sa ruským kavalergardistom podarilo ukoristiť práporného orla. Bola to jediná vojenská insígnia, ktorú Francúzi stratili v tejto bitke.

Patrónom postihnutého pluku bol Napoleonov brat Joseph. Keď cisár videl, čo sa stalo, vyslal práporu okamžite na pomoc dva pluky jazdeckých strelcov a granátnikov pod velením svojho pobočníka generála Jeana Rappa. Generál Marbot, ktorý sa na útoku ešte ako mladý poručík zúčastnil, v pamätiach napísal, že nadšení granátnici sa na elitnú cársku gardu zloženú zo samých mladých šľachticov vrhli s pokrikom „Nech petrohradské dámy plačú!!!“ Elitná jazda bola prudkým útokom doslova rozsekaná. Len pri tomto útoku Francúzi ukoristili tri ruské bojové zástavy a zajali aj veliteľa jednej z eskadrón knieža Repnina-Volkonského. Útekom sa napokon musel zachraňovať aj na tvári zranený Kutuzov. Rusko-rakúska línia bola prelomená a roztrhnutá vo dvoje, ale útok gardy umožnil veľkej časti ruskej armády opustiť bojisko a vyhnúť sa obkľúčeniu.

Na pravom spojeneckom krídle sa pod útokmi Lannesovho zboru a Muratovej jazdy na ústup musel obrátiť aj generál Bagration. Katastrofe zabránil protiútok rakúskej ťažkej jazdy kniežaťa Liechtensteina. Bagration na rozdiel od svojich kolegov zo stredu línie a ľavého krídla tak pozdĺž cesty na Olomouc ustupoval aspoň organizovane.

V najkritickejšej situácii sa ocitli ruské kolóny na ľavom krídle, stále bojujúce s Davoutovým zborom, ktorý po deviatej hodine tiež prešiel do útoku. Kolóna generála Ignacy (Ignatija Fjodoroviča) Przybyszewskeho sa ocitla odrezaná od hlavných síl a generál sa musel vzdať. Davout ukoristil štyri ruské bojové zástavy a šesť práporných žrdí.

Po tom, čo do tyla Buxhöwdenových vojsk vpadla Saint-Hilairova divízia, ich jediná možná ústupová cesta viedla cez zamrznutý Sačanský rybník. Rybník sa však vzápätí ocitol pod sústredenou paľbou francúzskeho delostrelectva. Ľad, na ktorom sa práve tiesnili stovky ruských kavaleristov a pešiakov, sa pod údermi francúzskych kanónov začal lámať. Odohrávajúca sa dráma pritiahla pozornosť aj samotného Napoleona, ktorý v bulletine Veľkej armády farbisto nechal vykresliť, ako v Sačanskom rybníku pri ústupe zahynulo tisíce mužov. Správu prevzali francúzske noviny a vzápätí obletela celú Európu. Krátko po bitke bol rybník vypustený, aby rozkladajúce sa telá v ňom neinfikovali vodu. Na dne vypusteného rybníka sa našli telá len dvoch vojakov, ale zato až 750 koní.

Davout, ku ktorému pridala aj omeškaná Gudinova divízia, pokračoval v tlaku na ustupujúce ruské jednotky aj na druhý deň. Veľa nechýbalo a do jeho zajatia mohol padnúť aj sám ruský cár. Teraz sa k osvedčenej ľsti o prímerí musel uchýliť on. Davout prijal od Alexandra list informujúci ho o rokovaniach o prímerí. Hoci maršal tušil, že ho cár mystifikuje, slovo monarchu si spochybniť nedovolil. Postup svojho zboru zastavil a cárovi aj s jeho narýchlo pozbieranou suitou sa vďaka tomu podarilo uniknúť. Napoleon tentokrát nezúril. Alexandrov čin len sucho označil za nehodný korunovanej hlavy.

Rakúsky cisár už nemal prakticky žiadne bojaschopné jednotky na sever od Álp, preto mu nezostávalo nič iné, než požiadať o mier. Bolo po boji a vyčerpané vojsko si konečne mohlo oddýchnuť. Davout v liste manželke napísal, že po tri dni sa vôbec nevyzul a zdriemol si len pár hodín v natriasajúcej sa bričke, ktorú vo Viedni zabavil predvídavý štábny intendant.

Prešporský mier

Mierové rokovania sa odohrávali v Prešporku v Primaciálnom pláci. Habsburskú ríšu zastupovali knieža Johann Josef von und zu Liechtenstein a gróf Ignác Gyulay. Napoleona zastupoval minister zahraničia Charles Maurice de Talleyrand – obratný diplomat a bezkonkurenčne najprefíkanejší francúzsky politik.

