O smrti Znovu sa stáva skutočnou a blízkou

Mŕtvi majú stále čo dočinenia so živými: bolo mi to jasné už od malička. V noci z 1. na 2. novembra sa v mojom Palerme tradovalo, že zosnulí nosia darčeky vrátane charakteristických „cukrových postavičiek “. Potom sme sa vždy v pestrofarebnom jesennom chlade vybrali na cintorín.

Gréci ho kedysi nazývali necropolis, mesto mŕtvych, lebo boli presvedčení, že po smrti sa z nás stanú tiene, ktoré blúdia v bezfarebnej a smutnej napodobenine života. Preto stavaním pevných hrobiek kládli odpor voči zabudnutiu ‒ tým, že kameň uchováva doň vytesané meno, umožňuje jednotlivcovi úplne sa nevypariť. V podstate to boli oni, kto pod ich spoločným menovateľom osudu označil všetkých ľudí ‒ „smrteľníci“.

Dozvedieť sa, že sme takí, bolo pôvodom lásky k životu, a teda tvorivej kultúry, čo je fakticky to, čím sa človek každého veku stavia proti smrti. Smrť nás núti definovať to, čo je pre nás skutočne cenné. Pre nich bola smrť anonymitou a zabudnutím a vytrhnutie jednotlivca z týchto síl logicky znamenalo vytrhnutie zo smrti ‒ každý veľký hrdina ju porazil tým, že si urobil večné meno. Krátky, no pamätihodný život je lepší než dlhý a neznámy ‒ v tejto voľbe sa rysujú celé grécke dejiny od Achilla po Alexandra Veľkého.

Potom prišli kresťania a uprednostnili slovo „cintoríny (cmitery)“, pretože mŕtvola bola iba škrupinou uchovávajúcou semeno, z ktorého sa mal zrodiť nový život. V skutočnosti cintorín znamená lôžko, tak ako je zem lôžkom aj pre rôzne semená ‒ smrť je iba prechodom zo semena k výhonku. Každý večer tak trochu „umierame“ tým, že sa dáme do vodorovnej polohy, ale je to len taký druh smrti, ktorá prináša život prostredníctvom odpočinku.

A aký vzťah máme dnes k mŕtvym my? Rozhodli sme sa považovať smrť za slabosť archaického a nezrelého ľudstva.Zdieľať

Na druhej strane to boli práve kresťania, ktorí zmenili spôsob označovania ľudí ‒ medzi sebou si hovorili „živí“, už nie viac smrteľníci. Vedeli, že existuje smrť, ale bol to iba „spánok“. Aj pre kresťanskú kultúru tak existencia nadobudla hojný rozmach, pretože sa stala miestom a časom, v ktorom Život, ktorý už neumiera, klíči v každom, kto ho chce prijať: „Prišiel som, aby ľudia mali život a mali ho v hojnosti,“ hovorí Kristus.

Ak antický hrdina ukazuje, čo je človek schopný dosiahnuť vlastnými silami, svätý (kresťanský hrdina) ukazuje, čo v človeku dokáže vykonať Boh. V oboch víziách, pohanskej aj kresťanskej, je smrť taká prítomná, že doslova plodí tvorivé a cieľavedomé účinky na pozemský život: vášeň, bádanie, odhodlanie... „Smrteľníkov“ pobáda k tomu, aby si zaistili nesmrteľnosť, a „tých živých“ pozýva k tomu, aby ju prijali ako dar.

A aký vzťah máme dnes k mŕtvym, a teda k smrti my? V pamäti nám ostali možno len Halloween a filmoví zombie, pretože sme sa rozhodli považovať smrť za slabosť archaického a nezrelého ľudstva.

Pre nás pokročilých už smrť viac neexistuje. Aký to má však dosah na náš život?

Vyrástli sme v bezprecedentnej kultúre túžby po uspokojení a technického opojenia. Cítime sa slobodní ‒ to, čo je dovolené, a to, čo je možné, nemá alebo nebude mať čoskoro viac žiadne limity, sloboda a pokrok sú pre nás v podstate synonymá.

Avšak zrazu, z ničoho nič, dorazí vírus a naša ilúzia sa triešti: smrť sa znovu stáva skutočnou, blízkou a strach má zrazu prevahu nad racionalitou a činmi.

Strach práve testuje základy nášho života ‒ podlahu nášho života.Zdieľať

Slovo strach (tal. paura) má rovnaký koreň ako podlaha (tal. pavimento). Slovo paveo (latinsky: bojím sa; od toho slova pochádzajú aj slová bojazlivý a nebojácny (v tal. pavido - impavido)) pôvodne znamenalo „byť zrazený k zemi“. Strach zasahuje naše telo ako naše kroky podlahu. Milujem túto zvláštnu a starodávnu príbuznosť medzi strachom a podlahou ‒ strach nás núti postaviť sa pevne na nohy a zistiť, na čom sme stavali.

Strach práve testuje základy nášho života ‒ podlahu nášho života.

Ak by sme kráčali po tekutých pieskoch, potopili by sme sa, ale z tekutých pieskov vyjdeme iba tak, že sa držíme nejakého vonkajšieho a stabilného základu. Vírus nás neustále núti hľadať ho, čím nám pripomína, že smrť stále existuje a že uspokojenie každého želania spojeného s neobmedzeným pokrokom nestačí na to, aby sme boli šťastní.

To, že sme odsunuli smrť na okraj nášho záujmu, nás urobilo podobným deťom, ktoré sa chodia špárať do elektrických zásuviek a otvárajú okná, akoby to boli predmety na hranie. Rozhodli sme sa predstierať, že smrť neexistuje ‒ odstránili sme ju z nášho každodenného života. Či už je to Odyseus, Aeneas alebo Dante, všetci musia najskôr stretnúť mŕtvych, aby našli domov. My sme mŕtvych donútili zmiznúť.

Ale smrť tu zostáva, nezdolateľná hranica života a jej paradoxný apel. Bez uvedomia si a prijatia smrti, či už veríme v posmrtný život, alebo nie, nemôžeme byť zamilovaní do života ‒ človek niečo kreuje (tal. crea), znovu vytvára (tal. ri-crea) a rozmnožuje sa (tal. pro-crea), aby nezomrel.

Týmto spôsobom sa stráca pôžitok zo života, pretože život nie je nejakým predmetom, ale hľadaním.Zdieľať

Človek dneška, žijúci v ilúzii „bez smrti“ (ako keby smrti vôbec nebolo) často, naopak, „od-tvára“ (tal. de-crea ‒ teda nič netvorí), hľadá bezpečie, riskuje veľmi málo, a preto nehľadá energie, ktoré by rozmnožili život. Ten sa preňho stal veľmi krehkým objektom, ktorý treba chrániť pred každým „úderom“, pred každým „strachom“.

Ale týmto spôsobom sa stráca pôžitok zo života, pretože život nie je nejakým predmetom, ale hľadaním toho, čo živých vedie k tomu, aby našli protijed na smrť ‒ čo je silnejšie ako smrť?

Žiť tak, ako keby smrť neexistovala, nám bráni nájsť odpoveď, pretože všetka odvaha žiť závisí od toho, ako vieme umierať.