Dlhé roky navštevoval archívy v štyroch krajinách, hovoril s jeho rodinnými príslušníkmi aj svedkami doby, výsledkom je prvá ucelená monografia o Gustávovi Husákovi.

Český historik Michal Macháček (1986) v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo prvú takúto knihu nenapísal pred ním Slovák, aký bol jeho najväčší vedecký objav a kto riadil po roku 1968 Husáka.

Rozprávali sme sa takisto o tom, prečo sa Gustáv Husák dostal na vrchol v takom mladom veku, ako sa správal počas slovenského štátu, či naozaj vybavil pre Alexandra Macha miernejší trest, prečo upadol neskôr do nemilosti vlastnej strany a skončil na deväť rokov vo väzení, ako sa v roku 1968 opäť vrátil na vrchol ako ľudový hrdina, hoci si to Dubček ani Biľak neželali, a ako rozmýšľal o svojej role počas normalizácie.  

Prvú monografiu o Ľudovítovi Štúrovi napísal maďarský historik József Demmel, o Jozefovi Tisovi Američan James Ward, o Gustávovi Husákovi ju ako prvý napísal Čech. Ako si to vysvetľujete?

Ale aj nám chýbajú podrobné životopisy o Klementovi Gottwaldovi alebo Antonínovi Zápotockom, takže to nie je len problém slovenskej historiografie. Treba si uvedomiť, že pre mnohých slovenských historikov bol Husák citlivou témou, viacerí sa v 50. rokoch podieľali na kampani proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, potom sa z nich stali reformisti, niektorí aj predstaviteľmi normalizačnej historiografie.

Sám Husák si ani neželal, aby jeho životopis vyšiel počas jeho života, vedel totiž, že by to muselo schváliť predsedníctvo strany, a teda by sa o všeličom nemohlo písať. V tých 70. a 80. rokoch sa napríklad celkom vynechávala otázka 50. rokov, no pre Husáka to bolo obdobie, keď strávil deväť rokov vo väzení. Aj preto Husák hovoril, že nech to napíše Viliam Plevza tak, ako chce, ale až po jeho smrti.

Takže to všetko bol aj problém generačnej výmeny historikov, ku ktorej práve dochádza.

Pre nás, čo si ešte trochu pamätáme 80. roky, bol Husák so svojimi dioptrickými okuliarmi a vždy strojenými prejavmi synonymom absolútnej nudy a nehybnosti. Vy ste sa začali Husákom podrobne zaoberať už ako dvadsiatnik, čo vás k nemu pritiahlo?

Mojou výhodou boli asi aj to, že takto som si ho už nepamätal, nemal som predsudok. Skúmal som ho ako historik, stačilo si pozrieť jeho prejavy z roku 1968, a to teda žiadna nuda nebola. Pre mňa to bolo exotické obdobie, ktoré súviselo aj so slovenskosťou témy, uvedomil som si pritom, že naša historiografia je dosť čechocentrická a neuvedomuje si, že Československo neboli len Česi.

Sám Husák si ani neželal, aby jeho životopis vyšiel počas jeho života, vedel totiž, že by to muselo schváliť predsedníctvo strany, a teda by sa o všeličom nemohlo písať. Zdieľať

Samozrejme, na takúto knihu potrebujete aj inštitucionálne zázemie a, samozrejme, chuť, musí vás to baviť. A mňa to bavilo náramne, Husákov život je mimoriadne zaujímavý, skvele sa na ňom dajú ilustrovať dejiny nášho 20. storočia.

13. október 1946. Predseda Zboru slovenských povereníkov Gustáv Husák sa zapisuje do pamätnej knihy mesta Bardejov. Foto: Archív TASR/ Anton Tarkoš.

Pri príprave knihy ste museli chodiť do archívov a takisto ste ešte mali šancu rozprávať sa s pamätníkmi aj rodinnými príslušníkmi Husáka, s kým všetkým ste hovorili?

V prvom rade som veľmi vďačný rodine Gustáva Husáka, najmä synovi Vladimírovi, že mi boli ochotní poskytnúť rôzne materiály. Lenže nestačilo zaklopať na dvere a povedať, že „ja som nejaký Macháček z Prahy“, bolo potrebné si vybudovať vzájomnú dôveru.

Miloš Jakeš má 95 rokov a ešte stále mu slúži hlava, hovoril som aj s Petrom Colotkom, tajomníkom ÚV KSČ Janom Fojtíkom, s Husákovými spolupracovníkmi nižšieho rangu, s jeho hradným kancelárom Františkom Šaldom. Mrzelo ma, že som už nestihol hovoriť s Vasiľom Biľakom.

Aké archívy ste navštívili?

V Bratislave, Prahe, Moskve aj v USA, kde ma zaujímali spomienky ľudáckej emigrácie. Žiaľ, dnes sa stáva, že historik vezme jeden prameň a cituje z neho, ja som však robil historickú kritiku prameňa, komparoval som tie materiály, aby som dal dokopy čo najucelenejší obraz.

Vďaka vášmu prístupu sa podaril aj veľký objav, zistili ste, že akýmsi Husákovým riadiacim dôstojníkom KGB bol istý Jelisej Tichonovič Sinicyn. To ste našli v moskovskom archíve?

Nie, na prvú indíciu som narazil pri štúdiu ruskej literatúry. Mnohí by to nepovedali, ale v Rusku dnes vychádza obrovské množstvo veľmi zaujímavej historickej literatúry, nedávno vyšli napríklad zdravotné správy Stalina alebo Brežnevove denníky.

Pre mňa bola dôležitá spomienková kniha sekretára Andropova, šéfa KGB, práve otcom tohto sekretára bol Sinicyn, rozviedčik, ktorý slúžil v Prahe a Bratislave. Sinicyn zohral dôležitú rolu pri nadväzovaní kontaktov medzi Brežnevom, Andropovom na jednej strane a Husákom.

Prvú zmienku o ňom som si komparoval s inými zdrojmi a práve u Husákovcov doma som našiel zápisky, kde bolo napísané meno Sinicyn, Husák si robil poznámky z ich schôdzok. Všetko mi to tak zapadlo do seba. Sinicyn bol aj šéfom tajnej služby na ministerstve vnútra, bol to najkľúčovejší človek Moskvy u nás, pričom sa o ňom nemalo vedieť.

Prečo ho sem vyslali?

Podľa všetkého už od roku 1967 tušili, že sa tu niečo deje, nespoliehali sa len na svojich ľudí na veľvyslanectvách, ale vyslali sem agentov, aby monitorovali situáciu a nadväzovali užšie kontakty s československými komunistami. Mojou domnienkou je, že hľadali druhú garnitúru.

Teda si myslíte, že to bol práve Sinicyn, ktorý v rozhodujúcom období ukázal na Husáka, aby mu Brežnev a spol. po roku 1968 zverili moc?

Myslím si, že to tak môže byť, dokonca mi to potvrdil v rozhovoroch aj dlhoročný predseda vlády Ľubomír Štrougal. Ten sa zo začiatku čudoval, ako som sa o Sinicynovi dozvedel, lebo to bola tajná informácia.

Dokedy tu bol Sinicyn?

Do roku 1981, potom išiel do dôchodku. Zomrel v 90. rokoch, škoda, že nestihol napísať pamäti, keďže bol aj v roku 1956 v Budapešti počas maďarskej revolúcie. Keď si porovnáme vývoj Maďarska po roku 1956 a Československa po roku 1968, vidíme podobný scenár. Sinicyn by si zaslúžil samostatnú knihu.

Odkedy v Moskve sledovali Husáka?

V archívoch v Moskve, kde nebol ešte od nás žiaden historik, som preštudoval samostatný spis o Gustávovi Husákovi. Prvý záznam je z roku 1936.

Už z takého skorého obdobia?

Áno, Husák bol ešte študentom v Bratislave, ale už od 30. rokov veľmi aktívnym, takže si ho ako mladíka všimli aj v Moskve.

Všetci sa zhodovali, že Husák bol veľmi intelektuálne aj organizačne schopný, ale len málo ľudí mu skutočne dôverovalo. Bol to jeho celoživotný rys?

Myslím, že to bolo skôr naopak, práve on bol veľmi nedôverčivý. V neskorších sovietskych záznamoch sa o ňom okrem iného píše, že je veľmi ambiciózny, cieľavedomý, rétoricky zdatný, všetkých prevyšuje, ale nikomu nedôveruje.

Ľubomír Štrougal sa zo začiatku čudoval, ako som sa o Sinicynovi dozvedel, lebo to bola tajná informácia. Zdieľať

Tých deväť rokov vo väzení so psychikou všeličo spraví, pre nás je to ťažko predstaviteľné.

Iste, je pravda, že z komunistickej elity mu viacerí nedôverovali, Július Ďuriš ani Viliam Široký, čo súviselo s ich osobnými skúsenosťami. Husák mal totiž v predvečer SNP zorganizovať oslobodenie komunistov z väzenia v Nitre. Akcia nevyšla, medzitým prišli nemecké jednotky a oni sa už odtiaľ na povstalecké územie nedostali.

V tom väzení tak zostali najvýznamnejší komunisti z ilegálneho odboja, medzi inými aj Július Ďuriš, Viliam Široký a Štefan Dubček, otec Alexandra Dubčeka. Mimochodom, z toho pramenila aj nevraživosť Dubčekovej rodiny voči Husákovi.

Neúspech tejto akcie sa proti Husákovi zneužil aj v 50. rokoch, padlo obvinenie, že to urobil úmyselne, čo, samozrejme, nebola pravda.

Husákovi zrejme po roku 1948 priťažilo aj to, že patril medzi salónnych komunistov, a nie medzi robotnícke kádre.

Iste, Husák bol svojhlavý komunista, mal vlastný názor, prevyšoval okolie. Ale bolo v tom aj niečo iné, zoberte si Karola Bacílka, ktorý bol za prvej republiky väznený päť rokov.

Komunisti ako on chodili na rôzne štrajky a nátlakové akcie, naproti tomu komunisti ako Husák sa prejavovali skôr vo verejných diskusiách a kaviarňach a na štrajky veľmi nechodili. Hoci Husák sa zúčastnil napríklad na veľkej demonštrácii proti pogromom na Židoch.

26. august 1972. Prejav Gustáva Husáka pri otvorení Mostu SNP v Bratislave. Foto: Archív TASR/ Štefan Petráš.

Je možné povedať, že Husák vďačil za svoj rýchly povojnový vzostup práve Tisovmu slovenskému štátu?

To platí. Husák síce po tom, čo bol dvakrát zavretý, podpísal vyhlásenie, že sa nebude viac politicky angažovať. Existujú dohady, že hlavný vplyv na jeho rozhodnutie mala manželka, ktorá si neželala, aby sa ilegálne angažoval s rizikom väzenia.

Husák sa správal pragmaticky a opatrne. Napríklad na 1. mája 1940 sa komunisti chystali narušiť vystúpenie Macha a Tuku na Hviezdoslavovom námestí, Husák im povedal, že sú magori, ktorí na seba len upozornia a zbytočne sa nechajú zavrieť. Akciu preto bojkotoval.

Gustáv Husák bol v správny čas na správnom mieste. Zdieľať

Ale po Stalingrade už bolo jasné, že vojna sa obracia a Červená armáda putuje na Západ, a tak sa začal opäť angažovať. Komunisti ho najskôr medzi seba nechceli prijať, ale vďaka tomu, že slovenský bezpečnostný aparát rozkryl komunistické siete, už jednoducho chýbali ľudia.

Z Moskvy prišiel Karol Šmidke, ktorý hľadal kontakty na slovenských komunistov, jedným z mála, ktorý ostal na slobode, bol práve Husák. Tí, ktorí boli v base, Husáka síce nemali radi, ale to už nemali ako povedať Šmidkemu, a ten bol rád, že tu našiel aspoň toho Husáka.

Teda Gustáv Husák bol v správny čas na správnom mieste.

A napokon počas SNP zatienil aj Šmidkeho.

Áno, pár dní na začiatku Povstania bol Husák spomedzi komunistov najvýznamnejšou postavou. Prejavil sa opäť ako veľmi schopný organizátor a naozaj dobrý rečník.

Takisto si treba uvedomiť, že bol v tom čase veľmi mladý, mal iba 31 rokov. Aj z toho vychádzali animozity starších funkcionárov. Husák tiež rád provokoval, vedel si povedať svoje.

Neskôr sa ukáže ďalšia jeho vlastnosť, s mnohými ľuďmi z neskoršej Demokratickej strany bojoval v Povstaní, po vojne v priebehu pár mesiacov sa pretransformoval, a keď sa pod jeho gesciu dostali bezpečnostné zložky na Slovensku, postupoval proti bývalým spojencom z vojny brutálne. Čo to o ňom vypovedá?

Husák, napokon rovnako ako iní politici, rozlišoval osobné vzťahy a politiku, v ktorej priateľstvá neexistujú, a podľa toho sa ako presvedčený komunista správal.

V demokratickej politike je to tak v poriadku, tu bol však problém, že nešlo len o to, ako poraziť protivníka z DS, Husákovým oponentom išlo o slobodu, o životy.

Takto to Husák ešte ani na začiatku roka 1948, keď odstavil povereníkov z DS, nemusel vnímať. Dokonca sa chvíľu plánovalo, že v nových pomeroch získa novú rolu aj taký Jozef Lettrich.

Husák rozlišoval osobné vzťahy a politiku, v ktorej priateľstvá neexistujú, a podľa toho sa ako presvedčený komunista správal. Zdieľať

Ale, samozrejme, Husák dokázal týchto ľudí hodiť cez palubu, bol to predsa ideový nepriateľ. Komunisti však boli vo svojom cynizme aj pragmatickí, ponechali si vo vláde i Vavra Šrobára. Mimochodom, Husák to kritizoval, že ide o senilného človeka, Gottwald mu však odvetil, že to je naša demokratická fasáda.

O dva roky sa to však Husákovi vrátilo, začali sa prvé procesy. Prvý bol na rane Vladimír Clementis, ktorý bol pre Husáka najväčším intelektuálnym vzorom aj ich spájalo dlhoročné priateľstvo. Keď Clementisa odstavili najskôr v rámci strany, Husák dal najavo istú nevôľu, ale nejako zvlášť sa ho nezastal, už sa opäť správal ako pragmatik alebo v tom bol strach?

Július Ďuriš si písal denníkové spomienky, v ktorých uvádza, že to mali rozpracované v niekoľkých fázach: najskôr sa odstaví Clementis, o pár týždňov Novomeský a Husák, aby tam medzi nimi nevznikla solidarita. Odstavenie Clementisa Husáka prekvapilo, bol zaskočený, nevedel dobre reagovať ani sa ho poriadne zastať.

Už hral rolu strach, teda že slučka sa sťahuje aj okolo neho?

Ten strach bol rozšírený všade, napokon, báli sa aj Gottwald, Ďuriš či Široký. Otázka bola, na koho to spadne, z Moskvy bolo jasné zadanie, že treba nájsť vnútorného nepriateľa.

Husák už vedel, že je sledovaný, posledné Vianoce v roku 1950 museli byť strašné, už sa mu všetci vyhýbali, nikto sa nechcel kompromitovať tým, že sa ukáže pri ňom.

Na Silvestra chceli Husáka v úzkom kruhu rozveseliť a povedali mu vtip: „Sú traja vo väzení, jeden sa pýta druhého, prečo si tu? Ja som chválil Clementisa. A ty si prečo tu? Ja som kritizoval Clementisa. A ty? No, ja som Clementis.“

Husák už vedel, že je sledovaný, posledné Vianoce v roku 1951 museli byť strašné, už sa mu všetci vyhýbali, nikto sa nechcel kompromitovať tým, že sa ukáže pri ňom. Zdieľať

Treba povedať, že tá neistota, v ktorej vtedy žili sami komunisti, musela byť šialená, veď okolo nich aj mizli ľudia. Revolúcia požierala svoje vlastné deti, teda tých, ktorí ten systém založili a predtým praktizovali na svojich oponentoch.

Tých scenárov, ako sa vyrovnať s vnútorným nepriateľom, bolo viac. Prečo sa napokon realizoval scenár s takzvaným buržoáznym nacionalizmom? Hral tam rolu ten národný motív pomsty za SNP alebo sa tam všetko skombinovalo?

Tých motívov bolo viac, ale vo fakte, že to padlo na slovenských národne orientovaných intelektuálov, zohral určite veľkú rolu národný faktor.

Nielen kvôli čechoslovakizmu, ktorý sa obnovoval v podobe strachu zo slovenského separatizmu, keďže Husák pôvodne podporoval konfederačný model.

Ale prvotný impulz bol od maďarských komunistov, ktorí kritizovali slovenských komunistov za ich postoj k odsunu maďarskej menšiny. Matyás Rákosi, maďarský komunista, útočil práve na Husáka a Clementisa, že čo sú to za komunisti-internacionalisti, keď sú to nacionalisti?

K tomu sa nabalili ďalšie obvinenia, že Husák sa stránil odboja, že sa kamarátil s Machom a ľudáckou elitou, že sa údajne zúčastnil na exhumácii v Katyni, čo tiež nebola pravda.

Niektoré z týchto mýtov fungujú dodnes. Ako to teda bolo so vzťahom medzi Husákom a ľudáckou elitou?

Treba si uvedomiť, že medzivojnové intelektuálne prostredie Bratislavy bolo pomerne malé a silne previazané, teda všetci o sebe vedeli a mnohí sa poznali.