Na tri týždne sa dnešná Bratislava stala stredom Európy. Mierová zmluva bola podpísaná 26. decembra 1805. Podmienky boli pre habsburskú ríšu veľmi bolestivé. Okrem povinnosti zaplatiť nemalé reparácie Rakúsko v prospech Francúzsku podriadeného Talianskeho kráľovstva (Napoleon bol súčasne kráľom tohto bábkového štátneho útvaru) stratilo Dalmáciu, Istriu a Benátky. V prospech Bavorska zase Tirolsko a Voralbersko. Habsburgovci súčasne stratili vplyv nad Švábskom, Würtemberskom a Badenskom. To fakticky znamenalo zánik už aj tak len symbolicky existujúcej Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Krátko nato Napoleon z podriadených nemeckých štátov vytvoril Rýnsky spolok.

František II. mal problém. Habsburgovci boli cisármi Svätej ríše rímskej národa nemeckého. Bez tohto archaického stredovekého titulu im v tzv. dedičných krajinách (rakúske zeme) zostával iba „podradný“ titul rakúskych arcivojvodov. Vo Viedni preto v tušení nevyhnutného už pred časom ako náhradu vymysleli titul rakúskeho cisára. František II., rímsky cisár, sa tak 6. augusta 1806 zmenil na Františka I., rakúskeho cisára. Korunu Karola Veľkého na jeho hlave vystriedala jedna z korún, ktorú svojim potomkom zanechal cisár Rudolf II.

Horká pilulka bola Františkovi trochu osladená tým, že Rakúsko si smelo ponechať dovtedy slobodné biskupstvo Salzburg a ruskému vojsku podmienky zmluvy umožňovali nerušené stiahnutie sa na ruské územie.

Tretia protifrancúzska koalícia sa tým rozpadla. Za trištvrte roka však Napoleon tiahol do vojny zase. V poradí už v štvrtej koalícii Rakúsko vystriedalo Prusko. Napriek tomu, že pred vyhlásením vojny si pruskí dôstojníci chodili posmešne brúsiť šable na schody francúzskeho vyslanectva, s Pruskom sa Napoleon vyrovnal rýchlo a nekompromisne. Maršal Davout rozdrvil pruskú armádu v bitke pri Auerstadte a sám Napoleon ju deň nato dorazil pri Jene.

Rusko odolávalo dlhšie, ale po vyčerpávajúcich bitkách pri Preussisch Eylau a Friedlande bol cár Alexander nútený požiadať o mier. Ten bol uzavretý začiatkom júla 1807 v stane umiestnenom na drevenom pontóne zakotvenom v strede rieky Njeman neďaleko mesta Tylža (Tilsit, dnes Sovjetsk v Kaliningradskej oblasti). Rusko sa síce muselo vzdať nárokov na Valašsko a Moldavsko, ale inak neprišlo o žiadne významnejšie územia. Avšak zapojením sa do tzv. kontinentálnej blokády namierenej proti Veľkej Británii muselo podriadiť svoju obchodnú politiku záujmom Francúzska.

Napoleon sa ocitol na vrchole slávy. Celá Európa sa podriaďovala jeho moci. O dva roky neskôr, v máji 1809, pri Aspern Napoleon zažil svoju prvú porážku. Uštedril mu ju podceňovaný rakúsky arcivojvoda Karl. Celé ťaženie proti Rakúsku v roku 1809 však Napoleon ešte dokázal vyhrať. Jednou z víťazných trofejí tejto vojny bola aj dcéra cisára Františka arcivojvodkyňa Mária Lujza, ktorú si po rozvode s cisárovnou Josephiné Napoleon vzal za manželku.

Lenže už v tom istom roku sa Napoleon pod tlakom britskej armády vojvodu Wellingtona musel vzdať Španielska. Za ďalšie dva roky mu vypovedalo poslušnosť aj Rusko, ktorého hospodárstvo ničila kontinentálna blokáda a cár Alexander to už nemienil ďalej znášať.

Vo vojne, ktorá nasledovala, Rusi v podstate nevyhrali ani jednu veľkú bitku. Ale v kombinácii s krutou ruskou zimou napokon slávila triumf brilantná vyčerpávajúca stratégia generalissima Kutuzova. Z Moskvy sa do Európy vrátili už len trosky Veľkej armády. Pokus o obnovenie Napoleonovej moci zmarili pod rakúskym velením spojené armády európskych mocností v Bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 a s definitívnou platnosťou ešte raz vojvoda Wellington v bitke pri Waterloo 18. júna 1815. Zvyšok svojho života Napoleon Bonaparte dožil pod britským dozorom vo vyhnanstve na ostrove Svätá Helena v južnom Atlantiku, kde nostalgicky spomínal na svoje šťastné „slavkovské slnko“ (le Soleil d´Austerlitz).

V Paríži triumfálny mier, ktorý nasledoval po najslávnejšom Napoleonovom víťazstve, dodnes pripomína Rue de Presbourg. Ulica pomenovaná na počesť prešporského (bratislavského) mieru tvorí južnú časť vonkajšieho okruhu okolo Víťazného oblúka na námestí Étoile – Charle de Gaulle, medzi bulvármi La Grande Armée a Champs-Élysées.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.