Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. december 2019

Útok na palác Tadžbeg – prvý deň sovietsko-afganskej vojny

Sovietska invázia do Afganistanu bola pre svet prekvapením. Ako už niekoľkokrát predtým, Moskva ani tentoraz nenapadla nepriateľský štát, ale krajinu, ktorá Sovietsky zväz považovala za spojenca.
Útok na palác Tadžbeg – prvý deň sovietsko-afganskej vojny

Palác Tadžbeg, kde sa začala sovietska invázia do Afganistanu.

 

Z dnešného pohľadu by sa mohlo javiť, že do roku 1979 v Kábule vládol voči Moskve nepriateľský režim, ale opak je pravdou. Afganistan mal v sovietskej zahraničnej politike vždy zvláštne postavenie. Sovietske Rusko bolo vôbec prvým štátom, ktorý uznal nezávislý Afganistan vyhlásený v roku 1919 po tzv. tretej anglo-afganskej vojne. Sovietsko-afganské vzťahy boli od samého začiatku existencie oboch štátov veľmi priateľské a to bez ohľadu na to, kto práve vládol v Kremli alebo aký režim panoval v Kábule.

Moskva vcelku nezištne poskytovala zaostalému štátu materiálnu a humanitárnu pomoc. „Šuraví“, ako Rusov volajú miestni, sa v Afganistane až do osudného konca roku 1979 tešili pomerne veľkým sympatiám. Niežeby Sovietsky zväz z času na čas do vnútorných záležitostí Afganistanu nezasiahol, ale išlo o zásahy diskrétne, časovo obmedzené a hlavne, vždy na podporu panujúceho režimu. Úprimne povedané, centrálna afganská vláda aj tak zvyčajne kontrolovala akurát Kábul a hlavné mestá provincií. Vidiek a najmä horské oblasti žili svojím životom podľa kmeňových tradícií. Môže sa to javiť ako primitívne a zastaralé, ale fungovalo to.

Za vrchol sovietsko-afganských vzťahov možno označiť obdobie medzi rokmi 1973 až 1978. V marci 1973 premiér a súčasne kráľov príbuzný Mohammed Daúd Chán využil neprítomnosť monarchu a za pomoci sprisahaných dôstojníkov vyhlásil republiku. Po štyridsiatich rokoch panovania zosadený kráľ Mohammed Záhir Šáh prežil nasledujúcich takmer tridsať rokov v exile. Stovky prívržencov monarchie bolo uväznených, ale pre obyčajných obyvateľov a kmene v horách sa v podstate nič nezmenilo. V Moskve vzali prevrat na vedomie a je pravdepodobné, že buď od samotného Daúda, alebo vďaka Ľudovo-demokratickej strane Afganistanu (PDPA) o ňom vedeli vopred, ale nezasiahli. PDPA bola v podstate stranou komunistickou a bezvýhradne oddanou Moskve. Kremeľskí vládcovia však mali na afganských súdruhov dosť rezervovaný názor, preto PDPA síce podporovali, ale nijako zvlášť neprotežovali.

K spokojnosti Moskvy, Daúd spoluprácu so ZSSR ešte prehĺbil. Sovieti stavali školy, nemocnice a elektrárne. V sovietskych vojenských školách sa objavili stovky mladých afganských dôstojníkov. Nový prezident do svojej krajiny zase pozval sovietskych vojenských poradcov. Rusom to na popularite neubralo. Naopak, návšteva sovietskeho poradcu bola pre prominentné kábulské rodiny prestížnou udalosťou. Afganskí dôstojníci sa zo sovietskych škôl vracali plní nadšenia a obdivu k „Šuravím“, čo ešte posilňovalo sovietsky vplyv.

Vďaka tomu v armáde postupne rástol vplyv donedávna nepočetnej PDPA. Vodcom strany bol Núr Muhammad Tarákí, ktorý jediný požíval v Kremli aký-taký rešpekt. Stranou chronicky zmietali frakčné boje a v roku 1966 došlo k zásadnému rozkolu. Vznikli dve vzájomne sa neznášajúce frakcie. Chalk (Národ) viedol Tarákí a na čele frakcie Parčam (Zástava) stál Babrak Karmal. V strane tak boli dve vedenia a dva ústredné výbory. Len tlak Moskvy a v medzinárodnom komunistickom hnutí nekompromisne presadzované pravidlo, že v každej krajine môže byť len jedna komunistická strana, zabránil úplnému rozpadu PDPA.

Tarákí našiel veľmi schopného pomocníka v Hafizulláhovi Amínovi, ktorý sa ukázal nadmieru schopným organizátorom a postupne okolo seba vytvoril silnú skupinu zloženú z dôstojníkov armády a tajnej služby. Počas prevratu PDPA podporila Daúda a teraz za svoju pomoc požadovala uskutočnenie pozemkovej reformy a reformu vzdelávania, ktoré bolo stále prevažne v rukách islamských mulláhov. Ale Daúdovi sa do takýchto experimentov pochopiteľne nechcelo. Medzi Daúdom a PDPA preto postupne rástlo napätie. Obidve, resp. všetky tri strany, ak vezmeme do úvahy obe frakcie v PDPA, pritom žili v presvedčení, že majú podporu Moskvy. S tou podporou to však bolo zložitejšie.

Babrak Karmal.