To je rozdiel oproti dnešku, keď sa stretávajú len spriaznené ideové prúdy, vtedy si chodili vzájomne na akcie jedni aj druhí, vedeli si spolu aj vypiť, isteže sa i provokovali a dochádzalo k vzájomným šarvátkam.

Je pravda, že vypiť si vedeli aj Husák s Machom?

Nie, Husák sa dobre poznal s Jozefom Kirschbaumom, keďže boli obaja vo vedení študentského zväzu. S Alexandrom Machom sa však osobne nepoznali, s ním sa poznal Ladislav Novomeský. Tento mýtus vznikol z dôvodu, že Mach bol odsúdený na 30 rokov na rozdiel od Tisa, ktorý bol popravený, hoci Mach bol radikálnejší ľudák než Tiso.

Prečo teda Mach obišiel lepšie?

Nesúviselo to s Husákom, skôr so vzťahom iných ľudí k Machovi. Mach totiž pomohol za vojny niektorým komunistom, Ladislavovi Novomeskému aj bratovi predsedu Národného súdu Igora Daxnera.

Poľahčujúcou okolnosťou pre Macha bolo, že sa už pred Povstaním politicky stiahol. Tušil, že to so slovenským štátom nedopadne dobre. Hlavnou výčitkou proti Tisovi pred súdom bolo to, že bol proti Povstaniu, čo nemohli Machovi vyčítať.

Navyše, pani Machová chodila s deťmi za jednotlivými sudcami a prokurátormi a hrala na city. To tiež veľmi zapôsobilo. Aj to, ako sa Alexander Mach správal počas procesu. Priznal vinu a spytoval si svedomie.

Zaujímavé však tiež bolo, ako sa Husák správal po zatknutí v roku 1951. Najskôr síce podpísal nejaké zápisnice, ale potom sa správal absolútne pevne a odmietal priznať vinu. Na pohľad to vyzerá, že sa správal v rozpore s pragmatizmom z obdobia slovenského štátu. Alebo v tej jeho pevnosti a zaťatosti bol aj kus pragmatizmu?

Myslím si, že v niečom to bolo pragmatické správanie. Komunisti ako Husák totiž poznali sovietske politické procesy z 30. rokov. Museli vedieť, kam to vedie, že možným koncom je trest smrti.

Vedeli, že ide o verejné monsterprocesy, a keď vzdorujete, nemôžete byť tak ľahko do nich dosadený. Takže v tom, že sa nepriznával, bol i pragmatický kalkul.

Komunisti ako Husák totiž poznali sovietske politické procesy z 30. rokov. Museli vedieť, kam to vedie, že možným koncom je trest smrti. Zdieľať

No veľkú úlohu u Husáka hrá aj jeho mesianizmus. Možno je to divoká hypotéza, ale ja si myslím, že on si transformoval katolícku vieru na komunizmus. Komunistickú ideu chápal ako sekulárne náboženstvo a to mu dodávalo veľkú silu. Išlo mu očistenie tejto myšlienky. Tá bola v jeho ponímaní čistá, len sa jej ujali zlí ľudia.

Nad vodou ho držala aj rodina. Teda to, že Magda Husáková sa od neho odmietla dištancovať a podporovala ho.

9. december 1988. Gustáv Husák a francúzsky prezident Francois Mitterrand na bratislavskom hrade. Foto: Archív TASR/ Magda Borodáčová.

Dá sa povedať, že jeho pevnosť jemu aj ďalším zachránili život, keďže ten proces sa tak naťahoval?

Je to veľmi pravdepodobné. Husák bol odsúdený až v apríli roku 1954, čo bolo rok po smrti Stalina aj Gottwalda, keď už aj v samotnom Sovietskom zväze sa niektoré praktiky okolo politických procesov kritizovali.

No ani v tom roku 1954 nebolo úplne jednoznačné, že Husák proces prežije. Ešte niekoľko týždňov pred vynesením rozsudku riešili jeho kauzu stranícke orgány a na dokumente, ktorým sa zaoberali, bolo uvedené, že trestom bude buď doživotie, alebo trest smrti. V tej dobe sa stále popravovalo.

Napokon sa ten proces stal jeho veľkou politickou devízou, bol vnímaný ako národný hrdina, ktorý bojoval za emancipáciu Slovenska a bol za to perzekvovaný. Pritom sa často dodávalo, že Čechmi.

V čom bol iný Gustáv Husák, ktorý vyšiel z väzenia?

Niektoré jeho charakterové vlastnosti sa posilnili. Bol ešte viac rezervovaný, obozretný vo vzťahu k svojmu okoliu aj politicky tvrdý. Idei komunizmu však zostal verný.

Pripustil niekedy, že to, čo robili komunisti voči nekomunistom, voči cirkvi alebo politickej opozícii, bolo brutálne a zlé?

Bol presvedčený, že to bola politická nutnosť. V 60. rokoch sa ho však raz študenti pýtali, že ak by sa mohol vrátiť späť, či by opäť presadzoval popravu Jozefa Tisa. Odpovedal, že by bol miernejší.

Historika Viliam Plevzu, ktorý mal s Husákom blízky vzťah, sa pýtali, či niekedy od neho počul slovko „neviem“. Nespomenul si. Aj v prejave, ktorý mal Husák na konci svojej kariéry 9. decembra 1989 síce zaželal krajine humánny a demokratický vývoj, ale žiadne ospravedlnenie ani priznanie chýb tam nezaznelo.

Spätne to vyzerá, že Husákovi sa v 60. rokoch podaril zázrak. Vyšiel z väzenia, roky žil v ústraní, zrazu v apríli 1968 sa stal podpredsedom vlády, hoci samotný Dubček ani iní vysokopostavení straníci si to neželali. Čo sa stalo?

Malo to viaceré fázy. Bol síce rehabilitovaný, v roku 1963 mu bola vrátená stranícka legitimácia, ale bol brzdený v postupe. Pôsobil veľmi aktívne vo verejnom priestore, mal ten svoj známy prejav na mestskej konferencii strany v Bratislave, kde ako jeden z prvých hovoril o obrodnom procese a kritizoval, že na dôležité miesta sú dosadzovaní ľudia bez odborného vzdelania.

V 60. rokoch sa ho však raz študenti pýtali, že ak by sa mohol vrátiť späť, či by opäť presadzoval popravu Jozefa Tisa. Odpovedal, že by bol miernejší. Zdieľať

To chcelo istú odvahu, zožal za to kritiku a jeho vzostup do vyšších funkcií sa zastavil, brzdili ho prezident Novotný, Alexander Dubček aj Vasiľ Biľak. Málo sa vie o tom, že Biľak a Dubček boli vtedy veľkými spojencami. Rozišli sa až na jar 1968.

Kedy sa to potom v prípade Husáka zlomilo?

Keď Dubček vyhral na prelome rokov 1967 a 1968 súboj s Novotným, Husák mu poslal blahoželanie s tým, že je pripravený ísť do politiky a pomôcť.

Stále ho však bojkotovali. Husákovi sa napriek tomu podarilo využiť liberalizáciu verejného priestoru. Absolvoval množstvo verejných vystúpení, Dubček ho už nemohol ďalej ignorovať.

Uvedomoval si, že Husák hrá vysokú hru a mohol by mu podrážať nohy. Preto sa ho rozhodol zamestnať, aby na tieto aktivity prestal mať čas. Tak sa Husák stal podpredsedom vlády s agendou úpravy štátoprávneho postavenia Slovenska.

Stalo sa to so súhlasom Kremľa?

Nie, v tom čase Sovieti vnímali Husáka ako divnú postavičku, nedisciplinovaného človeka. S nevôľou tiež sledovali, že Husák sa stal Dubčekovým spojencom proti Biľakovi, ktorého vnímali ako svojho muža.

Pozitívne sa do ich povedomia Husák dostáva až v auguste 1968, keď po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy pricestoval s delegáciou prezidenta Ludvíka Svobodu do Moskvy.

Dôležité je však povedať, že ešte predtým Husák vstup vojsk odsúdil. Dokonca zvrátil zasadnutie vedenia KSS, na ktorom niektorí členovia chceli prijať uznesenie, že vojská boli pozvané politbyrom.

Znamená to, že vtedy ešte riešil vnútornú dilemu, či sa stane hrdinom proti okupácii alebo či pôjde Sovietom po ruke?

Tie udalosti boli strašne hektické. Husák mal ešte 20. augusta 1968 veľmi progresívny prejav v Žiari nad Hronom, v ktorom útočil na Biľaka. V Moskve sa však o pár dní veľmi rýchlo zorientuje.

Najskôr skritizuje Brežneva, vyčíta mu, že vstup vojsk bola veľká chyba a že československo-sovietske vzťahy sa budú dlhý čas naprávať. Na druhej strane sa správa veľmi pragmaticky. Hovorí, že už sa to stalo a teraz sa musíme nejako zariadiť.

Profesor Miroslav Kusý spomínal, že ráno po vstupe vojsk stretol Husáka na ulici, ktorý mu mal povedať, že národ zachráni, aj keby mu mal ten zato napľuť do tváre. Tento moment sa potom tak trochu vo verejnom priestore pestoval, teda že všetko bolo Husákovou obeťou, aby škody neboli ešte väčšie.

Verím, že on sám to tak vnímal, bol v tom ten jeho mesianizmus. Ale, samozrejme, tých faktorov bolo viac, určite v tom bola aj jeho snaha ukázať všetkým, ako sa robí politika. Mnohých vtedajších politikov vrátane Alexandra Dubčeka považoval za diletantov.

Ďalším faktorom bolo, že chcel na Sovietov zapôsobiť, aby išiel na politický vrchol. Ale určite tam bol prítomný aj strach. Z toho, že ak tam nebude, môže opäť on sám zle dopadnúť.

Mnohých vtedajších politikov vrátane Alexandra Dubčeka považoval za diletantov. Zdieľať

Veď bol vnímaný ako muž Pražskej jari, za čo ho niektoré stranícke kruhy aj kritizovali.

Mohol sa teda ešte reálne báť, že pôjde do väzenia?

Tento druh strachu tam určite bol.

Ako si vysvetľujte, že inak pragmatický a prezieravý Husák až do vstupu vojsk veril, že vývoj bude smerovať k demokratizácii pomerov a Brežnev nezasiahne?

Husák nikdy neveril, že komunistická strana by stratila výsadné mocenské postavenie a vývoj by smeroval k nejakému pluralitnému modelu.

To bol pre neho neprekročiteľný rubikon, rovnako aj pre mnohých ďalších komunistov vrátane Alexandra Dubčeka. I František Kriegel, ktorý ako jediný nepodpísal Moskovské protokoly, bol proti obnoveniu sociálnej demokracie.

To, čo si Husák dokázal predstaviť, boli ekonomické reformy a riešenie štátoprávnej otázky.

Prečo však aj on podcenil hrozbu, že Rusi môžu prísť?

On to riziko vnímal. Keď si prečítate jeho prejavy, on síce hovoril reformisticky, operoval nacionálnou kartou, ale zároveň varoval, že ten demokratizačný proces zachádza príliš ďaleko. Je známy jeho list z januára 1968, v ktorom varoval pred proizraelskou skupinou.

To mal byť kto?

Ladislav Mňačko, Eduard Goldstücker, ale aj František Kriegel či Jiří Pelikán. Úlohu v tom zohrávala aj geopolitika. Niekoľko mesiacov pred augustom 1968 vypukla šesťdňová vojna medzi Izraelom a arabským svetom.

Títo ľudia boli za svoje proizrealské stanoviská kritizovaní Sovietskym zväzom. Je celkom možné, že Sovieti si Husáka všimli aj vďaka tomuto faktu.

Ale vstup vojsk šokoval aj Husáka.

Všetci boli prekvapení. Dovtedy sa to bralo tak, že Sovieti iba blafujú a ich intervencia by narobila veľké škody nielen v sovietsko-československých vzťahoch, ale aj v celom medzinárodnom komunistickom hnutí.

Ján Čarnogurský sa pred rokmi vyjadril, že môžeme byť radi, že sme tu mali Husákovu normalizáciu, a nie robotnícko-roľnícku vládu Aloisa Indru s Biľakom, ktorá by bola omnoho brutálnejšia. Myslíte si, že na tom niečo je?

To je otázka. Sú to hypotézy, ktoré stoja na veľmi tenkom ľade, pretože nevieme, ako by to bolo, keby tam bol niekto iný. Husák však zohral jednu dôležitú úlohu. Stal sa fasádou idey o dočasnosti vládnucich pomerov.

Verilo sa, že Husák musel pritiahnuť skrutky, ale po niekoľkých rokoch dôjde podobne ako v Maďarsku k uvoľneniu. Tak to chápal aj Husák. No v polovici 70. rokov sa ukázalo, že tento stav je nemenný. Keby tam bol od začiatku napríklad Alois Indra, tak by bol hneď braný negatívne. Husák predsa len vzbudzoval nádeje a dôveru.

Husák však zohral jednu dôležitú úlohu. Stal sa fasádou idey o dočasnosti vládnucich pomerov. Zdieľať

To bolo aj v záujme Sovietov, aby sa situácia upokojila. Následné sklamanie však mohlo byť aj impulzom ku vzniku viacerých občianskych aktivít.

Zároveň tu v tom čase nebol nikto iný, kto by ponúkal reálnu alternatívu. Husák bol tvrdý, racionálny a nesentimentálny. Ostatní príliš filozofovali, čomu ľudia príliš neverili.

Bol v 70. rokoch a neskôr ešte nejaký moment, v ktorom by Husák preukázal silnú politickú vitalitu alebo originalitu? Alebo to už z jeho strany bola len taká normalizačná nehybnosť?

Zlomom bol až rok 1977, keď Husákovi tragicky zomrela druhá manželka. Moment, kde ešte predtým preukázal svoje mocenské schopnosti, bola hra o prezidentský úrad. Husák dokázal neuveriteľnú vec, keď skumuloval funkcie prezidenta a šéfa strany.

Proti tomu bol šialený odpor, keďže táto kumulácia sa považovala za chybu Antonína Novotného a jej odmietnutie bolo jednou z hlavných mantier takzvaného Poučenia z krízového vývoja. Prezidentská funkcia bola pripravená pre Aloisa Indru, no Husák mu ju vďaka svojmu taktizovaniu vyfúkol.

Politickú vitalitu Husák preukázal ešte v roku 1987, keď sa ako prvý československý predstaviteľ prihlásil k perestrojke a spustil ju v Československu, aby upútal Gorbačovovu pozornosť. Skúsil to ešte rozohrať, ale už to nezvládol.

Husák sa však stal vo výsledku symbolom normalizačného marazmu. On počas normalizácie nemal ambíciu ukázať ľuďom, že návrat do nejakej podoby 60. rokov je možný?

70. a 80. rokom sa síce hovorilo aj neostalinizmus a brežnevizmus, ale to sú nálepky. On sám si to vedel zdôvodniť. Málo sa napríklad vie, že v 70. a 80. rokoch dohromady bolo menej politických väzňov ako v 60. rokoch.

Iste to bolo dané aj tým, že vo väzniciach v 60. rokoch sedeli ešte ľudia odsúdení v 50. rokoch. Samozrejme, to všetko nič nemení na tom, že šialené veci sa diali aj v 80. rokoch, len sa týkali menšej skupiny ľudí. Zároveň sa však mnohí ľudia stali občanmi druhej kategórie a nemohli vykonávať svoje profesie.

Keďže tesne pred smrťou Husáka navštívil v nemocnici arcibiskup Ján Sokol, začala sa šíriť informácia, že Husák sa na smrteľnej posteli vrátil k viere. Dá sa to preukázať?

Viem, že táto vec vzbudila silné emócie. Snaha katolíckej hierarchie dostať strateného syna späť k viere tu určite bola. Husák nebol týmito kruhmi vnímaný iba negatívne. Bol to on, kto sa v roku 1977 zaslúžil o vznik slovenskej cirkevnej provincie.

To bola vec, ktorá sa riešila od roku 1918. Tiež sa na neho pozerali ako na bývalého miništranta.

Keď bol Husák tesne pred smrťou v nemocnici na Kramároch, arcibiskup Sokol ho naozaj navštívil. A potom povedal, že mu dal posledné pomazanie a Husák sa aj vyspovedal. Problém je, že tam boli iba oni dvaja, pričom lekári a rodina tvrdia, že Husák už nebol v stave nič vnímať.

Vie sa tiež o tom, že Husák ešte predtým svojim synom hovoril, že bude snaha dostať ho späť do cirkvi, a žiadal ich, aby tomu za každú cenu zabránili. Doslova mal povedať, že nechce dopadnúť ako Voltaire alebo Dominik Tatarka.

Gustáv Husák sa často prirovnáva k Jozefovi Tisovi, keďže obaja mali v sebe silné sklony k mesianizmu a obaja skončili v slepej uličke. Aj vám sa zdajú ich príbehy paralelné?

Isté paralely tam sú, je to tak trochu nešťastie slovenského národa a jeho veľkých politických osobností. Obaja boli nesporne veľkými politickými osobnosťami a obaja skončili ako negatívne postavy.

Možno povedať, že sa obetovali, ale zároveň platí, že nedokázali prekročiť svoj myšlienkový rubikon. Boli politikmi menšieho zla, ale práve menšie zlo sa často stáva tým najväčším zlom. Avšak pohľad sa bude stále vyvíjať v súvislosti s našou dynamicky sa meniacou prítomnosťou.

 

Foto: Andrej Lojan

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo