Vráťme sa k husitom a vyjasnime si vzťahy s Čechmi

Vráťme sa k husitom a vyjasnime si vzťahy s Čechmi

Česi sa dodnes odvolávajú na odkaz Jána Husa a odvodzujú od neho svoje národné hnutie. Slovensko si zas pamätá hlavne lúpežné výpravy jeho nasledovníkov.

Kým sa Slováci dostali k plnohodnotnému samostatnému štátu, žili desaťstoročia v jednom útvare s Maďarmi a takmer jedno storočie v spojení s Čechmi a Moravanmi. Uhorské obdobie je od nás vzdialené už takmer sto rokov, takže nemal by byť problém hľadieť naň s odstupom a triezvo v ňom hľadať pozitíva a negatíva. Vidíme, že doteraz to problém predsa je, prevláda plošne odmietavý postoj k týmto časom a vo verejnosti stále rezonuje ponosa Pavla Jozefa Šafárika zo začiatku 19. storočia o tisícročnej maďarskej porobe. Obdobie medzi zánikom Veľkej Moravy až po súčasnosť vykresľoval pre Slovákov ako cudzie, maďarské.

Vzťah spolužitia s Čechmi a Moravanmi v spoločnom štáte sa hodnotí ešte ťažšie. Hlavným dôvodom je krátky historický odstup od jeho zániku. Dve desaťročia sú málo. Na Slovensku žije prevažná väčšina obyvateľov pamätajúca si spolužitie na vlastnej koži. Navyše dve tretiny z tohto obdobia sú spojené so silnými deformáciami počas komunistického režimu, čo sťažuje zaujatie objektívneho postoja.

Uvedomovaná či skrytá závislosť od našich najbližších slovanských príbuzných je pritom hlboká. Zdieľať

No vplyv samostatného českého štátu na dianie na Slovensku pociťujeme dodnes – vidieť to na ekonomickej, kultúrnej, bezpečnostnej previazanosti. Žiaľ, neraz ide o jednosmerné kanály a Slováci nimi potvrdzujú pretrvávajúcu odkázanosť na svojich niekdajších bratov. Napríklad za kvalitným štúdiom a výhodnou prácou sa stále chodí zo Slovenska do Česka, a nie naopak. České obchodné siete na Slovensku prekvitajú, so slovenskými sa za riekou Moravou stretnete iba sporadicky. Mnohí mladí Česi napriek blízkosti jazykov už po slovensky poriadne nerozumejú alebo sa nesnažia rozumieť, Slováci, naopak, neváhajú priberať do svojej hojnej výbavy nové a nové bohemizmy.

Nostalgia za spoločným štátom s Čechmi je na Slovensku stále prítomná. Uvedomovaná či skrytá závislosť od našich najbližších slovanských príbuzných je pritom hlboká. Môžeme si jednoducho povedať, že táto odkázanosť vyplýva z civilizačných rozdielov. K stále vyspelejším Čechom a Moravanom vzhliadame ako k príkladu hodnému nasledovania či k šanci výhodnejšie sa uplatniť tam ako doma. No dôvody nie sú len takéto pragmatické, príčiny treba hľadať aj v uplatňovaní cielených schém z 20. storočia, z čias, keď vznikol, existoval a opätovne sa obnovoval československý štát. Práve účelový výklad dejín hral v týchto schémach najdôležitejšiu úlohu.

Husitstvo bolo prejavom nespokojnosti

Myšlienka vytvoriť spoločný štát sa v historickom ponímaní opierala o tri hlavné body – dávnu Veľkú Moravu so spoločným panovníkom, husitské obdobie spájajúce sa neskôr so slovenským protestantizmom a intenzívnu spoluprácu medzi národovcami v 19. storočí. Kým v prvom a treťom prípade spoločné aktivity boli skôr na prospech oboch, v druhom prípade išlo o fikciu.

Obyvatelia v 15. storočí vnímali beh dejín rozdielne. Kým pre Čechov bolo toto hnutie prejavom aktívneho samostatného prístupu akýchsi európskych protoprotestantov, pre Slovákov sa spájal hlavne s násilnosťami a utrpením. No keď vznikalo Československo, nebolo na začiatku 20. storočia azda príťažlivejšej nosnej myšlienky ako návrat k neobvykle odvážnemu vzopretiu sa Čiech proti Európe spred poltisícročia.

Významnému odbojnému husistickému hnutiu predchádzali paradoxne časy mieru a spolupráce. V Trenčíne, niekdajšom sídle Matúša Čáka, sa v auguste 1335 zišli poslovia českého kráľa Jána Luxemburského a poľského kráľa Kazimíra III. Išlo o zblíženie predstaviteľov donedávna nepriateľských štátov. Po tejto príprave sa vo Vyšehrade stretli v novembri 1335 už obaja panovníci aj s hostiteľom, uhorským kráľom Karolom Róbertom. Na schôdzke urovnali vzájomné spory a prerokovali postup proti rozmáhajúcim sa Habsburgovcom. Český kráľ sa vzdal nárokov na Poľsko a poľský na Sliezsko. O rok nato prišla ešte hospodárska dohoda o pohybe kupcov a tovaru medzi Českom a Uhorskom.

Pokoj, ktorý potom vládol v strednej Európe, priniesol krajinám nebývalú stabilitu. Na rozdiel od ťažko skúšanej západnej Európy, kde vyčíňal mor a neúroda, zavládol v strednej Európe na niekoľko desiatok rokov pokoj a prosperita.

Kráľovstvá dokonca spájali spoloční panovníci. Napríklad Ľudovít I. sa stal panovníkom Uhorska a Poľska, Žigmund Luxemburský kraľoval v Uhorsku, potom i v Čechách. Zdalo sa, že spoločný postup má dlhodobejšie nádeje na úspech. No tento priestor zasiahli dva nové vplyvy. Z juhu začala naháňať strach rozpínajúca sa islamská Osmanská ríša, priamo ohrozujúca Uhorsko a Poľsko, no jej vplyv pocítili i Česi. Zo západu doľahol na strednú Európu rastúci rozkol v kresťanskej cirkvi. V Čechách sa prejavil v podobe vzniku nového náboženského smeru – reformného husitstva.

Cirkev bola v tom čase v nedobrej kondícii. Stávala sa nástrojom riešenia mocenských sporov medzi európskymi dŕžavami. Toto súperenie prinášalo do cirkvi praktiky bežné z civilného života, ako bol život v prepychu, boj o posty či získavanie finančných prostriedkov obchodnými aktivitami – napríklad predávaním potvrdení o odpustení trestov za hriechy v posmrtnom živote. Nie div, že úprimne mysliaci duchovní hľadali cesty na návrat k pôvodnému poslaniu. Takéto hnutia jednotlivcov či celých skupín vznikali vo vyspelejších častiach Európy, medzi ktoré vtedy nepochybne patrilo České kráľovstvo.

Odbojné pohyby v 14. a 15. storočí opätovne vykreslili územie niekdajšieho veľkomoravského Nitrianska v rámci Uhorska. Najskôr sa územie stredného a východného Slovenska, na niektorých miestach dokonca presahujúce rieky Dunaj a Ipeľ, dostalo do dŕžavy veľmoža Matúša Čáka (1260 – 1321). O storočie neskôr ovládol východné a časť stredného Slovenska v časoch bojov o uhorský trón český žoldnier Ján Jiskra z Brandýsa (1400 – 1469), ktorý najskôr zo Slovenska vyháňal husitov, aby sa s nimi neskôr spojil. Rozsah súvislo ovládaných území ukazuje, že išlo o prirodzený celok. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Učenie Jána Husa bolo odpoveďou na vtedajšie pomery v rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa dostala do vnútorných rozporov. Opieralo sa o slobodné hlásanie Božieho slova, podávanie eucharistie pod obojakým spôsobom v chlebe a víne, zakázanie svetského panovania kňazov a trestanie smrteľných hriechov vo všetkých spoločenských stavoch. Tieto požiadavky vychádzali z pôvodného chápania Biblie a úprimným vyznávačom kresťanstva museli byť blízke. No narazili na nepochopenie zo strany cirkevnej a svetskej vrchnosti.

Hus vystúpil v období, keď sa nejednotnosť rozličných prúdov odrážajúcich mocenské záujmy silných politikov prejavila pri voľbe pápeža. V roku 1387 upadla cirkev do schizmy trvajúcej takmer 40 rokov. Mala dvoch pápežov s dvoma kardinálskymi zbormi – jedným so sídlom v Ríme, druhým vo francúzskom Avignone. Za jedným stála stredná Európa, za druhým západná.

Keďže zmierenie sa v tejto najväčšej dovtedajšej kríze cirkvi nepodarilo nájsť a neúspešné pokusy dokonca viedli k voľbe tretieho pápeža, hľadali sa možnosti dohody na konciloch. Rozkol ukončil až kostnický koncil v rokoch 1414 až 1418. Jeho hlavným výsledkom bolo nastolenie jediného pápeža a obnova jednoty cirkvi. V našich končinách rezonuje skôr iný verdikt koncilu – exkomunikovanie a upálenie Jána Husa.

Kľúčová postava nášho kráľa Žigmunda

Najväčšiu zásluhu na uskutočnení kostnického koncilu mal Žigmund, ktorý okrem pozície uhorského kráľa zastával post rímskeho cisára, teda predstaviteľa spoločenstva krajín spájajúcich hlavne nemecké a talianske oblasti. Zjednodušene možno povedať, že Žigmund zasiahol svojou nespornou autoritou v hodine dvanástej, keď sa zdalo, že katolícka cirkev sa definitívne rozštiepi, čo by predznamenalo obdobie krutých náboženských vojen. Situácia sa Žigmundovým nástupcom neskôr predsa vymkla z ruky a náboženské konflikty sa naplno rozhoreli po vzniku protestantizmu a vyvrcholili zničujúcou 30-ročnou vojnou v 17. storočí.

I ďalšie Žigmundovo pôsobenie nieslo náboženský náboj. Uhorský panovník pochopil rozsah nebezpečenstva od islamskej Osmanskej ríše a na južných hraniciach Uhorska sa usiloval podporovať nárazníkové štáty – Bosnu, Srbsko a Valašsko. Keď sa to nedarilo, na Dunaji, v Bosne a Slavónsku nechal vybudovať desiatky pevností a vytvoril hradbu proti osmanským výbojom nielen pre Uhorsko, ale pre celú Európu. Hoci bojoval s Turkami s kolísavými úspechmi, dokonca takmer padol do ich zajatia, donútil ich na ďalších sto rokov ostať iba v južnej polovici Balkánu.

Z tohto pohľadu je Žigmund pre Maďarov významnou pozitívnou historickou postavou. Z nej mu uberá na popularite iba obmedzovanie moci domácej uhorskej šľachty. Rovnako by mal byť významný pre Slovákov, lebo boli súčasťou katolíckeho uhorského kráľovstva. No inak ho vnímajú Česi, lebo po Husovej smrti sa stal ich hlavným protivníkom.

Prvým bolo znechutenie, že Žigmund vlákal Jána Husa do kostnickej pasce a nezabránil jeho poprave. Druhým bolo dedičné ovládnutie českého trónu v roku 1420 po váhavom, ale husitom relatívne naklonenom Václavovi IV. Tretím bola vojna, presnejšie križiacke výpravy, ktoré vyhlásil českým husitom.

Žigmund Luxemburský (1368 – 1437) sa stal ako prvý uhorský kráľ zároveň aj rímskym cisárom. V Česku sa jeho meno spája hlavne s upálením Jána Husa a križiackymi výpravami proti husitom. Na Slovensku jeho meno nerezonuje, hoci ide o jedného z našich najvýznamnejších uhorských kráľov, ktorý okrem iného zahatal potup osmanských Turkov do Európy.

V rokoch 1419 až 1434 boli Čechy vo vojnovom stave. Husiti sa usilovali získať prevahu nad katolíkmi, čo sa im darilo hlavne v Čechách, menej na Morave. Zároveň sa museli brániť intervencii vojsk bojujúcich pod pápežskou zástavou. Až do bitky pri Lipanoch zaznamenávali predovšetkým víťazstvá a Žigmundove vojská neúspechy. V záverečnej husitskej vojne pri Lipanoch v roku 1434 už stáli proti sebe pre vnútorné rozpory na jednej strane katolíci s umiernenými husitmi a na druhej radikálni husiti. Víťazstvo prvej skupiny vyústilo na bazilejskom koncile do prijatia umiernenej verzie pražských artikúl, čím boli náboženské rozbroje s rímskokatolíckou cirkvou skončené.

Husiti na Slovensku plienili, podporu mali slabú

Husiti po úspešnom odrazení prvých útokov prenikali za hranice Čiech, hlavne do Sliezska, Uhorska a Nemecka a jedna výprava sa dokonca dostala až k Baltskému moru. Žigmundovi križiaci bojujúci proti nábožensky vzbúreným Čechom sa stali zámienkou ich útoku v hornom Uhorsku. Prvá výprava sa na západnom Slovensku objavila v roku 1428 a viedol ju sám Prokop Holý, nástupca najslávnejšieho husitského veliteľa Jána Žižku. Zo Skalice sa dostali do Bratislavy, kde vypálili predmestia, a cez Nové Mesto nad Váhom sa vrátili na Moravu. O rok neskôr sa správali husitské vojská na západnom Slovensku zdržanlivejšie, lebo prišli na rokovanie so Žigmundom o svojich náboženských otázkach. Situácia sa opakovala v roku 1430, tentoraz ju však sprevádzala bitka pri Trnave, kde husiti zvíťazili, ale zároveň utrpeli veľké straty.

Nasledujúci rok napadli horné Uhorsko od západu a severu naraz. Vnikli na Spiš, vyplienili kláštor v Lechnici a vypálili Levoču. V tomto období už boli Stará Ľubovňa a 13 spišských miest pod poľskou správou, lebo Žigmund ich odovzdal Vladislavovi II. ako protihodnotu za peňažnú pôžičku na vedenie vojny proti Benátkam. Zo Spiša české vojská postupovali cez Liptov, Turiec a napadli aj Nitru, ktorú napokon nedobyli. V roku 1432 padli do rúk husitom Trnava a Skalica, čím sa narušil celý obranný systém na západných hraniciach Uhorska. Posledná výprava zasiahla opäť Spiš, padol Kežmarok a cestou na Moravu sa husiti dokonca zmocnili mincovne v Kremnici.

Sprievodným znakom týchto výpadov bolo plienenie a vraždenie. Napokon husiti sa pohybovali na nepriateľskom území a nič iné sa nedalo ani očakávať. Neznamená to však, že na Slovensku nenachádzali spojencov a sympatizantov. Pomery v cirkvi škreli aj mnohých tunajších obyvateľov a navyše v husitoch nachádzali jazykovo blízkych bojovníkov. Po ustanovení posádok v niektorých mestách mali čiastočnú podporu Slovákov, a to hlavne preto, že podobne ako v Čechách tu zbavovali postavenia nemecké obyvateľstvo na prospech domáceho.

Ak husiti skutočne nejako ovplyvnili budúcnosť Slovákov, bolo to v jazykovej oblasti. Zdieľať

No celkovo treba povedať, že prejavy násilia boli pre vytvorenie verejnej mienky rozhodujúce a pochopiteľné. Husiti by určite privítali, ak by sa v hornej časti Uhorska, na ktorú mali z celého kráľovstva jediný reálny dosah, vytvorilo podobné hnutie ako v Čechách. No nič také tu nevzniklo, lebo na to neboli vhodné podmienky a české hnutie bolo týmto krajom cudzie.

Ak husiti skutočne nejako ovplyvnili budúcnosť Slovákov, bolo to v jazykovej oblasti. Príbuzná čeština povzbudila používanie vtedajších slovenských nárečí. Týkalo sa to hlavne miest, odkiaľ husiti po českom vzore vyháňali prevládajúce nemecké obyvateľstvo. Na druhej strane prienik invazívnych vojsk priniesol na Slovensko neskoršie používanie bohoslužobnej češtiny u slovenských protestantov, čo sa o pár storočí neskôr ukázalo ako vážna prekážka pri prijímaní samostatnej spisovnej slovenčiny.

Obraz o husitoch sa menil s dobou

V Česku vnímajú husitské hnutie pozitívne a mnohí ho pokladajú za národný vzdor, hoci šlo skôr o náboženské hnutie. Husitská revolúcia určite priniesla na územie Česka nárast sebavedomia, potlačenie nemeckého vplyvu a vytvorenie vlastného reformovaného náboženstva. Odvrátenou stranou bol chaos, zničené hospodárstvo a utrpenie obyvateľov. Dotklo sa to najmä nepriateľských katolíkov. Mnoho kostolov a kláštorov bol zničených a vypálených, obete z radov kňazov a mníchov sa rátali na stovky. Čechy nadobudli v Európe povesť kacírskej krajiny a ich vývoj sa na dlhý čas spomalil.

S odstupom rokov po dlhej habsburskej nadvláde prevládol medzi českými národovcami jednoznačne pozitívny postoj. Historik František Palacký povýšil v 19. storočí husitské hnutie na základ novovekých českých dejín. Prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk ho považoval za národnú revolúciu. Po vzniku spoločného štátu sa presadzovala snaha dostať ho v pozitívnom svetle do života Slovákov. Tieto snahy sa dokonca prejavili ešte skôr.

Veľmi ústretovo sa k husitom v roku 1908 napríklad postavil obranca uhorských Slovákov Robert W. Seton-Watson, keď napísal: „Husitské vojny mali rovnako národný, ako aj náboženský ráz a niet pochýb o tom, že sympatie Slovákov boli na strane ich českých bratov, hoci sa nezachovali žiadne správy o účasti Slovákov v ťaženiach Jána Žižku a Prokopa Holého.“ Ešte väčší priaznivec vytvorenia spoločného česko-slovenského štátu francúzsky historik Arnost Denis o necelé desaťročie neskôr napísal: „Niektorých slovenských katolíkov ľaká spojenie s Čechmi, lebo žijú v spomienkach na husitské vojny.“ Mieril tým na možnú prevahu protestantov v novom československom parlamente, ktorá by prevažne katolíckym Slovákom nevyhovovala. Čitateľov z ľavého brehu rieky Moravy však vzápätí upokojil, že „spojení katolíci Moravy a Slovenska by mali mať vcelku väčšinu v pražskom sneme“.

Ján Hus (1370 – 1415) za svojho života možno ani netušil, aké pohyby vyvolá jeho učenie v strednej Európe. Česi sa dodnes odvolávajú na jeho odkaz a odvodzujú od neho svoje národné hnutie. Slovensko si zas pamätá hlavne lúpežné výpravy jeho nasledovníkov. Hoci bol v roku 1415 popravený ako kacír, pápež Ján Pavol II. vyjadril v mene rímskokatolíckej cirkvi v roku 1999 hlbokú ľútosť nad jeho smrťou.

A čo sami Slováci? V časoch prvej československej republiky od nich veľa počuť nebolo, možno aj preto, že nepokladali túto trému až za takú dôležitú. No po vzniku prvej Slovenskej republiky husitov zadupali do zeme. V roku 1939 historik František Hrušovský napísal: „Od vpádu divých Tatárov neprežilo územie Slovenskej krajiny také pohromy na majetkoch i životoch ako počas vpádu týchto husitských ‚božích bojovníkov‘, ktorí od roku 1421 často napádali Slovensko, aby sa takto pomstili na nenávidenom Žigmundovi“. Husitstvo podľa neho na Slovensku nezapustilo žiadne korene.

Po obnovení Československa v roku 1945 a zvlášť po komunistickom prevrate v roku 1948 sa husitstvo opäť ukazovalo v pozitívnom svetle a dostalo dokonca nové zafarbenie. Už nešlo len o národnú revoltu, pridala sa sociálna. „Pri rozširovaní vplyvu husitského revolučného hnutia na Slovensku sa ako príťažlivé najviac uplatňovali sociálno-hospodárske a národnostné zložky jeho učenia,“ uvádzajú autori v rozsiahlych šesťzväzkových Dejinách Slovenska, ktoré vyšli v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Hlavne na západnom Slovensku sa podľa nich úspešne šírila husitská revolučná ideológia.

Oficiálne názory založené na marxistickej myšlienke triedneho boja, ktorý sa s obľubou hľadal aj v hlbokej minulosti, podporovala vtedajšia používaná symbolika – Ján Žižka sa dostal na československé bankovky – ale aj filmová tvorba, keď husitskí bojovníci v bitkách nikdy neprehrávali, podobne ako sovietski vojaci v stretoch s fašistami.

Pohľad do minulosti je dôležitý pre budúcnosť

Hodnotiť dnes husitské hnutie z pohľadu Slovákov sa nezdá nejaké dôležité, je to dávna história. Prevládajú skôr triezve hlasy. Podľa historika Jána Lukačku išlo zo strany husitov najmä o demonštráciu sily a získanie čo najväčšej koristi. Čo sa týka podpory zo strany miestneho obyvateľstva, ktorá sa vyskytla, zdôrazňuje, že „ani stúpenci husitov nepochádzali z radov chudobného ľudu, ale drobných zemanov, ktorí s nimi spolupracovali zo zištných dôvodov – za podiel na koristi“. Pridáva sa k nemu Daniela Dvořáková, ktorá nenachádza na vtedajšom Slovensku „nejaké presvedčenie či sympatie k husitizmu“.

Zdá sa, že po rozchode s Čechmi a Moravanmi nás táto časť histórie prestáva zaujímať. No mala by, a to z dvoch dôvodov.

Prvým je, že husti boli aktívni za čias panovania Žigmunda. Bol to jeden z našich najvýznamnejších uhorských kráľov, panoval dlho, v rokoch 1387 až 1437, a okrem titulu českého kráľa získal postavenie rímskeho cisára. Mal veľký vplyv na dianie v Európe, úspešne zažehnal veľkú náboženskú krízu. Zastavil postup osmanskej ríše do Európy. Ak by nemusel bojovať s českými husitmi, azda by vytlačil Turkov z celého Balkánu, čo bolo jeho snom. Keby sa mu to podarilo, asi by zahatal pád Byzantskej ríše, centra ortodoxného kresťanstva. Keďže sa to nepodarilo, druhým Rímom sa po Carihrade neskôr stala Moskva.

Nemôžeme jednoducho všetko hodiť do prachu zabudnutia. Pri husitoch sa nám to prepečie, ale čo spravíme s novodobou históriou? Zdieľať

Postoj Slovákov k husitstvu je dôležitý aj z druhého dôvodu. Ide o najspornejší historický moment medzi nami Čechmi – v tých časoch sme stáli na odlišnej strane barikády. Ak by sme si urobili jasno v tejto otázke, ľahšie by sme sa vyrovnávali s celou spoločnou slovensko-českou históriou. Vedeli by sme triezvo vytriediť, čo na nej bolo pozitívne a čo negatívne. Dokázali by sme oceniť prednosti spolužitia a potvrdiť si sebavedomie potrebné na zdarný samostatný rozvoj.

Nemôžeme jednoducho všetko hodiť do prachu zabudnutia. Pri husitoch sa nám to prepečie, ale čo spravíme s novodobou históriou? Aký postoj máme zaujať k Tomášovi G. Masarykovi, ktorý rád upozorňoval na svoj čiastočný slovenský pôvod ako zjednocujúci prvok? Ako sa stavať k jeho nástupcovi Edvardovi Benešovi, ktorý bol tvrdým zástancom jednotného československého národa, ale líderstvo pri obnovení Československa po druhej svetovej vojne mu odbojoví Slováci tolerovali? Čo si myslieť o Slovákovi Gustávovi Husákovi, ktorý rád na verejnosti používal skomolenú češtinu? A ako hodnotiť Václava Havla, ktorého na námestí v Bratislave tesne pred zánikom Československa vypískali a zahádzali vajciami?

Svoju vlastnú históriu by sme si mali uvedomovať a zaujímať k nej postoje. Inak ju v budúcnosti zas bude písať niekto iný, nie my.

 

Foto na titulke - Profimedia.cz

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo