História V utorok mal nastať koniec sveta

Sovietskou inváziou do Afganistanu v posledných dňoch roka 1979 sa v sovietsko-amerických vzťahoch skončilo obdobie nazývané „détente“ (uvoľnenie), ktorého hlavnými protagonistami boli americký prezident Richard M. Nixon a sovietsky vodca Leonid Iljič Brežnev. Po Nixonovej abdikácii vynútenej aférou Watergate, sa v tejto politike pokúšal pokračovať aj jeho nástupca Gerald Ford. Za prezidenta Jimmyho Cartera začal zahraničnú politiku USA výrazne ovplyvňovať antikomunisticky naladený poradca pre otázky národnej bezpečnosti poľského pôvodu Zbigniew Brzezinski. To spolu s nezadržateľným zhoršovaním Brežnevovho zdravotného stavu viedlo k postupnému odumieraniu „détente“.

Brežnev chcel do histórie vojsť ako mierotvorca. Mal preto osobný záujem na znížení napätia medzi USA a ZSSR. Silný a sebavedomý vodca, akým Brežnev nepochybne bol, si pri rokovaniach o obmedzení strategických jadrových zbraní SALT (Strategic Arms Limitation Talks) vedel vynútiť poslušnosť sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu aj tzv. „jastrabov“ v politbyre (užšom straníckom vedení).

Ako Brežnev chradol, opraty každodenného riadenia ZSSR postupne preberala štvorica členov politbyra: minister obrany Dmitrij Ustinov, šéf KGB Jurij Andropov, hlavný stranícky ideológ Michail Suslov a minister zahraničných vecí Andrej Gromyko. V štvorčlennom kolektívnom vedení bol umiernenejší Gromyko v menšine. Ustinov aj Andropov cítili voči obmedzovaniu počtov jadrových zbraní averziu a Suslova, ktorého doménou bola domáca politika, zahraničie zaujímalo len pokiaľ išlo o vzťahy s „bratskými socialistickými štátmi“, čo bol eufemizmus označujúci sovietske satelity, medzi ktoré vtedy patrilo aj Československo.

Dmitrij Ustinov a Jurij Andropov na tribúne moskovského mauzólea. Foto: Wikimedia.org
 

Dôsledkom invázie do Afganistanu bolo dramatické zhoršenie sovietsko-amerických vzťahov. Západné štáty rok nato dokonca bojkotovali letnú olympiádu v Moskve. V tom istom roku do kresla v Oválnej pracovni Bieleho domu zasadol bývalý hollywoodsky herec a presvedčený antikomunista Ronald Reagan.

Reagan výrazným znížením daní (hoci za cenu zvýšenia rozpočtového deficitu) dokázal obdivuhodne rýchlo naštartovať americkú ekonomiku. Asertívnejšou politikou voči ZSSR pozdvihol sebavedomie Ameriky zdeptané aférou Watergate a nie celkom vydarenými prezidentskými obdobiami svojich dvoch predchodcov. Hlasitým presadzovaním demokratických hodnôt a podporou disidentov bojujúcich za zlepšenie dodržiavania ľudských práv zo strany ZSSR a jeho komunistických satelitov, dal zahraničnej politike USA jasný zmysel a smerovanie.

Presadzovanie demokracie a ľudských práv kremeľskú elitu desilo rovnako ako zostrenie vojenskej konfrontácie, ktoré prvé obdobie Reaganovho prezidentovania sprevádzalo. Reagan sa vo svojich prejavoch so Sovietskym zväzom skutočne nemaznal a otvorene ho nazýval „ríšou zla“ (Evil Empire).

Sovietske vedenie trpelo chronickým pocitom ohrozenia. Vyplývalo to z historickej skúsenosti, keď sa v júni 1941 Sovietsky zväz nechal prekvapiť Hitlerovým útokom. Sovietski lídri na to stále pamätali, a preto na konci sedemdesiatych rokov rozhodli na západe ZSSR a na územiach jeho satelitov rozmiestniť mobilné odpaľovacie komplexy rakiet stredného doletu RSD-10 Pioňjer (v kóde NATO SS-20 Saber). V ich dolete sa ocitli všetky západoeurópske hlavné mestá a Reagan bol bombardovaný žiadosťami o posilnenie obrany západnej Európy.

Americká odpoveď vyrazila sovietskemu vedeniu dych. V západnej Európe bolo rozmiestnených viac než sto rakiet stredného doletu Pershing II. Niežeby tam predtým žiadne americké rakety neboli. Dolet starších rakiet Pershing I ale nestačil na zasiahnutie Moskvy a väčšiny priemyselných centier ZSSR. Oboje bolo síce v dolete amerických medzikontinentálnych rakiet, ale pri raketách stredného doletu hral zásadne v sovietsky neprospech faktor času.

Medzikontinentálna balistická raketa by po svojom odpálení letela zo severnej Ameriky do Moskvy približne dvadsaťpäť minút. Opačne to platilo rovnako. Dvadsaťpäť minút nie je veľa, ale je to dostatočný čas na vyhodnotenie útoku a odpálenie masívnej odvetnej salvy ešte pred svojím vlastným zničením. Práve toto zabezpečovalo rovnováhu, ktorá sa morbídne nazývala „zaručené vzájomné zničenie“. V angličtine „Mutual Assured Destruction“, známe pod príznačnou skratkou MAD (v preklade šialenec).

Rakety Pershing II ale mohli byť nad Moskvou už o šesť minút. Naopak to však neplatilo. Rakety SS-20 by síce dokázali zrovnať so zemou väčšinu západnej Európy, nervové centrum NATO sa ale nachádzalo na druhej strane Atlantiku vo Washingtone, spoľahlivo mimo ich doletu. Sovietske vedenie zrazu čelilo hrozbe, že jeho veliace štruktúry budú zničené skôr, ako dokážu zareagovať.

Na rozdiel od USA, kde jedinou osobou, ktorá mohla odpáliť jadrové rakety, bol prezident, v ZSSR práve z obavy, že nečakaným útokom bude generálny tajomník eliminovaný skôr, než by stihol vydať rozkaz na odvetu, mohli o odpálení jadrových zbraní rozhodnúť aj minister obrany a náčelník generálneho štábu.

Operácia RJAN

V novembri 1982 dlhoročný sovietsky vodca Leonid Brežnev zomrel a generálnym tajomníkom sa stal bývalý predseda KGB Jurij Vladimirovič Andropov. Andropov bol veľmi inteligentný, ale súčasne nadmieru paranoidný. Reaganovu agresívnu rétoriku a možnosť nečakaného útoku zo strany NATO bral nadmieru vážne. V máji 1981, ešte pred Brežnevovou smrťou, KGB prišla s operáciou RJAN (angl. RYAN), čo bol akronym pre „Raketno-JAdernoje Napadenije“ (napadnutie jadrovými raketami). Keď sa Andropov stal generálnym tajomníkom, RJAN sa stala hlavnou operáciou sovietskych spravodajských služieb.

Rezidentúry KGB a GRU (Glavnoje Razvedyvateľnoje Upravlenije – sovietska vojenská rozviedka) po celom svete dostali príkaz vyhľadávať príznaky príprav NATO na nečakaný jadrový útok. Boli spracované rozsiahle inštrukcie, na čo sa agenti mali sústrediť. Išlo o monitorovanie pohybu na základniach NATO, sledovanie kľúčových západných politikov, ale aj o také bizarnosti ako nočné počítanie osvetlených okien na budovách ministerstiev obrany štátov NATO.

Problémom sovietskych tajných služieb bolo, že od svojich agentov nepožadovali informácie, či sa útok chystá, alebo nie, ale potvrdenie toho, že sa chystá. Sovietski agenti si veľmi cenili, že práve oni boli vyslaní na „západ“ a nechceli svoju kariéru ničím ohroziť. Začali teda ústrediu dodávať to, čo chcelo. Výsledkom bolo zahltenie analytikov vyhodnocujúcich doručené informácie a kvantá alarmujúcich správ viedli k ďalšej vlne paranoje.

Analytici CIA sa ale tiež veľmi nevyznamenali. Operáciu RJAN vyhodnotili ako nástroj diplomatického nátlaku na USA a získavania materiálu pre sovietsku hlučnú propagandu. Súčasťou oficiálnej americkej stratégie prekvapivý jadrový útok nikdy nebol a  Američania si vôbec neuvedomovali, že obavy sovietskeho vedenia o svoju bezpečnosť maskované hysterickým obviňovaním USA z vojnového štvania, nie sú hrané, ale skutočné.

Do toho Reagan prišiel s programom strategickej obrannej iniciatívy SDI (Strategic Defence Initiative), ktorý v novinárskom podaní rýchlo získal prezývku „hviezdne vojny“. Išlo o vývoj kozmickej protiraketovej obrany, ktorá by úplne eliminovala MAD. Bol to tak trochu bluf, pretože vývoj týchto technológií sa ukázal byť nad možnosti aj výkonnej americkej ekonomiky a ani dnes, štyridsať rokov po SDI, žiadna spoľahlivá obrana proti balistickým raketám neexistuje. Sovietske vedenie na to ale skočilo a výsledkom boli najväčšie preteky v zbrojení v dejinách. Americká ekonomika si to mohla dovoliť, tá sovietska ale v žiadnom prípade. Enormné zbrojné výdaje sovietske hospodárstvo vyčerpávali a začiatkom osemdesiatych rokov pokles životnej úrovne sovietskeho obyvateľstva už začal byť citeľný.

Aby toho nebolo dosť, Američania vystupňovali tzv. PSYOPS (Psychological Operations – psychologické operácie), účelom ktorých bolo testovať sovietsku protivzdušnú a pobrežnú obranu, radarové pokrytie hraníc a reakčné časy stíhacieho letectva. Americké lietadlo sa vysokou rýchlosťou priblížilo k hranici sovietskeho vzdušného priestoru, čo vyvolalo aktivovanie navádzacích systémov rakiet zem-vzduch a vzlietla protivzdušná pohotovosť. Americké lietadlo ale na poslednú chvíľu „uhlo“ a pokračovalo v lete pozdĺž hranice. Podobné manévre vykonávalo aj americké námorníctvo na hraniciach sovietskych teritoriálnych vôd.

Sovietske velenie začalo mať s týmto „brnkaním na nervy“ vážny problém. Obzvlášť, keď americké lietadlá či lode na niekoľko minút do sovietskeho vzdušného priestoru či teritoriálnych vôd naozaj vošli. Sovietska protivzdušná obrana zvyčajne nestihla príliš rýchleho narušiteľa zachytiť a pre veliaceho dôstojníka, v sektore ktorého sa to stalo, to znamenalo problémy a nezriedka aj kariérny postih. Na sovietskej strane rástla nervozita a snaha urobiť americkým letom koniec za každú cenu.

1. septembra 1983 došlo k tragédii. Sovietska stíhačka Su-15 nad ostrovom Sachalin zostrelila dopravné lietadlo, ktoré pre navigačnú chybu zablúdilo do sovietskeho vzdušného priestoru. Premotivované velenie protivzdušnej obrany kórejský Boeing 747 pravidelnej linky KAL 007 považovalo za americké špionážne lietadlo. Všetkých 269 ľudí na palube zahynulo. Sovietske vedenie zozačiatku všetko zatĺkalo a potom sa o tragédii pokúšalo veľmi neobratne klamať. Výsledkom bola propagandistická pohroma.

V stave vzrastajúcej nervozity a obviňovania bol na sovietskom veliteľstve strategických raketových síl Serpuchov-15 zavádzaný do prevádzky nový výstražný satelitný systém „Oko“. Večer 26. septembra systém vydal výstrahu, že proti Sovietskemu zväzu bola vypálená raketa. Podľa protokolu mal veliaci dôstojník podplukovník Stanislav Petrov okamžite požiadať nadriadených o súhlas so spustením odpaľovacej sekvencie odvetného úderu.

Petrov bol jedným z tvorcov nového systému a mal pochybnosti o jeho spoľahlivosti. Okrem toho bol presvedčený, že ak by aj Američania zaútočili, tak by to neurobili jednou raketou, ale spustili by masívny útok stovkami rakiet. Preto nariadil systém reštartovať. Po reštarte ale systém indikoval ďalšie štyri rakety. Petrov chladnokrvne nariadil ďalší reštart. Na neisté pohľady svojich kolegov mal cez stisnuté zuby precediť: „Svetová vojna sa predsa nezačína piatimi raketami!“ Keď z rádiolokačných staníc, ktoré by v tom čase už mali mať blížiace sa rakety na svojich obrazovkách, stále žiadny signál neprichádzal, vo velíne odpaľovacieho centra nastala oslobodzujúca úľava. Petrovov inštinkt sa ukázal byť správnym.

Analýza ukázala, že falošné poplachy spustil zvláštny optický jav. Odrazy svetla zapadajúceho slnka od vysoko letiacich oblakov systém vyhodnotil ako štarty rakiet. Veliteľ síl protiraketovej obrany generál Votincev chcel Petrova navrhnúť na vyznamenanie, lenže dopadlo to úplne inak. Petrov síce konal logicky a správne, ale súčasne nie celkom podľa predpisov. Od dôstojníka na jeho pozícii sa žiadalo, aby v situácii, keď ide o minúty, bez zaváhania „stlačil červený gombík“, a nie aby sám niečo posudzoval. Petrov nielenže nedostal vyznamenanie, ale po roku bol nútený odísť do civilu.

Jeho príbeh sa stal známym až v roku 1998 po tom, čo generál Votincev opísal udalosti z 26.septembra 1983 vo svojich pamätiach. Petrov za svoj čin dostal niekoľko ocenení a v roku 2014 bol o ňom natočený film Muž, ktorý zachránil svet (The Man Who Saved the World).

Able Archer 83

V polovici októbra 1983 sovietski agenti hlásili ústrediu, že americké vojenské základne po celom svete boli uvedené do stavu zvýšenej bojovej pohotovosti. O dva týždne na to sovietske satelity zaznamenali zvýšenú vládnu komunikáciu medzi USA a Veľkou Britániou. Pohotovosť na základniach aj zvýšená komunikácia medzi Londýnom a Washingtonom zapadali do konceptu RJAN a boli KGB vyhodnotené ako možná príprava na nečakaný jadrový útok.

Pohotovosť na základniach pritom bola „len“ reakciou na nedávny útok na amerických námorných pešiakov v Bejrúte a zvýšená britsko-americká komunikácia bola dôsledkom invázie USA na Grenadu, kde miestna prokomunistická vláda zadržiavala ako rukojemníkov amerických študentov. Briti vyjadrovali s inváziou nespokojnosť, pretože ostrovný štátik patril do Britského spoločenstva národov a Američania akosi opomenuli vládu Jej Veličenstva o svojich zámeroch informovať.

Na november malo NATO naplánované každoročné cvičenie Able Archer (angl. zdatný lukostrelec). Zámerom cvičenia bolo zdokonaliť štábne a komunikačné postupy pri nasadení jadrových zbraní. Cvičenia sa nezúčastňovali bojové jednotky ani technika. Able Archer ale bolo záverečným prvkom komplexu asi tucta cvičení pod súhrnným názvom Autumn Forger 83 (angl. jesenná vyhňa) a v rámci jednotlivých cvičení už dochádzalo aj k nasadeniu nemalých vojenských jednotiek. Z USA do Európy bola dokonca letecky presunutá jedna celá divízia a precvičoval sa aj presun veliteľských štruktúr z trvalých na záložné posty.

Prípravná fáza cvičenia začala 4. novembra. Fiktívny konflikt mali spustiť nepokoje v Juhoslávii, kde sa v tom čase už naozaj začínali prejavovať odstredivé tendencie, ktoré uvoľnila smrť dlhoročného juhoslovanského vodcu Josipa Broza Tita.

Podľa scenára cvičenia mal Sovietsky zväz do juhoslovanských udalostí začať vojensky zasahovať. To malo následne viesť k zásahu NATO a vypuknutiu konfliktu za použitia konvenčných a chemických zbraní, v ktorom malo NATO boj s oveľa početnejšími obrnenými silami Varšavskej zmluvy začať prehrávať. Hroziaca porážka mala vyústiť do rozhodnutia NATO nasadiť jadrové zbrane.

Aby cvičenie bolo čo najrealistickejšie, v roku 1983 bolo do scenára zapracovaných viacero zmien. Jednou zo zmien bolo, že politické štruktúry, ktoré mali autorizovať jadrový úder, tentokrát neimitovali vojaci, ale do cvičenia boli zapojené aj sekretariáty niektorých kľúčových politikov, napr. britského ministra obrany.

Sovietska rozviedka cvičenie so znepokojením sledovala a zmeny v obvyklom scenári jej neunikli. V duchu toho, čomu sa dodnes hovorí „maskirovka“, práve sovietske vedenie s obľubou maskovalo prípravy na svoje invázne operácie vojenskými cvičeniami. Stalo sa tak v Československu v auguste 1968 aj v Afganistane v roku 1979. A takéto správanie sa očakávalo aj od nepriateľského západu.

Andropovovi na pokoji nepridalo ani to, že do výkonnej fázy, teda do samotnej simulácie jadrového úderu, cvičenie prechádzalo práve na najväčší komunistický sviatok 7. novembra. V ten deň si celý východný blok pripomínal výročie boľševického prevratu (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie) z roku 1917. V Sovietskom zväze sa sviatok slávil s takou vervou a pompou, že v krajine sa každoročne v ten deň takmer zastavil život. Podľa sovietskej vojenskej doktríny bol najvhodnejším termínom na nečakaný útok práve nejaký veľký sviatok protivníka. Zo sovietskeho pohľadu všetko vyzeralo tak, že NATO s nimi práve teraz hrá ich vlastnú hru.

Na krok od skazy

Piateho novembra bola sovietskym rezidentúram distribuovaná urgentná tzv. šifrovka, v ktorej sa hovorilo, že v priebehu nasledujúceho týždňa môže dôjsť zo strany NATO k jadrovému útoku. V pondelok 7. novembra boli sovietske strategické raketové sily a rakety stredného doletu uvedené do stavu najvyššej bojovej pohotovosti.

Andropov po povinnej účasti na oslavách VOSR v Moskve odletel akoby na dovolenku do Kislovodska na predhorí Kaukazu. Dlho tam ale nepobudol, pretože obratom tajne letel späť. Generálny tajomník trpel na závažné ochorenie obličiek a potreboval pravidelne dialýzu. Jeho zdravotný stav mu nedovoľoval úradovať z Kremľa, preto s predstihom bolo pre neho pripravené jedno celé poschodie na klinike najvyššieho sovietskeho vedenia v Kunceve na okraji Moskvy. Ťažko chorý Andropov sa rozhodol zotrvať na kuncevskej klinike a spojku s politbyrom mu robil jeho najmladší člen Michail Sergejevič Gorbačov.

Minister obrany Ustinov sa nasťahoval do bunkra niekoľko poschodí pod budovou ministerstva a náčelník generálneho štábu maršal Nikolaj Ogarkov sa premiestnil do jedného z tajných podzemných veliteľských centier mimo Moskvy. Na každý post odpalu rakiet sa dostavil zvláštny dôstojník KGB, ktorý mal dozrieť na to, že tentokrát nikto nebude s odpálením rakiet váhať.

A potom sa stalo niečo, čo priviedlo svet na skutočnú hranicu apokalypsy. V noci zo 7. na 8. novembra NATO zmenilo komunikačné kódy. Sovieti staré kódy vedeli čiastočne dešifrovať a zrazu zostali ako slepí. Zmena kódov bola braná ako potvrdenie bezprostrednej hrozby skutočného jadrového útoku. V sovietskom politbyre zavládla skutočná panika.

V podzemnom bunkri NATO v belgickom Mons zatiaľ cvičenie Albe Archer plynulo pokračovalo a jeho účastníci nemali ani potuchy o tom, akú paniku v Moskve vyvolávajú. Komunikačné kódy boli zmenené presne podľa upraveného „realistického“ scenára pred tým, než veliaci generál cvičenia požiadal politické štruktúry o autorizáciu simulovaného jadrového útoku.

Lenže sovietske rezidentúry v tom čase práve dostávali urgentnú šifrovanú správu, že jadrový útok NATO sa očakáva v najbližších 48 hodinách. Šéf londýnskej rezidentúry KGB Oleg Gordijevskij neskôr uviedol, že sa cítil ako v zlom sne. Oni sa chystali na vojnu a za oknom jeho kancelárie nič zlé netušiaci Londýnčania normálne chodili do práce a do obchodov.

Aj keď Andropov západ podozrieval z toho najhoršieho, ani on nechcel vyvolať svetovú vojnu. Teraz stál pred dilemou, čo robiť. Miatla ho skutočnosť, že stav bojovej pohotovosti NATO stále zotrvával v stave DEFCON 5, čo znamenalo, že americké, britské a francúzske jadrové rakety zotrvávali v základnom móde pohotovosti. Stále tu existovala možnosť, že ide naozaj len o cvičenie, ale rovnako bol odhodlaný nezopakovať Stalinovu chybu a nenechať sa protivníkom zaskočiť.

Andropov tušil, že ak by uviedol do bojovej pohotovosti aj svoje tankové divízie, špionážnym satelitom by to neuniklo. NATO by muselo adekvátne reagovať a inú účinnú obranu ako taktické jadrové zbrane voči obrovskej mase sovietskych tankov nemalo.

Andropov a Ustinov sa napokon rozhodli uviesť do stavu najvyššej bojovej pohotovosti „iba“ protivzdušnú obranu. V praxi to znamenalo, že sovietske stíhačky sa zo zodolnených hangárov presunuli na prahy vzletových dráh. Piloti sedeli v kokpitoch a pravidelne pretáčali motory, aby v prípade poplachu boli vo vzduchu do minúty.

Najvyššia pohotovosť sa týkala výlučne stíhacích lietadiel. Keby sa na prahoch dráh objavili bombardéry s podvesenými jadrovými raketami a bombami, malo by to rovnaký efekt, ako vyvedenie tankových divízií do nástupných priestorov.

Najvyššiu bojovú pohotovosť medzikontinentálnych balistických rakiet umiestnených v podzemných silách americké špionážne satelity nedokázali zachytiť, ale aktivity mobilných odpaľovacích zariadení rakiet stredného doletu a protivzdušnej obrany samozrejme áno.

Generál Leonard H. Perroots. Foto: Wikimedia.org

Službukonajúci generálporučík Leonard H. Perroots na vrchnom veliteľstve síl NATO v Európe (SHAPE – Supreme Headquater of Allied Power in Europe) prijal informácie o pohyboch rakiet SS-20 a sovietskych stíhačkách na prahoch dráh. Generál zhodnotil situáciu a... neurobil nič. Neskôr to vysvetľoval tým, že mal „gut instict“ (niečo ako „ciťák v črevách“), že by to nebolo dobré. Je naozaj ťažké domyslieť, ako by zareagovalo valiacimi sa udalosťami do krajnosti vystresované sovietske politbyro, keby NATO zareagovalo zvýšením stupňa bojovej pohotovosti.

Špióni zachraňujú svet

V neprehľadnej situácii sa ústredie KGB rozhodlo použiť „žolíka“. Bol ním agent Topaz. Pod týmto krycím menom sa skrýval Rainer Rupp – Nemec zastávajúci vysoký post v štruktúrach velenia NATO v Bruseli. Rupp bol ľavicového zmýšľania a už roky pracoval pre HVA (Hauptverwaltung Aufklärung) – východonemeckú spravodajskú službu.

Topaz podvečer 8. novembra dostal naliehavú žiadosť, aby potvrdil alebo vyvrátil prípravu NATO na jadrový útok. Žiadosť bola natoľko urgentná, že mal nariadené použiť špeciálne komunikačné zariadenie, ktorým bol vybavený práve pre situácie, keď bola vyžadovaná promptná odpoveď. Išlo o zariadenie maskované ako kalkulačka, do ktorého agent nahral zašifrovanú správu a zariadenie ju skomprimovalo do niekoľkosekundového elektronického impulzu. Tento impulz agent prehral do slúchadla obyčajného telefónu. Prijímateľ na druhej strane impulz nahral, „rozbalil“ a dešifroval. Topaz samozrejme netelefonoval do Moskvy, ale do konšpiračného bytu v Bruseli, kde správu netrpezlivo čakal jeho riadiaci dôstojník.

Topaz síce o cvičení Able Archer 83 nevedel viac než to, že normálne prebieha, ale jeho správa odoslaná nasledujúci deň hovorila, že ústredie NATO funguje úplne normálne a nič nenasvedčuje prípravám na jadrový útok. Že by Topaz mohol mať pravdu, napovedalo aj to, že prezident Reagan s celým svojím tímom krátko nato odletel na mediálne veľmi sledovanú návštevu Japonska.

V piatok 11. novembra popoludní vyšlo z podzemného bunkra pri Mons niekoľko tuctov dôstojníkov NATO, ktorí práve úspešne zavŕšili každoročné niekoľkodňové štábne cvičenie Able Archer. Väčšina z nich nemala inú myšlienku, než dať si sprchu a konečne sa poriadne vyspať. Koniec sveta sa našťastie nekonal. Nasledujúce dni sa do hangárov vrátili aj sovietske stíhačky a pohotovosť raketových síl bola znížená.

Ako prvá sa k poznaniu, že cvičenie Able Archer 83 takmer spôsobilo jadrovú vojnu, dopracovala britská SIS (Secret Inteligence Service, v populárnej literatúre a bondovkách označovaná tiež historickou skratkou MI6). Zdrojom šokujúcich informácií nebol nikto iný ako šéf londýnskej rezidentúry KGB plukovník Gordijevskij, ktorý pracoval pre SIS. Gordijevskij informoval, akú paniku v sovietskom vedení cvičenie vyvolalo a poskytol aj otázky a inštrukcie, ktorými ústredie KGB bombardovalo svojich agentov. Keď sa s jeho správou oboznámila britská premiérka, bola otrasená z toho, ako blízko k sebazničeniu bol svet pred niekoľkými dňami.

Šéf SIS mal o Gordijevského správe informovať aj „bratrancov“ zo CIA. Tí britské zistenia striktne odmietli. K zlomu došlo, až keď sa k materiálom dostal prezidentov poradca pre národnú bezpečnosť Robert „Bud“ McFarlan. Obišiel šéfa CIA a o Gordijevského správe informoval prezidenta Reagana. Prezident zostal šokovaný. Ako sa neskôr vyjadril, ani vo sne by mu nenapadlo, že „niekto na svete si môže vážne myslieť, že USA by spáchali niečo také ako prekvapivý jadrový útok“!

V USA v tom čase práve prebiehala prezidentská kampaň a pod vplyvom udalostí z novembra 1983 bola Reaganova rétorika tentokrát o poznanie miernejšia. Reagan dokonca so sebadôverou jemu vlastnou vyhlásil, že by stačilo „pár minút otvoreného rozhovoru so sovietskym generálnym tajomníkom medzi štyrmi očami a bolo by po hrozbe jadrovej vojny“. Ale aj tak sa mu o pár mesiacov podaril lapsus, keď v jednom z rádií pri skúške mikrofónu miesto obvyklého „jeden, dva, tri...“ zahlásil: „Drahí Američania,... práve som vydal rozkaz na bombardovanie ZSSR.“ Záznam, samozrejme, unikol a bol z toho škandál. V americko-sovietskych vzťahoch ale už svitalo na lepšie časy.

Štart najväčšej sovietskej medzikontinentálnej rakety SS-18 Satan (R-36M). Foto: Wikimedia.org

Andropov umrel v septembri 1984. Na poste generálneho tajomníka ho vystriedal bývalý Brežnevov dôverník Konstantin Černenko, ktorého zdravotný stav bol len o málo lepší. Trápila ho astma a rozdutie pľúc. Počas osláv VOSR v novembri 1984, celý svet jeho žalostný stav nielen videl, ale cez mikrofón, ktorý zachytil zvuky vychádzajúce z Černenkových chorých pľúc, aj počul.

Bolo jasné, že Černenko dlho vládnuť nebude. Spravodajské služby a bezpečnostní analytici po celom svete sa pokúšali uhádnuť, kto bude jeho nástupcom. Iniciatívy sa opäť chytili Briti. Zaujal ich Andropovov protežant Michail Gorbačov, ktorý po tom, čo skonal aj minister obrany Ustinov, bol veľmi horúcim kandidátom na post generálneho tajomníka. Briti využili, že Gorbačov mal v politbyre na starosti medzinárodné vzťahy. Vďaka tomu mohol britský veľvyslanec bez narušenia diplomatického protokolu obísť ministra zahraničia Gromyka a osobne pozvať Michaila Sergejeviča na návštevu Veľkej Británie. Veľvyslanec diskrétne zdôraznil, že ak bude pozvanie prijaté, hosť môže počítať s osobným prijatím u britskej ministerskej predsedníčky. Tomu sa nedalo odolať. Návšteva dopadla excelentne.

Leviu zásluhu na tom mal plukovník Gordievskij, ktorý s asistenciou SIS dodal ústrediu takmer dokonalé podklady k témam, ktoré Gorbačova zaujímali. A fungovalo to aj opačne. Gordijevskij do materiálov podsunul témy, ktoré zase zaujímali vládu Jej Veličenstva. Spokojní boli všetci. A Margaret Thatcherová pri stretnutí s prezidentom Reaganom nezabudla spomenúť, že práve Gorbačov by mohol byť tým mužom, s ktorým by sa v budúcnosti dalo rozumne jednať.

Černenko skonal 10. marca 1985 a už na druhý deň bol za nového generálneho tajomníka zvolený skutočne Michail Gorbačov. Bez ohľadu na oteplenie vzájomných vzťahov, ku ktorému vzápätí naozaj došlo, studená vojna zatiaľ ešte neskončila. Američania síce s menšou intenzitou, ale stále skúšali svoje PSYOPS. A KGB sa práve v čase, keď sa Gorbačov ujímal vlády, podaril kapitálny úlovok.

K špionáži pre KGB sa doslova prihlásil šéf sovietskej sekcie CIA Aldrich Ames. V nasledujúcich rokoch sa mu podarilo takmer rozvrátiť americké spravodajské operácie proti Sovietskemu zväzu. Ames nespolupracoval s KGB z ideologických pohnútok, ale len a len pre peniaze. Za deväť rokov svojej špiónskej činnosti zinkasoval vyše 2,5 milióna dolárov. Do rúk KGB a tým na smrť vydal vyše dvadsať sovietskych občanov spolupracujúcich s americkými službami.

Ames sa stal takmer osudným aj Gordijevskému. Síce nepoznal jeho totožnosť, ale vedel KGB poskytnúť dosť indícií, aby Gordijevskij upadol do podozrenia. Keď sa okolo neho v júli 1985 začala sťahovať slučka, podarilo sa mu skryto vyslať núdzový signál. SIS okamžite spustila únikový plán. Na konci dychberúcej operácie sa odhaleného dvojitého agenta zabaleného do nepriedušnej termofólie (aby ho nezacítili psy a neodhalili termokamery) podarilo v kufri auta prepašovať do Fínska.

Na západe bol Gordijevskij prijatý ako hrdina. Dostal vyznamenanie od kráľovnej Alžbety, na audiencii ho prijal prezident Reagan a vydal niekoľko úspešných kníh. Na otázku, čo ho viedlo k tomu, že on, privilegovaný dôstojník KGB, sa obrátil proti sovietskemu režimu, Gordijevskij odpovedal, že momentom, keď pochopil obludnosť režimu, ktorému slúžil, bol 21. august 1968.

Rainer Rupp, alias agent Topaz, bol odhalený až tri roky po páde Nemeckej demokratickej republiky. Odsedel si dvanásť rokov za špionáž a ešte donedávna bol aktívny v nemeckých extrémne ľavicových hnutiach.

Vo februári 1994, po niekoľkoročnom intenzívnom pátraní po zdroji únikov roky sužujúcich CIA, americká FBI zatkla aj Aldricha Amesa. Doživotný trest bez možnosti prepustenia za špionáž a vlastizradu si odpykáva vo federálnej väznici Terre Haute v Indiane.

Nadriadení sa s originálnym vysvetlením generála Perrotsa, ktorým zdôvodnil svoju nečinnosť onej novembrovej noci roku 1983, stotožnili. O dva roky neskôr jeho správny úsudok ocenil aj prezident Reagan a vymenoval ho za riaditeľa vojenskej spravodajskej agentúry DIA (Defence Intelligence Agency).

Napokon sa aj skeptická CIA dopracovala k poznaniu, že v priebehu cvičenia Able Archer 83 sa svet ocitol tak blízko jadrovej vojny ako počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962. Udalosti z novembra 1983 dokonca bývajú hodnotené ako nebezpečnejšie, pretože kým v roku 1962 si obe strany hrozbu vypuknutia jadrovej vojny zreteľne uvedomovali, o dvadsaťjeden rokov neskôr západ ani len netušil, že Sovietsky zväz drží prst na pomyselnej spúšti. Neschopnosť odhaliť akútny pocit ohrozenia, ktorý v sovietskych predstaviteľoch vyvolávali aktivity USA a NATO a ktorý v novembri 1983 určoval konanie vedenia Sovietskeho zväzu, je hodnotená ako vážne zlyhanie spravodajských služieb.