Našli spôsob, ako pomôcť deťom z detských domovov Životy im mení priateľstvo a darovaný čas

Na prvý pohľad pôsobia Milan a Adam ako úplne odlišné typy. Milan má asi štyridsať, je to usmievavý pohoďák s vlasmi zviazanými do dlhého chvosta; o niečo vyšší a asi o desať rokov mladší Adam vyzerá skôr ako hviezda z hiphopového klipu. Stačí však párminútový rozhovor, aby bolo jasné, že títo dvaja spolu preskákali veľa. 

Automaticky im napádajú spoločné historky, pri ktorých sa potmehúdsky usmievajú. Dopĺňajú sa, keď hovoria o svojom pohľade na život. „Ako by ste definovali svoj vzťah? Ste kamaráti? Rodina?“ pýtam sa ich pri našom stretnutí. „Rodina! Je to brácho,“ hovoria takmer jednohlasne.

Osobná história vzťahu Milana a Adama je prepletená s históriou programu BUDDY, teda projektu, ktorý hľadá pre deti z detských domovov dobrovoľníkov na dlhodobé nezištné priateľstvo. Keď Milanovi ako zamestnancovi korporátu prišla asi pred pätnástimi rokmi ponuka dobrovoľníctva na výučbu počítačových zručností v detskom domove, ako vyštudovaný učiteľ nezaváhal.

Príbeh priateľstva Milana a Adama sa začal písať v čase, keď bol Adam tínedžer. Foto: súkromný archív M. Z.

V rámci projektu stretol na gauči v domove tínedžera Adama, s ktorým sa dal do reči. Prvotné rozpaky prelomila téma tanec, ktorý bavil oboch. „Milan ma zaujal svojimi dlhými vlasmi, zdalo sa mi to také rebelské,“ spomína Adam, ktorý v domove vyrastal od svojich troch rokov. Dodáva, že od začiatku videl, že je to človek, ktorý mu môže rozšíriť obzory. 

Tam sa začal písať príbeh kamarátstva, ktoré sa neskončilo jedným výučbovým projektom. Adam sa postupne stal súčasťou Milanovho života aj rodiny. „Už na Adamovej rozlúčkovej párty, keď odchádzal z domova, bola moja mama aj sestra,“ prezrádza Milan.

Roky hľadania

V čase, keď Milan a Adam boli už dobrí kamaráti, si súrodenci Lucia a Ladislav Kossárovci lámali hlavu, ako čo najlepšie pomáhať deťom v detských domovoch. Teda v centrách pre deti a rodiny, ako sa nazývajú podľa správnosti. Ladislav Kossár sa po štúdiu práva a pracovných pozíciách v Londýne ako bankár vrátil na Slovensko. V čase, keď bol ešte mladý začínajúci podnikateľ, si v nákupnom centre kúpil od detí z domova koráliky.

Milan a Adam so spoluzakladateľom programu BUDDY Ladislavom Kossárom (v strede). Foto: súkromný archív M. Z.

Pozvali ho k sebe do centra. Vtedy si uvedomil, za koľko vo svojom živote vďačí podpore svojej rodiny, a odvtedy spolu s tímom ďalších ľudí hľadal spôsob, ako podporiť deti, ktoré nevyrastajú so svojimi rodičmi. „Pomôžte nám zmysluplne vyplniť týmto deťom voľný čas,“ smerovali ho vychovávateľky. Ladislav Kossár založil v roku 2006 občianske združenie PRO VIDA, ktoré v rámci pomoci zorganizovalo ako prvú aktivitu letný tábor.

 „,Ako by ste definovali svoj vzťah? Ste kamaráti? Rodina?‘ pýtame sa Milana a Adama. ,Rodina! Je to brácho,‘ hovoria takmer jednohlasne.“Zdieľať

Tím dobrovoľníckych nadšencov pokračoval snahou o budovanie zručností, ktoré by deťom z centier pomohli, keď sa budú musieť postaviť na vlastné nohy. „Stále sme však cítili, že to nie je ono,“ hovorí spoluzakladateľka programu BUDDY Lucia Kossárová, ktorá dnes dohliada na jeho kvalitu.

V čase, keď Ladislav Kossár hľadal posilu do odborného tímu, stretol sa s odborníčkou na špeciálnu pedagogiku a vzťahovú väzbu Zuzanou Zimovou a aj s dobrovoľníkom Milanom Zábrodským z nášho úvodného príbehu. Ten mu porozprával o svojom viac ako osemročnom pretrvávajúcom kamarátstve s Adamom. Vtedy akoby do skladačky puzzle zapadol ten najdôležitejší chýbajúci kúsok – čas a vzťah.

Darovať čas deťom, ktoré si prešli viacerými traumatickými zážitkami a sú v starostlivosti platených zamestnancov, a zároveň vytvoriť dlhodobý vzťah s niekým mimo centra, kto tam bude pre ne nezištne. To dávalo zmysel. Nápad dostal meno BUDDY (v angličtine kamoš) a sen skutočne pomôcť začal naberať reálne kontúry s oporou odborníkov.

Zlepšilo sa sebavedomie aj známky

Už interné prieskumy organizácie PRO VIDA ukazujú, že pomoc prostredníctvom výlučného vzťahu má zmysel. Postavenie sa na vlastné nohy po odchode z centra nie je jednoduché – časť ľudí bez domova tvoria práve mladí dospelí, ktorí vyrástli v centrách. Aj keď pri odchode z centra pre deti a rodiny dostanú na štart do života sumu okolo tisíc eur, nájsť si vo veľkom meste bývanie, zaplatiť zálohu a všetko vládať pokryť zo dňa na deň nie je ľahká úloha. 

Aj pri tomto životnom zlome je na nezaplatenie mať niekoho, kto pri mladom človeku stojí, podobne ako to zažívajú tí, ktorí majú podporu rodiny.

Podľa údajov organizácie PRO VIDA sa o seba deti v programe BUDDY po odchode z centier vedia postarať, všetci majú bývanie, 90 percent z nich si našlo prácu alebo študuje. Väčšina vzťahov detí a ich „kamošov“ pokračuje aj po tom, ako mladí ľudia opustia centrá pre deti a rodiny.

Podľa pravidelných spätných väzieb, ktoré dávajú deti, dobrovoľníci aj vychovávatelia, sa tínedžerom v programe BUDDY zlepšil život vo viacerých ohľadoch. Sú zrelší, majú lepšie vzťahy s druhými aj výsledky v škole, viac si veria, lepšie komunikujú, mnohým sa mení aj celkový pohľad na svet.

„Naši vychovávatelia sa môžu snažiť, čo im sily stačia. No blízkosť niekoho, najmä z rodiny, je nesmierne dôležitá. BUDDY dobrovoľník síce nie je rodina, ale dáva dieťaťu pocit jedinečnosti. Ide o uistenie, že je pre niekoho dôležité. Jeho BUDDY je tu iba preň. A to je kľúčové,“ uvádza vo výročnej správe organizácie PRO VIDA riaditeľka Centra pre deti a rodiny v Malackách Zdenka Klasová a dodáva, že dobrovoľníci sú pre deti okrem emočnej podpory aj oknom do reálneho sveta. 

Zapojením do bežných činností sa učia spolu variť, chodia do reštaurácie, cestujú vlakom alebo si idú založiť účet do banky. Teda zakúsia činnosti, ktoré bežne zažívajú deti vo svojich rodinách.

Pri rozhovore s Milanom a Adamom je cítiť, že ich spája veľa spoločných zážitkov. Foto: Postoj/Adam Rábara.

Dosahom programu sa od roku 2020 výskumne zaoberá aj americká Fordham University v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied. Keďže Lucia Kossárová je výskumníčka, vyštudovala medzinárodný rozvoj, učila na univerzite v Anglicku a pôsobila tam vo výskumnom inštitúte, ktorý sledoval kvalitu zdravotníckych systémov, zaujímal ju dosah programu BUDDY z vedeckého pohľadu.

Na jednej konferencii program BUDDY zaujal profesorku psychológie Elisabeth Raposa, ktorá na základe dát z programu začala skúmať, ako dokáže tento vzťahový program eliminovať u detí dosah zažitých tráum. „Avšak už aj bez tohto výskumu naše každoročné dáta potvrdzujú, že program BUDDY mení životy detí,“ zdôrazňuje Kossárová.
  
Tínedžeri z centier nie sú pritom jediní, kto zo vzťahu profituje. Dobrovoľníci uvádzajú, že vzťah s dieťaťom ich učí pokore, dáva im nový pohľad na život či kontakty mimo svojej bubliny.   

Dobrovoľníci ako vzácne perly

Od vzniku programu BUDDY sa postupne formovali aj kritériá na výber dobrovoľníkov. Keďže ide o náročnú formu dobrovoľníctva a v stávke je veľa – bezpečie detí, ktoré už v živote utŕžili dosť jaziev, je to zložitý výberový proces za pomoci odborníkov. Pozostáva z ôsmich kôl a trvá tri až šesť mesiacov. Z prihlásených uchádzačov sa stane BUDDY dobrovoľníkom len necelých desať percent. 

„Hľadáme ľudí, ktorí sú zrelí, stabilizovaní, ktorých nečakajú veľké životné zmeny a ktorí aj keď prežili niečo náročné, majú to spracované,“ vysvetľuje Lucia Kossárová. Dobrovoľník sa zaväzuje k rozvíjaniu vzťahu aspoň na tri roky, ideálne až do odchodu dieťaťa z centra, a aj dlhšie. Už na začiatku programu musí teda brať do úvahy, že o dieťa neprestane javiť záujem, ani keď sám bude prežívať ťažké obdobie.

„Adam sa po odchode z centra postavil na vlastné nohy. Milan mu pomáhal dozrieť a dal mu možnosť niekam patriť. Nerozhodoval za neho, ale ukázal mu možnosti.“Zdieľať

Ďalším dôležitým faktorom pri výberovom procese je pomôcť uchádzačovi nastaviť si reálne očakávania. Každý záujemca prichádza s motiváciou pomáhať. Najlepšie však je, keď sa dozvie presne, do čoho ide. „Niektorí dobrovoľníci chcú vidieť výsledok, no ten sa nemusí dostaviť, minimálne nie v krátkodobom horizonte. Najdôležitejšie je len byť s dieťaťom, prijímať ho také, aké je, nemať od neho očakávania, hľadať v ňom potenciál, no nesnažiť sa realizovať svoje ambície,“ spresňuje Kossárová.

Aktuálne je v programe zapojených viac ako 110 dobrovoľníkov, celkovo už v rámci neho získalo blízkeho človeka takmer 200 detí. V centrách pre deti a rodiny na Slovensku je aktuálne asi 3 500 detí, pričom program je určený pre „domovákov“ od 12 do 16 rokov. „Ja našich dobrovoľníkov volám, že sú to také perly. Za rok nájdeme BUDDY dobrovoľníka približne 20 deťom. Môj brat to opisuje tak pekne, že sú to skoro dva zachránené životy za mesiac,“ hovorí Lucia Kossárová. 

Program BUDDY plánuje združenie PRO VIDA rozšíriť aj do ďalších krajín strednej Európy, dnes ide o jedinečný slovenský projekt. V Spojených štátoch existuje podobný program Big Brothers, Big Sisters, má však svoje odlišnosti.

„Nenamotá“ sa dieťa, že dostane mamu alebo tatina?

Keď je dobrovoľník pripravený, organizácia PRO VIDA v danom meste kontaktuje centrum pre deti a rodiny, v ktorom sa ho snažia priradiť na základe záujmov, potrieb či typu osobnosti k dieťaťu. V domove priorizujú deti, ktoré sú osamelejšie a nikto za nimi nechodí. K mužom priradia chlapcov, k ženám dievčatá. 

„Nezačne sa dieťa nádejať, že sa preň našla nová mama či tato?“ pýtame sa Lucie Kossárovej. „Do programu sa zapájajú deti od 12 do 16 rokov, teda tie, ktoré už dokážu pochopiť, o čom projekt je, a zároveň také, ktoré si stihnú vybudovať vzťah so svojím BUDDY dobrovoľníkom pred tým, než majú plnú hlavu odchodu z centra,“ vysvetľuje spoluzakladateľka projektu.

Čítajte tiež

Zuzana Chanasová o zmene svojich plánov Chceli sme malé biele dieťatko. Do roka sme mali tri deti, z toho dve rómske

Zuzana Hanusová

Rozhovor s bývalou moderátorkou TV LUX Zuzanou Chanasovou o tom, ako s manželom zmenili svoje predstavy o rodičovstve. 

„Nestáva sa, že dieťa má od dobrovoľníka finančné či iné očakávania?“ pokračujeme vo vyjasňovaní možných rizík. Podľa Kossárovej dostanú hneď na začiatku programu dobrovoľník aj dieťa informácie, o čom program BUDDY skutočne je. „Program nespočíva v zážitkoch ani vo finančnej podpore. Dobrovoľníkov povzbudzujeme, aby volili lacné aktivity ako prechádzka, spoločné varenie, aby nevznikali nároky. Deti zas podporujeme v tom, aby niekedy zo svojho vreckového zaplatili kofolu aj ony,“ dopĺňa Kossárová.

Nežiarlia ostatné deti v centre na tie, ktoré dobrovoľníka majú? „Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme našli dobrovoľníka čo najväčšiemu počtu detí. Ale viete, deti sú deti. Je prirodzené, že každé chce mať svojho BUDDY dobrovoľníka, najmä keď vidí, že ostatní v skupine ho už majú. A potom si ich aj porovnávajú, kto má staršieho, mladšieho, čo spolu robia,“ smeje sa spoluzakladateľka programu. Všetky výzvy a problémy, ktoré sa v rámci programu vyskytnú, riešia dobrovoľníci na pravidelných stretnutiach so psychológom. 

Je úžasné sledovať, ako dospieva

Adam z nášho úvodného príbehu sa po odchode z centra postavil na vlastné nohy. Aj keď sa vyučil za kuchára a dlho pracoval v oblasti gastronómie, momentálne pracuje v automobilovom priemysle. Má priateľku, dobre platenú prácu, pomáha svojmu zdravotne znevýhodnenému bratovi aj ďalším mladým dospelým z centra, ktorí sa ocitli v problémoch.

S „bráchom“ Milanom sú dnes rovnocenní kamoši. Zamestnancom domova je Adam vďačný za veľa. Jeho biologická rodina by mu podľa jeho slov neposkytla možnosti, ktoré mal v centre. Hovorí, že vďaka striedajúcim sa vychovávateľom sa naučil vychádzať s rôznymi ľuďmi. Rozvíjal tiež rôzne záujmy, tancoval, hral futbal za Slovan.

Adam sa stal súčasťou Milanovej rodiny. Na fotke s jeho mamou a sestrou. Foto: súkromný archív M. Z. 

Milan mu však pomáhal dozrieť a dal mu možnosť niekam patriť. „Úplná väčšina dospelých rozkazuje, čo treba ako urobiť. S Milanom prišiel vždy nový vánok. Nechcel za mňa rozhodovať. Vždy mi ukázal dve strany mince, aké mám možnosti a aké budú mať moje rozhodnutia následky,“ opisuje Adam. Naučil ho tiež získavať si informácie pri nových výzvach a rozhodovať sa s plnším vedomím. Riešili spolu aj praktické veci ako zakladanie účtu.

„Pre mňa bolo úžasné, že som mohol stretnúť niekoho s dobrým srdcom a sledovať, ako sa vyvíja. Nie takým smerom, ako chcem ja, ale podľa svojej osobnosti,“ hodnotí s odstupom času Milan, ktorý nemá vlastné deti. Dodáva, že vďaka vzťahu s Adamom a spoznávaniu sveta detí z centier dokáže dnes hľadieť na druhých s väčším pochopením. 

„Keď vidím v obchode nejakú utiahnutú mladú predavačku, ktorá sa nevie pozerať do očí a ledva sa pozdraví, nesúdim ju, ale poviem si, že možno prežila ťažké veci. Každý človek má svoj príbeh. Tak sa snažím usmiať a prihovoriť sa,“ uzatvára BUDDY dobrovoľník Milan.