Pred 50 rokmi, v apríli 1969, nastala v Československu výmena stráží. Z postu najvyššieho straníckeho predstaviteľa odchádza Alexander Dubček a nahrádza ho Gustáv Husák.

Dubčekovi sa v apríli 1969 ujde na pol roka funkcia predsedu parlamentu, ktorý vtedy niesol názov Federálne zhromaždenie. Potom upadá do nemilosti režimu a ostáva žiť v akomsi domácom väzení. Naopak, Husák si posilňuje postavenie a v polovici 70. rokov sa stáva prezidentom republiky. Je symbolom normalizačného obdobia, ktoré trvá až do konca 80. rokov.

Dvaja Slováci riadia Československo. Dubček iba krátko, od januára 1968 niečo vyše roka. Husák to dotiahne v prezidentskej pozícii až do decembra 1989 a na vrchole je plných 20 rokov.

Čo sa stalo, že práve dvaja Slováci zavelili v záverečných dvoch dekádach komunistického režimu najskôr na márny pokus na jeho poľudštenie a potom na jeho zakonzervovanie? A prečo privolili českí a moravskí komunisti, že ich bude viesť slovenský kolega?

Precedens nastal už v minulosti, hoci v inom režime. V roku 1935 sa stal predsedom československej vlády Milan Hodža. No nemožno ho označovať v republike za muža číslo jeden, lebo opraty oveľa pevnejšie držal v rukách vtedajší prezident Edvard Beneš. Tak či tak, silnejšiu pozíciu v žiadnom štáte v histórii Slovák nezastával. Hodža ostal ministerským predsedom až do roku 1938.

Dvadsať rokom po ňom sa to darí Dubčekovi. Nezaujíma síce výkonnú funkciu, ale stáva sa šéfom komunistickej strany, ktorá má v ústave zabetónované vedúce postavenie v spoločnosti. Dubček vystúpil na vrchol pyramídy moci.

Prienik Dubčeka a o rok nato Husáka na najvyšší post prekvapuje o to viac, že komunisti mali na Slovensku dlhodobo slabšie postavenie ako v Čechách a na Morave. Ešte donedávna tu zastávali viaceré riadiace funkcie vyslanci spoza rieky Moravy, medzi nimi aj neskorší prvý komunistický prezident Klement Gottwald.

V 50. a sčasti aj 60. rokoch po obvineniach z buržoázneho nacionalizmu slovenské komunistické špičky končia na šibenici a vo väzeniach. Popravia Vladimíra Clementisa, privodia smrť Karolovi Šmidkemu, uväznia Husáka, Ladislava Novomeského, Ladislava Holdoša. Presadzujú sa iba centralistickí komunisti žijúci v Prahe ako Viliam Široký, Július Ďuriš. Na Slovensku poslušne a podľa príkazov bačujú ľudia ako Rudolf Strechaj, Pavol David, Karol Bacílek.

A na konci 60. rokov zrazu taká zmena. Čo sa udialo, prečo sa presadzujú dvaja vrcholoví slovenskí komunisti? Odpoveď je napokon celkom jednoduchá. Lebo tak si to priali v Moskve. Čím sa Dubček a Husák zaslúžili, aby si sovietski komunisti vybrali práve ich?

Personálna politika sa robí v Moskve

Korene Dubčekovej kariéry siahajú hlboko do minulosti. Vyrastal v Sovietskom zväze, kam ho vzal jeho otec Štefan ešte v polovici 20. rokov. Spolu s ďalšími stovkami nadšencov išli vtedy ako kolonisti do strednej Ázie. V komunistickom družstve hľadali nový, spravodlivý spôsob života.

Dubček ostal v Sovietskom zväze až do roku 1938 a absolvoval tam školy. Na dlhší pobyt sa tam vrátil ešte raz v 50. rokoch. Už ako slovenský komunistický funkcionár vyštudoval v Moskve vysokú politickú školu. Jeho spolužiakom bol Leonid Brežnev.

Áno, bol to práve ten Brežnev, ktorý sa v polovici 60. rokov ujal moci v Sovietskom zväze. Odstavil Nikitu Chruščova a stal sa šéfom tamojších komunistov. Dubček udržiaval s Brežnevom stále styky, ich súčasťou boli súkromné návštevy. Brežnev ho dôverne volal Saša.

Alexander Dubček bol zástancom komunistického režimu odeného do módneho šatu.

V závere roka 1967 sa očakávalo v Československu prepriahanie. Vtedajší vrcholný predstaviteľ komunistickej strany a prezident Antonín Novotný prestal voňať domácim komunistom a strácal priazeň v Moskve. Vliekol sa s ním tieň niekdajšej spätosti s Chruščovom a história spoluúčasti na terore 50. rokov.

Novotný bol symbolom boja proti slovenskému separatizmu akéhokoľvek odtieňa. Od koketovania s režimom prvej Slovenskej republiky až po komunistické snahy o autonómnosť v medziach straníckej poslušnosti.

Pre Moskvu bolo najdôležitejšie, že Novotný bol medzi ľuďmi nepopulárny a mohol sa stať potenciálnym predmetom vzdoru, ktorý by oslabil komunistický režim. Na Slovensku bol odpor dávno zlomený, no ohrozenie prichádzalo zvnútra režimu. Tunajší komunisti mohli vyvolať mocenskú nestabilitu kritizovaním Novotného protislovenských postojov. A to sa ozaj stalo.

Brežnev potreboval hlavne stabilitu, lepšie povedané nehybnosť. V Sovietskom zväze už boli obyvatelia zmierení so svojím postavením, o žiadnej zmene režimu sa tu nedalo uvažovať. Brežnev to dokázal pevným obsadením riadiacich miest a stabilizovaním životnej úrovne vďaka ekonomickým reformám a zadlžovaniu v zahraničí. To isté žiadal od vlád satelitných socialistických štátov.

Dubček sa ukázal ako vhodný kandidát. Bol neporovnateľne populárnejší ako Novotný – medzi komunistami i bežnými ľuďmi. Bol ochotný vykonať podobné ekonomické reformy ako v Sovietskom zväze. Mal sovietske školy vrátane tej najvyššej. A bol kamarát. Brežnev mohol naňho vplývať cez osobné väzby.

Personálne zmeny nenadiktoval Brežnev československým komunistom priamo. Tí si však dobre uvedomovali, že proti vôli Moskvy nemôžu ísť. Sondovali, čo sa od nich očakáva, a konali. A tak v januári 1968 Novotný v strane padol a jeho post obsadil Dubček. Pražská jar sa mohla začať.

Komunisti sa hryzú medzi sebou

Husákov príbeh bol iný. Sám v minulosti zažil cesty na vrchol a pády. Jeho prvé hviezdne chvíle prišli v septembri 1944 počas Slovenského národného povstania. Hoci sám neinicioval jeho vyhlásenie, rýchlo sa zorientoval v situácii a stal sa azda najdôležitejšou politickou postavou.

Po porazení povstania sa skrýval a po prechode frontu na Hrone viedla jeho prvá cesta do Moskvy skôr v pozícii väzňa ako spojenca. Dodnes nie je jasné, ako bol Husák v Moskve inštruovaný, no v roku 1945 ho vidíme opäť na najpoprednejšom mieste medzi slovenskými komunistami.

Predzvesť jeho pádu sa črtala už v lete 1945, keď ho z vedenia slovenskej komunistickej strany vytlačil Široký. Potom pôsobil za komunistov vo vládnych funkciách a na jeseň 1947 sa dokonca pokúsil o komunistický puč na Slovensku. Široký s podporou Gottwalda stále bdel a soka sa podujal úplne odstrániť po úspešnom prevrate v roku 1948.

Široký využil reťazovité procesy komunistických čistiek na začiatku 50. rokov, ktoré sa na príkaz Stalina diali v ovládaných štátoch. Husákovi obvinenému z buržoázneho nacionalizmu hrozila poprava, ale vďaka neoblomnosti priznať sa k vymysleným činom natiahol proces až do roku 1954, keď už Stalin a Gottwald boli mŕtvi. Vyviazol s dlhým trestom.

Leonid Brežnev trval na udržaní stredoeurópskych štátov, Československo nebolo výnimkou.

