Husákov posledný omyl

Husákov posledný omyl

Foto: TASR/Štefan Petráš

Keď 17. decembra 1987 Gustáv Husák prestal byť generálnym tajomníkom ÚV KSČ, jeho miesto zaujal profesionálny stranícky funkcionár Miloš Jakeš.

Od zlým zdravotným stavom vynúteného odstúpenia prezidenta Svobodu v roku 1975 sa zloženie Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, označovaného dobovou skratkou „ÚV KSČ“, prakticky nemenilo. Aj kremeľským jastrabom bolo jasné, že autorita im oddaného krídla vo vedení KSČ reprezentovaného štvorkou Biľak, Indra, Kolder a Jakeš je nulová a o ich schopnostiach vládnuť si tiež nerobili ilúzie. Brežnev preto stavil na realistického pragmatika Gustáva Husáka a schopného technokrata Lubomíra Štrougala. Najmä Štrougalovo menovanie predsedom československej vlády je dosť záhadné, lebo bolo známe, že z nejakých dôvodov ho Brežnev práve „nemusí“. Ale Leonid Iljič sa asi len racionálne riadil starou poučkou vladárov „rozdeľ a panuj“.

Husák so Štrougalom Československo úspešne normalizovali vcelku podľa predstáv Kremľa a v rámci socialistických možností sa snažili aspoň o rozumnú hospodársku politiku. Podozrievaví dogmatici na nich agilne donášali a to zabezpečovalo Brežnevovi dobrú informovanosť a pohodlnú kontrolu toho, čo sa v Prahe deje. Leonid Iljič bol neraz informovaný aj o takých detailoch ako protisovietske vtipy prednesené v alkoholickom opojení na zábave v okresnom meste kdesi na Morave, ktoré miestne stranícke autority zhovievavo nepotrestali. Pri svojich pravidelných telefonátoch to Brežnev nezabúdal Husákovi vmietnuť do očí. Husáka to privádzalo do úžasu a zúrivosti, ale pomôcť si nevedel. Aj to bol dôvod, prečo sa nikdy neprepracoval do pozície takého zvrchovaného vládcu, akým boli bulharský Todor Živkov alebo v NDR Erich Honecker – o rumunskom Nicolae Causescovi ani nehovoriac.

Gorbačovova perestrojka

Keď novozvolený generálny tajomník sovietskej komunistickej strany Michail Gorbačov v marci 1986 na XXVII. zjazde vyhlásil „perestrojku“, v Prahe ani v iných hlavných mestách sovietskeho bloku to okrem tradičných a dovtedy povinných podporných vyhlásení nevyvolalo žiadnu výraznejšiu odozvu. Na burcujúce zjazdové vyhlásenia, po ktorých sa aj tak nič nedialo, boli všetci zvyknutí.

Nervozita prišla až po tzv. pléne ústredného výboru KSSZ v januári 1987, kde už padali slová ako demokratizácia a glasnosť (po rusky nezamlčovanie). V Prahe zavládlo znepokojenie. Akékoľvek narušenie nimbu neomylnosti sovietskej komunistickej strany mohlo viesť k spochybneniu legitimity normalizačného režimu postavenej výhradne na neomylnosti Kremľa, ktorý režim ustanovil po vojenskom potlačení tzv. Pražskej jari v roku 1968.

11. apríl 1987. Michail Gorbačov prichádza na vtedajšie Mierové námestie v Bratislave. Foto: TASR/ Peter Šimončík.

Na počudovanie, Husák sa pre myšlienku perestrojky nadchol a vo svojich prejavoch sa nevyhýbal ani slovu „reforma“, ktoré dogmatikov vo vedení strany vyslovene dráždilo. Pomaly im začalo byť jasné, že aby sa na československom normalizačnom režime nič nezmenilo, musí dôjsť k zmene na poste generálneho tajomníka.

Pohľad na prvomájovú tribúnu v roku 1987, na ktorej stáli vedľa seba plece pri pleci zoradení členovia predsedníctva ÚV KSČ v strede s Gustávom Husákom, navodzoval dojem nezlomnej jednoty. Len pár dobre informovaných vedelo, že vedením strany a štátu zmieta nekompromisný mocenský boj medzi dogmatikmi a zástancami reforiem o nástupníctvo po chorľavejúcom Husákovi.

Mesiac predtým navštívil Československo generálny tajomník Michail Gorbačov. Československí občania plní očakávaní mu spontánne prichystali veľkolepé privítanie, akého sa žiadnemu sovietskemu predstaviteľovi nedostalo od čias Gagarinovej návštevy v roku 1961. Všetci očakávali, že ak aj nový sovietsky vodca hneď na mieste neodčiní chyby svojich predchodcov, tak aspoň omilostí komunistov vyhodených zo strany v rámci čistky vykonanej v roku 1969. Vyhodení komunisti dokonca odvážne vytvorili akýsi neformálny klub, ktorý nazvali Obroda. Trúfalo napísali do Moskvy list a žiadali svoju rehabilitáciu, lebo v tom, čo robil Gorbačov v ZSSR teraz, videli podobu s tým, čo oni robili v roku 1968.

Reformní členovia československého komunistického vedenia zase očakávali podporu v boji s dogmatickým krídlom. Gorbačov ale porovnávanie svojej perestrojky s rokom 1968 v tom čase striktne odmietal a mal dosť svojich starostí so zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou v ZSSR. Verejne sa nechal počuť, že jednotlivé komunistické strany si majú svoje záležitosti usporiadať samy. Tým síce spochybnil tzv. Brežnevovu doktrínu, ale československá verejnosť, ktorá od neho očakávala podstatne viac, bola rozčarovaná a sklamaná.

Československé komunistické vedenie chcelo aspoň docieliť ak už nie odchod sovietskych okupačných vojsk, tak aspoň výrazné zníženie ich počtu. Vedelo, že toto by mu výrazne zvýšilo autoritu v očiach obyvateľstva. Ale ani o odsune svojich vojsk sa Gorgačov baviť nemienil. Perestrojka bola jedna vec a geopolitické záujmy ZSSR zase druhá. Proreformní komunisti po Gorbačovovej návšteve začali postupne strácať pôdu pod nohami. Naopak, dogmatické krídlo KSČ vycítilo príležitosť konečne získať celú moc pre seba.

V lete sa podarilo dogmatikom pretlačiť do predsedníctva KSČ predsedu Ústrednej rady odborov ultrakonzervatívca Karla Hoffmana. Rovnováha moci sa začala vychyľovať v prospech dogmatického krídla. Tí nechceli robiť žiadne reformy, ale príklad sovietskej perestrojky a stav československého hospodárstva ich nútili reformy aspoň simulovať. V čele väčšiny výborov, ktoré mali pripraviť reformnú agendu, sa preto poväčšine ocitli práve dogmatici. Najviac výborov priamo alebo nepriamo kontroloval Vasil Biľak.

Nevydarená hra na odchod

Proti Husákovi sa teraz otočilo aj jeho vlastné vyhlásenie zo začiatku roka, že zvažuje odchod na odpočinok a v čele strany by ho mal vystriedať niekto mladší. Faktom bolo, že Husákovo zdravie sa zhoršovalo a všetci mali ešte v pamäti Brežnevovo verejné pomalé a zahanbujúce chradnutie. Husák sa ale len takto pokúsil prevziať iniciatívu a na post generálneho tajomníka presadiť svojho človeka, ktorý sa mal stať československým Gorbačovom. Uvažoval o Štrougalovi alebo o generáciu mladšom členovi predsedníctva Františkovi Pitrovi.

O svojom odchode dokonca hovoril aj s Gorbačovom a v prvom kole takticky navrhol kandidátov, ktorí podľa neho nemohli uspieť: Biľaka a Jakeša. Biľak bol skutočne nepriechodný. Keď už pre nič iné, tak preto, že českí súdruhovia by ďalšieho Slováka na poste generálneho tajomníka „neprekusli“. To, že Biľak bol v skutočnosti Rusín, nehralo rolu.

S Jakešom, ktorého mala diskvalifikovať jeho nevýraznosť a deficit vodcovských schopností, sa Husák ale osudovo pomýlil. Jakeš dlho zostával mimo hlavného víru straníckych sporov a či už zámerne alebo nechtiac vytváral tým dojem správneho zjednocujúceho kandidáta. Husák tiež nedocenil, že Gorbačov sa s Jakešom dobre poznal ešte z čias, keď mal v sovietskom ústrednom výbore na starosti poľnohospodárstvo. Jeho partnerom na československej strane sa bol práve Jakeš.

13. marec 1986. Miloš Jakeš (tretí sprava) na zjazde KSS. Foto: TASR/Magda Borodáčová.

Dogmatici tlačili na Husákov odchod stále silnejšie. Agilný Karel Hoffman svojimi intrigami začal ale vnášať napätie aj do ich radov. Počas jedného zasadnutia predsedníctva došlo k bizarnej scéne, keď doyen dogmatikov, predseda Federálneho zhromaždenia a v roku 1968 jeden zo signatárov pozývacieho listu, ktorým Kremeľ legitimizoval svoju inváziu, Alois Indra vehementne podporil Štrougala v jeho boji za uskutočnenie aspoň nejakých ekonomických reforiem. Indrovi, samozrejme, vôbec nešlo o reformy, ale o to, aby si udrel do Biľaka, ktorého bez ohľadu na ideovú blízkosť neznášal.

Husákovi už okrem Štrougala zostával medzi členmi predsedníctva len posledný spojenec, ktorým bol predseda vplyvnej pražskej straníckej organizácie Antonín Kapek. Medzi kandidátmi predsedníctva Husák ešte podporu mal, ale kandidáti mali pri bežných hlasovaniach predsedníctva len poradný hlas.

Na novembrovom zasadnutí predsedníctva otvorene a priamo vyzval Husáka na odstúpenie čerstvý člen predsedníctva, predseda českej vlády Ladislav Adamec, ktorý pritom platil za reformátora! Dodnes nie je jasné, či Adamec konal z naivného presvedčenia, že odstavením Husáka napomôže ekonomické reformy, alebo dôvodom jeho grobianskeho ataku bol prísľub postu predsedu federálnej vlády, ktorý skutočne získal o rok neskôr, keď svoj boj s dogmatikmi prehral aj Lubomír Štrougal. Ostatní súdruhovia Adamca napomenuli, ale podporili. Hlasovanie členov predsedníctva dopadlo 7:3 pre Husákov odchod, ale spoločné hlasovanie členov aj kandidátov vyšlo 10:10. Nikto nechcel riskovať roztržku, tak dogmatici ustúpili – ale naposledy.

Husák hral o čas. Pokus nájsť podporu u Gorbačova nepriniesol žiadaný efekt. Dogmatici už pragmatického Husáka ďalej tolerovať nechceli a vďaka voľnej ruke, ktorú dostali od Moskvy, ani nemuseli. Vo chvíli, keď československí komunisti konečne mohli konať samostatne, paradoxne robili všetko preto, aby zabránili reformám, ktoré Československo tak naliehavo potrebovalo.

Zlom nastal na zasadnutí predsedníctva 7. decembra, keď sklesnutý Husák sám požiadal o uvoľnenie z funkcie generálneho tajomníka a za svojho nástupcu disciplinovane označil Miloša Jakeša. Táto ústretovosť na poslednú chvíľu mu zachránila aspoň post československého prezidenta.

Kedy presne a ako sa zrodila dohoda, že novým generálnym tajomníkom sa stane práve Jakeš, nie je úplne jasné. Hoci bol od Husáka mladší o deväť rokov, o generačnej zmene sa v jeho prípade hovoriť nedalo. Bol tiež jedným zo signatárov pozývacieho listu a presvedčeným stúpencom tvrdej línie.

Až do nežného konca

Oficiálny termín zmeny na poste generálneho tajomníka bol stanovený na 17. december 1987. Husák ešte musel absolvovať stretnutie najvyšších predstaviteľov Varšavskej zmluvy v Berlíne. Starej komunistickej tradície ostentatívne sa nebaviť s odchádzajúcimi funkcionármi si deprimovaný Husák v Berlíne užil do sýtosti. Ľudsky sa prejavil iba maďarský líder János Kádár, ktorý sa s Husákom priateľsky rozlúčil.

Československá verejnosť prijala nového generálneho tajomníka rozpačito. Bolo jasné, že od tohto straníckeho vedenia sa žiadne spoločenské zmeny očakávať nedajú. V priebehu nasledujúcich mesiacov boli z predsedníctva odstránení viacerí stúpenci reforiem: Kapek v apríli, Štrougal v októbri 1988. O svoje miesto v predsedníctve ale v decembri 1988 prišiel aj Vasil Biľak.

Jakešovo vedenie síce ústne deklarovalo podporu reformám a nejaké dokonca aj pripravovalo. Spoločnosť ale pod vplyvom zmien, ktoré nastávali v Maďarsku a najmä v Poľsku, už žiadala viac. Došlo k dovtedy nevídanej udalosti. Z novinových stánkov zmizli sovietske periodiká hlásajúce perestrojku a spoločenské zmeny, ktoré v Sovietskom zväze prebiehali v čoraz rýchlejšom tempe. Zohnať sovietsky časopis Agaňok (Ohník) sa stalo priam konšpiračnou operáciou a rozprávať známym o prečítaných článkoch už malo príchuť disidentstva.

Jakeš sa stále viac odvolával na „československé špecifiká“ na ceste prestavby. Z úst človeka, ktorý ešte pred pár mesiacmi volal po nasledovaní Sovietskeho zväzu vo všetkom, to ale neznelo úprimne a národ mu neveril.

Husáka, pri všetkých jeho chybách a nedostatkoch, československá spoločnosť rešpektovala. Jakešovi sa v priebehu pár mesiacov podarilo to, čo je smrteľné pre každého politika – začal byť národu na smiech. Má tak nemalú „zásluhu“ na tom, že občania Československa sa v novembri 1989 odhodlali vyjsť do ulíc, kde v priebehu pár dní zmietli štyridsaťročnú vládu komunistickej strany.


 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo