Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozvoj osobnosti Kultúra
24. október 2020

Skutočná reflexia

Dáma v zrkadle

Prečo je potrebné začať používať zrkadlo „sokratovským” a nie iba „selfistickým” spôsobom.

Dáma v zrkadle

Ležiace dievča so zrkadlom v ruke. (Taliansky maliar zo 17. storočia) Zdroj: www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K_6834

„Ľudia by viac nemali nechávať vo svojich izbách zavesené zrkadlá, ako by ani nemali nechávať otvorené šekové knižky alebo listy, v ktorých sa priznávajú k odporným zločinom.“

Toto je úvod krátkej poviedky Virginie Woolfovej, v ktorom je pokojný život jednej ženy naštrbený obyčajným zrkadlom: „Dvere a okná boli otvorené dokorán kvôli horúčave, priestor napĺňali nepretržité povzdychy a mlčanie; hlas toho, čo je pominuteľné a smrteľné, prichádzal a odchádzal ako ľudský dych, zatiaľ čo v zrkadle veci prestávali dýchať a zostávali nehybné v záchveve nesmrteľnosti.”

Tento príbeh pripisuje normálnemu zrkadlu pohľad schopný pravdy: núti rozptýlený a roztržitý život, aby sa zastavil a definoval sám seba, a tak ho vytrhol z nezastaviteľného toku všetkého, čo musí zomrieť. To, čo máme so zrkadlami spoločné, je činnosť, ktorá nás zdvíha z toku života a mala by nás charakterizovať ‒ schopnosť reflektovať (tal. riflettere - sloveso zložené z re- (znovu) a flectere (ohnúť sa). Človek sa na rozdiel od vecí, rastlín a zvierat, dokáže zohnúť nad sebou samým ako otáznik: vie povedať „ja“. Prečo nás potom spisovateľka varuje pred zrkadlami?

Najradšej by sme vnorili svoje ruky do vnútra zrkadla, aby sme sa nejako vylepšili: chceme vyzerať krajší. Zdieľať

Pes v zrkadle verí, že čelí inému psovi. Človek namiesto toho hovorí: „To som ja.“ Existuje hlas schopný preklenúť mostom to, čo sa javí na povrchu zrkadla. Ja, ktoré vie, že to, čo vidí v zrkadle, je on sám, ale nie tak celkom on sám. Dráma, ktorá sa dokonáva každé ráno, keď sa odrážajúci povrch stáva nástrojom mučenia, ktorý odhaľuje vzdialenosť medzi tým, čo človek vidí, a tým, čo je alebo by chcel byť.

Zrkadlo nám v odraze pripomína, že „očiam zjavný“ život je iba čiastočný: je toho omnoho viac ‒ to viac, čo uniká nielen ostatným, ale dokonca aj nám samým. Najradšej by sme vnorili svoje ruky do vnútra zrkadla, aby sme sa nejako vylepšili: chceme vyzerať krajší v očiach rodiny, mať lepší čuch na prácu či zamaskovať našu krehkosť, ktorá sa prejavuje aj vypadávaním vlasov… Tieto snahy zrkadlia našu túžbu po (seba)poznaní; chceli by sme teda dostať odpovede na otázky typu: „prečo som takýto“, „prečo mám tieto vlastnosti“, „prečo som sa ocitol v tomto živote?“ Aj hlavná protagonistka poviedky Dáma v zrkadle (The Lady in the Looking Glass) je žena, o ktorej síce mnohí čo-to vedia, ale nikto nevie „čo je pravda ohľadom Izabely“, pretože ona „nechce byť poznaná ‒ avšak, nemôže ustavične utekať preč“. A vskutku, zrkadlo v miestnosti sa jej stane osudným.

V starovekom Grécku bolo zakázané mužom používať zrkadlo, znamenalo to slabosť a pokrytectvo. To, čo muž je, a čo nepotrebuje maskovať alebo upravovať, je očividné všetkým. Prvým, kto vyzval mužov, aby používali zrkadlo, bol Sokrates. Ten primäl svojich študentov k tomu, aby považovali svoj vlastný vzhľad za filozofickú otázku. Vyzýval ich, aby sa dívali na seba v zrkadle, a tak uvažovali, aby dali priestor hlasu duše, ktorý vie, že nie sme „len to”, čo sa javí a pomíňa sa.

Selfie je v skutočnosti fotografiou zrkadla, v ktorom skrývame to, že sa práve fotíme. Zdieľať

Zriedkakedy používame zrkadlo na filozofické účely, aby sme uvažovali nad tým, kto v skutočnosti sme. Zvyčajne sa obzeráme v zrkadle preto, aby sme vedeli, ako nás vidia ostatní: vyzeráme dobre, môžu nás tí druhí mať radi, sme dosť príťažliví? Tento zvyk nás usvedčuje z našej pominuteľnosti a éra smartfónov s fotokamerou zameranou na nás je toho veľavravným symptómom. Nefotíme to, čo je pred nami, ale to, čo sa objaví na zrkadlovej obrazovke, pretože chceme niečo viac ako len vedieť, ako nás tí druhí vidia ‒ jav príznačný pre každý zrkadliaci sa povrch.

Vskutku, túžime po tom, aby sme im ukázali, ako nás majú vidieť: „selfie” je v skutočnosti fotografiou zrkadla, v ktorom skrývame to, že sa práve fotíme; už to nie je viac pohľad druhého človeka, ktorý by nás robil nesmrteľnými (oslobodil nás od smrti), ale ten náš. Naše neisté „ja” má potrebu „ustáliť sa ‒ zvečniť sa” v nejakom obrázku, aby neupadlo do zabudnutia. Preto je bežné, že mladí, ktorí majú ťažkosti so sebaprijatím, počnúc ich vzhľadom, nemierne užívajú výdobytky selfie s mnohými filtrami. „Post-núť” („vylepiť” nás samých ako samolepiace záložky post-it) obrázky „seba-zrkadlenia” odhaľuje potrebu prijatia ‒ potvrdenia („lajky” vytvárajú hrádzu pred strachom nebyť nikdy dosť dobrým, pekným, obľúbeným…), sú to čiastočné reflexy (zrkadlenia) prevažujúce nad skutočnou reflexiou (úvahou), ktorú je potrebné urobiť: môžem prebývať vo mne samom bez toho, aby mi ten druhý dal „lajk” (virtuálny alebo reálny)?

Bolo by potrebné začať používať zrkadlo „sokratovským” a nie iba „selfistickým” spôsobom; zastaviť sa, aby sme uvažovali, a nie aby sme sa len odrážali v zrkadle. Zrkadlá sú v skutočnosti dobrým tréningom pravdivosti: utvrdzujú nás v tom, že život preteká neúprosne, ale zároveň nám pripomínajú, že v každom veku ten hlas, ktorý hovorí „Ja“, zostáva mimo toku. Čosi v nás je nesmrteľné, odcudzené z plynutia času.

Sú ľudia, ktorí utekajú do sveta fantázie a nedokážu čeliť tvrdej realite. Zdieľať

Presne tento fakt nám odhaľuje vzdialenosť medzi tým „ja”, ktoré sa pozerá do zrkadla a tým, čo človek vidí na povrchu. To naznačuje, že náš život nie je až tak celkom hotový, ale že ho ešte „treba dokončiť“: túžime po tom, aby sa to, čo vidíme v zrkadle, zhodovalo s tým, kto sme. Ak stojíme pred zrkadlom a nezostaneme len na „povrchu“, život sa prejaví ako úloha: musíme sa chopiť toho, aby sme umiestnili naše vlastné ja, také, aké je, späť do nášho vnútra a priviedli ho k plnosti. Existuje však prekážka, ktorá nám v tom bráni ‒ unikať od seba samého. Sú ľudia, ktorí utekajú do sveta fantázie a nedokážu čeliť „tvrdej realite“.

Dnes nám internet ponúka nevídané možnosti, ktorých extrémnym príznakom sú „hikikomori“ (v japončine „izolovaní“), tí, ktorí žijú „na nete“ bez toho, aby niekedy opustili svoju izbu, dokonca ani preto, aby sa najedli. Existujú však aj takí ľudia, ktorí unikajú do stavu nevôle, neprijímajú svoj spôsob bytia a svoju históriu (životný príbeh) a hľadajú vinníkov mimo seba (rodičov, učiteľov, Boha...): ktokoľvek, kto predstavuje autoritu alebo nejaký rodový vzťah, stane sa príčinou toho, čo v sebe nemôžem vystáť; tieto viny nielen bránia tomu, aby sa tieto vzťahy rozvíjali, ale taktiež sa často stavajú príčinou auto-deštruktívnych postojov.

Inzercia

Nevôľa uväzňuje vlastné zdroje (energiu, tvorivosť…) tým, že sa zamestnávame vyčerpávajúcim hľadaním vinníka: zistenie, že naozaj je niekto vinný, môže síce zvýšiť moje sebavedomie, ale nerieši to tú skutočnosť, že to, čo sa stalo, sa stalo práve mne. Nakoniec sú tu tí, ktorí nachádzajú únikovú cestu v závisti ‒ nemôžu zniesť, že ostatní majú to, čo oni nemajú ‒ robia všetko pre to, aby si to privlastnili a ak to nie je možné, aby im to aspoň znechutili. Dnes môžu byť sociálne siete či médiá skalpelom závisti, ako to dokazujú divoké komentáre nenávisti (“hejterov”) alebo kyberšikany... Urieknutie („nežičlivé oko“) 2.0 je schopné zničiť životy.

Zo zrkadla vychádza svetlo, ktoré koroduje každú masku a odhaľuje holý život so všetkým rizikom pravdy. Zdieľať

Jediným spôsobom, ako objaviť svoje vlastné ja, je vojsť do seba samých: ilúzie, nevôľa, závisť neprinášajú žiadne možnosti seba-uchopenia. Zrkadlo je naozaj „prekvapivým pánom situácie“. Môže nám tiež pomôcť tak, ako sa to stalo aj Izabele, keď sa v ňom zrazu našla: „Pozrimeže sa na ňu, ako utonula v zrkadle. Zostala úplne zmeravená. V tej chvíli na ňu zrkadlo začalo vylievať lúče svetle, ktoré ako keby sa zamerali len na ňu; podobali sa na kyselinu určenú na koróziu toho, čo nebolo podstatné, toho, čo bolo povrchné, aby rozleptali všetko okrem pravdy. Bol to fascinujúci výjav. Všetko z nej opadlo: mraky, šaty, košík s kvetinami, diamanty... Hľa, to je tá stena pod tým brečtanom. Hľa, skutočná žena. V tom neúprosnom svetle sa ocitla nahá.“

Zo zrkadla vychádza svetlo, ktoré koroduje každú masku a odhaľuje holý život so všetkým rizikom pravdy, ktoré so sebou prináša. Nevyhnutné svetlo toľko potrebné na život v skutočnosti, vec, ktorú nie je možné považovať za samozrejmosť v kultúre slobody ako iluzórnej platnosti akejkoľvek voľby: to klamlivé „staň sa tým, čo chceš“ nahradilo zdravé a realistické „staň sa tým, čím si“. Také svetlo môže byť bolestivé pre nás rovnako, ako pre našu protagonistku. V zrkadle „nebolo nič. Izabela bola úplne prázdna. Nemala žiadne myšlienky. Nemala priateľov. O nikoho sa nezaujímala.“ Taktiež aj my neraz z tohto dôvodu utekáme pred tým „pálčivým” svetlom.

„Musím byť schopný pozerať sa do zrkadla“ ‒ fráza, ktorú zvyčajne používame ako prejav túžby po autentickosti a konzistentnosti. Nie je ľahké byť nahý pred sebou samým, niekedy je lepšie sa skryť. Avšak, čo ak by namiesto toho existovalo svetlo, ktoré by nás jednak primälo vidieť, kto v skutočnosti sme, a zároveň by nás milovalo, čím by nám umožnilo prijať seba samých bez toho, aby sme z toho mali strach? Čo ak by existovalo také svetlo, ktoré by nás svojimi lúčmi zaplavovalo, a zároveň by nás aj objímalo? Existuje také láskavé svetlo?

Áno, existuje, ale iba v prípade, že v zrkadle objavíme ten pohľad, ktorý nás miluje vo všetkých našich „ohľadoch“. Hlboko v každom zrkadle hľadáme milujúcu tvár, takú, ktorá nás bezvýhradne prijíma, rozumie nám a berie nás vážne práve takých, akí sme. Narcis sa mohol vyhnúť utopeniu v snahe dosiahnuť svoj zrkadliaci sa obraz, ak by na ňom spočinul iný milujúci pohľad (v origináli: “se un altro sguardo lo (chi)ama” - slovná hračka so slovom chiamare = volať, zavolať a amare = milovať). Prijať vlastné ja a objaviť ho vo svojom vnútri, môžeme iba vtedy, ak ho prijímame z lásky ako dar. Nemôžeme to urobiť ako barón z Münchausenu, ktorý vyšiel z tekutých pieskov tak, že sa sám vytiahol za vlasy.

Výzva, ktorá je pred nami, je pozerať sa na seba v zrkadle po dlhú dobu, nielen aby sme spôsobili obyčajný reflex v zrkadle, ale aby sme skutočne reflektovali. Zdieľať

Ak sa neobávam zrkadiel, je to preto, že sa môžem vždy pozerať do očí tých, ktorí ma milujú (zvlášť tých Božích, v ktorých čím viac sa na seba pozerám, tým som krajší) a tak sa (znovu) spoznávam bez strachu: milovaný vo svojej nahote a krehkosti, ktoré sa stávajú nádejou a nie vinou, úlohou a nie odsúdením. Moje ja, to skutočné, pod povrchom, je stále doma.

Výzva, ktorá je pred nami, je pozerať sa na seba v zrkadle po dlhú dobu, nielen aby sme spôsobili obyčajný reflex v zrkadle, ale aby sme skutočne reflektovali, stali sa otáznikom, bez masiek, aby sme vypudili a oslobodili sa od všetkých ilúzií, nevôle a závisti, objali život, ktorý sa nám stal, až po pocit strachu z prázdnoty, horúčavy a smädu po láske takej veľkej, že dokáže objať každý náš aspekt.

Svetlo, ktoré vychádza zo zrkadla, môže ublížiť, ale nie všetky zrkadlá nám môžu uškodiť, ak nám pripomínajú, že ak máme milovať seba, musíme byť najprv milovaní a dať sa milovať. Oči schopné vyžarovať toto láskavé svetlo sú jediné zrkadlo, v ktorom sa nikdy nebudeme báť odrážať (reflektovať), jediné zrkadlo, ktoré nám môže darovať „záchvev nesmrteľnosti“.

 

Odporúčame