Husák sa utvrdzoval vo svojom komunistickom presvedčení, ale inak ako Dubček. Skalil si ho vlastným utrpením a nikdy nezapochyboval o neomylnosti vedenia sovietskych komunistov. Ani po auguste 1968, keď Československo obsadila sovietska armáda. Keď to bol treba, tak sa tak stalo a hotovo.

Dubček ostal rovnako verný veci komunizmu, ale vojenský zásah ho sklamal. Lepšie povedané, prišlo mu ľúto, lebo medzi priateľmi by sa takéto veci nemali diať.

Husák sa dostal v 60. rokoch von z väzenia vďaka odmäku nasledujúcom po terore a spojenom opäť s pohybmi v Sovietskom zväze. Chruščov udal protistalinistický smer, všetci sa mu podvolili vrátane Novotného.

Väzenie Husáka nezlomilo, jeho cesta k opätovnému získaniu moci sa otvárala. Bola dlhá a kľukatá, lebo sa chytil za pasy so Širokým a potom aj s Novotným. Vďaka vytrvalosti a umnej taktike uspel. Mal nosnú myšlienku – tou bolo dosiahnutie autonómneho postavenia Slovenska. Vďaka nej získal podporu medzi slovenskými komunistami a prebíjal sa medzi českými.

Na jar 1968 sa Husák stáva členom pražskej vlády a má na starosti federalizovanie štátu na komunistický spôsob. Jeho úsilie padá na úrodnú pôdu na jeseň, už po obsadení Československa. Republika sa federalizuje. Reálne výsledky sa neskôr nedostavujú, lebo v diktatúre je samospráva iba ilúziou.

Nahor po chrbte druhého

Dubček a Husák boli v 60. rokoch príležitostnými partnermi a nemali sa radi. Dubčekovi bol sympatickejší Vasil Biľak, ktorý po jeho výstupe na vrchol československých komunistov začal riadiť slovenských.

Husákovi boli bližší komunisti, ktorých postihli podobne ako jeho v 50. rokoch. Na Dubčekovi mu muselo prekážať, že v časoch teroru bol kariérnym vrcholovým regionálnym funkcionárom, najskôr v Trenčíne, potom v Banskej Bystrici a Bratislave. Dubčekov podiel na represiách je dodnes neobjasnený, známe sú len jeho vyjadrenia o potrebe ničenia triedneho nepriateľa.

V Dubčekovi ostala hlboká rana po násilnej smrti jeho otca Štefana. Spájal ju s Husákom. Po vypuknutí povstania, keď sa Husákovi nepodarilo oslobodiť vrcholových komunistov väznených v Nitre, ich Nemci deportovali do koncentračných táborov. Pri nálete spojencov na vlak viacerí zahynuli, medzi nimi Štefan Dubček.

Z tohto transportu sa v predstihu podarilo ujsť iba dvom – Širokému a Ďurišovi. Široký prežil a spustil poľovačku na Husáka. No pokojne to mohlo byť naopak.

Ak by mal Husák na začiatku 50. rokov dostatok sily, vykonštruované obvinenie mohlo z jeho vôle padnúť na Širokého. Podobne ako mohol odvisnúť na šibenici namiesto Rudolfa Slánskeho sám Gottwald. Stalinovi išlo iba o to, aby padali hlavy najvyššie postavených komunistov, a tí, čo prežijú, aby ostali vystrašení a poslušní.

Dubček nebol žiadny veľký národovec, hoci sa objavoval na podujatiach vyzdvihujúcich Slovákov. Stále hovoril o jednote Slovákov a Čechov. Slovenská karta sa mu hodila v súperení s Novotným.

Preto Dubček hamoval Husáka, ktorý už v polovici 60. rokov vyzdvihoval potrebu posilnenia postavenia Slovákov v republike. Husák mu mohol vystrieľať patróny, ktoré sám mienil využiť v mocenskom boji. Keď vidíme Husáka, ako federalizuje republiku, deje sa to už pod dohľadom jeho šéfa Dubčeka.

Husák podporoval v roku 1968 Dubčeka z taktických dôvodov. Stavil naňho a čakal na svoju chvíľu. Vždy túžil po absolútnej moci. Najskôr medzi Slovákmi, čoby druhý Jozef Tiso v role najvyššieho predstaviteľa sovietskeho Slovenska, potom vo federalizovanom Československu už na centrálnej pozícii v Prahe.

Po auguste 1968 Dubček stráca tvár a podvoľuje sa Moskve. Husák kľučkuje. Súcití s ľuďmi nesúhlasiacimi s vojenským obsadením, potom ho chápe ako nevyhnutnosť. Pre Brežneva sa stáva prijateľnou náhradou Dubčeka. Je skúsený, verný Sovietskemu zväzu, na Slovensku pomerne populárny, dokáže udržať komunizmus a jednotu štátu.

A skutočne, Husák plní po roku 1969 všetky pokyny, ktoré dostane z Moskvy. Obsadené Československo ostáva pevnou súčasťou socialistického bloku.

Komunizmus mimo zákona len papierovo

Prepriahanie vo vedení Československa v apríli 1968 nebolo víťazstvom zla nad dobrom. Išlo o výmenu jedného vrcholového komunistu za druhého. Ani jeden z nich nepochyboval o správnosti režimu. Kým Dubček sa ho snažil poľudštiť, Husák by urobil čokoľvek, aby ostal zachovaný.

Dubček nikdy nepolemizoval o odstránení komunistického režimu. Nebol ani zástancom utopistickej tretej cesty, ktorá vtedy hovorila o zbližovaní kapitalizmu so socializmom. Vždy trval na zachovaní ústavnej moci komunistickej strany, zaznávaní buržoáznych tried, nemennosti spoločenského vlastníctva firiem a družstevníckom poľnohospodárstve.

Zásluhou Dubčeka je, že podnietil rozvoj občianskej spoločnosti. Ak však mali byť ľudia aktívni, potom v lone komunistickej strany a v mantineloch socialistického zriadenia. V ľuďoch vzbudzoval falošné nádeje, že sa dá zlúčiť občiansky princíp s komunistickým režimom. Nedal.

Ak by hnutie Pražskej jari pokračovalo, Československo mohlo skončiť iba v parlamentnej demokracii a v návrate k súkromnej ekonomike. Dubček mohol predbehnúť Michaila Gorbačova o dve desaťročia – rozkladom umelého režimu a jeho bolestným nahradzovaním tým, čo poznali ľudia v západnej Európe.

Dubček by sa stal hrobárom toho, v čo sám veril a čo mu umožnilo dostať sa na vrchol. Možno by skončil nedobre, ak by sa v slobodnej atmosfére dôsledne vyšetrilo a potvrdilo, aký bol jeho podiel na terore 50. rokov.

V skutočnosti takýto vývoj nemohol nastať. Dubček veľmi dobre poznal sovietsky režim a uvedomoval si, že aké-také zmeny môže doma robiť len s odobrením v Moskve. Ak ľuďom sľuboval viac, ako bolo pre Brežneva únosné, zavádzal ich a Československo vháňal do osudu, ktoré Maďarsko zažilo o desaťročie skôr.

Sovietsky zväz mal páky na pacifikovanie neposlušných Slovákov, Čechov a Moravanov. Ak vytiahol najväčší kaliber, svedčí to o vysokej miere naivizmu a pohrávania sa so snovými predstavami občanov v Československu zo strany najvyšších straníckych predstaviteľov.

Husák bol iba nástrojom na presadenie sovietskej moci. Vždy bol krutý, na obetiach mu nezáležalo. Roky 1968 až 1969 bral iba ako epizódu v kariére komunistického funkcionára.

Dubčeka a Husáka nenačim zvelebovať. Zahodno je uvedomovať si a napĺňať, čo hovorí súčasný trestný zákonník. Odsudzuje sa v ňom schvaľovanie režimov založených na fašistickej i komunistickej ideológii.

Vrátiac sa myšlienkami 50 rokov dozadu si načim pripomínať, že extrémizmus je pravicový i ľavicový. Ak by sme boli dôslední, na Najvyššom súde by sa zvažovalo zakázanie Komunistickej strany Slovenska, ktorá si stále pokojne žije, a v májových voľbách do Európskeho parlamentu sa bude uchádzať o priazeň občanov.

Foto: Archív TASR