Na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia sa začal zhoršovať zdravotný stav sovietskeho vodcu Leonida Iljiča Brežneva. Médiá niekedy vykresľujú Brežneva ako takmer dementného starého muža, ale to je hrubé nepochopenie toho, ako to v Kremli za jeho čias fungovalo. Brežnevova pracovná výkonnosť samozrejme pre chorobu rapídne klesala, preto rutinnú agendu spravovania rozľahlého impéria prenechával svojim kolegom z politbyra. Z nich sa postupne sformovala tzv. silná štvorka, ktorú tvorili vrchný stranícky ideológ Michail Suslov, minister zahraničia Andrej Gromyko, minister obrany Dmitrij Ustinov a predseda KGB Jurij Andropov.

Ale Brežnev si do poslednej chvíle udržiaval výhradnú kontrolu nad strategickými záležitosťami a čo bolo pre silne centralizovaný sovietsky režim podstatné, aj nad personálnymi záležitosťami tzv. nomenklatúry – t. j. menovaním vyšších straníckych a štátnych funkcionárov. O tom, že v nomenklatúrnych záležitostiach sa nevyplatí liezť Brežnevovi do revíru sa presvedčil aj sám Andropov. V januári 1982, teda len trištvrte roka pred Brežnevovou smrťou umrel druhý muž v štáte (oficiálne 2. tajomník ÚV KSSZ) Suslov. Na jeho miesto sa predral Andropov a myslel si, že nebude veľký problém zariadiť, aby KGB po ňom prebral jeho priateľ Čebrikov. Lenže Brežnev bol iného názoru. Myslel si, že by tým príliš vzrástla Andropovova moc a do kresla šéfa KGB bez zaváhania vymenoval svojho starého priateľa generála Fedorčuka. Andropov pochopil a stiahol sa.

Afganistan v tom čase nepatril medzi priority generálneho tajomníka, preto v tejto oblasti sa členovia politbyra mohli realizovať takmer voľne. Výsledkom bolo, že Gromykovo ministerstvo zahraničia podporovalo Daúda, Tarákí žil v tom, že má podporu sovietskej armády, a Andropov s jeho KGB čím ďalej, tým viac presadzoval Babraka Karmala.

Aprílová revolúcia

S jedlom rastie chuť a na jar 1978 PDPA, ktorá dočasne utlmila vnútorné spory, začala pomýšľať na prevzatie moci. Impulzom k udalostiam, ktoré vošli do histórie ako Aprílová revolúcia, bolo zavraždenie parčamského politika Akbara Chybéra. Tentoraz už ale bolo krvi oveľa viac. Jednotky vedené chalkistickými dôstojníkmi vzali prezidentský palác útokom a prezident Daúd a jeho brat Naim padli pri jeho obrane s pištoľami v rukách. Spolu s nimi bol na mieste povraždený aj tucet ich príbuzných.

V Moskve sa cítili udalosťami zaskočení, ale v duchu súdružskej solidarity PDPA diplomaticky podporili a novú vládu uznali. Tarákí sa stal predsedom Revolučnej rady (prezidentom) a súčasne premiérom, Karmal zástupcom predsedu Revolučnej rady a Amín ministrom zahraničia. Mier medzi Chalkom a Parčamom ale netrval dlho. Karmal bol už na konci júna z vlády odstránený a premiestnený do socialistického Československa ako veľvyslanec. Fakticky šlo ale o exil. Že tento malý prevrat prežil, mohol ďakovať len ochrannej ruke KGB.

PDPA začala nekompromisne a bezohľadne presadzovať svoj program. Rozbehla sa grandiózna pozemková reforma a v krajine, kde vládla 90-percentná negramotnosť, bola zavedená povinná školská dochádzka – a to aj pre ženy. Lenže všetky reformy sa vykonávali násilne a bez rozmyslu. Namiesto toho, aby sa pozemková reforma sústredila na desiatky najväčších vlastníkov pôdy, dopadla aj na stovky tisícov poväčšine nijak zámožných pastierov a roľníkov. Zo dňa na deň presadené zrušenie náboženských škôl a nariadenie výuky aj pre dievčatá, vyvolalo zúrivý odpor na bigotne religióznom vidieku. Reakciou na odpor boli represie. Policajné a armádne jednotky sa objavili aj na územiach, kde s tichým súhlasom doterajších režimov svoju autoritu uplatňovali výhradne kmeňoví náčelníci.

V krajine začali prepukať lokálne povstania a vzbury. V Kremli s narastajúcim nepokojom sledovali, ako Afganistan postupne zachvacuje nepokoj. Pokúšali sa Tarákímu a Amínovi dohovárať a presviedčali ich, aby tempo reforiem zvoľnili. Tí ale nechápali, čo po nich moskovskí súdruhovia vlastne chcú. Veď oni predsa robia len to, čo sami ruskí boľševici robili pred šesťdesiatimi rokmi. A keď Amín pred jedným sovietskym diplomatom sebavedomo vyhlásil, že to, čo sovietskym súdruhom trvalo šesťdesiat rokov, oni v Afganistane zvládnu za päť, znepokojenie prešlo do obáv. Represie tvrdo zasiahli aj frakciu Parčam a počet obetí chalkistického teroru šiel do desiatok tisíc. Moskve začala dochádzať trpezlivosť.

