Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
17. november 2020

November

Gustáv Husák a pád komunizmu v Československu

Ako sa správal Gustáv Husák, keď sa mu rúcal jeho svet pred očami.

Gustáv Husák a pád komunizmu v Československu

Prejav Gustáva Husáka pri otvorení Mostu SNP v Bratislave. Foto: Archív TASR/ Štefan Petráš.

V druhej polovici 80. rokov nastávala postupne zmena v geopolitickej aj vnútrospoločenskej situácii Československa. Faktorov, ktoré sa pod túto zmenu podpísali, bolo viac a kryštalizovali sa už na prelome 70. a 80. rokov.

Vtedy štáty sovietskeho bloku nezachytili vlnu vedecko-technickej revolúcie s nástupom mikroelektroniky, v dôsledku čoho zaostávali v oblasti moderných technológií, čo sa premietlo v zaostávaní hospodárstva. Už aj tak bolo negatívne ovplyvnené centrálnym plánovaním, ktoré sa od začiatku 80. rokov definitívne ukázalo ako neefektívne, a nedokázalo dostatočne zásobovať domáci trh. Výrazné zaostávanie sa prejavovalo aj v oblasti dodržiavania ľudských práv, veď normalizačný režim používal represie proti oponentom ako bežnú metódu. Tieto faktory sa prenášali do vnútropolitickej roviny.

K dôležitým zmenám prišlo aj v geopolitickej situácii. Nástup Ronalda Reagana do funkcie prezidenta USA znamenal zostrenie vzájomných vzťahov medzi znepriatelenými superveľmocami a smeroval ku konfrontácii oboch mocenských blokov. Sovietskemu zväzu však v tejto konfrontácii dochádzal dych a pod tlakom prehlbujúcej sa vnútornej krízy musel ísť cestou reforiem. V roku 1985 nastúpil na post generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov a odštartoval politiku perestrojky a glasnosti s cieľom zreformovať vnútornú aj zahraničnú politiku Sovietskeho zväzu.

Nová sovietska politika sa zásadne odzrkadlila v medzinárodných vzťahoch, kde namiesto konfrontácie kládol Gorbačov dôraz na zlepšenie vzájomných vzťahov so Západom a voči satelitným štátom strednej a východnej Európy presadzoval politiku nezasahovania do ich vnútorných vecí. To sa prenieslo do vnútornej politiky jednotlivých štátov východného bloku, z ktorých najmä Poľsko a Maďarsko rýchlo hľadali cestu k čo najsamostatnejšej politike, smerujúc pozvoľna od komunizmu k demokracii. V Československu bola situácia iná, ale Gorbačovove reformy pomaly prichádzali aj sem.

Väčšina funkcionárov bola v dôchodkovom veku a politicky sa skompromitovala nielen kolaboráciou s okupantmi, ale aj strnulým pridŕžaním sa ideologického kánonu normalizácie, smutne známeho Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ z roku 1970. Zdieľať

Normalizačné vedenie bolo závislé od Sovietov a pre ich politiku nezasahovania sa dostávalo do vnútornej izolácie, keďže väčšina obyvateľstva ho nikdy neakceptovala. Pod vplyvom Sovietskeho zväzu však Československo pristúpilo na určité zmeny a vo verbálnej rovine sa prihlásilo k politike perestrojky, ktorej československým ekvivalentom bol termín prestavba. Integrálnou súčasťou prestavby sa stali personálne výmeny. Veď stranícke vedenie, ktoré sa sformovalo ako dôsledok okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, vládlo takmer 20 rokov!

Väčšina funkcionárov bola v dôchodkovom veku a politicky sa skompromitovala nielen kolaboráciou s okupantmi, ale aj strnulým pridŕžaním sa ideologického kánonu normalizácie, smutne známeho Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ z roku 1970. Ako prvá a najdôležitejšia prišla zmena na pozícii najmocnejšieho muža v straníckej hierarchii. V decembri 1987 odišiel z funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Gustáv Husák a na jeho miesto nastúpil Miloš Jakeš. Ďalšie personálne zmeny potom pokračovali prakticky až do pádu režimu v novembri 1989. 

Husák na sklonku komunizmu: Odsunutý na hrad

Husák odchodom z pozície najmocnejšieho muža v straníckom aparáte neodišiel z vrcholovej politiky. Zostali mu stále dve významné funkcie: predovšetkým bol prezidentom Československa a zároveň aj členom najmocnejšieho straníckeho orgánu, Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré rozhodovalo o všetkom podstatnom, čo sa v štáte dialo. Stále teda patril k najvyššej straníckej nomenklatúre, hoci medzi straníckymi špičkami sa hovorilo, že „bol odsunutý na Hrad“ a jeho mocenské postavenie aj vzhľadom na vysoký vek a zdravotný stav viditeľne zoslablo. Natíska sa preto otázka, prečo v tomto momente neodišiel z politiky úplne.

Podľa interpretácie jedného z jeho najbližších spolupracovníkov Viliama Plevzu takéto riešenie volil preto, lebo veril v zmenu k lepšiemu. Jednou z hlavných príčin odchodu G. Husáka z pozície najmocnejšieho muža v štáte bol vysoký vek. V januári 1988 oslavoval 75. narodeniny. Sám ešte ako generálny tajomník predniesol v Predsedníctve ÚV KSČ návrh, aby sa jeho životné jubileum pripomínalo skromnejšie a neprepožičiavali mu žiadne československé vyznamenania. Aj komunistické strany ďalších štátov sovietskeho bloku boli informované, aby mu neudeľovali vyznamenania. Stranícki súdruhovia však na jeho životné jubileum nezabudli.


Gustav Husák. Foto - TASR

Dňa 7. januára 1988 sa konalo na Pražskom hrade veľké stretnutie členov a kandidátov Predsedníctva ÚV KSČ, tajomníkov a členov sekretariátu ÚV KSČ, na ktoré pozvali aj popredných vedcov, športovcov či kultúrnych pracovníkov. Nový generálny tajomník Miloš Jakeš po štvrtýkrát prepožičal G. Husákovi Rad Klementa Gottwalda „za mimoriadne zásluhy o KSČ a budovanie socializmu v našej vlasti“. Členovia Predsedníctva ÚV KSČ mu odovzdali blahoprajný list. Slávnosť otvoril príhovorom Miloš Jakeš, ktorý sa G. Husákovi poďakoval za jeho prácu: „Tvůj život je příkladem oddanosti věci strany a lidu, tvůrčího přístupu k úkolům, věrnosti leninským principům.“ 

Blahoželania prišli aj zo zahraničia. Zo Sovietskeho zväzu dostal najvyššie sovietske vyznamenanie Leninov rad „za zásluhy o rozvoj bratského priateľstva a spolupráce medzi národmi Československa a Sovietskeho zväzu a za veľký osobný prínos k upevneniu mieru a socializmu“. Vyznamenania prišli aj z ďalších socialistických štátov. V Kórejskej ľudovodemokratickej republike (KĽDR) dokonca vydali zborník Husákových prejavov. Okrem toho prišlo mnoho blahoželaní od obyvateľov Československa, podľa správy v Rudom práve dokonca toľko, že Husák na všetky nemohol odpovedať, preto vyšla v tlači osobitná noticka s poďakovaním.

Ako prezident vykonal v posledných dvoch rokoch svojej politickej kariéry viaceré štátnické akty, ktoré zásadne ovplyvnili posledné dva roky existencie komunistického režimu v Československu. Dotýkali sa predovšetkým personálnych zmien. Dňa 12. októbra 1988 vymenoval nového predsedu federálnej vlády, keď namiesto Lubomíra Štrougala nastúpil Ladislav Adamec.

Husákove narodeniny: V Kórejskej ľudovodemokratickej republike (KĽDR) dokonca vydali zborník Husákových prejavov. Okrem toho prišlo mnoho blahoželaní od obyvateľov Československa, podľa správy v Rudom práve dokonca toľko, že Husák na všetky nemohol odpovedať, preto vyšla v tlači osobitná noticka s poďakovaním. Zdieľať

Husák túto výmenu zrejme vnútorne neschvaľoval, keďže Štrougal bol jedným z jeho najbližších spolupracovníkov, s ktorým mal spoločné názory na vývoj situácie v komunistickom Československu. V tomto období odvolali z funkcií aj ďalších Husákovych dlhoročných politických súputníkov, ako napríklad ministra zahraničných vecí Bohumila Chňoupka či predsedu slovenskej vlády Petra Colotku. Treba povedať, že odchod niektorých bol nielen dôsledkom generačnej obmeny, ale aj vnútrostraníckeho boja. Do popredia sa dostávali ľudia, ktorí mali v predchádzajúcom období s Husákom konflikty, ako Rudolf Hegenbart, ale napokon aj Ladislav Adamec, ktorý na zasadaní predsedníctva v roku 1987 navrhol odstúpenie Husáka.

Husák Štěpánovi: Aj ty začneš fajčiť, keď ťa zavrú do väzenia

Personálne výmeny mali podporiť novú politiku prestavby, tá však v konečnom dôsledku stroskotala aj preto, lebo tieto výmeny nepriniesli ľudí s novým myslením a v kľúčových pozíciách zostalo mnoho dogmatikov spätých s okupáciou v roku 1968 a následnými rokmi normalizácie. Na druhej strane si personálne zmeny v KSČ a KSS koncom 80. rokov vyžadujú podrobnú a dôkladnú analýzu, čo nepochybne prinesie mnoho zaujímavých informácií a nových skutočností, ktoré ovplyvnili vývoj v rokoch 1988 – 1989. K novej politickej línii bolo treba prihlásiť sa nielen preto, že pochádzala zo Sovietskeho zväzu, ale aj preto, lebo kríza v spoločnosti bola čoraz viditeľnejšia a nahromadené problémy nebolo možno skrývať.

Politici v predsedníctve sa podľa svojho postoja k prestavbe, respektíve sovietskej perestrojke, rozdelili do niekoľkých skupín a názorových prúdov. Viditeľnou bola skupina dogmatikov, odmietajúcich prestavbu a zdôrazňujúcich „československé špecifká pri prijímaní perestrojky“. Do tejto skupiny patrila väčšina politikov na najvyšších postoch, spojených s okupáciou Československa v roku 1968 na čele s V. Biľakom. Husák patril skôr ku skupine opatrne podporujúcej prestavbu, najviac však vo verbálnej rovine, podobne ako Štrougal. Obaja sa v tom období zhodovali, že vývoj smeroval k pádu režimu. Podľa Štrougalových spomienok Husák „beznádejný vývoj odhadoval podobne ako ja, len mi to výslovne nepotvrdil“.

Ešte v októbri 1989 na zasadnutí predsedníctva varoval súdruhov, aby niečo robili, pretože sa rútia do záhuby. Miroslav Štěpán v jednom z ponovembrových rozhovorov spomínal, ako sa v septembri 1989 stretol počas rokovaní predsedníctva s Husákom na chodbe medzi štyrmi očami. Štěpán mu hovoril, aby prestal s fajčením, na čo mu Husák odpovedal, že aj on začne fajčiť, keď ho zavrú do väzenia a vylúčia z KSČ. Tak sa skutočne o štyri mesiace stalo, čomu vtedy Štěpán nechcel veriť. Husáka za jedného z hlavných stúpencov perestrojky považoval aj Gorbačov.

Ten ho na základe vzájomných stretnutí v druhej polovici 80. rokov charakterizoval nasledovne: „[…] presvedčil som sa o jeho neobyčajných schopnostiach a o takých ľudských vlastnostiach, ktoré mi imponovali. Husák hneď a jednoznačne vyjadril svoju podporu politike prestavby a obnovy.“ Husák však prestavbu podporoval predovšetkým vo verbálnej rovine, a nie realizovaním systematických krokov vedúcich k zmenám. Na základe terajšieho stavu výskumu nie je známe, či Husák priamo podporoval tých členov straníckej špičky, ktorí boli proreformne orientovaní, skôr sa však zdá, že nie. Neschopnosť Husáka presadzovať politickú líniu prestavby aj v rovine konkrétnych opatrení odôvodňoval Gorbačov jeho zlým zdravotným stavom a vyšším vekom.

Štěpán mu hovoril, aby prestal s fajčením, na čo mu Husák odpovedal, že aj on začne fajčiť, keď ho zavrú do väzenia a vylúčia z KSČ. Tak sa skutočne o štyri mesiace stalo, čomu vtedy Štěpán nechcel veriť. Zdieľať

Verbálnu podporu prestavbe Husák deklaroval napríklad vo svojom novoročnom prejave k obyvateľom Československa 1. januára 1989: „Tak ako aj ďalšie bratské socialistické štáty uskutočňujeme stratégiu urýchľovania sociálno-ekonomického rozvoja, prestavby všetkých oblastí života spoločnosti a prehlbovania socialistickej demokracie. Je to odpoveď na požiadavky novej doby. […] Je to cesta, ako čo najlepšie využiť tvorivý potenciál socializmu, rozvinúť jeho demokratickú podstatu a humanistický obsah. Chcem v tejto súvislosti znovu vysoko vyzdvihnúť skutočne historický význam novátorských myšlienok a smelého postupu sovietskych komunistov pri revolučnej prestavbe spoločnosti. Aj pre nás sú príkladom, zdrojom skúseností a posilou pri riešení našich úloh.“

Husák chváli perestrojku, ale koná inak

V praktickom živote zmeny prebiehali pomalšie, i keď niektoré prestavbové kroky režim postupne uvádzal do praxe. Prejavili sa napríklad v uzákonení 28. októbra (vznik Československa) za štátny sviatok, na čom mal podiel aj Husák. Ako prezident vyhlásil pri príležitosti osláv 70. výročia vzniku Československa rozsiahlu amnestiu, na základe ktorej prepustili 4665 osôb, 630 osobám skrátili trest a proti 15 339 ľuďom zastavili trestné stíhanie. Amnestia sa vzťahovala aj na občanov, ktorí v minulosti emigrovali, ak „neprejavovali nepriateľský vzťah k štátnemu zriadeniu“.

Vďaka tejto amnestii boli napríklad zastavené trestné stíhania proti účastníkom Sviečkovej manifestácie, najväčšej protirežimovej manifestácii na Slovensku od roku 1969. Pri tomto výročí mal Husák rozsiahly prejav, v ktorom bilancoval dejiny Československa a názorne ukázal limity uskutočňovania politiky prestavby. Hoci sa opäť verbálne k prestavbe prihlásil, okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968 hodnotil z pozície normalizačnej terminológie a označil ju ako „internacionálnu pomoc“. O samotnom roku 1968 a vtedajšom politickom vývoji, podobnom sovietskej perestrojke, povedal: „Podcenilo sa nebezpečenstvo pravice a činnosti protisocialistických síl. […] Pripustilo sa narušenie ideovej a organizačnej jednoty strany, oslabenie jej akcieschopnosti a vedúcej úlohy v spoločnosti.“ Táto kritika ukazuje, že Husák to zrejme s prestavbou nemyslel tak vážne, ako o tom na verejnosti rozprával. Dôvodom jeho postoja mohli byť aj jeho predchádzajúce politické skúsenosti, predovšetkým spomienky na obrodný proces z roku 1968, podobný perestrojke.

Ako skúsený politik iste aj koncom 80. rokov taktizoval a čakal, ako sa vyvinie situácia pri novom prerozdelení síl. Pre postavenie Husáka (ale v konečnom dôsledku aj pre celú jeho politiku) je charakteristické, že keď roku 1987 chcel ísť pri príležitosti 50. výročia Masarykovho úmrtia položiť vence k jeho hrobu, Predsedníctvo ÚV KSČ mu to nedovolilo a Husák jeho rozhodnutie akceptoval. Viliam Plevza apologeticky píše, že Husák sa tomuto rozhodnutiu, ako aj ďalším, s ktorými nesúhlasil, podvolil „v mene veľkého mýtu jednoty strany“. Ukazuje však aj jeho zásadný limit, ktorý ani v posledných rokoch vo vrcholných funkciách nebol ochotný a asi ani schopný prekročiť – podriadenie sa momentálnej politickej línii KSČ, hoci viditeľne smerovala k prehlbovaniu politickej krízy, o čom podľa mnohých svedectiev Husák veľmi dobre vedel.

Po páde komunizmu Husák skonštatoval, že vedenie strany ovládli biľakovci a jakešovci, ktorí doviedli stranu a štát ku krachu a on, hoci bol členom vedenia, nemohol do veci hovoriť. Ako prezident sa Husák vo veľkej miere venoval prijímaniu významných zahraničných delegácií. Ešte v decembri 1987 prijal na Pražskom hrade veliteľa strednej skupiny vojsk Sovietskeho zväzu generálplukovníka Viktora F. Jermakova, ktorý odchádzal z Československa. Na stretnutí ho vyznamenal Radom Červenej zástavy, ktorý mu prepožičal „za zásluhy o upevňovanie a rozvoj internacionálnych zväzkov medzi ČSSR a ZSSR“. Zároveň privítal novovymenovaného veliteľa strednej skupiny sovietskych vojsk generálporučíka Eduarda A. Vorobiova.

Husák vítal na Pražskom hrade v tomto období aj viacerých najvýznamnejších svetových štátnikov druhej polovice 80. rokov. V dňoch 26. – 27. januára 1988 privítal v spoločnosti predsedu vlády Lubomíra Štrougala a generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša nemeckého kancelára Helmutha Kohla. Jedným z výsledkov ich rozhovorov bola dohoda, podľa ktorej Československo prestalo rušiť české rozhlasové vysielanie stanice Deutschlandfunk. V dňoch 26. – 28. júna 1988 prijal počas oficiálnej návštevy Prahy rakúskeho kancelára Franza Vranitzkého, v júli 1989 nemeckého ministra zahraničných vecí Hansa-Dietricha Genschera. Dňa 8. decembra 1988 hostil počas oficiálnej návštevy Československa francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, s ktorým rokoval o vzájomných československo-francúzskych vzťahoch.

S Mitterrandom a Gorbačovom

Na stretnutí hovorili o budúcich zmenách vo východnom bloku, ľudských právach či o prípadnom nebezpečenstve možného spojenectva konzervatívnych komunistických režimov vo východnej Európe. Preberali československo-francúzske vzťahy v kultúrnej oblasti, rozhovor sa dotkol aj problematiky rozšírenia vyučovania francúzskeho jazyka na slovenských školách či zriadenia francúzskeho kultúrneho centra v Prahe a Bratislave. S Husákom sa Mitterrand zhodol na všeobecnom trende amerikanizácie kultúry, ktorá prebiehala najmä prostredníctvom televízie a pop-kultúry. Aj preto chceli zintenzívniť spoluprácu v oblasti kultúry. Husák videl možnosť rozšírenia vyučovania francúzštiny v plánovanej školskej reforme, ktorá sa mala dotknúť aj výučby cudzích jazykov.

Mitterrandova návšteva sa stala pamätnou aj preto, že počas nej sa stretol s predstaviteľmi Charty 77 a kardinálom Tomáškom. Špičky komunistického režimu vzali na vedomie, že sa Mitterrand stretne s disidentmi, požiadali ho však, aby sa nestretol s Alexandrom Dubčekom. Zdieľať

Mitterrand sa nevyhol otázke dodržiavania ľudských a občianskych práv v Československu, pričom vyjadril svoje presvedčenie, že aj v Československu by bolo možné rozprávať, písať a cestovať tak, ako to umožňujú západné demokratické systémy. Mitterrandova návšteva sa stala pamätnou aj preto, že počas nej sa stretol s predstaviteľmi Charty 77 a kardinálom Tomáškom. Špičky komunistického režimu vzali na vedomie, že sa Mitterrand stretne s disidentmi, požiadali ho však, aby sa nestretol s Alexandrom Dubčekom.

Zaujímavé boli Husákove stretnutia s predstaviteľmi štátov sovietskeho bloku, od ktorých mal dobré informácie o vývoji v jednotlivých štátoch. Začiatkom júla 1988 prijal predsedu sovietskej vlády Nikolaja Ryžkova. S predsedom poľskej vlády generálom Wojciechom Jaruzelským sa stretol 1. februára 1989, v atmosfére rúcajúceho sa komunistického režimu v Poľsku. Jaruzelski na stretnutí priznal ťažkú situáciu v Poľsku, potrebu rokovať s opozíciou a umožniť jej podiel na moci. O situácii v Poľsku Husáka koncom septembra 1989 informoval aj prvý tajomník poľskej komunistickej strany Mieczyslaw Rakowski, ktorý ho oboznámil s politikou novej poľskej vlády, už nekomunistickej.

V máji prijal šéfa rumunských komunistov Nicolae Ceausesca, ktorý mu opisoval situáciu v Rumunsku v ružových farbách, a dokonca deklaroval, že ciele vytýčené sovietskou perestrojkou už Rumunsko dosiahlo. Ceausescova návšteva vyvolala protesty formujúcej sa opozície, ale aj západných štátov, keďže v Rumunsku v tom období prebiehali represie proti obyvateľstvu búriacemu sa proti vysťahovaniu dedín v Sedmohradsku. Z návštev a ciest do zahraničia mala najväčší význam tá do Sovietskeho zväzu v dňoch 11. – 14. apríla 1988, kam Husák šiel na oficiálne pozvanie Najvyššieho sovietu ZSSR v spoločnosti ministra zahraničných vecí Bohuša Chňoupka a vedúceho kancelárie prezidenta Františka Šaldu. Počas návštevy ho prijal Gorbačov a rokoval aj s predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu Andrejom Gromykom.


Gustáv Husák a francúzsky prezident Francois Mitterrand na bratislavskom hrade. Foto: Archív TASR/ Magda Borodáčová.

Najdôležitejšie bolo, pochopiteľne, stretnutie s Gorbačovom. Podľa Gorbačovových spomienok bola schôdzka srdečná, Husák mal v jej priebehu veľmi dobrú náladu a vyzeral lepšie ako počas posledného stretnutia v roku 1987, keď sa hovorilo o jeho možnej výmene na čele ÚV KSČ. Pri vzájomnom rozhovore Gorbačov ocenil Husákove „uvážlivé kroky“ pri voľbe nového generálneho tajomníka, keďže sa „nezvyšovalo politické napätie v Československu“, ako aj prínos Husáka pre rozvoj socializmu a upevňovanie priateľstva a spolupráce oboch krajín. Husák (podľa Gorbačovových spomienok) neľutoval rozhodnutie odstúpiť a o Jakešovom vedení sa vyjadril, že zatiaľ koná správne a energicky.

Gorbačov sa živo zaujímal o situáciu v Československu v súvislosti s napĺňaním programu prestavby a v neformálnej debate najviac pozornosti venoval výsledkom prestavby v oboch štátoch. Podľa správy prednesenej Predsedníctvu ÚV KSČ rokovania prebiehali v srdečnom ovzduší a vyznačovali sa plným vzájomným porozumením. Hovorilo sa tiež o medzinárodnej situácii, Afganistane, vzťahoch medzi európskymi štátmi či americko-sovietskych vzťahoch.

Disidenti apelujú, Husák mlčí

Podľa Husáka ľudia v Československu prestavbu vítali, ale ak by do nej nešlo sovietske vedenie, „bolo by veľmi ťažké presadiť zmeny“. Na záver vystúpenia Gorbačovovi povedal: „Vy ste vniesli novú kvalitu do vzťahov s bratskými stranami. Máte odvahu, talent aj dostatok času, aby ste veľké začaté dielo dotiahli do konca.“ Pri stretnutí rezonoval aj rozhovor A. Dubčeka uverejnený v tlačovom orgáne talianskych komunistov L’Unita, v ktorom porovnával perestrojku s reformami v roku 1968. Husák sa preto obával, či nepríde k spochybneniu sovietskej politiky v roku 1968. Gorbačov ho však ubezpečil, že Sovieti stoja za rozhodnutím intervenovať a povedal, že cesta, ktorú Československo prekonalo od tejto krízy, potvrdila správnosť vtedy zvolenej politiky.

Podľa Husáka ľudia v Československu prestavbu vítali, ale ak by do nej nešlo sovietske vedenie, „bolo by veľmi ťažké presadiť zmeny“. Na záver vystúpenia Gorbačovovi povedal: „Vy ste vniesli novú kvalitu do vzťahov s bratskými stranami. Máte odvahu, talent aj dostatok času, aby ste veľké začaté dielo dotiahli do konca.“ Zdieľať

Husák vo funkcii prezidenta dostal mnoho výziev od predstaviteľov disentu či občanov žiadajúcich nápravu pomerov či prepustenie politických väzňov, zmiernenie trestov či zastavenie trestného stíhania. Nie je známe, že by na niektorý z týchto listov Husák reagoval pozitívne, hoci sme vyššie spomenuli jeho amnestiu z októbra 1988.

Uvedieme aspoň niekoľko takýchto prípadov a Husákovu reakciu. V júni 1988 mu kardinál Tomášek adresoval stanovisko katolíckej cirkvi k pripravovanej ústave, v ktorom vyjadril názor, že demokracia je najlepším štátnym zriadením a pre kresťanov je neprijateľné, aby súčasťou ústavy bolo ustanovenie o marxizme-leninizme ako oficiálnej ideológii. Naopak, požadoval zakotviť právo každého občana žiť podľa svojej viery a verejne ju vyznávať. Husák v odpovedi oznámil, že postúpi jeho námety komisii pre prípravu novej ústavy.


Michail Gorbačov a Gustav Husák. Foto  - profimedia.sk

V marci 1989 hovorcovia Charty 77 poslali list vyzývajúci Husáka, aby zastavil trestné stíhanie proti účastníkom demonštrácií tzv. Palachovho týždňa a odpustil už vynesené rozsudky. Týkalo sa to aj Václava Havla, ktorý bol odsúdený na mesiacov nepodmienečného väzenia. Odsúdených bolo ďalších sedem českých disidentov, väčšina z nich na podmienečné tresty a pokuty. Hovorcovia Charty vyzývali Husáka, aby „v záujme pokojných a potrebných zmien v Československu, ako aj dôstojného postavenia Československa vo svete“ použil svoje právomoci a zastavil trestné stíhania.

Výzva však dopadla podobne ako list amerického lekára profesora R. Lawrenca so žiadosťou navštíviť politického väzňa Pavla Wonku – nedostali žiadnu odpoveď. Viacero českých a slovenských disidentov písalo Husákovi protestný list, keď v roku 1988 uväznili vydavateľa a tlačiara samizdatovej literatúry Ivana Polanského. Súd odsúdil Polanského na 4 roky nepodmienečne a až na základe amnestie z októbra 1988 mu odpustili polovicu trestu.

Zo slovenského disentu bol najvýznamnejší takýto list, ktorý Husákovi adresovali 30. augusta 1989. Disidenti z rozličných skupín a prúdov v ňom apelovali na Husáka, aby prepustil členov bratislavskej päťky, odvolávajúc sa na právny poriadok Československa. V súvislosti s procesom proti bratislavskej päťke dostal Husák viacero podobných listov, trestné stíhanie však zastavil až za celkom iných okolností 25. novembra 1989, uprostred demonštrácií Nežnej revolúcie. Nateraz však nie je známe, či Husák intervenoval za prenasledovaných na základe niektorej zo žiadostí, minimálne v uvedenom období rokov 1988 – 1989.

V súvislosti s jeho postojom voči výzvam, žiadostiam, apelom a petíciám, ktoré mu adresovali politickí väzni a prenasledovaní, spomeňme stanovisko predstaviteľov Klubu Obroda z decembra 1989, v ktorom požadovali Husákovu abdikáciu z prezidentského úradu. Ako jeden z dôvodov uvádzali: „[…] neprojevil velkodušnost a milosrdenství ani k těm, kteří byli pronásledováni, nespravedlivě trestáni a odsuzováni do žaláře. Nevyslyšel ani naléhavé prosby o milost.“ Aj skúsenosti z prostredia slovenského katolíckeho disentu, ktorého reprezentanti sa na Husáka obracali, hovoria, že prezidentská kancelária na podobné prosby zväčša vôbec neodpovedala a v niektorých prípadoch ich posunula nižšej zložke.

V júni 1988 mu kardinál Tomášek adresoval stanovisko katolíckej cirkvi k pripravovanej ústave, v ktorom vyjadril názor, že demokracia je najlepším štátnym zriadením a pre kresťanov je neprijateľné, aby súčasťou ústavy bolo ustanovenie o marxizme-leninizme ako oficiálnej ideológii. Zdieľať

Popri prezidentskej funkcii Husák zostal ako člen Predsedníctva ÚV KSČ v kruhu najvyššej straníckej nomenklatúry a aktívne sa zapájal do kľúčových politických debát a vyjadroval sa k všetkým zásadným otázkam. Jeho slovo malo v predsedníctve veľkú váhu. Predseda slovenskej vlády Peter Colotka sa o ňom vyjadril v roku 1987: „Je stále najvyššou autoritou. Prevyšuje nás všetkých o dve hlavy.“

Jeho názor potvrdil aj jeden z najlepšie informovaných ľudí v komunistickom Československu, šéf obávanej Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc, podľa ktorého „je nesporné, že Husák intelektom aj politickými skúsenosťami výrazne prevyšoval ostatných členov predsedníctva“. Vzájomné vzťahy vo vnútri predsedníctva boli koncom 80. rokov veľmi zlé, čo tiež pomáhalo eskalovať politickú krízu v Československu. Jeden z členov označil predsedníctvo ako „klbko hadov“ a na veľmi zlých vzájomných vzťahoch sa zhodli všetci jeho vtedajší členovia. 

Záber tém, o ktorých sa Husák vyjadroval, bol mimoriadne široký, vrátane kľúčových hospodárskych otázok. Keď sa na 112. schôdzi Predsedníctva ÚV KSČ v marci 1989 preberala otázka nového hospodárskeho mechanizmu, Husák podporoval návrhy, aby si KSČ podržala centrálny vplyv.

Posledné mesiace v pasivite

Keď sa v roku 1989 dostala na program otázka aktualizácie cien, ktoré boli umelo držané a v nevýkonnom a zastaranom hospodárstve sa reálnym cenám len približovali, Husák navrhoval výšku cien držať na aktuálnej úrovni, pretože sa obával, aby pohyb cien nezasiahol celú spoločnosť. Vyjadroval sa aj o geopolitických otázkach, veď na vyššie spomínanej schôdzke sa na prerokovanie dostala aktuálna situácia v strednej a východnej Európe. Husák mal názor, že Sovietsky zväz nemôže mať záujem na tom, aby v Československu došlo ku krajnej situácii. Kolegov v najvyššom straníckom orgáne upokojoval, že aj keď sa aktivizujú protisocialistické sily, nie je tu paralela s rokmi 1956 a 1968.

Inzercia

Po odchode z funkcie generálneho tajomníka sa Husák vytratil z pozornosti najširšej verejnosti a v médiách dostával čoraz menej priestoru. Zdeněk Hoření, šéfredaktor straníckeho denníka Rudé právo, ho charakterizoval ako človeka príliš nevyhľadávajúceho novinárov ani popularitu. Napríklad v roku 1989 pri príležitosti okrúhleho výročia SNP plánovalo Rudé právo vydať s Husákom rozsiahly rozhovor o SNP. Husák ho dokonca so šéfredaktorom Hořením aj napísal, ale nechcel ho autorizovať a Hořeního odbil s tým, že výročie SNP sa zaobíde aj bez neho.

Husákovi sa koncom 80. rokov viditeľne zhoršoval zdravotný stav. V marci 1989 jeho zdravotné problémy oznámili oficiálne. Husáka postihla mozgová mŕtvica a ešte predtým absolvoval operáciu očí. Na to zareagovala aj opozícia. Klub za socialistickú prestavbu Obroda poslal Federálnemu zhromaždeniu výzvu, že ak by v súvislosti so zhoršujúcim sa Husákovým zdravotným stavom uvažovali o voľbe nového prezidenta, mali by zvážiť možnosť voľby Alexandra Dubčeka.

Husák sa však obdivuhodne rýchlo vrátil k práci. Vývoj v roku 1989 rýchlo akceleroval a smeroval k pádu komunistických režimov v celej strednej a východnej Európe. Už v priebehu roku 1989 postupne padli režimy v Poľsku a Maďarsku, začiatkom novembra padol aj Berlínsky múr a v Československu sa udalosti dali do pohybu po brutálnom zásahu proti študentskej demonštrácii v Prahe 17. novembra 1989.

O čom ho presviedčali Plevza, Kanis a Weiss

Už prvé hodiny po demonštrácii na Národní třídě študenti vysokých škôl vstúpili do protestného štrajku, ku ktorému sa pridali herci a umelci. 19. novembra sa v Bratislave sformovala Verejnosť proti násiliu (VPN) a v Prahe Občanské fórum (OF) ako dve platformy protikomunistickej opozície. Situácii po demonštrácii na Národní třídě sa venovalo aj Predsedníctvo ÚV KSČ, v dôsledku mimoriadnej situácie a šíriacich sa informácií o štrajku zvolané na nedeľu 19. novembra 1989. Husák sa zúčastnil na tomto stretnutí. Popri iných opatreniach sa členovia predsedníctva uzniesli, aby niektorý predstaviteľ KSČ vystúpil v televízii s prejavom, ktorým by upokojil obyvateľstvo a čelil postupujúcemu štrajku.

Členovia predsedníctva túto úlohu ponúkli Husákovi. Ten ju odmietol, pretože sa na to necítil disponovaný. Okruh Husákových najbližších spolupracovníkov, ktorý tvorili predovšetkým slovenskí komunisti akademik Viliam Plevza a Pavol Kanis s Petrom Weissom, ho napriek tomu počas nasledujúcich dvoch dní presviedčal, aby vystúpil buď v televízii alebo priamo na Václavskom námestí (!), ale Husák to rovnako odmietol. Dokonca pripravili podklady na takéto vystúpenie, Husák však bol neoblomný a počas Nežnej revolúcie nevydal žiadne stanovisko či vyhlásenie a okrem svojej abdikácie v decembri ani verejne nevystúpil.

Podľa zatiaľ dostupných prameňov osobných svedectiev sa prikláňal k politickému riešeniu situácie, nie je známy prameň, že by Husák hovoril o silovom riešení. Prvé dni Nežnej revolúcie Husák plnil svoje štátnické povinnosti. Ešte 20. novembra prijímal na Pražskom hrade ministra zahraničných vecí Kostariky, avšak omnoho významnejšie veci sa prerokúvali na zasadaniach Predsedníctva ÚV KSČ. 20. novembra vo večerných hodinách sa konali prvé masové demonštrácie proti režimu v Prahe a Bratislave, ktoré ďalšie dni pokračovali a naberali na intenzite, pričom sa vlna rozlievala do všetkých českých a slovenských miest.

Okruh Husákových najbližších spolupracovníkov, ktorý tvorili predovšetkým slovenskí komunisti akademik Viliam Plevza a Pavol Kanis s Petrom Weissom, ho napriek tomu počas nasledujúcich dvoch dní presviedčal, aby vystúpil buď v televízii alebo priamo na Václavskom námestí (!), ale Husák to rovnako odmietol. Zdieľať

Medzi heslami proti komunistickému režimu našli svoje miesto aj pokriky proti Husákovi. Lídri formujúcej opozície sa dožadovali jeho odstúpenia z funkcie prezidenta, veď už v prvom vyhlásení OF z 19. novembra sa hovorilo o odstúpení „najskompromitovanejších politikov“, medzi ktorých patril aj Husák. Verejne túto požiadavku predniesol na veľkej demonštrácii na Václavskom námestí Jan Ruml 21. novembra 1989 a podporilo ju nielen OF, ale aj Verejnosť proti násiliu. 23. novembra adresovali členovia Klubu Obroda výzvu všetkým členom KSČ, aby sa zbavili vedenia KSČ na čele s Husákom. Gustáva Husáka vymenovali do skupiny ľudí, „která spůsobila stagnaci a ekonomický i morální úpadek naší společnosti“.

Na politických rokovaniach táto požiadavka odznela 26. novembra počas stretnutia predstaviteľov OF s Ladislavom Adamcom a znova ju dôrazne zopakovali počas rokovaní 28. novembra, deň po úspešnom generálnom štrajku. Predstavitelia OF precizovali mená „najskompromitovanejších politikov“ na tri: Gustáv Husák, Alois Indra (v tom čase predseda Federálneho zhromaždenia) a Miroslav Štěpán (vedúci tajomník Mestského výboru KSČ Praha).

Český historik Jiří Suk upozorňuje na jednu zaujímavú skutočnosť. Husák, hoci bol ako prezident oficiálnym predstaviteľom štátu, nebol pre lídrov OF prijateľný ako kandidát na politické rokovania. Tí potrebovali s niekým rokovať na politickej úrovni, keďže v prvej fáze odmietali rokovať s predstaviteľmi KSČ. Napokon ako partnera na rokovania vybrali predsedu federálnej vlády Ladislava Adamca, ktorý sa chcel proflovať do úlohy československého Gorbačova ako človek perestrojkového zmýšľania. Podľa Sukovej interpretácie lídri OF považovali Husáka za príliš skompromitovaného politika.

Iný variant ponúka člen najužšieho štábu OF Petr Pithart, ktorý sa na margo rokovaní so štátnymi predstaviteľmi vyjadril, že po demisii ÚV KSČ sa s novým straníckym vedením dalo ťažko rokovať, lebo Urbánek bol až príliš servilný. Podľa Pitharta vláda ako súbor prakticky neexistovala a „Husák doslova zmizel – nejspíše při své inteligenci pochopil, že je konec“. Tak podľa neho zostal iba L. Adamec, ktorý „hral sám za sebe nebo za nějaké budoucí reformní křídlo komunistické strany“. Husák sa tak ocitol mimo rozhodujúcich politických rokovaní. Keď stranícke vedenie videlo, ako rastie počet demonštrantov na námestiach, zvolalo pod tlakom ulice na 24. novembra mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ s cieľom prerokovať ďalšiu stratégiu KSČ, respektíve nájsť takú, ktorá zachráni aspoň niektoré z rúcajúcich sa pozícií. Na tomto zasadnutí sa zúčastnil aj Husák. Ako jeden z prvých bodov sa prerokoval návrh, aby boli Husák aj Indra na vlastnú žiadosť uvoľnení z funkcií v predsedníctve, zároveň však mali zostať v štátnych funkciách.

Generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš ocenil ich prácu nasledujúcimi slovami: „Ich pevné postoje, ich obrovskú pracovitosť, úsilie, ktoré vynakladali po celý svoj život na to, aby strana splnila svoje historické poslanie a aby sa upevnil socializmus v našej krajine. Na tomto mieste treba oceniť ich prácu a popriať im, aby naďalej v zdraví mohli vykonávať tie funkcie, ktoré sú im zverené na splnenie tých úloh, ktoré vzídu aj z tohto zjazdu.“ Po týchto slovách sa ozval potlesk.

Husákov odchod z predsedníctva komentoval Vasil Biľak, podľa ktorého odchod zaslúžených funkcionárov vrátane Husáka mal mať primeranú formu. Celé mimoriadne zasadnutie dostalo iný smer, ako bolo pôvodne plánované, pretože počas rokovania niektorí členovia navrhli, aby odstúpilo celé predsedníctvo aj s tajomníkmi. Prekvapujúco takéto návrhy podávali aj najdogmatickejší komunisti a ľudia z nižších stupňov straníckeho aparátu slovami „svoji bitvu prohráli na Václaváku“. Keď sa rokovalo o kolektívnom odstúpení predsedníctva, Husák bol proti, napokon sa však pod tlakom zdola presadil práve tento variant.


Foto - TASR

Komunisti verili, že výmenou skompromitovaných funkcionárov za mladšie kádre aspoň pribrzdia nevyhnutné zmeny. Avšak pod tlakom demonštrujúcich obyvateľov sa začala KSČ vnútorne rozkladať a demisia predsedníctva 24. novembra, len týždeň po udalostiach na Národní třídě, bola toho jasným dôkazom. Hneď po odstúpení Predsedníctva ÚV KSČ sa na program rokovaní dostala kľúčová otázka, kto bude po Jakešovi novým generálnym tajomníkom.

Prekvapivý zásah proti Štrougalovi

Do diskusie sa kvôli jej významu prihlásil aj Husák. Ako sám povedal, pôvodne na tomto zasadnutí vystupovať nechcel, ale cítil povinnosť vyjadriť sa k takej zásadnej otázke. K vystúpeniu ho podľa všetkého prinútili predchádzajúce názory, keď viacerí funkcionári navrhli za nového generálneho tajomníka dlhoročného predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala. Husák pripomenul dlhé roky, ktoré pôsobil v politike a za ten čas „pozná aj ľudí, aj dobré a zlé veci“. Preto nesúhlasil s Antonínom Kapkom, ktorého argumenty v prospech Štrougala sa dali ľahko vyvrátiť.

O Husákovom správaní počas rokovania o novom generálnom tajomníkovi podal zaujímavý postreh Ivan Knotek, ktorý viedol ako moderátor diskusiu a keďže sedel vedľa Husáka, často s ním rozprával o obsahu jednotlivých vystúpení. Husák neodporučil Štrougala preto, lebo podľa neho mal zásadný podiel na situácii, aká bola, hlavne v ekonomickej oblasti.

Komunisti verili, že výmenou skompromitovaných funkcionárov za mladšie kádre aspoň pribrzdia nevyhnutné zmeny. Avšak pod tlakom demonštrujúcich obyvateľov sa začala KSČ vnútorne rozkladať a demisia predsedníctva 24. novembra, len týždeň po udalostiach na Národní třídě, bola toho jasným dôkazom. Zdieľať

Svoj názor na nového kandidáta vyjadril slovami: „Proste tak: Začíname novú etapu podľa môjho názoru. Podľa mojich skúseností začnime s novým človekom. Podporujem Urbánka.“ Reakciou bol potlesk prítomných delegátov. Bolo to napokon aj Husákovo vystúpenie ako rešpektovaného straníka, ktoré získalo väčšinu delegátov na stranu Urbánka. Ten však ako generálny tajomník nezvládol úlohu, s ktorou ho súdruhovia do funkcie delegovali, a generálnym tajomníkom bol iba jeden mesiac.

Husáka k jeho rozhodnutiu podporiť radšej nevýrazného Urbánka namiesto dlhoročného priateľa trougala viedla najmä proklamovaná snaha dosadiť do čela KSČ mladého a minulosťou neskompromitovaného politika. Tvrdil, že toto rozhodnutie bolo motivované presvedčením, že novú politiku nemôžu robiť starí a bývalí politici. Urbánka, na podporu ktorého vystúpil, bližšie nepoznal, ale veril, že ako nový človek bude dynamickejší a pomôže strane dostať sa z krízy.

Jeho vystúpenie prekvapilo viacerých straníkov, veď Husák vystúpil proti Štrougalovi, s ktorým dlhé roky spolupracoval a považoval ho za schopného politika. So Štrougalom si tieto stanoviská vysvetlili počas osobného stretnutia o dva týždne neskôr. Podľa Štrougalových spomienok Husák mu dôvodil, že ak by nevystúpil, „bolo by jasné, že by ťa zvolili. Strane by to nepomohlo, a tebe by to uškodilo. Na všetko, o čom sme spolu v minulých rokoch premýšľali, bolo už neskoro“.

Štrougal to zrejme Husákovi veľmi nevyčítal, lebo aj z jeho publikovaných memoárov cítiť voči Husákovi veľký rešpekt. Husák ako prezident navštívil 29. novembra Federálne zhromaždenie, kde poslancom spomenul, že jeho zotrvanie vo funkcii bude závisieť od stanoviska Federálneho zhromaždenia, vedenia KSČ a Národného frontu, pretože delegácia Klubu komunistických poslancov Federálneho zhromaždenia (FZ) ho požiadala, aby vo funkcii zostal. Husák sa vyslovil za všeobecný dialóg počas prebiehajúceho politického zápasu a prisľúbil, že bude rešpektovať jeho výsledky. Dôkazom toho bol jeho podpis pod prijatý zákon, ktorým sa z ústavy vypustil článok 4 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a modifikoval sa článok 6 tak, že sa vypustila formulácia o dominancii marxizmu-leninizmu vo výchove a vzdelávaní.

Úspech generálneho štrajku rozhodol o politickej prehre komunistov, ktorí boli nútení robiť jeden ústupok za druhým a na rad sa dostal aj Husák a prezidentský úrad. O svojom rozhodnutí rezignovať z funkcie prezidenta neskôr hovoril: „Sám som sa rozhodol. Pred reorganizáciou predsedníctva po 17. novembri mi volal Jakeš a po informácii, že predseda Federálneho zhromaždenia Alois Indra položil funkciu, sa ma opýtal, či o rovnakom kroku neuvažujem aj ja. Otvorene so mu povedal, že v situácii, aká sa vytvorila, nevidím zmysel zotrvať v predsedníctve strany a ani vo funkcii hlavy štátu.“ Toto jeho tvrdenie však treba brať s rezervou, pretože prakticky od začiatku bol na Husáka vyvíjaný tlak, výzvy na jeho odstúpenie sporadicky zaznievali od 19. novembra.

Navyše ani jeho praktické kroky veľmi nesvedčili o tom, že by chcel dobrovoľne abdikovať, a odmietol takýto návrh svojich spolupracovníkov. Napokon, jeho pozícia nemusela byť taká beznádejná, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Veď aj v Poľsku zostal prezidentom generál W. Jaruzelski a opozícia prevzala pozíciu predsedu vlády. S niečím podobným mohol kalkulovať aj Husák. Jeho abdikácia bola predovšetkým výsledkom politických rokovaní okrúhleho stola, na ktorých sa síce Husák priamo nezúčastnil, ale KSČ sa na nich nepodarilo ubrániť post prezidenta.

2. decembra 1989 vydali zástupcovia Klubu Obroda po celoštátnom stretnutí ich predstaviteľov požiadavku na odchod Husáka z funkcie prezidenta, ktorú spájali s odchodom ľudí spojených s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy a normalizáciou. Podľa nich práve Husák bol najväčšou mierou zodpovedný za politiku normalizácie, ktorá „vniesla do spoločnosti surové medziľudské vzťahy, viedla k morálnemu úpadku a hospodárskej stagnácii a je príčinou súčasnej politickej krízy“. Vyčítali mu, že neurobil nič, čo by odvrátilo túto krízu, a nesplnil sľuby, ktoré vyhlasoval v čase svojho nástupu.

Odchod zo scény

Požiadavku na Husákovu abdikáciu vyslovili aj kľúčoví predstavitelia opozície 3. decembra, keď požadovali do 10. decembra Husákovo odstúpenie z funkcie. Husák 3. decembra 1989 vymenoval novú vládu, ktorá do dejín vstúpila ako „vláda 15 : 5“. Zostavil ju komunistický predseda federálnej vlády Ladislav Adamec a jej zloženie pobúrilo nielen predstaviteľov OF a VPN, ale aj väčšinu českej a slovenskej verejnosti. Pod hrozbou druhého generálneho štrajku bol Adamec donútený vládu rekonštruovať, čo odmietol. I keď treba dodať, že niektorí predstavitelia Koordinačného centra OF boli ochotní túto vládu podporiť, lebo sa báli ústavnej krízy, ktorá by vznikla abdikáciou Husáka ako prezidenta a Adamca ako predsedu vlády súčasne.

Zároveň Husáka požiadali o prepustenie politických väzňov, ktorých zoznam dodali prostredníctvom Ladislava Adamca. Husák ich prepustil 5. decembra a 8. decembra vyhlásil všeobecnú amnestiu s odôvodnením: „V súvislosti s demokratizačným procesom, prebiehajúcim v spoločenskom a politickom živote ČSSR, došlo k zníženiu spoločenskej nebezpečnosti celého radu trestných činov a prečinov…“ Počas decembrových rokovaní „okrúhlych stolov“, nadväzujúcich na krach vlády „15 : 5“, sa do popredia dostala aj otázka nástupníka po Husákovi, úzko spojená s postom nového predsedu vlády. Adamec a jeho poradcovia chceli presadiť usporiadanie, v ktorom by sa predsedom federálnej vlády stal slovenský komunista Marián Čalfa a prezidentom by sa mohol stať Ladislav Adamec. Aby podporili tento návrh, prezentovali delegácii OF, že takéto usporiadanie podporuje Moskva a rozšírili informáciu, že Husák odmieta abdikovať a urobí tak iba v prípade, ak na jeho miesto nastúpi Adamec. 

Keď sa v istej chvíli zdalo, že rokovania vedú do slepej uličky, Václav Havel vyhlásil, že zástupcovia OF pôjdu na Hrad za Husákom a navrhnú mu svojho kandidáta na funkciu predsedu vlády. To však nevyhovovalo ani Adamcovi a rokovania pokračovali, až napokon zástupcovia opozície súhlasili s voľbou Čalfu a za prezidenta navrhli Václava Havla. Za najprijateľnejšie riešenie v tej chvíli považoval aj Husák variant s Čalfom a Havlom. Ako jedno z vysvetlení sa ponúka úvaha, že chcel zmariť možnosť kandidatúry Alexandra Dubčeka na post prezidenta. Keby bol Čalfa ako Slovák predseda vlády, prezident musel byť Čech. Podľa tézy profesora Ivana Laluhu, blízkeho priateľa Alexandra Dubčeka, Čalfa agitoval za podporu Havla medzi poslancami s Husákovým vedomím.

Husák by podľa jeho názoru „nebol prežil, aby sa po ňom Dubček stal prezidentom. On by sa hádam nebol ani vzdal, keby bol Dubček ako oficiálny kandidát“. Skutočnosť, že Husák nechcel, aby sa prezidentom Československa stal Dubček, potvrdzuje vo svojich pamätiach aj Lubomír Štrougal a v tejto súvislosti spomína „niektoré osobné postoje z minulosti vzájomných vzťahov“. Medzi oboma politikmi panovala priam nenávisť. Ešte začiatkom 90. rokov, aj pod dojmom Dubčekovho pôsobenia v politike po roku 1989, Husák na margo Dubčeka nechcel dlho spomínať, iba skonštatoval: „Nechcem pridávať klinec do jeho politickej rakvy. Nebol to a ani dnes nie je žiaden hrdina, žiaden bojovník. Každý ho využíva a zneužíva, a on súhlasí a usmieva sa.“

Husák by podľa Laluhovho názoru „nebol prežil, aby sa po ňom Dubček stal prezidentom. On by sa hádam nebol ani vzdal, keby bol Dubček ako oficiálny kandidát“. Zdieľať

Husák zrejme z prestížnych dôvodov nemohol pripustiť, aby na jeho miesto zasadol práve Dubček, ktorého v apríli 1969 vystriedal vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Navyše Dubčeka v období normalizácie, keď sa Husák stal najmocnejším mužom v Československu, nielen že vylúčili z KSČ, ale aj odsunuli do pozície občana druhej kategórie, denne sledovaného Štátnou bezpečnosťou. Inú tézu rozvíja v jednom z biografických rozhovorov bývalý popredný funkcionár KSČ Miroslav Štěpán.

Podľa neho sa Husák len veľmi ťažko zmieroval so svojou výmenou na poste generálneho tajomníka v roku 1987 a zostal v ňom pocit krivdy. Podľa Štěpána za tým, ako pokojne sa vzdal funkcie prezidenta, bolo aj to, že nechcel pomáhať politikom podieľajúcim sa na jeho odstránení, najmä Ladislavovi Adamcovi. Husák nemal rozhodujúcu kompetenciu, ale mohol situáciu minimálne skomplikovať, veď bol skúseným technokratom moci. Keby bol v čase prelomových udalostí v lepšom zdravotnom stave, nepochybne by sa do politických rokovaní zapojil oveľa intenzívnejšie a ťažko predvídať, aké to mohlo mať následky vzhľadom na jeho autoritu v prednovembrovej KSČ.

Ak by režim nepadol, Husák by bol z politického života zrejme odišiel po XIX. zjazde KSČ, plánovanom na rok 1990. Opozícia považovala jeho zotrvanie za prieťah, ktorý počas rokovania robili komunisti úmyselne, aby ich zdržovali. Veď po krachu vlády 15 : 5 zostal Husák posledným normalizačným funkcionárom vo vrcholnej pozícii. Komunisti sa totiž nechceli zadarmo vzdať tejto kľúčovej a prestížnej funkcie. Dňa 6. decembra, počas vzájomných rokovaní medzi Urbánkom a Havlom, generálny tajomník ÚV KSČ dokonca spomínal Havlovi argumenty, pre ktoré mal Husák zostať prezidentom buď do konca svojho mandátu (končil v lete 1990 – pozn. P. J.), alebo aspoň do januára 1990.

Predstavitelia opozície však kategoricky spájali menovanie novej vlády s voľbou nového prezidenta a oboje chceli uskutočniť čo najskôr. Dôrazne žiadali, aby Husák do 10. decembra abdikoval a za nového prezidenta mal byť zvolený Václav Havel. Zástupcovia KSČ pod tlakom plných námestí súhlasili a tlmočili túto požiadavku Husákovi. Ten ju napokon prijal a vyhlásil, že 10. decembra po vymenovaní novej vlády odstúpi, aby vyhovel prianiu politických síl a nebránil v ďalšom politickom vývoji.

Ešte predtým mal na Hrade asi trojhodinový rozhovor s Václavom Havlom, Valtrom Komárkom a Václavom Klausom. Absolvoval aj niekoľko stretnutí so straníckymi súdruhmi, ktorí sa ho ešte snažili prehovoriť, aby vo funkcii zostal. Niekoľko dní pred abdikáciou telefonoval s Milošom Jakešom, ktorý ho odhováral, aby sa v takej ťažkej dobe nevzdával kľúčovej funkcie, ale nepresvedčil ho. Husák argumentoval tým, že „nechce dopadnúť ako Novotný“.

Na Hrade ho 7. decembra navštívil nový generálny tajomník ÚV KSČ Karel Urbánek spolu s Ivanom Knotekom, ktorí mu prišli oznámiť výsledky rokovania predstaviteľov KSČ s opozíciou. Informovali ho o všeobecnej situácii, aká vládla v štáte. Podľa spomienok Knoteka bolo pre Urbánka veľmi ťažké povedať Husákovi, že KSČ už nie je schopná udržať ho vo funkcii prezidenta a jeho odchod kladie opozícia ako jednu z hlavných podmienok spoločenskej konsolidácie. Husák skočil Urbánkovi do reči ešte predtým, ako mu stihli predložiť návrh na odstúpenie s tým, že vie, že ho prišli požiadať o abdikáciu. Komentoval to slovami: „Som na to pripravený. A chcel som to už urobiť skôr. Domnieval som sa však, že sa vám podarí aspoň sčasti zvrátiť situáciu.“

Husák pokračoval monológom, v ktorom bilancoval svoj politický život a dotkol sa aj momentálnej situácie. Podľa Knoteka „vecne posúdil, že tu nejde len o Československo, ale o socializmus“. Husák myslel, že boj proti socializmu bol koordinovaný z USA, a priznal opozícii, že „to nerobí zle, kým my robíme školácke chyby“. A jeho ďalšia vízia: „Bude to tvrdý politický zápas. Aj keď v tejto etape prehráme. Chybou je, že sme za 40 rokov zabudli na formy politického boja s opozíciou. Vzdávať sa by však bolo nemúdre…“

Husák myslel, že boj proti socializmu bol koordinovaný z USA, a priznal opozícii, že „to nerobí zle, kým my robíme školácke chyby“. Zdieľať

9. decembra vystúpil naposledy v televízii a oznámil, že poveril zostavením novej vlády Mariána Čalfu a po jej vymenovaní odstúpi z funkcie prezidenta. Ako hlavný dôvod uviedol snahu uľahčiť ďalší vývoj. V prejave sa vyjadril nielen o najdôležitejších úlohách, ktoré čakajú na spoločnosť: „… všade vytvárať podmienky pre normálny život, zakotviť v zákonoch nové demokratické zásady nášho štátu, zabezpečiť normálny beh hospodárskej sféry, kde nás čakajú aj veľmi vážne úlohy. Uchovať životnú úroveň ľudí, ktorí o ňu už prejavujú obavy, pripraviť podmienky na lepšie sociálne zabezpečenie, zachovať naše medzinárodné väzby a záruky slobodného štátu, zabezpečiť jeho všestranný rozvoj, rozvoj národov a ľudí.“

A ako zhodnotil obdobie komunizmu? „Podľa môjho názoru boli veci dobré, menej dobré aj zlé. To vyžaduje objektívnu, svedomitú analýzu, ktorú nie je možné urobiť za 24 hodín a ktorá sa prirodzene dotkne aj viacerých osôb, vrátane mňa.“ Na záver prejavu povedal svoje politické krédo: „Ja osobne som od mladých rokov veril svetlým ideálom socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam i naďalej verný.“  

10. decembra 1989 vykonal svoj posledný štátnický akt, keď vymenoval novú vládu na čele s komunistom Mariánom Čalfom, a následne abdikoval. Dňa 13. decembra potom osobným listom požiadal vtedajšieho generálneho tajomníka ÚV KSČ Karla Urbánka o uvoľnenie z funkcie člena ÚV KSČ. V priebehu mesiaca odstúpil zo všetkých politických a verejných funkcií. Gustáv Husák sa vrátil do Bratislavy ešte pred Vianocami 1989 a utiahol sa do súkromia svojej bratislavskej vily. Jeho politický pád sa však odchodom do ústrania neskončil.

Na mimoriadnom zjazde KSČ 20. – 21. decembra 1989 mu delegáti zjazdu pozastavili členstvo v KSČ, začalo sa totiž prehodnocovať vládnutie počas rokov normalizácie. To však nebolo všetko. Rozhodnutím ÚV KSČ zo dňa 18. februára 1990 bol Gustáv Husák, ktorý celý svoj život zasvätil práci v komunistickom hnutí a o ideách komunizmu nepochyboval ani v časoch svojho zatknutia a väznenia v 50. rokoch, vylúčený z KSČ.

To musela byť pre Husáka iste trpká skúsenosť po tom, čo všetko ako politik KSČ zažil. Mieru jeho zodpovednosti za vládnutie v období normalizácie posudzoval nový ústredný výbor a jeho verdikt bol neúprosný: „[ÚV] si je plne vedomý, že sa významne podieľal na národnooslobodzovacom zápase a budovaní základov socialistickej spoločnosti. V 50. rokoch sa stal obeťou nezákonných procesov a bol väznený. Vo funkcii 1. tajomníka ÚV KSČ sa snažil zabrániť ešte tvrdšiemu účtovaniu s tými, ktorí sa podieľali na politike v rokoch 1968 – 1969. Neskôr však pripustil, aby bola potlačovaná vnútrostranícka demokracia a namiesto nej postupne uplatňované také prístupy a metódy práce, ktoré viedli k rastu neobmedzenej moci skupiny funkcionárov vo vedení strany a štátu, k odtrhnutiu KSČ od spoločnosti, k neschopnosti riešiť dozreté problémy. Má značný podiel na súčasnej hlbokej kríze v strane a spoločnosti. I napriek jeho nepopierateľným zásluhám, s ohľadom na jeho komplexnú zodpovednosť za politický vývoj, najmä v posledných desiatich rokoch, ho [ÚV] vylučuje z radov členov KSČ.“  

Text vyšiel ako súčasť kolektívnej monografie Gustáv Husák a jeho doba, ktorá bola výsledkom spoločnej práce šestnástich slovenských, českých a ruských autorov. Je výstupom z rovnomennej vedeckej konferencie, ktorú v roku 21013 pri príležitosti 100. výročia narodenia Husáka zorganizoval Ústav pamäti národa v spolupráci s Právnickou fakultou UK. Uverejňujeme s láskavým súhlasom autora a ÚPN.

Odporúčame