V auguste 1979 sa v meste Herát vzbúrila jedna celá divízia afganskej armády (5000 vojakov) a vzbúrenci ovládli mesto a okolie. Bezradný Tarákí volal predsedovi sovietskej vlády Kosyginovi a naliehavo žiadal o ozbrojenú intervenciu. Kosygin bol ochotný mu sľúbiť zbrane a materiál (dokonca zadarmo), ale odmietal poslať vojakov. Pritom si uvedomil, že Tarákí neverí vlastnej armáde a ani netuší, koľko vojska má vlastne režim k dispozícii. Tarákí totiž na takéto otázky apaticky odpovedal: „Spýtajte sa vašich poradcov u nás. Tí vedia...“

Do toho prišli fatálne rozpory medzi Tarákím a Amínom. Amín sa po vypudení Karmala ujal funkcie premiéra a ministra obrany. Na jednej strane propagandisticky budoval Tarákího kult osobnosti, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani kórejský vodca Kim Ir Sen, ale na druhej strane systematicky podkopával jeho mocenskú pozíciu. Tarákí síce panoval, ale v skutočnosti vládol Amín. Tarákí si to uvedomil, ale všetky predchádzajúce roky, keď Amínovi prenechával organizačnú prácu a budovanie mocenského aparátu, teraz pracovali proti nemu. A to ešte nevedel, že aj veliteľ jeho ochranky pracuje pre Amína.

Tarákí začal mať obavy o svoju bezpečnosť. Opakovane žiadal Moskvu, aby poslala do jeho krajiny vojsko. A tiež žiadal, aby sa sovietski vojaci postarali o jeho bezpečnosť. Na námietku, že svet by to bral ako intervenciu, reagoval nápadom, že keď sa sovietski vojaci uzbeckej alebo tadžickej národnosti prezlečú do afganskej uniformy, nikto ich od originálnych Afgancov nerozozná. Napodiv, nápadu sa chytila sovietska vojenská spravodajská služba GRU a začala cvičiť tzv. moslimský prápor (oficiálne 154. samostatný oddiel špeciálneho určenia) zložený zo zvlášť vybraných  vojakov práve z radov sovietskych Uzbekov, Tadžikov a Turkménov. Veliteľom práporu, ktorý mal v nastávajúcich udalostiach zohrať veľmi dôležitú rolu, sa stal čerstvo povýšený major specnazu (sovietske jednotky špeciálneho určenia) Chabibdžan Cholbajev – sám čistokrvný Uzbek.

Keď sa Tarákí 1. septembra 1979 vracal z konferencie Hnutia nezúčastnených krajín, zastavil sa na pár dní v Moskve, kde ho prijal Brežnev. Tarákí sa Brežnevovi posťažoval na Amína a sovietsky vodca tentoraz zareagoval s pochopením. Svoju rolu zrejme zohral, fakt, že KGB zásobovala politbyro informáciami o tom, že Amín sa tajne kontaktuje s Američanmi. Americká CIA samozrejme na udalosti v Afganistane reagovala zvýšeným záujmom, ale zatiaľ sa obmedzovala len na logistickú a finančnú podporu vznikajúcim mudžahedínom. A aj to len prostredníctvom pakistanskej tajnej služby ISI (operácia Cyclone). Dodávky zbraní prišli na radu až po sovietskej invázii.

Brežnev Tarákího ubezpečil, že kým sa vráti domov, s Amínom už problém nebude. O to väčšie bolo Tarákího zdesenie, keď ho na kábulskom letisku pri návrate do vlasti vítal práve Amín. Agent KGB mal podať Amínovi jed, ten ale nezapôsobil, ako mal. Jeho účinky vraj zneutralizovala coca-cola, ktorú Amín vypil po bohatej večeri. Amín nemal ani najmenšie podozrenie, že o život mu usilujú sovietski priatelia. Keď mal onoho kritického večera zdravotné problémy, obrátil sa s neotrasiteľnou dôverou na lekára sovietskeho veľvyslanectva, ktorý sa bežne staral o zdravotný stav afganského najvyššieho vedenia. Lekár neinformovaný o akcii KGB dostál Hippokratovej prísahe a Amínova nevoľnosť po čase ustúpila.

Po zlyhaní atentátu Moskva urobila ešte jeden pokus protivníkov zmieriť. Stretnutie sa malo uskutočniť 14. septembra v Tarákího rezidencii. Keď Amín so sprievodom vystúpili z áut, niektorý z Tarákího ochrankárov na nich vystrelil. Amínova ochranka paľbu opätovala a okamžite zatlačila Amína späť do auta. Na zemi zostal ležať zastrelený veliteľ Tarákího ochranky. Dodnes nie je objasnené, čo sa vlastne stalo. Či išlo o nepodarený pokus o atentát zo strany Tarákího alebo o  divadlo zohrané Amínom, aby sa stretnutie zmarilo. Druhý variant by podporovala smrť veliteľa Tarákího ochranky, z ktorého sa stal nepohodlný svedok, a preto musel byť umlčaný.

Keď Tarákí videl, ako Amínovo auto vysokou rýchlosťou uniká z paláca, rezignovane sa zrútil do kresla a vzdychol: „To je koniec!“ Nemýlil sa. V priebehu 24 hodín bol vo svojom paláci izolovaný a fakticky sa ocitol v domácom väzení.

Zasadnutie ústredného výboru PDPA 16. septembra odhlasovalo odvolanie Tarákího zo všetkých funkcií a vylúčenie zo strany. Miesto hlavy štátu zaujal Amín. Tarákí dobre poznal Amína a o svojom ďalšom osude si nerobil ilúzie. 9. októbra do jeho izby vošiel zástupca náčelníka Amínovej ochranky Ruzí spolu s dvoma ďalšími ľuďmi a oznámil mu, že ho idú previesť na bezpečnejšie miesto. Tarákí pochopil. Požiadal len, aby jeho osobné veci a peniaze boli odovzdané rodine. Po spútaní rúk sa dal odviesť do inej miestnosti. Tam ho ochrankári položili na matrac, kľakli mu na nohy a Ruzí zvrhnutého prezidenta udusil vankúšom.

Brežnev zúril. Sľúbil Tarákímu bezpečnosť a Amínov čin bral ako osobnú urážku a zradu. K hraniciam s Afganistanom bola presunutá výsadková divízia a moslimský prápor sa začal pripravovať na odlet. Navonok sa ale sovietska politika voči Afganistanu nezmenila a nič netušiaci Amín niekoľkokrát zopakoval starú Tarákího žiadosť o sovietsky vojenský zásah v Afganistane a tiež o posilnenie svojej ochrany sovietskymi vojakmi. Tentoraz sa sovietske vedenie rozhodlo žiadostiam o posilnenie jeho ochrany akože vyhovieť.

Príprava na intervenciu

Začiatkom decembra 1979 bol na letisko Bagrám premiestnený 345. gardový výsadkový pluk, čo nič netušiaci Amín prijal ako výraz sovietskej podpory. Krátko na to sa do Kábulu cez Bagrám presunul aj moslimský prápor. Jeho príslušníci boli oblečení do afganských uniforiem bez hodnostného označenia. Oficiálne sa prápor mal postarať o vonkajší kruh ochrany Amínovho sídla v paláci Tadžbeg.

O intervencii do Afganistanu bolo rozhodnuté na zasadnutí politbyra 12. decembra 1979. Z členov politbyra bol proti iba premiér Kosygin. Brežnev jeho nesúhlas prijal s veľkou nevôľou. Proti bol ale aj náčelník generálneho štábu maršal Ogarkov. Vojenskou odbornosťou ženista Ogarkov si veľmi dobre uvedomoval, že Sovietska armáda je výborne vycvičená na grandiózne tankové operácie v otvorenom teréne západnej Európy, ale je naopak zúfalo nepripravená na vedenie vojenských operácií v členitom vysokohorskom teréne a úzkych údoliach Afganistanu. Medzi ním a Ustinovom došlo k nepeknému výstupu. Ogarkov ale nebol členom politbyra, ale „len“ ústredného výboru, preto nemal šancu rozhodnutie zvrátiť. Úlohu vypracovať plán invázie dostal Ogarkovov zástupca, armádny generál (neskorší maršal) Achromejev známy svojimi blízkymi vzťahmi s Ustinovom. Plán invázie do Afganistanu dostal kódové označenie „Bajkal 79“.

Ako prvý ale prišiel na rad nebojový plán KGB. V noci na 14. decembra bol na leteckú základňu Bagrám tajne prepravený Babrak Karmal, ktorý sa mal po Amínovom odstránení ujať vlády nad krajinou. Agenti KGB sa ešte raz pokúsili Amína otráviť. Jed tentokrát zaúčinkoval, ale Amín po predchádzajúcej pozitívnej skúsenosti opäť požiadal o pomoc lekárov zo sovietskeho veľvyslanectva. Prišli dvaja a čo ako to znie neuveriteľne, o ničom zlom netušiac, Amína opäť zachránili. Oslabený Amín bol síce na infúziách, ale pri vedomí. Babrak Karmal navlečený do sovietskej vojenskej uniformy musel byť na druhý deň tajne vrátený do Taškentu.

Bolo jasné, že inak ako silou to nepôjde. Veliteľom operácie bol menovaný plukovník GRU Nikolaj Kolesnik. Pripravovaný útok na palác Tadžbeg dostal krycie označenie „Štorm-333“, čo bolo zároveň heslo na zahájenie operácie. Keď prišli plukovník Kolesnik a major Cholbajev za veliteľom sovietskych poradcov v Afganistane generálom Magometovom a miestnym náčelníkom KGB Ivanovom s vypracovaným plánom operácie, tí plán útoku ústne schválili, ale nemali sa k tomu, aby to potvrdili aj podpismi. Kolesnik preto na okraj dokumentu napísal, že plán bol ústne schválený, ale zostáva nepodpísaný. Pri odchode zo stretnutia mal Kolesnik položartom povedať Cholbajevovi: „...a keď sa operácia prevalí, tak dám do hlásenia, že si to spískal ty v opitosti...“

Amínov palác sa nachádzal na juhozápadnom okraji Kábulu, mimo mestskej zástavby. Svahy kopca, na ktorom stál, boli upravené do terás. Terasy boli zamínované a k palácu viedla jediná serpentínová cesta. K západnému krídlu paláca ešte viedlo úzke schodisko. Okolo paláca bolo postavených sedem opevnených guľometných hniezd a na planine vedľa paláca boli zakopané tanky v tzv. vežovom postavení.

Z vonku palác bránila brigáda ochrany, ktorej súčasťou boli tankový prápor a 3 motorizované prápory kontrolujúce prístupy k palácu zo všetkých strán. 150-členná jednotka osobnej prezidentskej gardy držala stráž vnútri paláca. K tomu ešte treba pripočítať protilietadlový a technický oddiel rozmiestnené zhodou okolností neďaleko tábora moslimského práporu. Spolu to bolo viac než 3000 ozbrojených mužov.

Bolo jasné, že samotný moslimský prápor (538 mužov) toto sám nezvládne. Preto okrem dvoch špeciálnych jednotiek KGB Zenit a Grom (dokopy 55 mužov), Kolesnik dostal k dispozícii aj rotu výsadkárov s protitankovou čatou (cca 100 mužov). To ale stále predstavovalo početnú prevahu protivníka 5:1. Tú mala vyvážiť batéria samohybných štvorhlavňových 23 mm protilietadlových kanónov „Šilka“. Batéria sa spolu s oddielom granátometov mala postarať o palebnú podporu. To znamenalo umlčať guľometné hniezda, držať pod paľbou okná paláca a blokovať kasárne afganskej brigády, aby sa jej vojaci nemohli dostať k zbraniam.

Bolo jasné, že útok na Amínov palác bude krajne riskantná akcia. Veliteľ oddielu Zenit major Semjonov len nedávno na kameru priznal, že sa predpokladali až 50-percentné straty. O tom, aký je skutočný cieľ prítomnosti sovietskych jednotiek v Kábule, vedeli v tej chvíli okrem Kolesnika, jeho zástupcu Šveca a majora Cholbajeva už len veliaci dôstojníci jednotiek Grom a Zenit plukovník Bojarinov a major Semjonov.

Aby si Afganci „zvykli“ na pohyb sovietskej techniky a zároveň aby zakryli prípravy k útoku, Afgancom bolo oznámené, že najbližšie dni budú vykonávané nočné cvičenia s cieľom oboznámiť sa s terénom v okolí paláca. Fungovalo to. Po pár nociach už Afganci hluku motorov a presunom techniky venovali len minimálnu pozornosť. Rusi to ešte poistili početnými pozvaniami na posedenie pri vodke. Afganci pozvania prijímali s neskrývanou radosťou.

Inzercia

Podrobný popis vnútorných priestorov paláca poskytol vynikajúci spravodajský dôstojník so životopisom, za ktorý by sa nehanbil ani James Bond, generálmajor KGB Jurij Drozdov. Pri politickom školení tesne pred útokom sa politrukovi KGB podaril lapsus, keď jedným dychom tvrdil, že sovietske vojsko vstupuje do Afganistanu na Amínovo pozvanie, ale súčasne zdôvodňoval nutnosť jeho odstránenia tým, že je agentom CIA. Bojovníci specnazu mu hneď skočili do reči, že nech nehovorí hlúposti, lebo ak by bol Amín naozaj agentom CIA, na ochranu by si pozval americkú Deltu a nie ich. Na bojovom odhodlaní specnazovcov ale politrukove reči nezmenili nič.

Útok bol stanovený na štvrtok večer 27. decembra. Vo štvrtok afganskí vojaci zvyčajne dostávali priepustku, aby si išli domov vymeniť bielizeň a vziať zásoby potravín. Afganský erár totiž svojim vojakom poskytoval iba čaj. Sovietski vojaci boli stále v afganských uniformách. Aby sa odlíšili, uviazali si na ľavé rameno širokú bielu pásku. Okrem toho bolo dohodnuté rozpoznávacie heslo „Jaša!“ s odpoveďou „Miša!“. Cholbajev po rokoch spomínal, že v zápale boja to veľmi nefungovalo a vojaci sa v tme rozpoznávali tzv. matom – čo je veľmi špecifický a dosť vulgárny ruský slang. Tí, čo pobudli nejaký čas v Rusku, vedia, o čom je reč.

Prológom k útoku bolo prerušenie telefónneho spojenia paláca s ministerstvom obrany. Agenti KGB vedeli, že káblový spojovací uzol sa nachádza v kanálovej šachte pod jednou z kábulských ulíc. Nad šachtou na chvíľu zastalo auto s vyrezaným otvorom v podlahe. Agent odkryl veko kanála a spustil do neho časovanú nálož. Päť minút po tom, čo auto odišlo, bomba vybuchla. Explózia bola signálom k začiatku útoku.

Štorm-333!

Úlohou prvej bojovej skupiny vedenej zástupcom veliteľa moslimského práporu Sachatovom bolo zneškodniť zakopané tanky a blokovať 3. motorizovaný prápor palácovej ochrany. Skupina vyrazila na nákladných autách po ceste okolo paláca niečo po siedmej večer. Keď sa priblížili ku kasárňam afganského práporu, na svoje prekvapenie uvideli, že vojaci stoja nastúpení pred ubikáciami. Sachatov sa rozhodol zaimprovizovať. Jeho GAZ zastal neďaleko nastúpených vojakov a on žoviálne kývol na afganského veliteľa práporu, aby prišiel bližšie.

Keď Afganec v očakávaní priateľského rozhovoru podišiel k autu, specnazovci ho schmatli, vytiahli na korbu a spútali. Auto vzápätí vyrazilo vpred a  z jeho korby na prekvapených Afgancov za jazdy pálili kalašnikovy a granátomety. Za terénnou vlnou auto zastalo, vojaci vyskákali von a zaľahli. Časť Afgancov zutekala a zvyšok sa opevnil v kasárňach. Dvaja ostreľovači specnazu presnou paľbou zlikvidovali stráže pri tankoch. Akurát namiesto prieskumom hlásených dvoch, tam boli tanky štyri a dvojnásobný počet stráží. Sovieti mali prvého mŕtveho. Pri zneškodňovaní tankov bol do hlavy smrteľne ranený zástupca veliteľa jednotky Grom kapitán Volkov.

Ostatné skupiny mali podľa pôvodného plánu vyraziť až po tom, ako Sachatovova skupina v tichosti zavŕši svoju úlohu. Po tom, čo sa rozpútala streľba, plukovník Kolesnik už ale nečakal a vydal rozkaz: „Do boja!“ Dva kanóny Šilka začali systematicky likvidovať guľometné hniezda, ďalšie dva vyslali pár dávok na kasárne afganských práporov.

Ako druhá mala vyraziť skupina vedená plukovníkom Bojarinovom na bojových vozidlách pechoty BMP-1 a za nimi skupina majora Semjonova na slabšie chránených obrnených transportéroch BTR-60. Lenže v chvate sa obe skupiny premiešali. Prvé šli tri transportéry Semjonovovej skupiny, potom BMP Bojarinova a nakoniec štvrtý obrnený transportér.

Na prvej serpentíne dostal vedúci transportér zásah do kolies, ale vodič ho zvládol doviesť ku stene terasy do strelcovho mŕtveho uhla. Posádka vyskákala von a pokračovala vpred po vlastných. O pár metrov ďalej dostal zásah ďalší transportér a začal horieť. Vodič neudržal stroj na ceste, zišiel do priekopy a prevrátil sa. Veliteľ vozidla spanikáril a začal do vysielačky úpenlivo volať o pomoc. Zmĺkol až keď ho zo štábu dôrazne napomenuli, že zahlcuje éter. Posádka z prevráteného voza vyskákala priamo do guľometnej paľby. Prv než skupina dorazila ku schodisku, stratila takmer polovicu svojej sily. Na schodisku bojovníkov Zenitu pribila k zemi guľometná paľba. Museli počkať kým „šilky“ afganské guľometné hniezda umlčia.

Za transportérmi idúce obrnené vozidlá BMP pokračovali po príjazdovej ceste ku hlavnému vchodu neustále pritom páliac z vlastných kanónov. Na druhej serpentíne vedúce BMP omylom zasiahla paľba jednej zo „šiliek“. Poškodenie našťastie nebolo vážne, ale vozidlu zhasol motor a ostatné BMP na úzkej ceste preto museli zastať tiež. Stojace vozidlá sa stali výborným cieľom, bojovníci preto radšej z BMP vyskákali von a opätovali paľbu. Druhé vozidlo v kolóne sa pokúsilo znehybnený vedúci stroj obísť, ale pri manévrovaní prešlo dvoch specnazovcov. Jeden bol mŕtvy, druhý mal rozdrvenú nohu. Tretie BMP, ktoré sa pokúsilo o to isté, dostalo priamy zásah a zostalo stáť krížom cez cestu. Zdalo sa, že sa napĺňa katastrofický scenár o vysokých stratách.

Našťastie, delostrelci a granátometníci skupiny palebnej podpory sústredenou paľbou svojich spolubojovníkov v kritickej chvíli prikryli. Vo veliteľskom BMP bola poškodená vysielačka zabezpečujúca spojenie so štábom, ale major Cholbajev stratu spojenia včas zaregistroval. Bleskovo prebehol zo svojho veliteľského stanoviska k neďaleko stojacim „šilkám“ a s ďalekohľadom na očiach osobne riadil ich paľbu.

Vedúcemu BMP sa podarilo nahodiť motor a kolóna sa konečne pohla. Štvrté BMP jednoducho vytlačilo prekážajúci stroj z cesty. Výsadok jedného z BMP sa pridal k bojovníkom Zenitu, aby kompenzoval ich straty a tiež to, že posledný transportér v zápale boja vyrazil za bojovými vozidlami pechoty smerom k hlavnému palácovému vchodu.

Keď Amínovi oznámili, že palác je pod paľbou, jeho reakcia bola: „Spojte sa okamžite so sovietmi, tí nám pomôžu!“ Keď mu adjutant oznámil, že útočia práve sovietski vojaci. Amín zúrivo zareval: „To je lož!“ A hodil po ňom popolník.

Príslušníci Amínovej gardy síce nechápali, prečo na nich útočia obdivovaní „Šuraví“. Všetci ale prešli kvalitným sovietskym výcvikom, a preto sa veľmi rýchlo spamätali. Prvých bojovníkov Gromu, ktorí sa pokúsili hlavným vchodom preniknúť do paláca, skosila guľometná dávka. Druhému BMP sa podarilo zastaviť tesne pri palácovej bráne a oddielu Viktora Karpuchina (budúci generál a veliteľ špeciálnej jednotky Alfa) sa ako prvému podarilo preniknúť do vnútra paláca.

Medzitým sa bojovníkom majora Semjonova podarilo preniknúť po schodoch až k palácu a cez prízemné okno začali prenikať dovnútra. Sám Semjonov bol ale v tom čase vážne zranený. Vojaci moslimského práporu mali podľa plánu kryť bojovníkov Zenitu a Gromu zvonka, ale keď poručík Tursunkalov videl ich problémy pri prenikaní dovnútra budovy, s časťou svojich mužov sa tiež vrhol k palácu. Cez okno to dovnútra šlo veľmi pomaly, preto výstrelmi z pancierovky prezývanej „mucha“ bol do steny prerazený otvor. Časti specnazovcov sa podarilo preniknúť aj k zadnému vchodu paláca a obrancovia vo vnútri sa ocitli v krížovej paľbe.

Ďalšie štyri sovietske bojové skupiny zložené z bojovníkov moslimského práporu a výsadkárov medzitým neutralizovali zostávajúce dva afganské motostrelecké prápory, tankový prápor a protilietadlový oddiel. Jednej z afganských posádok sa podarilo dostať do svojho tanku a uviesť ho do chodu, ale vzápätí ich tank bol zasiahnutý protitankovou strelou. Na tom sa odpor zaskočených Afgancov zrútil.

V paláci sa medzitým bojovníci Gromu plukovníka Bojarinova s pomocou ručných granátov prebojovávali hustou paľbou po hlavnom palácovom schodisku na poschodie. Odpor palácovej gardy bol veľmi silný, preto sa Bojarinov vrátil ku vchodu, aby privolal na pomoc vojakov moslimského práporu. Tam ho smrteľne zasiahla guľometná dávka. Od 52-ročného Bojarinova sa pritom neočakávalo, že sa osobne zúčastní boja. Česť veliteľa zdieľajúceho nebezpečenstvo so zverenými mužmi mu ale nedovolila zostať bokom. Velenie po ňom prevzal námorný kapitán Evaľd Kozlov.

Sovietskym vojakom sa napokon podarilo prebojovať na poschodie, kde bola Amínova pracovňa a spálňa. O tom, ako Amín zomrel, existujú dve verzie. Podľa majora Semjonova ho spolu s jeho 11-ročným synom zabila črepina hodeného ručného granátu. Podľa Cholbajeva, ktorý videl jeho telo, bol Amín strelený zblízka do hlavy.

Pri boji vo vnútri paláca sa zajatci nebrali. Výnimku predstavoval veliteľ palácovej ochrany major Džandád. Specnazovci ušetrili aj Amínovu ženu a dcéru. Podľa niektorých zdrojov v kritickej chvíli v paláci sa nachádzajúca Amínova milenka toľko šťastia nemala. Čo bolo ale horšie, omylom bol zabitý aj jeden zo sovietskych lekárov, ktorí pred pár dňami pomohli Amínovi prekonať následky otravy.

V priestore kasární afganského 1. motostreleckého práporu došlo k nešťastnej udalosti. Sovietski vojaci opomenuli prehľadať budovu štábu práporu. Keď sa z nej zrazu ozvala streľba, proti budove vyrazila jedna z čiat moslimského práporu a z druhej strany výsadkári. Veliteľ výsadkárov sa dobre nezorientoval a omylom zahájil paľbu na moslimskú čatu. Kým výsadkári zistili svoj omyl, päť sovietskych vojakov bolo zabitých.

Po 43 minútach boja bol palác v sovietskych rukách. Amínovo telo zavinuli do koberca a spolu so synom pochovali do neoznačeného hrobu neďaleko paláca. Cholbajev po rokoch spomínal, že keď dorazil do paláca, niekomu sa podarilo za Amínovou spálňou objaviť tajnú miestnosť a v nej truhlicu plnú zlatých mincí s portrétom zabitého prezidenta Daúda. Podľa Cholbajeva sa o zlaté mince strhol zápas a otvorene priznal, že on sám ich za hrsť ukoristil. So smiechom ale tiež dodal, že si ich veľmi neužil. Vzápätí dostal hlásenie, že k palácu sa blížia afganské tanky a musel bežať organizovať kruhovú obranu. Mince si ukryl do snehu pri stene paláca. Tanky napokon zahnal prelietajúci roj bitevných vrtuľníkov, ale keď sa k skrýši s mincami vrátil, tá bola prázdna.

V Kábule v budove ministerstva obrany sa medzitým priateľská návšteva veliteľa sovietskej výsadkovej divízie u náčelníka generálneho štábu afganskej armády generála Jakúba zmenila na drámu. Sovietsky veliteľ so svojím sprievodom Jakúba a jeho adjutanta odzbrojil a spútal. Následne sa zabarikádovali v jeho kancelárii a čakali na posily. Afganci ovládali chodbu, oddiel GRU zasa prízemie budovy. Keď dorazili hlavné sily výsadkárov, bojovníci GRU ich vítali so slovami: „No, chlapci, už bolo načase. Choďte si na poschodie oslobodiť veliteľa!“

Finálny výstup patril generálovi Drozdovovi. Ten sa po Kábule prevážal v ukoristenom Amínovom mercedese a ako sa na agenta patrí, samozrejme v civile. Lenže, keď sa mercedes priblížil k ministerstvu obrany, sovietsky výsadkár držiaci stráž naň spustil paľbu. Poručík veliaci stráži bleskovo vybehol zo strážnice a výsadkárovi samopal z rúk vytrhol. Paľba sa našťastie obišla bez obetí. Generál Drozdov vystúpil z auta, striasol z kabáta črepiny skla, potľapkal po ramene na smrť vydeseného výsadkárskeho poručíka a sarkasticky prehodil: „Vďaka, chlapče, že si svojich nenaučil poriadne strieľať.“

Operácia skočila, začína sa vojna

Z vyše 3000 obrancov paláca ich 1700 padlo do zajatia, dve stovky padli a zvyšok bol zranený alebo sa rozutekal. Najdlhšie vzdorovala skupina vojakov 3. práporu zabarikádovaná v budove štábu, ale aj tá sa nad ránom odobrala do hôr. Na sovietskej strane bolo oficiálne 16 padlých a asi sto zranených.

Plukovník Kolesnik bol v Moskve prijatý ako hrdina. Keď podával veliteľovi GRU generálovi Ivaščenkovi hlásenie o úspešnej operácii, odovzdal mu aj dokumenty a medzi nimi nepodpísaný plán operácie. Generál si chýbajúce podpisy ihneď všimol a so zdvihnutým obočím poznamenal: „Že to nepodpísal ten prefíkaný Kaukazan Magometov, to ešte pochopím, ale že ani Ivanov...“ Nadšený minister obrany Ustinov po audiencii Kolesnika odprevadil až ku dverám svojej rozľahlej kancelárie. Údiv nastúpenej sovietskej generality nepoznal hraníc. Večne zachmúrený Ustinov, ktorý bol ministrom už za Stalina, kvôli svojim podriadeným bežne ani nevstával z kresla, nieto aby ich odprevádzal.

Kolesnik, Kozlov, Karpuchin a in memoriam Bojarinov boli vyznamenaní Zlatými hviezdami Hrdinu ZSSR. Cholajev a sedem ďalších bojovníkov dostalo Leninov rad, 14 získalo Rad bojovej červenej zástavy a 43 bolo vyznamenaných Radom červenej hviezdy. Ďalších dvesto vojakov dostalo nižšie vyznamenania a pochvaly.

Sovietski vojaci prichádzajú do Afganistanu.

Útok na palác Tadžbeg sa v ruských špeciálnych jednotkách stal legendárnym a dnešné ruské médiá ho s obľubou glorifikujú. Dokonca v poslednej dobe intervencia v Afganistane býva vydávaná za prvú operáciu proti islamskému terorizmu na svete.

Operácia Štorm-333 nepochybne úspešná bola a vôbec nepotrebuje propagandistické zveličovanie. Sovietske jednotky špeciálneho určenia predviedli obdivuhodný výkon. Okrem tradičnej odvahy a odolnosti bola pre úspech operácie rozhodujúca ich excelentná schopnosť pružne reagovať na zmeny situácie na bojisku. Západných expertov upútala najmä výborná koordinácia a spolupráca jednotiek GRU, KGB a VDV (výsadkové vojsko) spadajúcich pod rôzne rezorty. Ich vzájomná súčinnosť sa dala porovnať iba s výkonmi izraelských ozbrojených síl.

Je ale na zamyslenie, ako so životmi svojich vojakov nakladalo sovietske najvyššie velenie. Keď boli schopní poslať elitných, draho vycvičených vojakov do nie nevyhnutnej operácie, kde sa predpokladali 50-percentné straty, čo potom malo čakať obyčajných vojakov Sovietskej armády? Veľa vypovedá aj to, že podľa rešpektovaného ruského historika Mlečina, bojovníci Zenitu a Gromu boli vypravení do boja bez zimnej výbavy, lekárničiek a obväzového materiálu. S obväzmi a lekárničkami, našťastie, kolegiálne pomohol moslimský prápor.

Do Afganistanu sa v nasledujúcich dňoch valili kolóny sovietskej bojovej techniky a nebo bolo plné lietadiel a vrtuľníkov. Pritom prieskumné jednotky hlavných inváznych síl na územie Afganistanu začali skryto prenikať už dva dni pred samotným útokom.

Ráno 28. decembra vystúpil v rozhlase nový prezident Babrak Karmal. Zdalo sa, že v priebehu pár dní sa všetko vráti k normálnemu životu. Len málokto tušil, že pre Sovietsky zväz sa práve začína deväťročné vyčerpávajúce martýrium, ktoré ho (oficiálne) bude stáť 15 051 životov a ktoré mu nakoniec zlomí väzy.

Foto: Wikimedia.org

Odporúčame

Posledný deň Génia Karpát

Posledný deň Génia Karpát

Diktatúra Nicolaeho Ceauşesca bola brutálna aj na pomery Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Na rozdiel od ostatných komunistických vodcov rumunský diktátor nedokázal včas pochopiť, že jeho čas uplynul a zaplatil za to životom.

Samoupálenie

Samoupálenie

Francúzsky študent vo svojom rozlúčkovom statuse na sociálnej sieti obvinil francúzskych prezidentov Sarkozyho, Hollanda, Macrona a EÚ, vraj ho zabili tým, že „vytvorili neistoty z budúcnosti“.